Ako sa dostal Štefánik z Tahiti do čela odboja

Publikované : 05.08.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 9901

Milan Rastislav Štefánik bol slovenský astronóm, fotograf, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, diplomat a politik. Úspešne zasiahol do mnohých oblastí života. Slovenský generál a jedna z najvýznamnejších osobností slovenských dejín bol možno náš posledný polyhistor.

Milan Rastislav Štefánik v uniforme francúzskej armády

Romantická duša a vznešené ideály

Štefánik sa narodil v roku 1880 do rodiny evanjelického farára pôsobiaceho v dedinke Košariská. Po stredoškolských štúdiách vo viacerých uhorských mestách odišiel na C. a k. – českú vysokú školu technickú, kde však pobudol iba dva roky. „Prízemné“ štúdium stavebného inžinierstva nemohlo uspokojiť jeho romantickú dušu a vznešené ideály. V roku 1900 preto prestúpil na Filozofickú fakultu českej Karlo-Ferdinandovej univerzity, kde sa chcel špecializovať na astronómiu. Milanovým ambíciám však aj Praha začala byť rýchlo malá a svoje oči upieral na hlavné mesto svetovej kultúry a vedy – Paríž.

Začiatky jeho parížskeho pobytu boli mimoriadne ťažké, ale čoskoro si získal priazeň významného francúzskeho astrofyzika Julesa Janssena, riaditeľa observatória v Meudone. Pod jeho záštitou sa zúčastnil viacerých pozorovaní zatmenia Slnka (Španielsko 1905, Turkestan 1907) či niekoľkokrát vystúpil na Mont Blanc, kde sa nachádzalo observatórium, ktoré dal Janssen postaviť.

M. R. Štefánik na TahitiPo smrti svojho protektora sa Štefánik snažil uplatniť v niektorom z francúzskych observatórií, ale po viacerých neúspechoch sa rozhodol založiť si vlastnú hvezdáreň buď v severnej Afrike, alebo na Tahiti. Nasledovali misie do Alžírska a do Tuniska v roku 1909 a neskôr pozorovanie Halleyho kométy na ostrovoch Tahiti (1910) a zatmenia Slnka na ostrove Vava’u (1911). Rozhodnutie o založení observatória padlo na pozemský raj – Tahiti, ktoré sa stalo najdôležitejším Štefánikovým predvojnovým projektom. Žiaľ, kvôli projektu sa mimoriadne zadlžil a nakoniec ho neuskutočnil. Štefánika zaviedli jeho pozorovania Slnka ešte do Brazílie v roku 1912 a o rok nato vycestoval do Ekvádora, kde sa významne zasadzoval za rozšírenie francúzskeho vplyvu v regióne, za čo bol vyznamenaný krížom rytiera Čestnej légie. Poslednú predvojnovú misiu vykonal Štefánik v Maroku.

 

So zmyslom pre humor

Štefánik nebol len suchopárny vedec, ktorý by sa zaujímal iba o vedu a nemal zmysel pre humor. Napríklad, keď vystúpil na jednom z ostrovov francúzskej Polynézie, dal si zavolať miestneho náčelníka domorodého kmeňa, ktorému oznámil znepokojujúcu správu: „Zmizne Slnko!“ Avšak francúzska vláda, pokračoval Štefánik, vedomá si ochranných povinností voči svojim obyvateľom, im posiela jeho, aby zabezpečil, že sa slnečné svetlo znova objaví. Zmiznutie nastalo presne tak, ako vyslanec francúzskej vlády predpovedal, rovnako znovuobjavenie sa Slnka nemeškalo, čo náčelníka ohromilo tak, že padol na kolená pred touto nadľudskou bytosťou. Dnes nevieme s presnosťou potvrdiť, či sa vyššie spomenutá príhoda z Tahiti odohrala presne takto, ale vieme, že ju Milan Rastislav rád rozprával v parížskych a rímskych salónoch počas vojny, keď nadväzoval užitočné neoficiálne kontakty a priateľstvá.

Milan Rastislav ŠtefánikTak ako Štefánik cestoval pred vojnou, nezastavil sa ani po jej začiatku. Najskôr to bolo Srbsko v roku 1915, kde sa zúčastnil bojov v rámci francúzskej leteckej eskadry MFS 99, potom na jar roku 1916 Taliansko, neskôr v lete toho istého roku Rusko, odkiaľ si na pár mesiacov odbehol do Rumunska, aby sa začiatkom nasledujúceho roka vrátil späť do Ruska. Po svojom návrate do Francúzska na jar roku 1917 sa tento „minister pre výnimočné situácie“ vo svojej druhej vlasti veľmi dlho nezdržal a vybral sa do Spojených štátov, kde žila početná česká a slovenská kolónia.

 

Zdatný vyjednávač

Hlavným cieľom jeho ciest bolo verbovanie dobrovoľníkov do vznikajúceho československého vojska vo Francúzsku, ktorému veľmi chýbala ľudská sila. Zároveň propagoval myšlienku Československa, či už medzi krajanmi, ale hlavne u dohodových diplomatov, politikov a generálov. Dekrét francúzskeho prezidenta zo 16. decembra 1917, ktorého definitívnu verziu prerokoval Štefánik po návrate zo Spojených štátov, povolil organizovanie československých légií vo Francúzsku, kde nakoniec pôsobilo okolo 10 000 dobrovoľníkov. Štefánikovi a jeho spolupracovníkom sa podarilo presadiť princíp jednoty československej armády, ktorá už vznikla v Rusku a vo Francúzsku a neskôr aj v Taliansku. Z politického hľadiska sa nachádzala pod vedením Československej národnej rady, ktorá tak mohla profitovať z jej činnosti na viacerých frontoch.

Veľké množstvo československých zajatcov sa nachádzalo v Taliansku, kde Eduard Beneš uskutočnil niekoľko ciest s cieľom presunúť ich do rodiacej sa armády vo Francúzsku. Nebol však veľmi úspešný. Začiatkom roka 1918 preto do Talianska odišiel samotný Štefánik – a to s rovnakými cieľmi ako Beneš rok pred ním. Štefánik prišiel do inej krajiny a do inej medzinárodnej situácie. V prvom rade to bola po talianskej porážke pri Caporette, po ktorej sa posunul taliansko-rakúsky front o 100 km do vnútrozemia krajiny na Apeninskom polostrove. Taliani boli nútení absolútne mobilizovať sily, a preto československé légie získali aj u nich na význame.

Štefánik vo Washingtone v roku 1917Myšlienkam Masaryka, Beneša a Štefánika na sebaurčenie Čechov a Slovákov pomohol Leninov dekrét o mieri s Wilsonovými 14 bodmi. Avšak presadzovanie autodeterminácie mohlo znamenať aj istú formu autonómie v rámci monarchie a nie jej rozbitie.

Známa Sixtova aféra, ktorá odhalila tajné rokovania o separátnom mieri medzi Dohodou a Habsburgovcami, primkla Rakúsko-Uhorsko ešte viac k svojmu nemeckému spojencovi, čím sa zmenšili vyhliadky na prípadný separátny mier. Takisto sa zmenila situácia na talianskej vnútornej politickej scéne v prospech hnutia utláčaných národností. Hlavnou prekážkou podpory Ríma hnutiu národností boli rovnaké nároky Juhoslovanov a Talianov na územia na jadranskom pobreží. V apríli 1918 sa Štefánikovi podarilo vybaviť povolenie na vznik československej armády v Taliansku, ako aj uznanie Československej národnej rady, riadiaceho orgánu československej akcie, čo bol obrovský úspech. Až oveľa neskôr dal Rím zelenú vzniku rumunských a poľských jednotiek na svojom území.

 

Úspechy légií nakoniec presvedčili

M. R. Štefánik ako letecNaj jar roku 1918 bola vojenská situácia Dohody veľmi nepriaznivá. Mier s Ruskom umožnil presunúť Berlínu 75 divízií na západný front, s cieľom vyradiť Francúzsko z vojny ešte pred masívnym príchodom vojakov Spojených štátov, ktoré vyhlásili vojnu Nemecku v roku 1917. Situácia Francúzska pri nemeckej ofenzíve bola taká nepriaznivá, že v istej chvíli uvažovali o presunutí vlády z Paríža do Bordeaux. V tom čase sa neustále množili správy o demoralizačných dôsledkoch vzniku československej armády na rakúsko-uhorské vojsko, ako aj zázemie monarchie. Mnohí diplomati boli presvedčení, že vznik légií tak ochromí Rakúsko-Uhorsko, že ho vyradí z vojny, čo by izolovalo Nemecko od jeho spojencov: Bulharska a Otomanskej ríše, a teda mu zasadilo smrteľnú ranu. Posledné výskumy však nedokazujú, že by medzi Čechmi či Slovákmi bolo viac dezertérov ako medzi inými národnosťami monarchie, ako tvrdil Štefánik, Masaryk a Beneš. V tom čase sa to však nevedelo a propaganda našich predstaviteľov zabrala.

Nesmieme však zabúdať na obrovské úspechy československých légií v Rusku, ktoré ovládli Transsibírsku magistrálu, hlavnú dopravnú tepnu najväčšej krajiny na svete. Z diplomatického hľadiska začala zaznamenávať československá akcia najväčšie úspechy od jari roku 1918. Diplomatickí a vojenskí predstavitelia Dohody a Spojených štátov v Taliansku pod Štefánikovým vplyvom informovali svoje vlády veľmi priaznivo o československých nárokoch. To zohralo kľúčovú úlohu pri uznaní Československej národnej rady Veľkou Britániou. Rovnako Štefánikove diplomatické pôsobenie malo vplyv na vyhlásenie Spojených štátov, že všetky slovanské národy musia byť úplne oslobodené z rakúskeho a nemeckého područia.

Výzva pre dobrovoľníkovV lete roku 1918 sa situácia československých légií v Rusku, ktoré bojovali proti boľševikom, čoraz viac komplikovala. Situácia si vyžiadala cestu generála Maurica Janina, vrchného veliteľa československej armády a jeho pobočníka generála Štefánika na Sibír. Keď opúšťali európsky svetadiel, vojna bola ešte v plnom prúde. Všeobecne sa očakával koniec vojny v roku 1919, avšak po príjazde Štefánika a Janinu do Ruska zavládol v Európe mier. Československo na čele s vodcom zahraničného odboja Masarykom sa stalo realitou. Legionári väčšinou orientovaní naľavo nevideli zmysel v boji proti boľševikom, keď už vzniklo Československo a navyše tak museli robiť po boku monarchistického admirála Alexandra Kolčaka, ktorý získal moc prevratom a s pomocou Britov a Francúzov. Z medzinárodného hľadiska bola pozícia novovzniknutého Československa veľmi krehká a pre nový štát bola kľúčová podpora dohodových veľmocí. Z toho dôvodu Štefánik už ako minister vojny Československa presvedčil legionárov, aby pokračovali v bojoch po boku kolčakovských vojsk. Avšak Štefánikova misia bola mimoriadne zložitá nielen pre protichodné záujmy spojencov v Rusku, ale aj pre vnútorné rozdelenie protiboľševickej opozície. Generálovi sa len čiastočne podarilo obnoviť disciplínu v légiách.

 

V novom štáte

Po návrate do Európy na jar 1919 Tomáš G. Masaryk poveril Milana Štefánika vyriešením sporu medzi talianskou a francúzskou vojenskou misiou v Československu – ohľadom velenia v novej armáde. Tento oriešok žiadny československý politik či diplomat nevedel rozlúsknuť. Mohyla na Bradle nad Košariskami, vrcholné dielo architekta Dušana JurkovičaŠtefánik vybavil kompromis prijateľný pre obe zainteresované vlády. V tomto čase sa už nachádzal v zásadnom spore s Eduardom Benešom. K dlhodobej osobnej rivalite medzi týmito mužmi sa pridali rozdielne názory na zahraničnopolitické smerovanie novej krajiny. Štefánik upozorňoval na dôležitosť Talianska, ktoré bolo, ak nerátame v chaose sa zmietajúce Rusko, geograficky najbližším členom Dohody k Československu.

Rím mal hrať podľa Štefánika strategickú úlohu pre bezpečnosť stredoeurópskeho priestoru. Vo vtedajšom spore medzi Talianskom a Francúzskom sa Štefánik staval na stranu tých francúzskych politikov, ktorí sa snažili o zmierenie so svojím románskym susedom. Avšak nešťastná smrť 4. mája 1919 zabránila Štefánikovi rozvinúť či realizovať jeho plány. Toho dňa sa začal písať nemenej zaujímavý posmrtný príbeh, ktorý tiež prispel k Štefánikovej ceste na piedestál slovenských dejín.

 

 

Mgr. Michal Kšiňan, MAS., PhD.Mgr. Michal Kšiňan, MAS., PhD. obhájil dizertačnú prácu na Université Paris 1 Panthéon Sorbonne a v Historickom ústave SAV, kde aj momentálne pôsobí. Od roku 2017/18 externe prednáša na parížskej Sorbonne. Publikoval niekoľko desiatok článkov a kníh o Štefánikovi, ale aj o francúzskej a slovenskej historiografii či identitách. Získal viacero štipendií a ocenení, medzi inými aj prestížnu cenu Študentská osobnosť Slovenska, Cenu prezidenta SR za rok 2011, ale aj Fulbright (2014). Absolvoval veľké množstvo zahraničných študijných a výskumných pobytov na prestížnych univerzitách vo Francúzsku, v Českej republike, Spojených štátoch, Kanade či Taliansku. Pre viac informácií pozri jeho profil na academia.edu alebo stránke HÚ SAV.

 

Literatúra

Hanula, M./Kšiňan, M. (eds.).: Slovensko a Európa medzi demokraciou a totalitou. Bratislava 2017.

Kšiňan, M.: Milan Rastislav Štefánik. Brno 2012.

Guelton, F./Braud, E./Kšiňan, M. (eds.):. La mémoire conservée du général Milan Rastislav Štefánik dans les archives du Service historique de la Défense. Paris 2008.

 

Článok vznikol v rámci projektu Storočie.sk

Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky v rámci dotačného programu medzinárodné vzťahy a zahraničná politika SR - strategická komunikácia.

MZV SR

 

 

 

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.  

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Krajčír Biľak sa stal symbolom zrady a kolaborácie

Krajčír Biľak sa stal symbolom zrady a kolaborácie

Vasiľ Biľak je dnes vnímaný ako jedna z najnegatívnejších postáv slovenských a českých dejín. Ako sa z vyučeného krajčíra z chudobnej rodiny z severovýchodného Slovenska stal vrcholný predstaviteľ komunistického režimu a jeden zo symbolov normalizácie? celý článok

Dubček bol chvíľu najpopulárnejším mužom krajiny

Dubček bol chvíľu najpopulárnejším mužom krajiny

Alexander Dubček je asi najznámejšou slovenskou historickou osobnosťou v Európe i vo svete. Aj viac ako 25 rokov od smrti stále budí rešpekt a úctu. Zároveň však okolo jeho osobnosti vzniklo množstvo legiend. Aký bol v skutočnosti? celý článok

Husák zohral pri prevrate roku 1948 kľúčovú úlohu

Husák zohral pri prevrate roku 1948 kľúčovú úlohu

Husák bol jediným vrcholovým politikom, ktorý stál súčasne pri zrode i pri páde bývalého režimu. A hoci bol jeho podiel na februárovom prevrate v roku 1948 takmer porovnateľný s Gottwaldovým, spoločnosť má tendenciu spájať ho najmä s obdobím po roku 1968. celý článok

Jozef Lettrich musel zo svojej vlasti ujsť

Jozef Lettrich musel zo svojej vlasti ujsť

Vo februári 1948 sa Jozef Lettrich rozhodol po dvojročnej kampani proti jeho osobe a Demokratickej strane emigrovať. Za týmto rýchlym vývojom udalostí stál aj jeho niekdajší priateľ zo študentských spolkov, s ktorým ho spájala aj odbojárska minulosť, Gustáv Husák. celý článok

Hodžovi sa nepodarilo Československo ubrániť

Hodžovi sa nepodarilo Československo ubrániť

Prvý slovenský premiér Československa až do septembra 1938 veril, že sa mu podarí uchrániť krajinu pred konfliktom. Snažil sa nájsť kompromis ako so slovenskými autonomistami, tak s nemeckou menšinou. Nepodarilo sa mu to však. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.