Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Ako písať o stredoveku pútavo a zároveň vierohodne?

Publikované : 27.05.2020 | Zobrazení: 2114 |
8 minút čítania

Stredovek patrí medzi najdlhšie a zároveň najkontroverznejšie obdobia ľudských dejín. Zatiaľ čo jedni v ňom vidia obdobie úpadku, biedy a zaostalosti, iní v ňom hľadajú inšpiráciu  ako v čase čistých ideálov, úprimnej viery či hrdinských skutkov a cti. Pravda, ako to už býva, je niekde uprostred.

 

Jeden z najvplyvnejších medievistov posledných desaťročí Umberto Eco (1932–2016) po rokoch vedeckého skúmania dejín stredoveku (medievistika), ako aj populárnych predstáv o stredoveku v súčasnosti (medievalizmus) dokázal vo svojom bohatom diele poskytnúť návod, ako o tejto dobe rozprávať objektívne, fundovane a zároveň pútavo a zaujímavo. Tajomstvo jeho úspechu tkvie v spojení zdanlivo protichodných prístupov – univerzitného vedca a románopisca.

 

Stredovek neskončil

Česká hudobná kapela Lucie v jednom zo svojich najväčších hitov spieva: Středověk neskončil, středověk trvá.“ Bez ohľadu na to, čo tým chceli českí rockeri povedať, pomerne presne popísali jeden z prítomných fenoménov modernej doby – medievalizmus. Či už sa pozrieme na kinematografiu, televíziu, literatúru, alebo architektúru, vo všetkých prípadoch ide o vedomé odkazovanie, či dokonca cielené vytváranie určitej vízie stredoveku a toho, čo si pod týmto pojmom dnešní ľudia predstavujú (dielo Hra o tróny; gýčový hrad Neuschwanstein Ľudovíta II. Bavorského; donekonečna recyklovaný príbeh Robina Hooda). V drvivej väčšine artefaktov medievalizmu sme však svedkami pokrivenia historickej skutočnosti, upravovania (či dokonca ignorovania) historických faktov a prezentovania sveta, ktorý reálne nikdy neexistoval. Na druhej strane stojí opačný prístup – medievistika. Tá sa na základe vedeckého bádania snaží zrekonštruovať podľa možnosti objektívny a vierohodný obraz dlhého historického obdobia, ktoré sa tradične vymedzuje pádom Západorímskej ríše (476) a objavením Ameriky Krištofom Kolumbom (1492).  Na pomoc si pritom pozýva viacero príbuzných disciplín. Okrem historiografie tak medievistika spolupracuje aj s archeológiou, antropológiou, filológiou či religionistikou. Zásadným problémom zostáva, že zatiaľ čo produkty medievalizmu (filmy, knihy, komiksy, ideológie, tajné sekty a učenia) oslovujú široké masy ľudí, výsledky vedeckého prístupu k skúmaniu a interpretácii stredoveku sa dostanú len k obmedzenému množstvu recipientov. Tí navyše často pochádzajú z radov samotných medievistov. Dobrým príkladom toho, že veci sa dajú robiť aj inak, je spomínaný prístup Umberta Eca.

 

Erudícia a dar jazyka

Umberto Eco ako autor (historických) románov spájal svoje dve najväčšie prednosti. Obrovskú erudíciu (či už na poli histórie, filozofie, semiotiky, estetiky, religionistiky alebo dejín umenia) dopĺňal vzácnym darom jazyka. Nie nadarmo tohto tvrdohlavého Piemonťana často štylizovali do pozície moderného Danteho Alighieriho. Forma historického románu má však v jeho prípade aj iný, edukatívno-osvetový zámer: „V pravom historickom románe fiktívne postavy pomáhajú pochopiť minulosť,“ napísal Eco v jednom z raných textov o vnímaní dejín v prítomnosti. Napísaniu každého z jeho obsiahlych románov predchádzalo usilovné štúdium reálií a dobových dokumentov trvajúce v priemere šesť až osem rokov.

Prelomovým v tomto ohľade bol rok 1980, teda rok vydania Ecovho najúspešnejšieho románu Meno ruže (Il nome della rosa). Z diela preloženého do desiatok jazykov sa dodnes predalo viac než 30 miliónov exemplárov. Vydanie tohto historického románu zmenilo život vtedy 48-ročného Eca. Zo dňa na deň sa z univerzitného profesora a intelektuála stala mediálne známa postava, ktorej popularita sa zvykne prirovnávať k rockovým hviezdam či k slávnym futbalistom (ktorých Taliani tak zbožňujú, a ktorých Eco tak veľmi neznášal). To všetko vďaka debutu, ktorým bol komplikovaný (sčasti detektívny) príbeh zo stredoveku, napísaný zložitým jazykom a zaoberajúci sa vo veľkej miere minucióznymi problémami vtedajšej kresťanskej Európy. Ako je to možné?  

 

Fenomén s názvom Meno ruže

Meno ruže je výnimočným historickým románom z viacerých dôvodov. Prvou silnou stránkou je pútavý a nekonvenčný príbeh. Stredoveký františkánsky intelektuál, bývalý inkvizítor Viliam z Baskervillu, v spoločnosti svojho učeníka a novica Adsona musí riešiť sériu záhadných vrážd v benediktínskom opátstve v severnej Itálii. Dej knihy sa odohráva v roku 1327, teda počas vrcholiacich sporov medzi cisárstvom a pápežstvom v otázke vrchnej autority a svetskej moci v rámci kresťanského sveta. Zároveň je to aj doba vnútorného štiepenia v rámci cirkvi, ako aj vnútri Viliamovho rádu františkánov. Táto druhá dejová a myšlienková línia románu je skvostným podaním zložitých filozoficko-teologicko-historických problémov 14. storočia. Umberto Eco zasväcuje čitateľa do komplexných úvah a argumentácie jednotlivých smerov a frakcií. Naplno sa tu prejavila jeho odborná fundovanosť, rovnako ako rozprávačský dar, vďaka ktorému kniha ani v týchto pasážach nestratí na pútavosti a sile.

Záver knihy, ktorý je zmesou apokalyptického konca kláštora zapríčineného požiarom, straty cenných kníh, čiže inde nezachovaných vedomostí, dopĺňa hrozba inkvizičného procesu ústiaca do smrti nevinných, či zamotaný príbeh nenaplnenej lásky mladého Adsona. To všetko Eco bravúrne zakomponoval do vyvrcholenia majstrovského románu. Senzácia, ktorú vydanie Mena ruže spôsobilo, bola fascinujúca. Navyše nešlo o žiaden literárny brak ponúkajúci naivné pseudotajomstvá na štýl Dana Browna (ten postupoval presne opačne, keďže na príklade reálnych historických postáv ponúkal vymyslené udalosti).

Ďalšou knihou zaoberajúcou sa stredovekom bol Ecov štvrtý román Baudolino (2000) odohrávajúci sa v čase panovania rímsko-nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu (1152–1190). Hlavnou postavou je notorický klamár, šikovný manipulátor a prešibaný uličník Baudolino, ktorý so svojimi komplicmi vytvorí falošný list bájneho Kňaza Jána, ktorý bol permanentnou fatamorgánou stredovekých ľudí. Pod zámienkou hľadania Jánovej ríše sa Baudolino a jeho spoločníci vydajú v ústrety neuveriteľným dobrodružstvám v rôznych skutočných i neskutočných kútoch vtedajšieho sveta. Hlavným posolstvom románu je moc, sila a následky, ktoré v životoch ľudí hrajú lži, výmysly, nepravdy či skutočná viera v neskutočné veci. Vo všetkých Ecových románoch sa tak autorovi podarilo ponúknuť plastický obraz danej doby. Eco zasadil vymyslené dejové príbehy a hlavné postavy do historických rámcov, ktoré zodpovedali realite stredovekého sveta. Čitateľ sa tak dozvie o stredoveku veľké množstvo faktov a skutočností bez toho, aby musel prerušiť sledovanie dejovej línie či siahnuť po dejepisnej príručke.

 

Prístup pre náročnejších

Umberta Eca však môžeme považovať aj za fundovaného medievistu. Dejiny európskeho stredoveku študoval z pohľadu historiografie, filozofie, estetiky, teológie, ale aj semiotiky a komunikácie. Jeho vedecké rozpravy však ani napriek svojej náročnosti a erudovanosti nie sú prístupné len hŕstke zasvätených odborníkov v konkrétnom odbore. Jeho prínos je predovšetkým vo formulovaní netradičných otázok a v ešte netradičnejších metódach riešenia vedeckého problému.

Od čias napísania diplomovej práce o problematike estetiky v diele svätého Tomáša Akvinského sa Umberto Eco neustále vracal k otázkam umenia, dejín umenia, krásy, ale aj jej opaku, teda škaredosti. Základným dielom v tejto oblasti je monografia Umenie a krása v stredovekej estetike (1987). Eco v nej podáva obraz tohto obdobia európskej civilizácie prostredníctvom estetických názorov popredných predstaviteľov vzdelanosti, stredovekých intelektuálov, profesorov, kazateľov či obyčajných mníchov. Prostredníctvom historickej syntézy a uvádzania početných dobových príkladov chce autor ukázať stredoveké umelecké cítenie v priaznivejšom svetle než bolo vnímané  v jeho (rovnako ako aj v našej) dobe: „Aj stredovekí ľudia (a to píšem len pre toho, kto by to snáď ešte nevedel) boli schopní dať nečakane najavo svoj dômysel a genialitu.“

Značná popularita Ecových beletristických a esejistických diel napomohla rozšíreniu vedomostí o stredoveku aj medzi laickou verejnosťou. Takmer 50 rokov pomáhal bolonský profesor meniť vžité stereotypné predstavy a pohľady verejnosti na stredovek ako dobu temna a úpadku, tak ako jej to bolo predostierané od čias (nie vždy najlepšie informovaných) „osvietenských“ učencov, či pod vplyvom politickej propagandy (čo je prípad krajín bývalého sovietskeho bloku, kde sa všetko stredoveké rovnalo zároveň negatívnemu). Umberto Eco opisuje stredovek taký, akým bol. Na jednej strane to bolo dlhé, turbulentné, chaotické a drsné obdobie. Na druhej strane sa naň treba pozerať ako na dobu zrodu, dospievania a položenia základov západnej civilizácie, ako ju poznáme dnes. Bol to práve stredovek, ktorý dal svetu obchodnícke mestá, univerzity, kapitalizmus, banky, podvojné účtovníctvo, koncept národných štátov, ideu nadnárodnej federácie, moderné jazyky, Gutenbergovu tlačiareň, zachoval a pretlmočil odkaz antiky, kresťanskú morálku, milosrdenstvo a kultúru. Eco tento paradox zhrnul hutne jednou vetou: „Za zdanlivou strnulosťou a dogmatizmom to bol paradoxne čas kultúrnej revolúcie.“


 

 

Desať malých stredovekov

Eco si správne všimol rozpor medzi tým, ako na stredovek ľudia pozerajú a ako ním verejne opovrhujú, a medzi tým, ako veľmi sú ozveny (vplyvy) tejto epochy trvalo prítomné v našich životoch. V dnešnej spoločnosti sa nemôžeme vyhnúť takmer všadeprítomným odkazom a manipuláciám s predstavou stredoveku, Eco dokonca hovorí o akomsi permanentnom snívaní o stredoveku v mysliach západného človeka (medievalizmus). Letmý pohľad na tituly kníh v kníhkupectvách, názvy slávnych opier či výpravných hollywoodskych filmov stačí na to, aby sme si uvedomili minimálne umelecké inšpirácie stredovekom v prítomnosti. Bola to grécka a rímska antika, ktorá nám dala myšlienku tragédie, ideál krásy či základné filozofické koncepty. No bol to až stredovek, ktorý nás naučil tieto koncepty používať a inkorporovať do každodenného života až po dnešné dni. S príznačným nadhľadom a iróniou Eco rozlišuje desať rôznych kategórií stredoveku, každú podľa toho, čo od nej konkrétny človek očakáva. Najprecíznejšie tieto tézy rozvinul v texte Návrat stredoveku (1972) a vo štvorzväzkovej encyklopédii Stredovek (2010 a 2011). Súborne potom vyšli jeho medievistické práce v zväzku Spisy o stredovekom myslení (2012).

Vo všetkých spomínaných prácach zaujal Eco jednoznačné stanovisko očistenia obrazu stredoveku od nánosov medievalizmu. Ten prevalcoval všeobecné povedomie o tomto  historickom období, čo Eco dokladá na početných formách prítomných v modernom svete.  Stredovek slúži ako zámienka, keď chcú ľudia prejaviť svoj pocit nadradenosti nad našimi predchodcami z minulosti; ako ironické stvárnenie revizitácia a kulisa pre parodovanie dejín (Monthy Pyton); ako symbol fantastického barbarského veku (Barbar Conan); ako naivná idealistická predstava romantizmu; ako podklad k filozofickým smerom a prúdom (philosophia perennis a neo-tomizmus); ako základ pre formovanie národných identít; inšpirácia hnutia dekadentizmu; ako zdroj miléniových očakávaní; nepochopená inšpirácia pre tradíciu a okultnú filozofiu. Umberto Eco rešpektoval všetky menované prístupy ako formy myslenia a reflektovania súčasného sveta. Pre historikov medievistov však odporúčal iné riešenie. O stredoveku by mali historici hovoriť a písať na základe pútavých ľudských príbehov podopretých vedecko-kritickým prístupom a erudíciou autora. Výsledkom tak môže byť to, čo sám Eco pretavil do svojich diel. Jeho romány boli fundované a inteligentné, jeho akademické práce zas pútavé a čitateľsky príťažlivé. Vedecké dielo musí byť napísané ako dobre vystavaná detektívka. Čitateľ by mal zostať v napätí a pozorne čítať až do konca.

 

Mgr. Dušan Zupka, PhD., pôsobí na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 2015 a 2016 pracoval ako vedecký pracovník na University of Oxford. V rokoch 2010 – 2011 bol post-doktorandom na Central European University v Budapešti. Je autorom viacerých publikácií zaoberajúcich sa najmä spôsobmi komunikácie, formovaním spoločenských elít, úlohou a významom rituálov a symbolov v stredovekej spoločnosti a vzťahom vojny a náboženstva v stredoveku. Jeho monografia Ritual and Symbolic Communication in Medieval Hungary under the Árpád Dynasty vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Brill.

 

Použitá literatúra

Eco, U.: Meno ruže. Bratislava 2004.

Eco, U.: Baudolino. Bratislava 2001.

Eco, U.:  Faith in fakes. Travels in Hyperreality. New York 1998 (4. vyd.).

Eco, U.:  Scritti sul pensiero medievale. Milano 2016 (2. vyd.)

Eco, U.:  Od stromu k labyrinthu. Praha 2012.

Eco, U.:  Umění a krása ve středověké estetice. Praha 1998.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, Slovart

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.   

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Ako naši predkovia zvíťazili nad Zlatou hordou

Ako naši predkovia zvíťazili nad Zlatou hordou

Počas druhého vpádu Tatárov do Uhorska sa odohralo jedno z najheroickejších a najvýznamnejších vojenských víťazstiev našich predkov, ktoré malo dôsledky pre dejiny celej Európy. celý článok

Čierna smrť prišla z východu

Čierna smrť prišla z východu

Prevládajúci názor väčšiny odborníkov o tom, že morová epidémia v 14. storočí, nazývaná aj čierna smrť, rovnako ako takmer tisícročie pred ňou Justiniánov mor, pôvodne prišli zo stepí centrálnej Ázie a do Európy sa epidémia dostala z prostredia Zlatej hordy... celý článok

Ako prišla čierna smrť do Európy?

Ako prišla čierna smrť do Európy?

Ako by to vyzeralo, keby len za krátky čas zahynulo 50 percent všetkého obyvateľstva? Takýto tragický scenár mala epidémia bubonického moru alebo takzvanej čiernej smrti, ktorá pohltila a premenila stredoveký svet v polovici 14. storočia. celý článok

Agnes bola prvou oficiálnou metresou

Agnes bola prvou oficiálnou metresou

Agnes prišla na kráľovský dvor ako prvá dáma kráľovnej. Postupne ju vytlačila z manželovej postele, a dokonca získala aj politickú kontrolu. celý článok

Prečo v stredoveku súdili mŕtveho pápeža?

Prečo v stredoveku súdili mŕtveho pápeža?

Začiatkom roku 897 n. l. sa v Lateránskej bazilike, sídelnom chráme rímskych biskupov, uskutočnil jeden z najbizarnejších právnych procesov európskych dejín. celý článok

Diskusia