Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Ako nazývať obyvateľov „Veľkej“ Moravy?

Publikované : 25.01.2016 | Zobrazení: 15836 |
6 minút čítania

Pramene 9. storočia sú síce relatívne bohaté, ale predsa len nedokážu dať jednoznačnú odpoveď na každú otázku. Aj preto sa dodnes objavujú hlasy, spochybňujúce „veľkomoravskú štátnosť“, pretože spoločnosť 9. storočia nepokladajú za dostatočne komplexnú a moc mojmírovskej dynastie za presvedčivo suverénnu. Nech je to akokoľvek, 9. storočie bude vždy predstavovať atraktívny predmet skúmania.

 

Moravská zem

V článku sa zameriam na pomenovanie obyvateľstva a krajiny. Je všeobecne známe, že označenie Veľká Morava nepochádza z 9. storočia, ale ako prvý ho použil byzantský cisár Konštantín Porfyrogennetos v diele O spravovaní ríše (v tvare Μεγαλη Μοραβια) a výraz „Veľká“ použil zrejme pre jej vzdialenosť od Konštantínopola. Konštantínovo dielo si napokon nikto v stredoveku u nás nemohol pozrieť, takže väčšina stredovekých i novovekých autorov hovorila jednoducho o regnum Moraviae (teda o moravskej krajine/kráľovstve, keďže pojem regnum znamenal v stredovekej politickej terminológii politický útvar, tiež však kráľovstvo) a až v 19. storočí sa tento útvar začal v literatúre postupne označovať ako Veľká Morava.

Nie všetci však dnes s takýmto pomenovaním súhlasia. Napríklad nemecky píšuci historici poukazujú na nezmyselnosť tohto pomenovania a označujú Veľkú Moravu jednoducho ako Moravu. V tomto im dávajú za pravdu aj cyrilikou písané prepisy pôvodných prameňov z 9. storočia, ktoré krajinu označujú ako Morava (странъɪ моравскъɪ, моравска область, моравскаа зємлѩ, apod.). Je tu teda dilema: označovať túto krajinu pôvodným, autentickým názvom, alebo novotvarom, ktorý sa v tejto dobe nepoužíval? Rovnaká dilema platí aj pre iné útvary, ako sú stredoveká „Nemecká ríša“ či „Byzancia“. Z toho môže vyplynúť záver, že odmietnutie označenia Veľká Morava je úplne legitímne a metodologicky jednoducho zdôvodniteľné. Navyše v historickej literatúre sa už dávno upúšťa i od výrazu stredoveká Nemecká ríša, a to preto, že sa uvedený politický útvar takto jednoducho nenazýval. Z rovnakých dôvodov sú niektorí autori opatrní pri výraze Byzancia.

Prečo je to vlastne dôležité? Čitateľ si nie vždy uvedomí, že priemerný obyvateľ Byzancie sa vlastne nepokladal za „Byzantínca“, ale za Rimana a ortodoxného kresťana, pokiaľ, samozrejme, nepatril k rôznym a početným etnickým spoločenstvám z rôznych častí ríše. Takéto postupy sú namieste najmä vtedy, ak sa s historickými útvarmi rôznym spôsobom manipulovalo z nacionalistických alebo iných dôvodov. Výraz „Nemecká ríša“, ktorý v krajnom prípade dnes niekto použije pre Franské kráľovstvo (ríšu), navodzuje dojem kontinuity medzi súčasným Nemeckom a historickými krajinami rozličných stredoeurópskych germánskych spoločenstiev.

 

Všetci Moravania

Prejdime teraz k označeniu obyvateľov mojmírovskej Moravy v 9. storočí. K dispozícii máme pramene cudzie, predovšetkým latinsky písané, pochádzajúce z rôznych častí Franskej ríše, a cyrilikou prepísané pramene, ktorých pôvod je moravský (Život Metoda, Život Konštantína, a pod.).

Franské pramene označujú obyvateľov „Moravy“ spravidla ako Moravanov alebo moravských Slovanov, čo v podstate znamenalo to isté. Označenie Moravania sa prvýkrát objavilo v roku 822, keď sa ich zástupcovia zúčastnili ríšskeho snemu vo Frankfurte a priniesli dary franskému panovníkovi. S týmto označením sa potom stretávame po celé 9. storočie a sprevádza nás aj v neskorších storočiach, keď sa Morava stala súčasťou zväzku českých krajín.

Autori moravských textov nás môžu zaujímať o niečo viac, pretože ide vlastne o pohľad zvnútra spoločenstva. Na označenie samých seba používali dva názvy, a to Moravania (Моравлѩнє) a Slovania (Словѣне). Táto nejednoznačnosť viedla k mnohým protikladným záverom. Napríklad český jazykovedec Jiří Polívka (1858 – 1933) začal raziť nové označenie Slovieni, ktoré sa v našich prácach objavuje do súčasnosti. Vyvoláva (nesprávny) dojem, že Slovieni bolo špecifické označenie „veľkomoravských“ obyvateľov. To však nie je vôbec presné, pretože tvar Словѣне bol v tomto období evidentne používaný naprieč rôznymi slovanskými etnikami.

Podobne zaujímavé bolo presadzovanie názoru, že Moravania nebolo pomenovanie pre všetko obyvateľstvo Moravy, ale len pre ich elity, resp. pre vojenskú družinu panovníka. Preto nezaškodí urobiť analýzu, v akom kontexte sa pomenovanie Moravania používalo.

Latinsky písané franské pramene označujú mojmírovských panovníkov titulom knieža Moravanov (napr. v tvare dux Maravorum), Moravania sú taktiež v ich prameňoch predmetom krstu. Podľa neskoršej pasovskej tradície, ktorej nemáme dôvod neveriť, v roku 831 boli „všetci“ Moravania pokrstení pasovským biskupom Reginharom. Vo franských prameňoch sú taktiež Moravania často vykresľovaní ako tí, ktorí „sa stavajú na odpor“, alebo „sa chcú odtrhnúť“, z čoho vyplýva, že im pramene pripisujú vôľu politicky a vojensky konať.

Jedným z významov Moravania, alebo „všetci Moravania“ boli aj ich snemy, ktoré sa zrejme konali v centrálnej časti krajiny (zrejme v Mikulčiciach) raz mesačne súčasne s konaním trhu. Pramene, ktoré o týchto snemoch vypovedajú, dávajú týmto zhromaždeniam označenia všetci Moravania (вьсѧ люди моᴘᴀвскъıѩ, съ вьсѣми моᴘᴀвлѧнъɪ, omnes Marahoni, omnes Moravi), akiste ho však nemožno brať doslovne. Obrat „všetci“ zvýrazňoval legitimitu a reprezentatívnosť takýchto zhromaždení. U iných Slovanov navyše vieme, že na zhromaždeniach muselo prísť k jednomyseľnému rozhodnutiu, dokonca pokiaľ sa vraj niekto nechcel podvoliť väčšine, bol bitý palicami a obratý o majetok.

Rôznorodosť výrazov „všetci Moravania“ tak dáva tušiť, že nemohlo ísť o užšie spoločenstvo moravskej elity. Išlo o politické spoločenstvo obyvateľov spadajúcich pod mojmírovské kniežatá, spolu s ktorými spoločne vykonávali moc. Napokon mojmírovská Morava evidentne nebola príliš centralizovanou monarchiou. Ak sa napríklad potrebovali zaviazať k platbe tribútu Východofranskej ríši – Moravania tento tribút zrejme s prestávkami platili od svojho pokrstenia v roku 831 – vyžadovalo to súhlas práve tohto snemu. Potvrdzuje to správa franského hodnostára Ariba, ktorý z obdobia Svätoplukovho panovania zaznamenal, ako sa „všetci Moravania“ rozhodli tento tribút v podobe dobytka odovzdať a určili zároveň aj mechanizmus platby. Aribova správa v tejto súvislosti kniežaťa Svätopluka vôbec nespomína.

 

Etnická kontinuita

To však značí, že Moravania neboli jednoduchou elitou „veľkomoravskej“ spoločnosti, ako si to predstavovali niektorí autori, ale politickým telesom, širokým spoločenstvom plnoprávnych obyvateľov, ktorí sa mohli zúčastňovať spravovania verejných záležitostí.

Základom tohto spoločenstva bolo etnikum Moravanov, ktoré si zrejme o sebe predstavovalo, že je spoločenstvom jedného pôvodu. Asi tak, ako si to o sebe predstavovalo každé stredoveké, a vlastne aj novoveké etnikum.

Po roku 906, keď došlo k vymretiu mojmírovskej dynastie a centrálna moc v krajine bola zdecimovaná, je etnická kontinuita medzi mojmírovskými Moravanmi a přemyslovskou Moravou veľkým otáznikom. Historici si nie sú celkom istí ani kontinuitou veľmožských rodov. Niektorí z nich dokonca predpokladajú, že boli nahradení českými veľmožmi, ktorí sa potom v tejto krajine stali Moravanmi.

 

A kde sú tí starí Slováci?

V tomto kontexte vyznievajú snahy o oživovanie veľkomoravských Slovákov veľmi zvláštne. Takýchto Slovákov nachádzame napríklad v diele Juraja Papánka (1738 – 1802), u niektorých bernolákovcov (Ján Hollý) a u štúrovcov, aby sa tejto témy napokon zmocnila ľudácka historiografia. Snaha označovať obyvateľov Veľkej Moravy za Slovákov bola samozrejme motivovaná úsilím dokázať, že „tu“ Slováci boli pred Maďarmi. Protistrana sa to usilovala popierať tým, že z hornouhorských Slovákov vytvorila potomkov neskorostredovekých Čechov.

Dnes by toto všetko malo byť minulosťou, ale čas od času sa táto téma vracia. Je však na mieste sa zamyslieť, či sa v 9. storočí nachádzalo na území Slovenska etnikum, ktoré môžeme jasne odlíšiť od Moravanov.

Odpoveď nie je jednoduchá, pretože žiadny názov pre toto obyvateľstvo sa nezachoval. (Niektorí autori sa názov usilovne snažili nájsť, no neúspešne.) Riešenie sa zrejme nachádza u Pribinu. V písomných prameňoch sa nespomína meno obyvateľstva, ktorému mal Pribina v Nitre vládnuť. Aj preto je medzi stredovekármi (samozrejme nie slovenskými) časté pokladať Pribinu za Moravana, ktorý sa dostal do sporu s hlavným moravským kniežaťom Mojmírom a ten ho mal napokon vypudiť.

S týmto riešením sa však nedá súhlasiť najmä preto, že Pribina by v takom prípade musel patriť medzi moravskú elitu, ktorú pokrstil pasovský biskup Reginhar v roku 831. Vieme však, že Pribina bol pokrstený až po svojom vyhnaní. Preto Pribinu za Moravana zrejme pokladať nemôžeme. Druhou indíciou je sťažnostný list bavorského episkopátu z roku 900, ktorý spomína „akýsi novopokrstený kmeň, ktorý si vojensky podmanil Svätopluk“. Vieme, že to bol Mojmír, kto mal z Nitry vyhnať Pribinu, preto nie je isté, prečo sa v tomto liste spomína práve Svätopluk. Mohlo by to však súvisieť s predpokladanou vládou Svätopluka (tzv. údel) v Nitre pred rokom 871.

Z toho vyplýva, že samostatné etnikum v Nitriansku s najväčšou pravdepodobnosťou existovalo, no jeho meno sa nám v písomných prameňoch nezachovalo a v podmienkach zjednoteného mojmírovského panstva zrejme postupne splývalo s Moravanmi. A tak paradoxne za existenciu Slovákov najviac vďačíme vzniku Uhorska, v ktorom sa obyvateľstvo na našom území zreteľne mocensky odlíšilo od ostatných Slovanov.

Skúmanie štruktúr včasnostredovekých mocenských útvarov je mimoriadne zaujímavé i bez toho, aby sme udalosti zbytočne mytologizovali a vymýšľali si veci, ktoré v písomných prameňoch jednoducho nie sú. A rovnako, hľadanie nepretržitých kontinuít medzi súčasnými národmi a etnikami včasného stredoveku treba konečne uložiť do múzea národného obrodenia.

 

doc. Miroslav Lysý, PhD., vyštudoval odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre právnych dejín Právnickej fakulty. Zaoberá sa stredovekými dejinami, špecializoval sa na arpádovské obdobie Uhorska a na ohlas husitskej revolúcie.

 

 

Použitá literatúra

Banaszkiewicz, J.: Pons mercati, gradus lignei, stepen i inne. Uvagi o znaku władzy i prawa słowiańskich miejsc wiecowych. In: Annales Universitates Mariae Curie-Skłodowska, Lublin – Polonia, Sectio F, 1990, 45 (= Discernere vera ac falsa), 79 – 89.

Лысый, М.: «Omnes Marahoni insimul mandaverunt». Мораване как этнос и политическая единица. In: Петербургские славянские и балканские исследования (Studia slavica et balcanica Petropolitana) 6/2, 2015, 82 – 98.

Steinhübel, J.: Slovanský „gens“ a jeho stred. Kniežací hrad, pohanská svätyňa, snem a trh. Byzantinoslovaca 5, 2014, (= Zborník k životnému jubileu Tatiany Štefanovičovej), 142 – 159.

Třeštík, D.: „Trh Moravanů“ – ústřední trh staré Moravy. Československý časopis historický, 21, 1973, 869 – 894.

Zernack, K.: Die burgstädtischen Volksversammlungen beim den Ost- und Westslawen. Studien zur verfassungsgeschichtlichen Bedeutung des Veče. Wiesbaden 1967.

Obrazová príloha: Osprey, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Najstarší doklad o stredovekom more pochádza z Ruska

Najstarší doklad o stredovekom more pochádza z Ruska

Epidémie ešte stále patria medzi menej preskúmané historické udalosti. Medzi najväčšie pandémie patrí mor alebo čierna smrť, ktorý fatálne zasiahol stredovekú Európu v 14. storočí. Vedci zistili, že prvé ohnisko nákazy bolo na území Ruska. celý článok

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Mezopotámia patrí k miestam vzniku najstarších ľudských civilizácií. Na tomto veľmi úrodnom území sa vystriedalo viacero starovekých kultúr. Oblasť zažila mnoho vzostupov, ale aj pádov civilizácií, spoločností alebo etník. celý článok

Čierna smrť zničila Afriku

Čierna smrť zničila Afriku

Mor udrel na Európu a Stredomorie v 14. storočí a skoro spôsobil pád západnej civilizácie. Doteraz sa myslelo, že smrteľná epidémia sa vyhla oblastiam na juh od Sahary. Najnovšie zistenia však naznačujú opak. celý článok

Mongolská ríša bola najväčšia v dejinách

Mongolská ríša bola najväčšia v dejinách

Britské impérium sa dlhý čas považovalo za najväčšiu ríšu v dejinách, ktorá na vrchole svojho územného rozmachu pokrývala 35,5 milióna km2. Nasleduje Mongolská ríša, ktorej základy položil Džingischán. celý článok

Geografia ovplyvnila veľkosť historických impérií

Geografia ovplyvnila veľkosť historických impérií

Pre rozvoj ľudských spoločností má obrovský význam ich umiestnenie v priestore. Geografia priamo vplývala aj na rozvoj starovekých a stredovekých civilizácií. Zároveň ovplyvnila expanziu veľkých impérií, ako boli Mongolská a Rímska ríša. celý článok

Diskusia