Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Aké historické chyby mal seriál Černobyľ?

Publikované : 17.06.2019 | Zobrazení: 44219 |
11 minút čítania

Apríl 1986 – IBM uvádza na trh prvý komerčný laptop, Sovietsky zväz prehráva vojnu v Afganistane, Spojené štáty americké bombardujú Líbyu a to všetko sa deje na pozadí postupného „otepľovania“ vzťahov dvoch veľmocí v sprievode Falcovho „Rock Me Amadeus“ a „Decibelov lásky“ Michala Davida.

 

Keď roku 2014 došlo – aj v dôsledku Majdanu a ukrajinskej revolúcie – k bezprecedentnému otváraniu niekdajších archívov KGB, málokto by predpokladal, že už o pár rokov neskôr bude výsledkom  seriál, ktorý si vyslúži jedno z najvyšších diváckych hodnotení. Po roku 2014 bolo o černobyľskej katastrofe vydaných niekoľko nových kníh (autori Serhii Plokhy, Adam Higginbotham, Kate Brown) a vznikli viaceré, viac či menej podarené dokumentárne filmy. Keď sa zdalo, že k téme už nemožno nič zásadnejšie povedať, americká spoločnosť HBO priniesla v spolupráci s britskou SKY dnes už notoricky známu minisériu Černobyľ (2019). Za týmto extrémne populárnym počinom stojí americký scenárista Craig Mazin (Vo štvorici po opici II, III; Lovec: Zimná vojna) a švédsky režisér Johan Renck (niektoré epizódy Vikingov, Živí mrtví, Perníkový tatko). Nakrúcanie sa odohrávalo prevažne v Litve, filmovú Pripjať stelesnila štvrť Fabijoniškės vo Vilniuse a filmový Černobyľ sesterská elektráreň, dnes už tiež nefunkčná, Ignalina neďaleko od hraníc s Bieloruskom. Zvuky elektrárne dokonca poslúžili aj pri výrobe soundtracku. Islandská skladateľka a čelistka Hildur Guðnadóttir postavila sprievodnú hudbu k minisérii na zvukovej koláži pozostávajúcej z ozvien chodieb elektrárne Ignalina, ťukania písacieho stroja či vrčania dozimetra, ktorý sa pre mnohých stal zvukom ich nočnej mory.

Rusko začalo medzičasom plánovať vlastnú filmovú verziu černobyľskej havárie, stúpol záujem o turizmus v mestečku Pripjať, vznikli stovky recenzií a každým dňom pribúdajú ďalšie. Černobyľ doslova zaplavil médiá. V priebehu jedného mesiaca sa stihol stať najlepšie hodnoteným seriálom v histórii HBO, na portáli IMDB dosahuje hodnotenie 9,6 a na českom ČSFD sa v priebehu niekoľkých týždňov vyšplhala na prvú priečku. No aj napriek tomu, že seriál je v mnohých ohľadoch nepochybne výnimočným dielom, takmer v duchu porekadla too good to be true, je potrebné upozorniť na miestami nie veľmi šťastné interpretácie udalostí a scénaristické skratky.

Prvým spoločným menovateľom kritických recenzií seriálu Černobyľ je spôsob, akým sa tvorcovia rozhodli zobraziť fungovanie moci v Sovietskom zväze. Druhým je fakt, že tak konajú prostredníctvom tých najstereotypnejších zobrazení života v socialistickom štáte. Predsa len, cieľovým publikom nie sú len diváci z „východného bloku“. V kontraste k skutočne autentickému materiálnemu zobrazeniu sovietskych reálií neskorého socializmu vystupujú menej autentické rozhovory a konanie jednotlivých postáv. Otázne je, do akej miery možno snahu zjednodušovať skryť za umeleckú/historickú/dramatickú licenciu, a to všetko na úkor faktickosti. Černobyľ je predsa len seriál, nie dokument.

 

Likvidátori

Osobný rozmer tragédie a absurdnosti havárie, ako aj jej dopad na „pracujúce masy“ je až zarážajúco realisticky zobrazený cez postavu Ľudmily Ignatenko, manželky hasiča Vasilija Igantenka. Ich príbeh, spolu s príbehom ďalších hasičov a tzv. likvidátorov, je postavený na ich pamätiach, ktoré zaznamenala bieloruská spisovateľka a nositeľka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevič (Černobyľská modlitba, 2016). Tieto sú zároveň aj najlepšie spracovanými momentami minisérie. Dlhé scény a vynikajúca kamera spolu so sugestívnou hudbou dokonalo zachytávajú atmosféru prvotnej ľahostajnosti a nevedomosti, ktorá postupne prechádza až do obscénneho a zúfalého utrpenia tých, ktorí boli vystavení vysokým dávkam ožiarenia.

Sovietsky režim síce nebol schopný zabrániť jadrovej havárii, no autoritatívny režim sa ukázal ako veľmi efektívny pri riešení jej následkov. Keďže režim nedôveroval väzňom z gulagu, medzi prvými, ktorí boli poslaní na miesto havárie, boli príslušníci armády. Piloti boli regrutovaní zo sovietskeho vojnového letectva a vojaci zase z pozemných síl. Absolútnu väčšinu však tvorili odvedenci, muži vo veku 18 až 20 rokov, ako postava Pavla Gremova (Barry Keoghan) zo špeciálnej jednotky určenej na likvidáciu domácich zvierat v Pripjati. Veľké množstvo likvidátorov z kaukazských štátov zase reprezentuje postava jeho nadriadeného Bacha (Fares Fares), gruzínskeho veterána z Afganistanu. Keď v máji 1986 prichádzali do Černobyľu prví záložníci, v Sovietskom zväze neexistoval žiadny zákon, ktorý by povoľoval ich nasadenie pri riešení podobných priemyselných katastrof. Niežeby ZSSR bol štát, ktorý by dôsledne sledoval papierové legislatívne rámce, no o rok neskôr bol prijatý zákon, ktorý umožňoval mobilizáciu na miesta prírodných katastrof na obdobie maximálne dvoch mesiacov.

Skupinou, ktorá mala „odľahčiť“ zobrazenie likvidátorov, boli baníci. Na hĺbení tunela pod jedným z reaktorov pracovalo 230 baníkov z Donbasu a viac než 150 z regiónu Tula, vtedajšia špička Sovietskeho zväzu. Ich regrutovanie mal na starosti Vladimir Naumov, 30-ročný baník z Tulskej oblasti. Baníci (vždy oblečení na rozdiel od seriálu) pracovali v trojhodinových zmenách. Podľa Naumova na mieste panovala vysoká pracovná morálka: „Muži sa zvykli hádať o lopaty,“ spomínal neskôr. „Keď sa objavila nová šichta, stará ich otočila, že prišli príliš skoro, aj napriek tomu, že reálne robili cez čas. Nechýbal entuziazmus. Koniec koncov, už od mala sme k tomu boli vychovávaní. Iná ideológia, iná výchova. Nie náhodou bolo vtedajšie motto baníkov: Kto‚ ak nie my?‘“ Neskôr boli na sovietske pomery nadpriemerne zaplatení, no vtedy o bonusoch nepadla žiadna zmienka. Tie boli pre likvidátorov určené až dekrétom zo 7. mája 1987.

Práve na skupine baníkov sa tvorcovia rozhodli najviditeľnejšie ukázať kontrast prítomný v celej minisérii, a to medzi stoickým, odvážnym, režimom neskazeným ľudom,  reprezentujúcim skutočný život a zdravý rozum, a na druhej strane pokryteckým, nekompetentným sovietskym aparátčikom. Ako príklad môže slúžiť fiktívna scéna s ministrom uhoľného priemyslu, ktorá končí slovami jedného z baníkov: „Now you look like one. (prekl. Teraz vyzeráš, ako jeden z nás)“ V skutočnosti bol vtedajším ministrom Michail Ščandov, bývalý baník, podobnejší baníkom z Tuly než mladému chlapíkovi v saku, ale ani ten nebol osobne nahovárať baníkov na nevďačnú prácu. Z postáv baníkov však srší Hollywood na všetky strany – heroizácia, ich nespútaná povaha a všadeprítomný alkohol. Nie náhodou, keď pred pár dňami televízna stanica SKY News zverejnila video, kde spomínaný Naumov spolu s kolegom Andrejom Nasonovom sledujú svoje filmové zobrazenie a tí sa nemôžu ubrániť smiechu. Podotkli, že oni v práci nikdy nepili a ukončili to konštatovaním, že je to predsa „len“ film.

Likvidátorom teda možno nechýbal entuziazmus pri práci, ale čo v skutočnosti chýbalo, bol jednotný názor, či je potrebné, aby podstupovali riziko, na ktoré boli pridelení. Jedným z najväčších nedostatkov minisérie je potreba zjednodušovať vyobrazenia mechanizmov mocenských rozhodnutí, ktorých zdanlivo fádna stranícka realita konfrontovaná s mocou by nebola divácky až taká úspešná. Ako píše rusko-americká spisovateľka Masha Gessen pre New Yorker: „Rezignácia bola neoddeliteľnou súčasťou života v Sovietskom zväze. Sledovať však rezignáciu na filmovom plátne je nanajvýš depresívne a nehanebné.“ Inými slovami, toto interpretačné prázdno je vyplnené emóciami. Tvorcovia sa preto zamerali len na niekoľko vybraných postáv, ktoré stihli v piatich dieloch „rozpracovať“.

 

Postavy

Stopy zjednodušenia okrem postavy vedkyne Uljany Chomjukovej (Emily Watson) nesie najviditeľnejšie dvojica chemika Valerija Legasova (Jared Harris) a podpredsedu Rady ministrov ZSSR Borisa Ščerbinu (Stellan Skarsgard). Zatiaľ čo obaja v skutočnosti v Černobyle pracovali so svojimi tímami a ďalšími podriadenými, seriál vzbudzuje dojem, že zásadné rozhodnutia sa uskutočňovali najmä medzi nimi dvomi, a to „sovietskym“ direktívnym štýlom. Reálne tu však prebiehali diskusie medzi desiatkami ľudí a na viacerých úrovniach. Legasov dokonca čelil v rámci svojej pracovnej skupiny silnej opozícii. Jedným z oponentov bol napríklad Valentin Fedulenko, expert na RBMK reaktory a Legasovov poradca v Černobyle, ktorý kritizoval jeho neznalosť nukleárnych reaktorov. Oponoval Legasovovmu rozhodnutiu zhadzovať na reaktor piesok, čo považoval za nebezpečné a neefektívne vzhľadom na obrovské riziko strát na životoch pilotov.

Scenárista Mazin si vybral Legasova za hlavného protagonistu sčasti aj preto, že ho jeho skúsenosť z Černobylu dohnala k samovražde. Mazin tento motív chcel využiť na ilustráciu osobnej transformácie prominentného člena Akadémie vied Sovietskeho zväzu, z ktorého sa pod ťažobou černobyľskej havárie stane whistle-blower a kritik komunistického režimu. „Pravda“, ktorú však chcú týmto tvorcovia zobraziť, je rovnako fiktívna ako klamstvá, v akých podľa nich žil Legasov. Valerij Legasov nebol vyslaný do Černobyľu preto, že by bol odborníkom na RBMK reaktory či uznávaným jadrovým inžinierom. Dôvod bol oveľa prozaickejší. Bol uvedomelým členom strany a vedenie vedelo, že nebude robiť problémy a oddane splní, čo sa od neho očakáva. Pre Legasova bolo podobné správanie samozrejmé. Jeho vstup do komunistickej strany ešte počas štúdií v Moskve vnímali jeho kolegovia za naivný a karieristický krok. Množstvo vedcov neprechovávalo sympatie k režimu a snažili sa od strany držať čo najďalej, no Legasov si jej postupy a ideály osvojil. Ďalší na neho spomínajú ako na pokojného človeka a vynikajúceho organizátora, ktorý bez veľkého zaváhania obetoval vlastné zdravie a život v snahe zachrániť ostatné. To však robí z Legasova veľmi rozpačitého hollywoodskeho hrdinu.

Hlavným antagonistom príbehu je zástupca hlavného inžiniera černobyľskej elektrárne Anatolij Ďatlov (Paul Ritter), ktorého not great, not terrible (prekl. Nie je to úžasné, ale zas ani také hrozné.) sa medzičasom stihlo stať súčasťou sveta memov. Tak ako Legasova na protagonistu predurčila jeho tragická smrť, Ďatlovovi bola osudná jeho zložitá povaha. Absolvoval výcvik na prísne utajovaných vojenských nukleárnych ponorkách, kde sa venoval konštrukčným plánom jadrových pohonov, a skutočne nedisponoval niečím, čo by sme dnes označili za silné social skills. Vedel byť panovačný, tvrdý, až diktátorský. Zároveň si ho jeho kolegovia pamätajú ako bystrého, precízneho inžiniera s vynikajúcou pamäťou, ktorý bol vraj schopný odrecitovať desiatky strán ruskej klasickej poézie či technických návodov. Seriál však stojí na silnej dichotómii dobra a zla, čím z neho tvorcovia urobili stelesnenie bezcharakternosti celého sovietskeho systému. Ďatlov v skutočnosti neposlal bez mihnutia oka na istú smrť dvoch praktikantov. V neposlednom rade sa seriálovému Ďatlovovi ušiel aj výrok vedúceho nasledujúcej zmeny Michaila Ljutova, ktorý po príchode do riadiacej miestnosti nechcel uveriť, že vonku sa nachádza grafit z jadra reaktora. Výbuch reaktora nebol jednoducho scenár, ktorému by ktokoľvek v tej chvíli bol ochotný uveriť. Elektráreň mala byť výstavnou skriňou technického pokroku a modernizácie Sovietskeho zväzu, symbolizovala ovládnutie prírody „novým sovietskym človekom“. Napokon, symbolom mesta Pripjať bol Prometeus.

Postava Chomjukovej je už potom len čerešničkou na torte – jej správanie a dikcia v podstate popierajú základ toho, ako sa tvorcovia snažili vykresliť Sovietsky zväz (jej prítomnosť na rokovaní s Gorbačovom či sebavedomé a iniciatívne vystupovanie s cieľom odhaliť pravdu).

Problémom nie je prítomnosť fiktívnych prvkov, ale spôsob, akým seriál zobrazuje, ako sa  riešili jednotlivé situácie (Legasov žiada Gorbačova a povolenie obetovať troch mužov, Legasov sa čuduje Ščerbinovým pracovným postupom a pod.). Samotná forma jednorozmerného zobrazenia postáv ako vypuklo dobrých alebo zlých je totiž tiež len interpretáciou. Či chceme, alebo nie, práve podobné divácky atraktívne skratky formujú pohľad bežnej verejnosti na to, ako vníma a chápe fungovanie moci.

 

 

Čo sa stane v Pripjati, v Pripjati aj zostane

Sovietsky zväz mal pre podobný prípad skutočne aj právnu formulku. Na pokyn nového ministra energetiky Anatolija Maioretsa, pod ktorého právomoc spadali aj jadrové elektrárne, bolo od leta 1985 v ZSSR nezákonné verejne informovať o ekologických katastrofách. Napokon, nešlo o prvé „ututlávanie“ jadrovej havárie v dejinách Sovietskeho zväzu. V roku 1957 došlo k jednej z najväčších jadrových havárií v závode na spracovanie jadrového paliva pri Oziorsku v Čeľabinskej oblasti v Rusku. O incidente sa čoskoro dozvedeli aj USA, ale obe mocnosti sa dohodli, že verejnosť nebudú o udalosti informovať. Keďže aj pre USA bolo jadro lacným zdrojom energie, nemali záujem na šírení paniky medzi verejnosťou. No v prípade Černobyľu bola situácia iná, politicky i geograficky. Až osemnásť dní po havárii – v dôsledku medzinárodného tlaku – vystúpil Gorbačov v televízii. Spolková republika Nemecko začala žiadať okamžité uzavretie všetkých sovietskych nukleárnych reaktorov, Taliansko odmietlo prijímať vo svojich prístavoch tovar pochádzajúci z Ukrajiny. Na druhej strane vo Francúzsku, kde väčšina elektriny bola produkovaná jadrovými elektrárňami, spočiatku vláda odmietala vôbec priznať, že rádioaktívny oblak zasiahol do francúzskej atmosféry. Americká CIA si zase sypala popol na hlavu, pretože o výbuchu sa dozvedeli až v momente, keď žiarenie namerali Švédi. Vlády jednotlivých krajín východnej Európy síce mlčali, no ľudia sa vďaka vysielaniu Hlasu AmerikyRádia Slobodná Európa o havárii čoskoro dozvedeli. Keďže globálny jadrový priemysel fungoval a funguje na akcentovaní bezpečnosti jadrových elektrární, Černobyľ sa takto stal krízou nielen Sovietskeho zväzu, ale celej modernej civilizácie.

 

Súdny proces

V podobnom medzinárodnom kontexte sa odohrával súdny proces, ktorý je námetom piatej a zároveň poslednej epizódy minisérie. Súd sa z viacerých dôvodov konal priamo v Černobyle, trval 18 dní (od 7. do 29. júla 1987) a novinárom, ktorí mali povolenie a boli ochotní prísť do rádioaktívnej zóny, bol vstup povolený na maximálne dva dni. Pojednávanie prebiehalo v kultúrnom dome, keďže použiteľné administratívne priestory patrili k najkontaminovanejším. Ukázalo sa totiž, že všadeprítomné koberce sú výborným „pohlcovačom“ rádioaktívnych častíc.

Na lavici hlavných obvinených skutočne sedel bývalý riaditeľ elektrárne Viktor Brjuchanov, bývalý hlavný inžinier Nikolaj Fomin a jeho zástupca Antolij Ďatlov. Fyzická podobnosť trojice hlavných obvinených s ich reálnymi predlohami je až zarážajúca. To, čo skutočne minisérii nemožno vytknúť, je poctivá umelecká výprava a vynikajúce herecké výkony.

Posledná epizóda cyklicky vrcholí seriálovým prerodom Legasovova, ktorý sa fiktívnym, odvážnym príhovorom na súdnom procese vzbúri proti klamstvám režimu, aby následne zistil, že nekonformný jednotlivec je ponechaný napospas len svojmu svedomiu. V skutočnosti bol však jediným kritikom konštrukčných chýb reaktorov na súdnom procese, paradoxne, Anatolij Ďatlov. Ich nedostatky kritizoval dokonca niekoľko rokov pred haváriou. Valerij Legasov sa na procese nezúčastnil – v tom období sa zotavoval v Moskve z prvého pokusu o samovraždu.

Zobraziť konformnosť, neosobný charakter sovietskeho byrokratizmu a komplikované štruktúry upadajúceho sovietskeho režimu by bolo pre tvorcov oveľa náročnejšie, a divácky pravdepodobne nie až také príťažlivé. Preto tvorcovia opakovane umiestňujú konfrontáciu tam, kde sa v systéme Sovietskeho zväzu nemohla odohrať (napríklad vedec kontra aparátčik), a namiesto desiatok vedcov a funkcionárov sa zamerali na silné individuality, ktoré, čeliac katastrofe, nebojácne vstupujú do týchto konfrontácií a spochybňujú tak celkové fungovanie sovietskeho systému. Takýto individualizovaný prístup mätie diváka a vštepuje mu ideu Sovietskeho zväzu, ktorého chod závisel primárne od pováh a činov jednotlivcov.

A zatiaľ čo v seriáli pre dramatický efekt ukazujú postavy, ktoré sa režimu podvolia pod hrozbou zastrelením, najdôležitejšou otázkou zostáva, prečo tak v realite robili aj bez tejto hrozby? Ako bolo možné produkovať takúto politiku klamstiev? Obidve otázky by diváka nútili rozmýšľať nad mechanizmami, ktoré umožnili režimu produkovať a multiplikovať klamstvo, a zároveň vytvárať zdanie pravdy.

Scénarista Mazin sa v jednom z rozhovorov vyjadril, že zámerom seriálu bolo „zdôrazniť dôležitosť pravdy v príbehu plnom lží.“ Stavajúc sa do pozície „hľadača pravdy“ by mal potom očakávať prísnejšieho diváka, ktorý sa nenechá ľahko obalamutiť marvelovským bojom dobra a zla. Tvrdenia, že „ide len o seriál“ v takomto prípade pokrivkávajú. Nájsť „pravdu“ o Černobyle nie je v silách jedného seriálu.

 

Mgr. Martina Benčuríková vyštudovala históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v súčasnosti je internou doktorandkou na Oddelení najnovších dejín Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá predovšetkým modernými nemeckými dejinami so zameraním na západonemecký ľavicový terorizmus. Počas štúdia absolvovala výskumné pobyty na Ludwig-Maximilians-Universität v Mníchove, Technische Unviersität v Chemnitzi a v Open Society Archives v Budapešti.

 

Hodnotenie: 7/10

Černobyľ

Réžia: Johan Renck 

Scenár: Craig Mazin 

Hudba: Hildur Guðnadóttir

Kamera: Jakob Ihre 

Hrajú: Emily Watson, Jared Harris,  Stellan Skarsgard, Barry Keoghan, Fares Fares, Paul Ritter, Donald Sumpter a ďalší

 

Ďalší názor:

Roman Mocpajchel (HistoryWeb.sk): Päťdielna miniséria Černobyľ z produkcie HBO o najhoršej jadrovej katastrofe v ľudských dejinách je televízna udalosť, ktorej účinok na divákov je do istej miery možné prirovnať k zobrazovanej historickej udalosti. Diváci po celom svete oceňujú jej kvality, snahu o čo najväčšiu autenticitu, mrazivo dusnú atmosféru, brilantných hercov a pohlcujúce napätie aj pri scénach, kde sa vysvetľujú také technické detaily, že by pritom väčšina ľudí za normálnych okolností dávno vypla obraz i zvuk. Dôkazom toho je fakt, že okamžite po svojom odvysielaní vyletel Černobyľ na prvé miesta filmových databáz ako najlepší seriál v dejinách. Až na pár drobností a umeleckých skratiek je to prakticky dobrá rekonštrukcia historickej udalosti, ktorá je veľkým mementom z mnohých hľadísk. Aj preto je Černobyľ taký silný a dôležitý seriál. Platí to zvlášť v dnešnej dobe, keď sa sila faktov a vedeckého poznania spochybňuje snáď na všetkých frontoch. Kam až môžu nevedomosť a klamstvá viesť, je v zničujúco desivom podaní možno vidieť práve v tomto seriáli. Tak ako majú Američania povestnú historickú frázu „Pamätaj na Alamo!“, Európa i celý svet by si mali stále pripomínať „Pamätaj na Černobyľ!“ Hodnotenie: 10/10

 

Branislav Kovár (HistoryWeb.sk): Seriál Černobyľ patrí k tomu najlepšiemu, čo môžu poskytnúť filmy s historickou tematikou. Áno, vyskytuje sa tu viacero historických nepresnosti, umeleckých skratiek a prispôsobenie príbehu pre dnešného diváka. Napriek tomu tvorcovia dokázali výborne opísať dobu, presnejšie absurditu a hrôzovládu komunistického režimu v ZSSR, ktorú sa rôzni pohrobkovia a potomkovia straníckych kádrov aj u nás snažia spochybniť. Hodnotenie: 10/10

Obrazová príloha: HBO, SKY, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Nehoda sovietskej atómovej ponorky ohrozila Ameriku

Nehoda sovietskej atómovej ponorky ohrozila Ameriku

Rok 1986 nebol z pohľadu jadrovej bezpečnosti pre svet a zvlášť pre Sovietsky zväz práve najlepší. Len päť mesiacov po doteraz najhoršej jadrovej havárii v Černobyle prišiel Sovietsky zväz neďaleko amerických brehov o jednu zo svojich najlepších atómových ponoriek. Strata ponorky K-219 sa pritom tak celý článok

„Na festival!“ alebo historik ide na MFF Karlovy Vary

„Na festival!“ alebo historik ide na MFF Karlovy Vary

Pre historika má Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch špecifickú príchuť. Čo všetko bude možné vzhliadnuť na tohtoročnom? celý článok

Cesty medi. Po stopách medi z vraku lode Bom Jesus

Cesty medi. Po stopách medi z vraku lode Bom Jesus

Nový dokumentárny film „Cesty medi“ prináša neopakovateľné nahliadnutie do histórie baníctva a metalurgie medi od neskorého stredoveku až po raný novovek. celý článok

Šou musí pokračovať!

Šou musí pokračovať!

Čo nebolo vo filme Bohemian Rhapsody? Hudobno-životopisná snímka Bohemian Rhapsody dlhé mesiace zapĺňala sály kín po celom svete a zbierala jeden úspech za druhým. Bežne sa stávalo, že ľudia sa na tento film išli pozrieť aj niekoľkokrát. celý článok

Nový film Redbad má od histórie ďaleko

Nový film Redbad má od histórie ďaleko

Do kín sa dostal holandský historický film o legendárnom vládcovi Frízov zo začiatku 8. storočia. Tvorcovia snímky sa chopili témy konfliktu skorého kresťanstva a tradičného pohanstva, pričom asi netušia, že ich dielo skôr než o minulosti vypovedá väčšmi o súčasných miskoncepciách. celý článok

Diskusia