Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Akademici „pomáhajú proti Talibanu“

Publikované : 16.02.2015 | Zobrazení: 5345 |
10 minút čítania

Spoločenské vedy majú dlhú tradíciu v pomoci vojenskému úsiliu, ale táto podpora sa zvyčajne realizovala v bezpečí domovskej krajiny, výnimočne v tyle, v podobe podielu na výskume, vývoji či na nejakom type analytickej práce. Spoločenskí vedci nebývali nasadzovaní priamo do bojových zón. To sa však zmenilo vo februári 2007...

 

Stalo sa tak v rámci programu Human Terrain System (ďalej len HTS), ktorý spadá priamo pod vojsko Spojených štátov a pozostával zo zasadzovania spoločenských vedcov, zväčša antropológov a príbuzných odborov, do bojových jednotiek námornej pechoty.

Americkým stratégom išlo o to, aby mali títo vedci priamy prístup ku skúsenosti bojových jednotiek, mali informácie z prvej ruky a boli ich tak schopní lepšie vyhodnocovať. Ich primárnou úlohou bolo pochopiť „human terrain“, čiže „sociálny terén“, inými slovami obyvateľstvo, ktoré obývalo oblasť, kde bola armáda nasadená, s dvomi základnými cieľmi: sprostredkovať kultúrnu analýzu veleniu, ktoré sa potom vedelo v „sociálnom teréne“ lepšie vyznať, a zabezpečiť, aby vznikali menšie trenice medzi armádou a miestnym obyvateľstvom vznikajúce z nepochopenia lokálnej kultúry.

Mariňáci, ktorí vedia „čítať sociálny a kultúrny terén“, ako o tom hovorí generál námornej pechoty Douglas O‘Donell, začínajú byť stále viac cenení, keďže hybridná vojna je v stále väčšej miere psychologický zápas, zápas o „srdcia a mysle“ obyvateľstva, než klasický stret armád. Bez podpory obyvateľstva by totiž skupiny ako Al-Káida alebo Taliban neboli schopné operovať. V oblastiach v Afganistane či v Iraku, kde sa na stranu koalície vedenej USA pridali miestni obyvatelia, mala armáda jednoduchšiu situáciu.

Teória získavania obyvateľstva na svoju stranu je pekná, ale v praxi sa to robí pomerne ťažko, keďže prakticky nikto neovláda ich jazyk a prekladateľov je málo. V budúcnosti ich bude pravdepodobne ešte menej –  potom ako im americká armáda v Afganistane prisľúbila za ich služby občianstvo, ho totiž dostalo len 15 % prekladateľov.

Mať so sebou niekoho, kto rozumie obidvom kultúram, je zlaté pravidlo medzinárodného biznisu už dávno. Armáda na to pomaly prichádza tiež. Ako prvý túto potrebu rozoznal a reálne pre ňu aj niečo urobil legendárny generál námornej pechoty James N. Mattis.

Generál je známy pre celý rad veľmi nekorektných „hlášok“ (prostorekosťou pripomína amerického tankového generála Pattona z druhej svetovej vojny), ktoré skvele ilustrujú, prečo sa jednotky, ako je HTS, námornej pechote zídu. Rokovanie s irackými kmeňovými lídrami pri americkej invázii do Iraku v roku 2003 zakončil prehlásením: „Prišiel som v mieri. Nemám so sebou delostrelectvo. Ale toto Vám prisahám, so slzami v očiach – ak sa so mnou pokúsite vyje*ať, zabijem vás do jedného.“ (Businessinsider)

Sám Mattis potom priznal, že to nemusela byť najideálnejšia vyjednávacia stratégia – jeho vlastné skúsenosti boli jedným z dôvodov, prečo si v roku 2005 vyžiadal spustenie experimentálneho programu HTS a s podporou svojho nadriadeného generála Petraeusa a ministra obrany Gatesa preň vydupal potrebné financie. A tak bol vo februári 2007 nasadený prvý HTS tím v juhovýchodnom Afganistane, z pohľadu USA v notoricky problémovej provincii Khost (okrem iných v nej absolvoval výcvik aj jeden z organizátorov útoku na „Dvojičky“ Muhammad Atta).

Už po prvom testovacom 8-mesačnom nasadení HTS klesli kinetické operácie v oblasti o 60 %, tretina dedín sa odvrátila od Talibanu, šajchovia prisahali vernosť novej vláde a obchod v oblasti narástol niekoľkonásobne, napriek neustálej hrozbe popravy sťatím pre šoférov kamiónov (tzv. „jingo-trucks“), ktorí by boli podozriví zo spolupráce s Američanmi. Ochota miestnych vstupovať do lokálnych policajných síl tiež stúpla, predovšetkým preto, že prvý HTS tím vyškolil kapitána Aarona Whitea, ktorý mal túto vec na starosti, ako používať reč tela a rozoznávať kmeňovú hierarchiu, takže vedel, na koho sa má obrátiť, a tiež donútiť predstaviteľov afganského národného policajného zboru, aby sa s ním zúčastňovali shury, teda dedinskej rady.

Príklady niektorých výsledkov práce HTS:

  • Naučiť vojakov úplné základy správania v cudzej spoločnosti. Napríklad ako nejesť pri stole ľavou rukou (tá je pre nečisté úkony). Nedotýkať sa ženy a pre istotu na ňu nepozerať a nehovoriť. Tieto veci ovládajú aj scestovaní civilisti, ale mladý mariňák ich nemusí vedieť.
  • Irackí dedinčania všetko zamykajú – po celom dome je kopa zamknutých skríň a truhlíc. Keď robíte domovú prehliadku a revete na tých ľudí, čo vám nerozumejú, nebudú s vami komunikovať, a tak musíte zámky vylomiť. Pokiaľ prídete, rázne, ale nie zbytočne agresívne si vyžiadate pána domu, ten máva kľúče od všetkého, odomkne vám to, a tak nemusíte zničiť polovicu nábytku v dome. Tak isto pomáha vyžiadať si najprv povolenie na vstup do domu,  majiteľ vie, že aj tak nemá na výber, a tak ho udelí. Ak sa niečo také nevyžiada, zvlášť konzervatívnych Paštúnov to nesmierne urazí, keďže to porušuje základný pilier Paštunwally (kmeňového etického kódexu), konkrétne nariadenia o pohostinnosti a domácnosti, a ten automaticky „aktivuje“ ďalší pilier kódexu – pomstu, aby si zachoval česť.
  • Idete okolo auta zamazaného od krvi. Pokiaľ máte v čate HTS, idete pokojne ďalej. Ak nie, pravdepodobne celá čata nervózne vyskáče z Hummerov a ľahkých obrnených vozidiel, zaujme palebné postavenie a vtrhne do najbližších domov. Prečo ide prvá čata pokojne ďalej? Pretože jej antropológ vie, že autá zamazané od krvi konkrétnym spôsobom v konkrétnom čase sú zvyčajne namazané teľacou krvou schválne, je to požehnávajúci rituál.
  • Lokálny policajný šéf potajomky zatvára oči, keď sa v jeho jurisdikcii potulujú povstalci. Jeho konfrontácia nebude mať žiadny efekt, armáda to vie už z minulosti, a ak chce pôsobiť, že rešpektuje domácu hierarchiu a samostatnosť afganských bezpečnostných síl, nemôže sa ho pokúsiť nátlakom vymeniť. Ako z tejto situácie von? Obrátiť celú situáciu v hanbu pre nadriadeného daného policajného šéfa (napr. s pomocou lokálnych novín či rozhlasu) – keď sa tak stane, ten mu buď dôrazne dohovorí,  alebo ho vymení sám.
  • Keď po príchode do dediny dáte deťom futbalovú loptu, je pre vás ľahšie nadviazať vzťah s miestnymi, lebo keď sa vás prestanú báť deti, vylezú aj rodičia. Keď na vás výrastkovia pri ceste hádžu kamene, budete po nich strieľať? Aj streľba do vzduchu je zbytočne silná reakcia. Po novom začali jednotlivé čaty fasovať tzv. „paintballky“ – keď niektorí výrastkovia naozaj nedali pokoj, trafili ich paintballkou. Reakcie detí sú zrkadlom postoja dediny k vojakom –  ak hádžu kamene, miestni ich nemajú radi, ak sa veselo štverajú po autách, miestni sympatizujú.
  • Afganský HTS raz zachránil armádu pred poriadnym problémom. Veliteľstvo chcelo tlačiť a rozdávať Korány, aby vzbudilo sympatie medzi miestnymi. Ale ak sa nemoslim dotkne Koránu, vznikne obrovské pohoršenie.... HTS poradilo dať radšej peniaze na opravu mešity. Zároveň  presvedčilo pár mullahov (neveriaci nemá citovať Korán), aby nahovorili relácie do rádia (najefektívnejšie médium) a vysielali ich po zotmení (cez deň je väčšina mužov mimo domu alebo pracujú).
  • Na základe pomerne jednoduchého pozorovania navrhli antropológovia z jedného z afganských HTS tímov, aby sa vytvoril špeciálny fond pre vdovy, z ktorého budú môcť nakúpiť drobné vybavenie domácnosti, krosná, šijací stroj či hydinu. Po zavedení tohto systému radikálne klesol počet samovražedných útokov spôsobených vdovami v danej oblasti, čo štatisticky zachránilo niekoľko desiatok miliónov dolárov techniky a niekoľko desiatok vojakov ročne za cenu pár tisíc dolárov. Podobne pôsobí aj verbovanie mladých mužov, keďže tí chudobnejší majú tak nízky príjem, že si nemôže nasporiť ani na svadbu (ročný príjem asi 250 dolárov, cena svadby je aj niekoľko tisíc). A tak je odmena, ktorú vypláca Taliban za hlavu amerického vojaka či za nastraženie improvizovanej výbušniny, z pohľadu takého chudobného mladíka často najjednoduchší spôsob, ako získať možnosť oženiť sa so svojou milou (alebo aspoň s niekým). Niektoré rodiny posielajú synov študovať do talibanských madrás (islamská škola) v Pakistane, za čo dostávajú odmenu – napr. kravu či motorku, čo je cenný kus majetku umožňujúci obživu. A napr. mladé siroty sú jednými z najlacnejších talibanských bojovníkov – budú bojovať za trochu jedla, oblečenia a pozornosti.

Jeden z jasných záverov HTS je: Afganci podporujú Taliban hlavne preto, že väčšina žije v extrémnej chudobe a Taliban im aspoň občas pomáha. Zároveň platí, že pred Talibanom sa neschováte. Americká hliadka sa dostane k odľahlejším dedinám dva razy do roka, Talibanci sú tam každú druhú noc... Takže pre afganského dedinčana to nie je otázka výberu, ale otázka prežitia.

Vo svetle prezentovaných výsledkov vyzerá vytvorenie HTS ako jasne pozitívna voľba, a to dokonca pre obidve strany. Napriek tomu sa stal program HTS bezkonkurenčne najkontroverznejším v dejinách prelínania spoločenských vied a armádnych záujmov. Kritici sú veľmi ostrí, poukazujú aj na iné stránky existencie a pôsobenia HTS a ich argumenty rozhodne nemožno ignorovať.

 

Kritika

Medzi najprominentnejších kritikov HTS patrí Americká Antropologická Asociácia (AAA), ktorej v službách HTS zomreli už traja členovia. Z jej pohľadu je pre armádu pointou konceptu „Human Terrain System“ jeho taktická využiteľnosť. To je celé. Kto verí, že ide o nejakú snahu harmonicky pôsobiť v oblasti vojenského nasadenia, je naivný. Rovnako ako je pre armádu užitočné ovládať topografiu danej oblasti, je užitočné ovládať kultúru lokálneho obyvateľstva, počnúc jazykom a končiac socioekonomickými nuansami, pretože keď sú známe, je možné ich zapojiť do samotnej stratégie a takticky ich využiť. Ide teda o vážne porušenie akademickej etiky a zo strany armády je to zákernosť.

Vedec, ktorý má byť nezaujatý, tu zrazu stojí na bojujúcej strane  a ponúka svoje poznatky pre potreby armády, ktorá využíva jeho vedomosti. A aj nevinne vyzerajúce informácie môže byť vojenské spravodajstvo schopné využiť na bojové účely. Keď HTS pustí informácie z ruky, už nad nimi nemá kontrolu a nevie ani pri najlepšej vôli zabezpečiť, aby sa použili iba na nebojové operácie, ako stojí v popise ich práce a ako im armáda sľubuje. Niektorí akademici dokonca hovoria o tom, že americká armáda využíva kultúru ako zbraň (weaponization of culture), iní používajú výraz „etnografická špionáž“ (etnographic intelligence).

Okrem toho sa armáda snaží mnohých spoločenských vedcov nabádať k tomu, aby svoj výskum zamerali na otázky bezpečnosti, čo je podľa mnohých ich kolegov nevedecká kategória.

Ďalší typ kritiky rozoberá, či je niečo ako zjemnenie vojakov na základe výcviku v kultúrnom povedomí možné a ak je, či je to žiaduce. Jeden americký predstaviteľ to komentuje nasledovne: „Nepriateľ je nepriateľ, to je to, čo vojaka učia, a ak chce byť niekto dobrý vojak, musí tomu veriť. Pokiaľ má útočiť, zatiaľ čo naňho niekto strieľa, a riskovať svoj život, potrebuje mať schopnosť rozhodovať sa binárne – priateľ/nepriateľ. Pokiaľ by sme chceli, aby mal kapacitu rozmýšľať v 50 odtieňoch šedej, ako napr. henten chlapík má dieťa, a ten starú matku, možno vlastne ani nie je taký zlý, dohnala ho k tomu zlá socioekonomická situácia, je obeťou systému, a aj celkom chápem, prečo nás nenávidí, a toto tamto – nikdy nebude poriadne bojovať, nepôjde s vervou do útoku, a pravdepodobne ho niekto zastrelí. Takže tu stojí otázka – je možné zobrať ľudí, ako sú členovia námornej pechoty Spojených štátov, „drsňákov“ od kosti, a povedať im – viete, boli by sme radi, keby ste boli milší a nežnejší a kultúrne uvedomelí? Asi to možné je – do istej miery – povedať im, aby nikoho netýrali a nešikanovali, to pochopia. Ale môžeme z nich zároveň vychovať diplomatov? Nie. A ak by to aj šlo – chceme to?“ (Watson Institute)

Tak isto sa zvyšuje nebezpečenstvo pri výskume. Doteraz boli spoločenskí vedci vnímaní ako nezávislí a neškodní, dnes ich môžu chápať ako účastníkov globálneho konfliktu na strane USA. Stávajú sa prirodzeným cieľom militantov. Okrem toho tu je aj oblasť, ktorú málokto spomína, ale je rovnako dôležitá, a to psychologický aspekt samotného spoločenského vedca. Keď prijme ponuku armády, môže úprimne veriť, že jeho práca bude zachraňovať životy vojakov aj miestneho obyvateľstva a bude prísne nezaujatý (bude „rozhodca, nie hráč“), je ale otázne, do akej miery je to udržateľné. Vojaci na misiách umierajú, medzi členmi jednotky vznikajú silné putá spolupatričnosti, a keď viete, že nejaká informácia môže pomôcť zachrániť vašich kamarátov, nakoľko je pravdepodobné, že si ju necháte pre seba kvôli abstraktnému princípu akademickej etiky? Zvlášť, ak ste už o nejakých kamarátov prišli...

Zreteľne to ukazuje prípad Pauly Lloydovej, antropologičky HTS, ktorú pri rozhovore muž, s ktorým sa rozprávala o cenách benzínu, polial benzínom a zapálil (bežná praktika Talibanu ako trest pre ženy, ktoré sa podľa nich dopúšťajú neslušného správania, čo práca pre armádu a mužské oblečenie rozhodne je). Jej kolega ho s pomocou ostatných vojakov rýchlo spacifikoval, ale keď videl, že jeho kolegyňa utrpela ťažké popáleniny (viac ako 60 % povrchu tela, o niekoľko dní na následky popálenín zomrela), že kričí a plače od bolesti, prišiel k už spútanému talibancovi a zastrelil ho.

Mnohí odborní  komentátori sa zhodujú, že je veľmi ťažké byť aj plnohodnotným členom armády a zároveň mať status nezávislého akademika. Armáda vedcom, ktorí sú proti takejto spolupráci, odkazuje, že Al-Káida kašle na akademickú pôdu a zabije akademika rovnako rýchlo ako kohokoľvek iného. Takže ak je Amerika vo vojne, akadémia by mala prispieť svojou troškou k jej víťazstvu, a ak vedia humanitní vedci dopomôcť k tomu, aby mala vojna menšie dopady na všetkých zúčastnených, je ich morálnou povinnosťou pomôcť. Na kritikov armády toto tvrdenie nerobí príliš veľký dojem a odkazujú, že ak by sa USA nehrali na impérium, nebolo by treba bojovať nikde a nezomierali by ani vojaci, ani lokálni obyvatelia. Nasadenie HTS nemôže zariadiť, aby mali miestni armádu radi – miestnym neprekáža to, že mariňáci nechápu jemnôstky ich kultúry, ale že okupujú ich zem.

Armádni plánovači a bezpečnostní analytici obviňujú kritikov z ignorovania geopolitickej situácie vo svete, kritici odpovedajú, že „geopolitika so zaťatou päsťou“ nie je jediný spôsob, ako robiť medzinárodnú diplomaciu. A tak diskusia pokračuje ďalej, a nikto neočakáva, že by sa v dohľadnej dobe skončila.

 

Mgr. Pavol Kosnáč, MSt., študoval religionistiku na Univerzite Komenského v Bratislave, politickú a právnu filozofiu v Kolégiu Antona Neuwirtha a Religion Studies and Philosophy of Science na University of Oxford. V minulosti pracoval okrem iného pre INFORM (Inštitút pre výskum nových náboženských hnutí, sídliaci na London School of Economics) či pre divíziu pre násilie a extrémizmus v Demos think-tanku. Zameriava sa na výskum nových náboženských hnutí a implicitnej religiozity a vzťahu ideových systémov, násilia a vojenských konfliktov. V rámci svojej sekundárnej odbornosti sa venuje predovšetkým otázkam spojeným s hybridnou vojnou. Je spoluzakladateľom blogu ReLit o vedeckej a náboženskej gramotnosti. 

 

Použitá literatúra

Burke, C.: Combat Ethnography. In:  D. Higbee: Military Culture and Education. Farnham/Burlington 2010, 29 – 38. Dostupné na internete: http://books.google.co.in/books?id=56HiId0a84QC&pg=PA32&lpg=PA32&dq=CORDS+vietnam+Human+Terrain+system+military&hl=en#v=onepage&q=CORDS%20vietnam%20Human%20Terrain%20system%20military&f=false.

Denselow, J.: Scholar soldiers in Afghanistan are on dangerous terrain. The Guardian, 11. 6. 2010. Dostupné na internete: http://www.theguardian.com/commentisfree/2010/jun/11/scholar-soldiers-afghanistan-human-terrain-teams.

Finney, N.: Human terrain Team Handbook. United States Army Training and Doctrine Command, 2008. Dostupné na internete:  http://www.vho.org/aaargh/fran/livres9/humterrainhandbo.pdf.

Forte, M. C.: The Human Terrain System and Anthropology: A Review of Ongoing Public Debates. American Anthropologist 113/1, 2011, 149 – 153.

Gonzalez, R.: Human Terrain: Past, Present and Future Applications. Anthropology Today 24 (1), February 2008, 21 – 26.

Human Terrain: War Becomes Academic. Watson Institute for International Studies documentary, 2010. Dostupné na internete: https://distrify.com/films/6781.

Human Terrain: Post-Screening Discussion. Center for International Studies' World Beyond the Headlines series, Chicago 2011. Dostupné na internete: https://www.youtube.com/watch?v=sfbtlDpP2ws.

Jager, Sh. M.: On the Uses of Cultural Knowledge. Washington 2007. Dostupné na internete: http://www.strategicstudiesinstitute.army.mil/pdffiles/pub817.pdf.

MacLeish, K.: Is Empathy a Weapon? Anthropology Now, September 2011, 90 – 96.

McFate, J.: An Organizational Solution for DODs Cultural Knowledge Needs. Military Review, July-August 2005,, 18 – 21. Dostupné na internete: http://www.au.af.mil/au/awc/awcgate/milreview/mcfate2.pdf.

McFate, M.: Anthropology and counterinsurgency: the strange history of their curious relationship. Military Review, March-April  2005. Dostupné na internete: http://www.pratiquesciencessociales.net/upload/mcfate2005.pdf.

Military Intelligence Professional Bulletin (US Army Military Intelligence Center of Excellence). Washington 2011. Dostupné na internete: http://www.fas.org/irp/agency/army/mipb/2011_04.pdf.

Price, D.: Counterinsurgency, Anthropology and Disciplinary Complicity. Counterpunch, Febraury 3, 2009 . Dostupné na internete: http://www.counterpunch.org/2009/02/03/counterinsurgency-anthropology-and-disciplinary-complicity/.

Osella, F.: From war on terror to ‘global security’. ASA Globalblog. Dostupné na internete: http://blog.theasa.org/?p=52

Stanton, J.: US Army's Human Terrain System 2008–2013: The Program from Hell. 2013.

Zehfuss, M.: Culturally sensitive war?: The Human Terrain System and the seduction of ethics. Security Dialogue, April, 43, 2012, 175 – 190. Dostupné na internete: http://sdi.sagepub.com/content/43/2/175.full.pdf+html.

 

Internetové odkazy:

a) http://zeroanthropology.net/?s=human+terrain

b) http://harpers.org/archive/2008/09/human-quicksand-for-the-u-s-army-a-crash-course-in-cultural-studies/

c) http://www.wired.com/tag/human-terrain/

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org, autor, HTS

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Keď akademici tiahnu do vojny

Keď akademici tiahnu do vojny

Prepojenie akadémie a vojenstva nie je nič nové. Jedny z najväčších pokrokov v mechanike, chémii a v rade iných prírodných vied vyvstali vyslovene z vedeckej práce na objednávku armády či boli armádou aspoň sponzorované. celý článok

Kde bojujú moderní žoldnieri?

Kde bojujú moderní žoldnieri?

Žoldnieri vyvolávajú zároveň strach a rešpekt. Ak ste minulý rok videli film Expandables a mysleli ste si, že je to zábavné, vedzte, že Hollywood si zas dačo „nevymyslel“. celý článok

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Mezopotámia patrí k miestam vzniku najstarších ľudských civilizácií. Na tomto veľmi úrodnom území sa vystriedalo viacero starovekých kultúr. Oblasť zažila mnoho vzostupov, ale aj pádov civilizácií, spoločností alebo etník. celý článok

Čierna smrť zničila Afriku

Čierna smrť zničila Afriku

Mor udrel na Európu a Stredomorie v 14. storočí a skoro spôsobil pád západnej civilizácie. Doteraz sa myslelo, že smrteľná epidémia sa vyhla oblastiam na juh od Sahary. Najnovšie zistenia však naznačujú opak. celý článok

Mongolská ríša bola najväčšia v dejinách

Mongolská ríša bola najväčšia v dejinách

Britské impérium sa dlhý čas považovalo za najväčšiu ríšu v dejinách, ktorá na vrchole svojho územného rozmachu pokrývala 35,5 milióna km2. Nasleduje Mongolská ríša, ktorej základy položil Džingischán. celý článok

Diskusia