Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

47 roninov – stará japonská legenda?

Publikované : 24.04.2016 | Zobrazení: 9173 |
7 minút čítania

Na začiatku bol spor dvoch významných mužov. Vládcu mesta Akó – Asana Takumiho no kami Naganoriho (1667 – 1701) a hlavného ceremoniára na dvore šogúna – Kiru Kozkenosukeho Yošinaku (1641 – 1702). Vládca mesta Akó sa nechal v priebehu rokovania u šogúna vyprovokovať hlavným ceremoniárom a napadol ho. Keďže súboje na hrade šogúna Cunajošiho Tokugawu neboli povolené, nariadil šogún Asanovi spáchať seppuku – rituálnu samovraždu. Ceremoniár ostal nepotrestaný aj napriek tomu, že mal na spore svoj podiel. Asanov majetok prepadol v prospech šogunátu a z jeho poddaných samurajov sa stali roninovia – samuraji bez pána. Tým sa začína príbeh 47 roninov a ich pomsty.

 

Cunajoši Tokugawa vedel, že zákon cti bude viesť Asanových podriadených k pomste. Preto zakázal akúkoľvek odvetu voči svojmu ceremoniárovi. Samuraji z mesta Akó (dnešná prefektúra Hjogo), ktorí sa napriek zákazu rozhodli šogúna pomstiť, sú známi ako giši spravodliví samuraji. Za hlavného iniciátora a vodcu 47 roninov je považovaný Oiši Kuranosuke (1659 – 1703).

 

Incident v meste Akó

Trpká správa o smrti pána mesta Akó Asana Naganoriho sa rýchlo dostala do uší jeho služobníkov, ktorí zároveň dostali pokyn pripraviť jeho sídlo na odovzdanie do moci šogunátu. Časť Asanovych samurajov, z ktorých sa touto udalosťou stali roninovia, čiže samuraji bez pána, bola za udržanie hradu a boj. No veliteľ Oiši Kuranosuke mal iné plány. Vedel, že otvoreným bojom by nič nezískali. Nemohli by uskutočniť pomstu a vzoprením sa voči priamemu príkazu šogúna by ešte viac poškodili meno rodu Asano. Hlavným cieľom veliteľa roninov bola snaha o rehabilitáciu rodiny, a ešte dôležitejším samotná pomsta Kirovi. Ceremoniár bol krátko po smrti Asana pod ochranou šogúna –  dobre strážený v nedobytnom hrade. Navyše sa Kira Yošinaka obával okamžitej pomsty, preto znásobil svoju osobnú stráž. Oiši však vedel, že v tomto prípade bude jeho hlavným spojencom čas. Keď sa na incident trochu zabudne, šogúnova pozornosť opadne a pomsty sa prestane obávať i ceremoniár. Vtedy nastane vhodná príležitosť na nečakaný útok. Taktika to bola výborná a vyplatila sa.

Pre oslabenie šogúnovej ostražitosti a Kiru Yošinaku sa väčšina bývalých samurajov začala venovať podradnejším povolaniam. Samotný veliteľ roninov Oiši Kuranosuke si úmyselne ničil povesť správneho samuraja. Opustil rodinu, zapájal sa do pouličných a krčmových bitiek, navštevoval vykričané štvrte a zdanlivo hýril. V tomto kontexte existuje dokonca zmienka o istom samurajovi z mesta Sacuma (Kjušú, dnešná prefektúra Kagošima), ktorý Oišiho opľul a vyhlásil, že už nie je ozajstným samurajom. Podľa legendy po neskorších udalostiach tento samuraj prišiel na miesto posledného odpočinku 47 roninov a spáchal tam seppuku v snahe odčiniť urážky, ktorými v minulosti častoval vodcu tejto skupiny. Zmienka o ponížení vodcu 47 roninov ilustruje, ako poctivo sa roninovia snažili utajiť plánovanú odvetu Kirovi. Oiši Kuranosuke ako hlavný iniciátor pomsty si vytvoril dokonalú fasádu samuraja, ktorý stratil česť, morálku aj vieru v samého seba. Vďaka tomu začal teraz už bývalý hlavný ceremoniár šogúnskeho dvora Kira Yošinaka pochybovať o nebezpečenstve zo strany bývalých Asanových samurajov. Postupne opadala jeho pozornosť a nakoniec zvoľnil aj stráže. To bola chvíľa, na ktorú roninovia z Akó čakali.

Okamih dlho plánovanej pomsty nastal večer 14. decembra obdobia Genroku v roku 1702. Roninovia vnikli do sídla bývalého hlavného ceremoniára. Pri útoku sa rozdelili na dve skupiny. Jedna z nich udrela priamo na hlavný vchod, druhá prenikla bočným vchodom. Cieľom bol predovšetkým Kira. Nakoniec ho Oiši našiel v priestoroch využívaných ako sklad dreva. Jedna z verzií hovorí o tom, že Kirovi navrhol, aby zomrel vlastnou rukou. Keď nereagoval, Oiši ho zabil. Iná verzia hovorí o súboji. Tak či onak Kira Yošinaka v tú noc zomrel a jeho hlavu odniesli Asanovi služobníci do Sengaku-dži – svätyne v hlavnom meste Edo (dnešné Tokio), kde pochovali ich pána. Krátko nato sa šogún dozvedel o smrti bývalého hlavného ceremoniára. Roninovia, ktorí sa zúčastnili pomsty voči Kirovi Yošinakovi, si museli na rozsudok chvíľku počkať. Boli rozdelení do štyroch skupín, za ktoré zodpovedali kniežatá zo štyroch významných rodov. V roku 1703 bol vydaný pokyn, aby roninovia z Akó spáchali seppuku. Vzhľadom na okolnosti to bol rozsudok, ktorým aj samotný šogún ukázal, že si váži oddanosť Asanových služobníkov voči ich bývalému pánovi. Umožnil im zomrieť vlastnou rukou a zachovať si samurajskú česť. Všetci sú pochovaní v tokijskom Sengaku-dži pri hrobe Asana Naganoriho.

 

...naozaj 47 roninov?

Jeden muž sa zo skupiny sprisahancov oddelil krátko pred osudným útokom. Terasaka Kičiemon (1665 – 1747) sa ako jediný dožil pomerne vysokého veku. O dôvode, prečo tak učinil, sa dodnes vedú polemiky. Môžeme tvrdiť, že zlyhala samurajská lojalita a pomstiteľov bolo iba 46? Ušiel Terasaka Kičiemon zo strachu o svoj život, alebo konal na rozkaz veliteľa Oišiho Kuranosukeho?

Všeobecne panuje názor, že Terasaka sa odčlenil od skupiny s tajným poslaním oboznámiť Asanovho mladšieho brata o plánovanej vražde Kiru Yošinaku. Tento predpoklad je opodstatnený, pretože Oiši nechcel ohroziť česť a povesť rodiny Asano. V 19. a 20. storočí diskusie okolo Terasakovho postavenia giši – spravodlivého samuraja – vrcholili. Mienku, že Terasaka Kičiemon nepatril medzi giši, zastával aj istý japonský historik z Kobskej univerzity Jagi Akihiro. Argumenty proti Terasakovi Kičiemonovi ako roninovi sa točia prevažne okolo Terasakovej samurajskej identity.

Terasaka Kičiemon mal hodnosť ašigara – peší bojovník, ktorá sa dá charakterizovať ako jedna z nižších samurajských hodností. Táto hodnosť vznikla  niekedy koncom 16. alebo začiatku 17. storočia (obdobie Azuči-Momojama, začiatok obdobia Edo). V priebehu vojenských operácií boli ašigarovia podriadení veleniu starších bojovníkov. Mnohí takíto bojovníci fungovali v neskorších obdobiach ako obyčajní civilisti, starostovia a podobne, čím sa líšili od iných samurajov. Hodnosť ašigara bola navyše dedičná. Tento fakt sa stal najproblematickejšou časťou v polemike o postavení 47. ronina – Terasaku Kičiemona, pretože nepoznáme postavenie jeho rodičov.

Terasaka pracoval u Jošidu Čúzaemona (1641 – 1703) od svojich ôsmich rokov. Jeho nadriadený ho podľa niektorých zdrojov našiel na ulici ako opustené dieťa a ujal sa ho. Vzhľadom na nedostatok informácií je takmer nemožné zistiť, či bol Terasakov skutočný otec ašigara, a teda či Terasaka mohol tento titul zdediť. O tejto možnosti môžeme dnes iba špekulovať. Nech je to akokoľvek, Terasaka bol v čase incidentu v Akó osobným sluhom Asanovho vazala – Jošidu Čúzaemona. Ostatní roninovia z Oišiho skupiny Terasaku rešpektovali ako jedného z pomstiteľov napriek tomu, že sa líšil od ostatných roninov svojím postavením. Terasaka Kičiemon tiež podliehal záväzkom voči svojmu lénnemu pánovi, rovnako ako jeho nadriadený Jošida Čúzaemon. Ako vazal Asana Naganoriho bol Terasaka prijatý medzi pomstiteľov a mohol sa zúčastniť na pomste ako samuraj.

 

Cesta samuraja

Za príbehom 47 roninov je možné vidieť aj iného muža. Muža menom Jamaga Sokó (1622 – 1685), konfuciánskeho filozofa, významného stratéga a experta na bojové techniky. Vytvoril prvú verziu príručky pre bojovníkov. Dielo sa volá Základy múdra Konfuciovho učenia. Ide vlastne o zjednotenie všetkých písaných, ale i nepísaných pravidiel a povinností rôznych spoločenských skupín v období Edo. Príručka sa spája s neokonfuciánskymi myšlienkami charakteristickými pre toto obdobie. Zároveň tvorí jadro kódexu cti samurajov, diela známeho ako Bušidó, ktoré bolo spísané v 17. storočí.

Jamaga Sokó pôsobil v Edo, no neskôr, po napísaní uvedeného diela, ho poslali do mesta Akó. Podľa všetkého sa bakufu (vláde) ani šogúnovi nepozdávali jeho názory. V roku 1665 totiž vyšlo dielo pod názvom Seijójóroku – Prehľad posvätných náuk, ktoré bolo kritikou neokonfuciánskeho učenia. To bolo vnímané ako útok na tokugavský šogunát. Jamaga Sokó bol vyhostený do mesta Akó a tu vzniká prepojenie s 47 roninmi. Tento významný filozof sa totiž stal učiteľom vodcu akského incidentu – Oišiho Kuranosukeho, ktorý sa jeho myšlienkami riadil aj pri akcii v  Akó. Pomsta 47 roninov zvýraznila myšlienky Jamagu Soka a posmrtne zvýšila jeho vážnosť. Hoci neskorší tokugavský šogunát je charakteristický kultúrnou zjemnenosťou a politikou, ktorá v istých ohľadoch hlásala nenásilné zákony, môžeme sa domnievať, že pomsta Asanových samurajov zvýšila prestíž samurajského poňatia cti a vernosti. 

 

Príbeh samurajskej cti v umení

Celá udalosť incidentu v Akó je známa aj pod menom Čúšingura (ču – lojalita, Čúšingura Príbeh verných poddaných). Tento príbeh sa stal námetom pre mnohé umelecké diela. Príkladom je dielo s názvom Vazalská vernosť, ktoré bolo spracované ako bábkové divadlo, ale tiež vo verzii kabuki (tradičné japonské divadlo sprevádzané tancom). 

Knižné spracovanie udalosti sa k nám dostalo v roku 1945, keď bola legenda preložená do českého jazyka pod názvom Samurajská česť. Aj tu zohráva postava Terasaku dôležitú úlohu. Dobrovoľne sa pridáva k sprisahaniu a aktívne sa zapája. Získava správy, slúži ako špión, keďže ako sluha je menej sledovaný a podozrivý než samuraji. V knižnej a v neskorších filmových spracovaniach je jeho osud rovnaký ako osud ostatných roninov. Na záver zomiera vlastnou rukou.

Príbeh 47 udatných bojovníkov, ktorí sa rozhodli pomstiť svojho pána, prešiel i viacerými filmovými spracovaniami. V poslednej sfilmovanej verzii, ktorá vyšla v roku 2013 z dielne režiséra Carla Rinscha, je postava Terasaku (Kai) dokonca ústredná. Oproti knižným a starším dramatickým spracovaniam je celý film plný fantastických postáv, kúzel a ďalších fiktívnych prvkov. Film sa končí podobne ako knižná predloha. Kai spolu s ďalšími roninmi spácha seppuku. Šogún Cunajoši Tokugawa omilostí od rozsudku iba Oišiho syna, „aby sa zachovala krv pravého samuraja“.

Roninovia neboli iba námetom pre umelecké spracovania, ale stali sa symbolom japonskej kultúry a jej hodnôt. Sú pochovaní v malom chráme Sengaku-dži v Tokiu. Je tu i malé múzeum, ktoré pripomína ich príbeh. Ten je stále jednou z najpopulárnejších historických udalostí v Japonsku. Každý rok vždy 14. decembra na výročie pomsty roninov z mesta Akó sa v tomto chráme koná festival – macuri, ktorý slúži ako spomienková slávnosť na vernosť a lojalitu Oišiho Kuranosukeho a jeho spoločníkov.

 

Mgr. Radoslava Semanová ukončila bakalárske štúdium na Prešovskej univerzite a magisterské štúdium v odbore religionistika na Masarykovej univerzite v Brne. Momentálne  pôsobí ako doktorandka na Ústave etnológie SAV v Bratislave.

 

 

 

Použitá literatúra:

Izumo, T./Soraku, M./Senryu, N.: Chūshingura : Or The Loyal Retainers of Ako. New York 1971. Dostupné na internete: https://books.google.sk/books?id=lu198sIduS0C&printsec=frontcover&hl=sk&source=gbs_atb#v=onepage&q&f=false.

Reischauer, E. O./Craig, A. M. (Eds.): Dějiny Japonska. Praha 2006.

Tucker, J. A.: Tokugawa Intellectual History and Prewar Ideology : The Case of Inoue Tetsujirō, Yamaga Sokō, and the Forty-Seven Rōnin. Dostupné na internete: http://www.chinajapan.org/articles/14/14.35-70tucker.pdf.

Smith, H. D.: The Trouble with Terasaka : The Forty-Seventh Rōnin and the Chūshingura Imagination. Nichibunken Japan Review 16, 2004, 3 – 65.

Švarcová, Z.: Japonská literatura 712-1868. Praha 2005.

 

Internetové odkazy:

a) http://www.samurai-archives.com/ronin.html

b) http://www.sengakuji.or.jp/about_sengakuji_en/

c) http://www.theguardian.com/film/2008/dec/09/keanu-reeves-47-ronin

d) http://kultura.pravda.sk/film-a-televizia/clanok/304761-recenzia-rozpravka-medzi-vychodom-a-zapadom/

e) http://www.csfd.cz/film/287719-47-roninu/prehled/

f) http://www.flyingczechman.org/index.php?p=20&c=1

g) http://www.japonet.cz/Z2.php

h) http://www.47ronins.com/

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, Universal Pictures

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Ako pani Fialka zaujala princa Gendžiho

Ako pani Fialka zaujala princa Gendžiho

Dejiny stredovekého Japonska v ére Heian sa vyznačujú vznikom mnohých významných literárnych diel. celý článok

Posledný japonský vojak

Posledný japonský vojak

Hiró Onoda bol človek, ktorý sa považuje za najdlhšie bojujúceho vojaka druhej svetovej vojny. Dôvod, pre ktorý sa mu vojenská služba pretiahla o takmer 30 rokov bol jednoduchý. Dostal od nadriadených rozkaz za žiadnu cenu sa nevzdať americkým vojakom. celý článok

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

O kvalite vysokoškolského vzdelania i reálnej hodnote, ktorá sa skrýva za diplomom a titulom, sa dnes vedú rozsiahle spoločenské diskusie a stále častejšie sa ozývajú kritické hlasy dehonestujúce diplom na úroveň krajšieho kusu papiera. celý článok

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Generácia štúrovcov má v národnom príbehu výnimočné postavenie. Predovšetkým hlavného predstaviteľa Ľudovíta Štúra využíva každý politický režim podľa vlastných potrieb. celý článok

Aká veľká bola španielska námorná ríša?

Aká veľká bola španielska námorná ríša?

Aká veľká bola španielska námorná ríša? Naznačiť by to mohli stovky vrakov španielskych lodí, ktoré klesli na morské dno medzi rokmi 1492 a 1898. celý článok

Diskusia