Zlatá horda – Džingischánovo dedičstvo v Európe

Publikované : 28.05.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 7255

O výbojoch Mongolov na západ, o Džingischánovi a o bitke pri rieke Slanej sa už popísalo množstvo článkov. Čo sa však stalo s Mongolmi potom, keď z Uhorska odtiahli? Vrátili sa naspäť do svojich stepí niekde za horizontom, a ako utíchol dupot ich kopýt, prestala aj ich hrozba? Naopak. Časť veľkej Mongolskej ríše sa stala na niekoľko storočí susedom európskych kráľovstiev, medzi nimi aj Uhorska, s ktorými sa dostávala do diplomatických kontaktov aj vojenských konfliktov.

 

Ak chceme vedieť, ako sa rozdelila moc v tejto ríši, musíme ísť trochu do minulosti. Krátko pred svojou smrťou rozdelil Džingischán Mongolskú ríšu medzi svojich rodinných príslušníkov. Treťorodený Ögodej sa mal stať jeho priamym nástupcom, vládnuci podriadeným menším územným celkom, zvaným úlus. Jedným z nich bol Džoči, ktorý dostal do vienka krajinu na západe, vrátane zemí, ktoré si v budúcnosti dobyje. Hoci bol Džoči oficiálne najstarší Džingischánov syn s jeho prvou manželkou Börte, panovali pochybnosti o jeho legitimite. Börte bola totiž na niekoľko mesiacov unesená a vydatá za náčelníka kmeňa Merkitov, a Džoči sa narodil pomerne krátko po jej vyslobodení Temudžinom a jeho spojencami. Hoci aj Džingischán sa k nemu správal ako k prvorodenému, pochybnosti o jeho pokrvnej príslušnosti sa nikdy nevyvrátili. Sám Džoči však zomrel krátko pred svojím otcom a do priameho politického súboja po smrti veľkého chána sa zaplietol až jeho dedič a syn Batu.

 

Počiatky

Počiatky Džočiho úlusu, ktorý sa neskôr stal známy ako Zlatá Horda, a jeho expanzie siahajú do dobre známych výprav do Rusi, Uhorska a Poľska, keď si Mongoli podmanili územia až po Dunaj a sčasti aj za ním. Po smrti veľkého chána Ögodeja však expanzia na západ končí a mongolské armády sa sťahujú na územia východne od Karpát. Batu, ktorého pozícia pri voľbe nového chána bola skomplikovaná okrem iného aj pre problematický pôvod jeho otca, sa však kurultája (veľký volebný snem) nezúčastnil. Svoj hlavný stan rozložil pri rieke Volge a vzniknuvšie mesto dostalo meno Sarai. Nový veľký chán, Güyük, rešpektoval jeho pozíciu ako vládcu úlusu jeho otca, ktorý sa vo vtedajšej spisbe označoval aj ako Kipčacký chanát. Toto pomenovanie ostalo z predošlého obdobia ako pripomienka toho, že hoci Mongoli mocensky ovládli obrovskú časť územia, etnický ráz obyvateľstva zmeniť nedokázali. Turkickí Kypčáci či Kumáni stále tvorili hlavnú časť populácie a kumánsky jazyk bol v bežnom styku najpoužívanejší, hoci mongolčina bola jazykom oficiálnym. Práve túto zmes etník môžeme nazývať Tatármi, po ktorých nesú meno aj doteraz existujúce etniká na eurázijskej stepi. Pojem Zlatá Horda, odvodený od orda (hlavný stan), s prídomkom farby, ktorá je v mongolskej tradícii farbou vládcov, vznikol až oveľa neskôr.

Počas Batuovho panovania sa situácia v priestore ukrajinských a juhoruských stepí postupne stabilizovala. Ruské kniežatá prijali nadvládu mongolského chána a ten ich na oplátku za prísľub poslušnosti a platenia tribútu ponechal pomerne samostatných, najmä v náboženskej a kultúrnej otázke. To posilnilo Batuovu pozíciu voči chánovi Güyükovi, s ktorým mal  napäté vzťahy. Plánované vojenské ťaženie veľkého chána proti jeho bratrancovi sa však neuskutočnilo v dôsledku Güyükovho predčasného úmrtia za nie príliš jasných okolností.

Novým veľkým chánom sa stal Möngke, ktorý mal s vládcom Džočiho úlusu oveľa lepšie vzťahy. Zvyšok Batuovho vládnutia tak poznačili len drobné nezhody s ruskými princami, v ktorých hlavnú rolu hral aj známy Alexander Nevský, mimochodom, blízky osobný priateľ Batuovho syna Sartaka. Ten po otcovej smrti nastúpil na trón, ale jeho panovanie netrvalo ani rok a Sartak zomrel. Po krátkom panovaní jeho maloletého syna (alebo mladšieho brata) Ulakčiho sa trónu ujal druhý významný chán Džočiho úlusu, Batuov brat Berke. Zaujímavosťou Berkeho vládnutia je najmä fakt, že ako prvý chán Zlatej Hordy prijal islam, ktorý sa neskôr stal hlavným náboženstvom. Za panovania Batua aj Berkeho, dostával kráľ Belo IV. listy, aby podrobil svoju armádu a pomohol Mongolom pri výprave na západ. Za to ho chcel chán oslobodiť od zničenia krajiny a platenia tribútu, v jednom prípade sa mal uhorský kráľ podieľať aj na koristi. Belo však všetky depeše ignoroval a Mongoli svoje vyhrážky nesplnili, najbližšie sa k nim dostali plienením Poľska na prelome rokov 1259 a 1260, keď zničili mestá Krakov a Sandomierz.

 

Rodinné rozpory

Berkeho vláda bola poznamenaná najmä vnútornými spormi s Ílchanátom, stredovýchodným úlusom, a s jeho vládcom Hulagom. Za príčinu týchto sporov sa považuje Berkeho moslimská viera a fakt, že Hulagu dobyl Bagdad a zabil posledného abbásovského kalifa. Pravdepodobnejšie však je, že kalifovo zabitie bolo len casus belli, ktorá umožnila rozohrať dlhotrvajúce dynastické spory o dedičstvo územia dnešného Azerbajdžanu. Berke sa v tomto spore spojil aj s ďalším moslimským impériom so stepnými vládcami – Mameluckým sultanátom. Táto vojna medzi dvoma rodmi vnútri Mongolskej ríše spolu s nasledujúcimi pnutiami a otvorenými ozbrojenými stretmi medzi budúcim chánom Kublajom a jeho bratom Ariq Bökem viedli k definitívnemu rozdeleniu Džingischánovho dedičstva na viaceré, takmer nezávislé časti, spojené osobou veľkého chána len nominálne. V tejto vojne sa vyznamenal vojvodca Nogaj, ktorý výrazne ovplyvnil aj dejiny strednej a východnej Európy. Po porážke byzantskej armády, ktorá sa pridala na stranu Ílchanátu, sa Nogaj oženil s dcérou cisára Michala VIII., čím zmieril Hordu s Byzanciou a s vplyvným svokrom si výrazne posilnil pozíciu na regionálnej politickej scéne.

 

Nogaj a Bulharsko

Po miernom ustálení napätia sa Horda mohla opäť obzerať aj mimo hraníc Mongolskej ríše, konkrétne na západ a juhozápad, do strednej Európy a na Balkán. Situácia sa však obrátila a silné výboje na západ sa spájajú najmä s menom Nogaja, ktorý, hoci nazývaný chánom, oficiálny titul nikdy nemal. Navzdory tomu vládol de facto samostatne územiu dnešnej Ukrainy až po deltu Dunaja a chánov Hordy dosadzoval podľa svojho uváženia, dokonca občas aj panovníkov okolitých krajín.

Nogaj bol z Džočiho rodovej línie, ale pravdepodobne zo styku s konkubínou, preto nemohol pomýšľať na oficiálne posty. Iné správy tvrdia, že to bolo pre jeho chýbajúce oko, ktoré stratil v potýčke vo vojne s Ílchanátom. Jednou z najvýznamnejších vojenských udalostí v európskom priestore, kde sa Tatári výrazne podieľali na výsledku, bola feudálna anarchia v Bulharsku na sklonku 70. rokov 13. storočia. Po šikovných strategických bitkách sa na bulharský cársky stolec posadil Ivajlo, pôvodom obyčajný pastier s veľkou charizmou. Byzantský cisár Michal VIII., ktorému sa nestabilný sused na severných hraniciach nepozdával, požiadal o pomoc svojho zaťa Nogaja, a Ivajlo, bojujúci na dvoch frontoch nedokázal odolávať príliš dlho. Kontingent Tatárov zohral hlavnú úlohu pri obliehaní bulharského hlavného mesta Veliko Tarnovo. Paradoxom je, že Tatári bojovali počas tohto konfliktu na obidvoch stranách. Napríklad jeden z významnejších vojvodcov Čavušbaši, ktorému bol za obliehanie Tarnova udelený titul protostrator, sa po zmene cára pridal práve na stranu Ivajla. Obaja nakoniec hľadali záchranu u Nogaja, ktorý ich však na žiadosť svojho svokra nechal popraviť.

Po smrti Michala VIII. v roku 1282 sa jeho nástupcom stal Andronikos II., ktorý nezdieľal nadšenie z tatárskych vojsk ako jeho otec a vzájomné vzťahy zostali skôr odmerané. Zmenil sa aj chán Zlatej Hordy, ktorému napomohol sám Nogaj. Tuda-Mengu, mladší brat predošlého chána Mongke-Timura, bol nevýrazný a slabý. Zduchovnený a skromný moslim, ktorý preferoval diplomatické riešenia, nedokázal oponovať Nogajovi, ktorý sa za jeho panovania prakticky stal samostatným vládcom na západe Hordy.

 

Druhá výprava do Uhorska

V roku 1285 sa odohrala druhá vojenská výprava Mongolov do Uhorska. Tak ako vyše 40 rokov predtým, vojská sa rozdelili na dve časti. Južný prúd, smerujúci do Transylvánie, bol vedený Nogajom osobne, a bez väčších úspechov tu zotrval až do ďalšieho roku. Severný prúd, vedený Talabugom, sa dostal až po Budu, no Dunaj neprekročil. Tu bol pravdepodobne porazený armádou kráľa Ladislava IV. a pri ústupe bol ešte napádaný Sikulmi niekde vo východnom Potisí. Táto výprava je dôležitá aj z pohľadu Slovenska, Talabugov prúd totiž zasiahol jeho východné stolice Abov a Šariš, kde sa bojom proti Tatárom vyznamenali aj Omodej Aba, a najmä Juraj zo Solivaru. Podľa kráľovej listiny z roku 1288 zoťal druhý menovaný vlastnoručne mnoho tatárskych hláv, ktoré poslal kráľovi na znak víťazstva. O prítomnosti týchto vojsk na východe Slovenska pravdepodobne svedčia aj sporadické nálezy hrotov šípov východného pôvodu.

Neúspech druhej výpravy oproti prvej možno pripisovať viacerým faktorom. Krajina bola omnoho lepšie opevnená, pribudol veľký počet hradov, ktoré mala tatárska armáda problém dobýjať. Zlatohordská výprava, čiže výprava len jednej časti ríše, sa nemohla rovnať s masívnym tlakom Batuovej armády so ženijnou aj s delostreleckou podporou. Vyplienenie menších miest a dedín najmä v Sedmohradsku neposkytlo dostatočnú protiváhu ozbrojeného, a najmä pripraveného oponenta. Táto neúspešná výprava zmarila aj ďalší plánovaný útok na Balkán, na ktorý sa veľmi pripravovali aj Byzantínci.

Jedným z následkov tejto výpravy bola aj zmena chána. Nepriebojného Tuda-Mengua vystriedal roku 1287 bojaschopný Telebuga, samozrejme hlavne vďaka Nogajovi. Prechod moci sa v tomto prípade udial nenásilne, Tuda-Mengu „dobrovoľne“ abdikoval v prospech svojho synovca.

 

Nečakaný spojenec?

Takmer hneď po svojom zvolení za chána sa Telebuga odhodlal na ďalšiu výpravu na západ, tentokrát do Poľska. Tu sa však do príbehu zapojil nepravdepodobný spojenec, uhorský kráľ Ladislav IV. Hoci oficiálne neexistujú doklady, že by kráľ Ladislav, ktorý bol po matke Kumánom, otvorene spolupracoval s Tatármi, nepriamych dôkazov a dohadov je viac než dosť. Kráľ, v ktorého krajine panovala anarchia, sa na posilnenie svojej pozície rozhodol využívať kočovných Kumánov, ktorí v Zlatej Horde tvorili väčšinovú populáciu. Kráľ, ktorý do úradov dosadzoval a spolčoval sa s Tatármi, Kumánmi a Saracénmi. Kráľ, ktorý si vytvoril osobnú gardu z tzv. Neugerov, pravdepodobne kumánsko-tatárskych jednotiek. No a ten istý kráľ, ktorý očakával Tatárov plieniacich okolie Krakova niekde v Levoči. Čo by sa stalo, keby Nogajova armáda prenikla na územie Slovenska aj po druhý raz, sa však už nedozvieme. Tatári boli porazení najmä za významného prispenia už spomínaného Juraja zo Solivaru. Ten dostal svoj prídomok okrem iného aj za dve vyhraté bitky pri hrade Sącz a pri Podolínci. Môžeme predpokladať, že skrížil Ladislavovi jeho plány. Napokon, aj v edikte, vydanom v roku 1288, je uvedené, že v tejto výprave konal Juraj takpovediac na vlastnú päsť. Tatári tak boli opäť raz odrazení a Nogaj radšej svoje sily upriamil na Balkán, kde sa mu darilo oveľa väčšmi.

Miestny cár v Bulharsku, ako aj despoti z Vidinu a z Braničeva mu boli podriadení a ani nevydarené výpravy do Uhorska a Poľska mu nepošramotili povesť. Keď srbský kráľ Štefan Milutin ohrozoval jeho spojencov, Nogaj vyslal armádu a Milutin musel vydať svojho syna do tatárskeho zajatia v podstate bez boja. Keď právoplatný chán Telebuga prestal byť stotožnený s predstavou, že nie je jediným vládcom vo svojej ríši, Nogaj ho zajal a nechal popraviť, na jeho miesto dosadil Toqtua. Nogaj spolu so svojím synom Čekem razili v Isaccei (Sakči) v delte Dunaja vlastné mince. Po ďalších otrasoch na politickej scéne v Bulharsku neváhal Nogaj na trón dosadiť svojho protežanta Smilca.

V úplnom závere 13. storočia však Nogaj narazil na zdatného súpera v podobe chána Toqtua. Hoci bol sprvoti dosadený na trón s Nogajovou podporou, nový chán na rozdiel od svojho predchodcu odmietol akceptovať samozvaného vládcu. Rozpútala sa občianska vojna, na ktorej konci, v roku 1299, Nogaj umiera v bitke pri Kugenliku.

Jeho syn Čeke aj so sprievodom bol nútený utiecť do Bulharska, kde po smrti tatárskeho spojenca Smilca panovala anarchia. Čeke využil situáciu, a dokonca sa stal bulharským vládcom. Toqtu však Nogajovho dediča nemohol nechať nažive. Vtrhol do Bulharska a obliehal Veliko Tarnovo, až kým Čekeho nezabil vlastný švagor a jeho hlavu nevydal chánovi.

 

Náboženská (r)evolúcia

Smrťou Nogaja a Čekeho a nástupom chána Uzbeka na začiatku 14. storočia nastala nová etapa v histórii Zlatej Hordy. Tradičné piliere typického nomádskeho chanátu, zdedené po Džingischánovi, nahradil islam, ktorý sa stal štátnym náboženstvom. Výpravy na západ, či už menšie, alebo sporadicky i väčšie, nemali za cieľ nič iné než nahonobenie koristi a následný únik. Samostatné skupiny Tatárov z priestoru Dobrudže sa nechávali najímať ako žoldnieri v balkánskych šarvátkach, no bez politického podtónu. Následná morová epidémia, dynastické spory a občianske vojny viedli k postupnému oslabeniu a k rozpadu Hordy na menšie chanáty s rôznou úrovňou dôležitosti. Dedičstvo Hordy azda najdlhšie niesol Krymský chanát, ktorý však nebol samostatný, ale podriadený Osmanskej ríši. Hegemónia Tatárov či Mongolov na východe Európy bola najsilnejšia v 13. storočí, ale ich vnútorná situácia a absencia silnej dynastie lídrov ich pomaly rozložili zvnútra a vonkajšie údery už túto situáciu len zaklincovali.

 

Mgr. Michal Holeščák vyštudoval archeológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, v súčasnosti pôsobí na Archeologickom ústave SAV v Nitre. Špecializuje sa na strelné zbrane a lukostreľbu v období stredoveku. Okrem pracovného života sa tejto téme venuje aj vo voľnom čase, dobovou rekonštrukciou života stredovekých nomádov, najmä Kumánov v Karpatskej kotline.

 

Použitá literatúra

Bocharov, S./Sitdikov, A. (eds.): Genuezskaja Gazaria i Zolotaja Orda. Kazan – Simferopol – Kišinev 2015.

Marek, M.: Neugeri na Spiši. Studia Archaeologica Slovaca Mediaevalia 5, 2006, 49 – 74.

Pow, S.: Deep Ditches and Well-built Walls: A Reappraisal of the Mongol Withdrawal from Europe in 1242. Calgary 2012.

Świętosławski, W.: Archeologiczne ślady najazdów tatarskich na Europę Środkową w XIII wieku. Łódź 1996. 

Vásáry, I.: Cumans and Tatars. Oriental Military in the Pre-Ottoman Balkans, 1185-1365. Cambridge 2005.

 

Zdroje: M. V. Gorelik, wikipedia, Smart-Art

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Moslimskí Lipkovia bojovali za kresťanov

Moslimskí Lipkovia bojovali za kresťanov

Na pohraničí dnešného Poľska, Litvy a Bieloruska sídli síce nepočetná, ale kultúrne výrazne vyhranená menšina Tatárov, zvaných Lipkovia. Príslušníci tohto etnika sa hlásia k sunnitskému islamu, čo je v danej geografickej polohe absolútne nezvyčajné, no pre miestnych úplne normálne. celý článok

Ako si starí Bulhari hľadali novú vlasť?

Ako si starí Bulhari hľadali novú vlasť?

Vieme, že už od počiatkov písaných dejín si viaceré skupiny kmeňov uvedomovali spoločnú, resp. príbuznú identitu. Svedčí o tom fakt, že hovorili vzájomne zrozumiteľnými dialektmi, vychádzajúcimi zo spoločného protojazyka, a zdieľali rovnakú či podobnú mytológiu. Platí to aj pre etnogenézu Bulharov. celý článok

Púť normanského žoldniera

Púť normanského žoldniera

V priebehu 11. storočia boli normanskí žoldnieri jednými z najvyhľadávanejších a najoceňovanejších bojovníkov v Európe. Niektorí sa časom stali tak známymi, že sa ich mená a činy zachovali opísané v dobových prameňoch. celý článok

Bitka pri Rozhanovciach

Bitka pri Rozhanovciach

Dnes, 15. júna, ubehlo 705 rokov od vojenského víťazstva uhorského kráľa Karola I. nad odbojným šľachtickým rodom Omodejovcov, podporovaným Matúšom Čákom, pri dedine Rozhanovce ležiacej neďaleko Košíc. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.