Život, plavby a smrť kapitána Jamesa Cooka

Publikované : 06.02.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 8425

Keď sa malý James narodil, spočiatku to vôbec nevyzeralo, že by mal skonať na Havajských ostrovoch v rukách tamojších domorodcov. Nerobme však veľké dejové „skoky“. Najskôr sa pozrime na jeho detstvo, napredovanie a úspechy. Až na záver spomenieme epizódu z konca života kapitána. James Cook prenikol aj do populárnej kultúry, veď jeho činy boli inšpiráciou pre kapitána Kirka v seriáli Star Trek.

 

James Cook (1728 – 1779) sa už v mladosti ako syn yorkshirského farmára dostal k mnohým plavebným dobrodružstvám. Prvé ho čakali, keď ako osemnásťročný začal pracovať na uhoľných lodiach, prevážajúcich uhlie na východnom pobreží Anglicka. Táto práca síce ešte nebola napínavá a plná dobrodružstiev, ale umožnila mu získať veľmi cenné lodné skúsenosti.

Aj vďaka nim sa v roku 1755 stal členom Kráľovského námorníctva – síce len ako bežný člen posádky, no už o dva roky nato ho vymenovali za kapitána lode Eagle (Orol), ktorú mal viesť v tzv. sedemročnej vojne (1756 – 1763) proti Kanade, ktorú vtedy vlastnili Francúzi. Popri tejto misii bol poverený aj prieskumom Rieky sv. Vavrinca, ktorá strategicky viedla až hlavnému mestu Quebecu. Dôsledne zmapovanie tejto newfoundlandskej oblasti neostalo bez povšimnutia a prinieslo mu veľký úspech, od ktorého sa mohla jeho kariéra ďalej odraziť. Boli to napokon aj jeho precízne kartografické schopnosti, ktoré pomohli Britom dobyť hlavné mesto francúzskeho koloniálneho územia. Jeho nasledujúce plavby ho potom zaviedli na opačný koniec zemegule.

 

Skrytý kontinent

Spravme na chvíľu odbočku. Po storočia sa ľudia domnievali, že niekde v Tichom oceáne, medzi Magalhãesovým prielivom (na juhu Ameriky) a Mysom dobrej nádeje (na juhu Afriky), sa nachádza pevnina s obrovskou rozlohou. Nik ju do tej doby nevidel, ale aj skúsení kartografi ju zaznamenávali na mapy  a označovali ako Terra Magellanica, na počesť moreplavca Magalhãesa, alebo aj ako Terra Australis Incognita („Neznáma južná zem“). Dôvod, prečo ju takto značili, sa nám dnes môže zdať zvláštny. Hlavnú úlohu tu zohrával argument zo symetrie, známy už od čias Aristotela, ktorý znel približne takto: keď sa na opačnej strane zemegule nachádzajú kontinenty, je viac než logické, že sa musí zachovať „pevninová rovnováha“ a na opačnej strane planéty sa musí nachádzať podobná krajina. Vitajte v 18. storočí, v ktorom sa aj po úspechoch Keplera, Galilea či Newtona bralo takéto dôvodenie ešte celkom vážne.

 

Prvá plavba do Tichomoria (1768 – 1771)

Ak mal doteraz James Cook medzi námorníkmi veľmi dobrú reputáciu, na ďalšej plavbe si ju ešte vylepšil. Len ako 39-ročný (na takúto pozíciu to bolo ozaj „len“) viedol ako kapitán loď Endeavour (Úsilie) na prvej zo svojich troch výprav do vôd Tichého oceána. Podobne ako si neskôr na konci storočia priviedol Napoleon do Egypta svoj vedecký tím, spravil aj kapitán Cook. Na palube mal medzi odborníkmi aj jedného z najvýznamnejších súdobých prírodovedcov, vtedy 26-ročného Josepha Banksa, ktorý bol za svojho života dokopy štyridsaťjeden rokov prezidentom britskej Kráľovskej spoločnosti, najprestížnejšieho vedeckého spolku.

Ako cieľ tejto výpravy bolo stanovené pozorovanie prechodu Venuše cez Slnko, ktorého údaje mali viesť k presnejším výpočtom vzdialenosti medzi Zemou a Slnkom. Nevykonal ho sám Cook, ale členovia Kráľovskej spoločnosti, ktorý projekt spolufinancovali. Pár rokov predtým, v roku 1761, pozorovalo Venušu 120 vedcov z deviatich krajín a táto udalosť sa stala aspoň potenciálnym precedensom pre ďalšiu medzinárodnú spoluprácu. V  našom prípade však šlo o britskú loď, britskú výpravu a britské peniaze, a tak sa s Cookom plavili len britskí vedci. Plavili sa na ostrov, kde dúfali, že pochodia lepšie ako jeho nedávni návštevníci – na ostrov Tahiti. Po prvý raz sa Tahiťania stretli s Európanmi len celkom nedávno – v roku 1767 – a skončilo sa to ozbrojeným konfliktom. Záznamy v Cookovom denníku však svedčia o omnoho prívetivejšom a tolerantnejšom postoji, než akí mali mnohí iní conquistadori. Vyhliadky boli aspoň z tohto pohľadu naozaj dobré a celý projekt sa aj dobre skončil.

Posádka sa však po tomto úspechu dozvedela druhý, dovtedy utajený cieľ tejto plavby, stanovený britským námorníctvom: hľadať už spomenutý neznámy kontinent Terra Australis Incognita. Uvažujúci čitateľ, hoci neoboznámený s Cookovými plavbami, už môže tušiť, čo nasledovalo. Pri jeho hľadaní sa výprava najskôr dostala na Nový Zéland, odtiaľ sa plavili smerom na západ a v roku 1770 objavili kontinent, ktorý dnes nazývame Austrália. Cook preskúmal jeho východné pobrežie a jedno z miest pri dnešnom Sydney, ktoré fascinovalo Josepha Banksa, získalo pomenovanie Botanický záliv. Dôležitejšie je však to, že vtedy došlo k prvému kontaktu s domorodými obyvateľmi Austrálie, a vlastne vtedy Cook pripravil pôdu pre ich kolonizovanie Západom. Po objave tohto územia sa expedícia úspešne vrátila do Británie. Výprava však dosiahla aj iný dovtedy nevídaný úspech – na plavbe okolo sveta po prvý raz nikto nepodľahol zákernému skorbutu (Cook však prišiel o tridsať ľudí pre horúčkovú nemoc v dnešnej Jakarte). Podstatu skorbutu len krátko predtým ozrejmil škótsky lekár James Lind, a to vďaka výbornému experimentu so stravou posádky ešte pred Cookovými plavbami. Lind odporučil zásobiť sa ovocím a zeleninou (hlavne pomarančmi a kyslou kapustou), čo v kombinácii s Cookovým dôrazom na čistotu, vetranie a disciplínu spôsobilo, že jeho posádka obrazne a veru aj doslova zožala ovocie. Povedané dnešným jazykom – za skorbut mohol nedostatok vitamínu C.

 

Druhá plavba (1772 – 1775)

V roku 1772 – 1775 čakala Jamesa Cooka druhá a najambicióznejšia výprava do Pacifiku, tentoraz na lodi Resolution (Odhodlanie), ktorú sprevádzala loď Adventure (Dobrodružstvo). Cieľom bolo opäť pátranie po Terra Australis Incognita, ale po troch rokoch hľadania ostávalo len ohlásiť, že pravdepodobne neexistuje. Cook sa však rozhodol plaviť ešte viac na juh a ako prvý prekročil antarktický (južný polárny) kruh. Spozorovanie ľadovcov mu predsa len dalo dôvod, že sa v tejto oblasti nachádza pevnina, ale táto bola zaiste iná, než akú očakával. Počas tejto plavby ukázal, že na juhu neexistuje žiadny iný väčší kontinent, než je Austrália, Nový Zéland a ľadové územie ešte južnejšie od nich. Cook na tomto mieste spravil jedno známe chybné vyhlásenie – tvrdil, že nikomu sa po ňom nepodarí ísť južnejšie, ako sa podarilo jemu. História mu však nedala za pravdu.

 

Tretia plavba (1776 – 1779)

Tretia a  posledná plavba v Tichom oceáne čakala Cooka v roku 1776 na rovnakom plavidle ako naposledy, ktoré sprevádzala loď Discovery (Objavenie). Cook bol vo svete natoľko vážený, že hoci prebiehala vojna za americkú nezávislosť, Benjamin Franklin naliehal ušetriť jeho lode v prípade jej stretu s Američanmi. Cieľom plavby bolo nájsť severný morský prechod z Pacifiku do Atlantiku. Pri svojej ceste pristál na Havajských ostrovoch, ktorým dal meno Sandwichove ostrovy, podľa grófa Sandwicha, známeho „vynálezcu“ obloženej pochúťky. Odtiaľ Cook plával na severozápad amerického kontinentu, k Beringovmu prielivu, aby zistil, že žiadny priamy prechod do Atlantiku neexistuje. Posádka sa tak vrátila na Havaj a udalosti, ktoré nasledovali, viedli ku Cookovej smrti v roku 1799. Čo sa však presne stalo, nie je úplne jasné.

Niektorí odborníci tvrdili, že miestni obyvatelia považovali Cooka za božstvo zvané Lono a zabili ho pri svojom rituáli očakávajúc jeho zmŕtvychvstanie. Hlavným predstaviteľom tejto pozície bol chicagský antropológ Marshall Sahlins (od roku 1985). Túto hypotézu však v roku 1992 oponoval princetonský antropológ Gananath Obeyesekre. Ten argumentuje, že Cooka domorodci vnímali ako veľkého náčelníka, ale nie ako boha. Nevyzeral predsa havajsky, nerozprával ich jazykom a nemohol teda miestnych presvedčiť, že je havajským božstvom. Okrem toho miestni vraj nikdy nemali predstavu o božstve, ktoré by rituálne zomieralo. Z tohto pohľadu by bola jeho smrť menej tajomná a viac pochopiteľnejšia – posádka vyvolala s domorodcami konflikt a jeden nešťastný stret mal za následok kapitánovu smrť.

 

 Epilóg

Iný kapitán, veliteľ hviezdnej lode Kirk zo seriálu Star Trek, o dve storočia neskôr na televíznych obrazovkách vyjadril svoju túžbu „ísť odvážne tam, kam žiadny človek ešte nešiel“. V tomto našiel inšpiráciu priamo u nášho námorného kapitána. Cook v jednom zo svojich zápiskoch totiž napísal: „Ambícia ma vedie ísť nielen ďalej, než ktokoľvek šiel predo mnou, ale aj tak ďaleko, ako je to len pre človeka možné.“ To, odkiaľ „Kirk čerpal“ svoju motiváciu, vidno aj na názve jeho lode Enterprise.

Budúcim bádateľom, ale aj nám všetkým, môžu byť vzorom názvy Cookových lodí, ktoré vždy zosobňovali, a asi aj vždy budú, motiváciu v našich činnostiach. Samotné poradie, v akom ich použil James Cook, odhaľujú akúsi nápaditú postupnosť – Úsilie, Odhodlanie, Objavenie (Endeavour, Resolution, Discovery).

 

Andrej Zeman, MA, vyštudoval religionistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Získal magisterský titul z biblistiky (Biblical Studies) na University of London. Dlhoročne spolupracuje na archeologických projektoch v Izraeli. Zameriava sa na obdobie druhého chrámu, historického Ježiša, rané kresťanstvo, históriu biblickej interpretácie, ako aj na dialóg a konflikty vedy a náboženstva.

 

Použitá literatúra

Obeyesekere, G.: The Apotheosis of Captain Cook: European Mythmaking in the Pacific. Princeton 1992.

Beaglehole, J.: The Life of Captain James Cook. Standord 1992.

Pletcher, K. (ed.): The Britannica Guide to Explorers and Explorations That Changed the Modern World. New York 2009.

 

Obrazová príloha: N. Dance-Holland, G. Carter, J. Clevey mladší, W. Hodges, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Aké boli spomienky Slováka v Napoleonovej armáde?

Aké boli spomienky Slováka v Napoleonovej armáde?

„Keď sme nemohli prejsť cez most, s husármi z nášho regimentu sme chceli preplávať rieku. Nebolo nám to však možné. Vo vode som dostal ranu, koňa podo mnou zabilo a dostal som sa do rúk nepriateľom. Tretieho mája 1809 vzali ma do zajatia, z ktorého som sa vyslobodil až štrnásteho mája 1814.“ celý článok

Opitý garbiar záhadne zmizol v nočnom Dunaji

Opitý garbiar záhadne zmizol v nočnom Dunaji

In vino veritas, in aqua sanitas. Vo víne je pravda, vo vode je zdravie. Tento citát nemusí tak celkom platiť, najmä keď sa spojí nadmerná konzumácia vína s tečúcou vodou. A práve o tom je tento článok, ktorý vychádza z archívnych dokumentov uložených v Archíve mesta Bratislavy. Zároveň je aj mierny celý článok

Ako sa Darwin nestal farárom a zmenil náš svet

Ako sa Darwin nestal farárom a zmenil náš svet

Rovnako ako Mikuláš Koperník a Galileo Galilei otriasli predstavami o polohe Zeme vo vesmíre, Isaac Newton chápaním Zeme a nebeskej oblohy, tak aj Charles Darwin zalomcoval zaužívanými teóriami o vývoji zvierat a rastlín. celý článok

Napoleonov pád sa začal pri Bailéne

Napoleonov pád sa začal pri Bailéne

Joseph Bonaparte bol v nezávideniahodnej situácii. Vstupoval do hlavného mesta krajiny, v ktorej bol kráľom i klaunom zároveň, a možno v kútiku duše veril, že bratova neporaziteľná armáda dokáže situáciu stabilizovať a Španieli si na kráľa José I. navyknú. To však ešte netušil, že onedlho dostane sp celý článok

Priateľstvo, ktoré rozdelila až smrť...

Priateľstvo, ktoré rozdelila až smrť...

Jozef Miloslav Hurban a Ľudovít Štúr, osobnosti, ktoré sa svojou aktivitou v službe národa navždy zapísali do slovenskej histórie. Mnoho historikov vyjadruje vzťah Štúra s Hurbanom rovnicou učiteľ – žiak, boli však i priatelia celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.