Zapisuje sa tradícia do ľudských tiel?

Publikované : 25.11.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 783

O dynamike a menlivosti tradície, o tom ako sa tradícia a kultúra zapisujú do ľudských tiel, hygieny, architektúry, spoločenských pravidiel, náboženstva, a o indickej tradícii a kultúre sme hovorili s brnenským religionistom a antropológom z Masarykovej Univerzity – Mgr. Milanom Fujdom, PhD. Rozhovor sa uskutočnil v nadväznosti na cyklus prednášok, ktorý usporiadala nezisková organizácia Centrum pre religionistiku a historické štúdiá, n. o. (CEREHIS) pod názvom Náboženstvá pod lupou v roku 2017.

 

CEREHIS: Sedemnásteho mája sa uskutočnila v Košiciach prednáška, kde ste hovoril o tradícií. Išlo o prednášku z cyklu Náboženstvá pod lupou, ktorý organizuje nezisková organizácia Centrum pre religionistiku a historické štúdiá n. o. Prednáška niesla názov "Tradice jako soubor zdrojů pro sociální mobilizaci, aneb jak o náboženství mluvit smysluplne". Čo bolo hlavným zámerom Vašej prednášky a čoho sa týkali jej hlavné body?

Milan Fujda: Chcel som ukázať tradíciu, o ktorej bežne premýšľame v kategóriách stálosti a nemennosti, ako niečo, čo je živé, dynamické a menlivé. Zároveň som chcel poukázať na to, že tradícia nie je zavesená vo vzduchoprázdne, aby mohla existovať a šíriť sa, musí mať nejaké materiálne nosiče, vrátane ľudských tiel. V tomto kontexte som zdôraznil ešte rozdiel medzi tradíciou, ktorá sa šíri medzi generáciami orálne – rečou, telesne, a tou, ktorá sa prenáša aj vďaka písmu a písaniu. Písmo do prenosu tradície prináša zásadné zmeny, ktoré ešte ďalej prehlbuje tlač. Tradícia formuje tiež ľudskú skúsenosť. V tomto kontexte sú oveľa menej dôležité predstavy, ako napríklad, že hostia sa počas omše mení na telo a krv Krista, v porovnaní s tým, ako tradícia spolu formuje našu skúsenosť – naše bezprostredné vnímame sveta. Preto nie je možné povedať, že ten či onen aspekt kultúry je spôsobený, povedzme, náboženstvom. Samotné náboženstvo je kultúrne veľmi špecifická inštitúcia. Niektorí religionisti, napríklad Belgičan S.N. Balagangadhara a jeho žiaci tvrdia, že, náboženstvo majú iba kresťania, moslimovia a židia. Posledné na čo som vo svojej prednáške poukázal, bola politickosť tradície. Tradícia je niečo, čo všetci príslušníci danej spoločnosti a kultúry poznajú z vnútra, a sú schopní ju použiť, aby hájili svoje vlastné záujmy.

 

CEREHIS: Čo mienite sociálnymi inštitúciami?

Milan Fujda: Bežne, keď sa povie „inštitúcia“, tak si laici predstavia organizácie ako napríklad cirkev, firmy a podobne. V sociológií znamená inštitúcia v najvšeobecnejšom zmysle spôsob, ako ľudia konajú – ako robia rôzne veci.

 

CEREHIS: Aké veci?

Milan Fujda: Napríklad také bežné záležitosti, ako konzumácia stravy. V indickom prostredí je napríklad zavádzajúce hovoriť o stolovaní, lebo pri jedle sa sedí na podlahe so skríženými nohami. Naviac, sa nepoužíva príbor, jedia rukami. To vyžaduje isté telesné zručnosti. Indovia nepoužívajú ľavú ruku pri jedení, pretože tá sa považuje za nečistú. Prestavte si napríklad situáciu, kedy môžete iba jednou rukou trhať chlebové placky a jesť takto aj tekuté jedlo – šošovicu. Tá sa v Indii varí tak tekutá, že sa u nás niekedy volá „dálová polievka“ ale polievka to nie je. Tú väčšina indických rodín v stravovaní vôbec nepozná. Keď sociológovia hovoria o inštitúcií a tvrdia, že je niečo inštitucionalizované, mieni sa tím, že pre to existuje zaužívaný postup. Netreba to zakaždým znova vymýšľať.

 

CEREHIS: Čiže inštitúciou si môžeme predstaviť nejaké zvyky, ktoré si poskytujeme navzájom? Zvyky, prostredníctvom ktorých sa naše deti naučia, ako sa majú správať, ako dodržovať hygienu na WC alebo upratovať, či organizovať nejakú aktivitu, napríklad svadbu, pohreb alebo iné činnosti?

Milan Fujda: Áno, aj tieto veci sú inštitúcie. Len by som to upresnil, že tie inštitúcie sú rôzne zložité. Niektoré sú veľmi komplexné, napríklad vzdelávanie v Európe. V podstate ide o celý systém, množstvo inštitúcií previazaných dokopy. Študent, alebo žiak chodí do školy, ktorá má podobu istej budovy. V tej budove sú obvykle rozčlenené triedy a do tried chodia deti podľa svojho veku. Žiaci sú v určitých obdobiach hodnotení, napríklad polročným vysvedčením. Vysvedčenie je súčasťou vzdelávania, avšak je to tiež druh výstupu z hľadiska hodnotenia. Napokon je táto inštitúcia – vysvedčenie  – napojená na ďalšie inštitúcie. Môžu to byť iniciačné rituály, u nás napríklad maturita. Tá, rovnako ako iné prechodové (iniciačné) rituály, potvrdzuje prekročenie hranice detstva do dospelosti. Tieto veci sa dnes menia, ale pred 20 – 30 rokmi maturita znamenala, že mladý človek musel prebrať zodpovednosť sám za seba, a väčšinou si zároveň aj zakladal rodinu. So vzdelávaním sú prepojené aj ďalšie inštitúcie, pretože školy musia vydávať nejaké osvedčenia o absolvovaní – doklady o ukončení vzdelávania (diplomy, certifikáty, a pod.). Na ich základe sa rozhodujú zamestnávatelia, či je absolvent odborne spôsobilý pre ponúkanú pracovnú pozíciu. Nič z toho nie je kultúrne univerzálne. Vzdelávanie sa nemusí odohrávať v škole a certifikáty môže vydávať napríklad cech, alebo sa v niektorých domorodých kultúrach nemusia vôbec vyskytovať v písomnej forme.

 

CEREHIS: Vráťme sa, prosím, na stelesnenie a zapisovanie tradície do tela. Študenti si majú osvojiť isté schopnosti, ktoré musia preukázať. Je aj toto telesný prenos tradície?

Milan Fujda: Áno, ale povedzme si, že vzdelávanie u nás je veľmi „odtelesnené“. K tomu, aby sa s telom nejak pracovalo, slúžia len predmety ako telocvik. Avšak zaujímavejšia je z telesného hľadiska aj v našom všeobecnom vzdelávaní hudobná alebo výtvarná výchova. V tej je dobre vidieť, že rôzne výtvarné techniky vyžadujú znalosť práce s rôznymi typmi materiálov. Maľovanie štetcom je iné ako kresba tušom a perom, čo sa tiež líši od využitia pastelu. Nie je to iba o tom, že každá tá vec vyzerá inak na podklade, čo býva bohužiaľ vo výtvarnej výchove (v Česku a na Slovensku) takmer výlučne papier. Každý materiál vyžaduje iný spôsob práce. A človek, ktorý s tým narába si postupne tieto odlišné vlastnosti nástrojov a materiálov vžije do tela. Neskôr, keď vezme pastelku alebo štetec, jeho telo už bude vedieť, ako pracovať. Tá fyzická aktivita bude iná, bude mať inú dynamiku, a bude s ňou spojený iný typ sústredenia, iný typ postoja atď.

 

CEREHIS: Čiže niečo podobné sa učí aj na priemyselných školách a odborných učilištiach, kde sa vyučuje napr. drevo-výroba, tesárčina, kuchárstvo, alebo čašníctvo?

Milan Fujda: Samozrejme, aj tu ide o vtelenie vedomostí. Takéto vtelenie je vlastne oveľa efektívnejšie ako prostriedok osvojenia, pretože telo má svoju špecifickú pamäť. Keď sa človek naučí určitú činnosť, napr. jazdenie na skateboarde, alebo na bicykli, hranie na klavír, či tanec, tak po istej chvíli, kedy sa to učí, sa táto znalosť stáva automatickou. Telo samo, obrazne povedané, myslí na tú vec, ktorá sa robí. Vie, ako má držať rovnováhu, vie ako má klásť prsty na klaviatúru. Človek sa na to nepotrebuje sústrediť, má to „ohmatané“. Preto je pre hru na klavír dôležité, že klaviatúra má svoj odpor, a keď sa človek učí hrať na malých klávesoch, nenaučí sa to tak dobre, ako keď má k dispozícii klavír alebo piano. Keď som na prednáške hovoril o vtelení, spomenul som tiež rozdiel medzi európskymi a indickými toaletami. Uviedol som to citáciou zo svojej obľúbenej knihy „Deti polnoci“ od Salmana Rushdieho. V tej knihe si jedna indická rodina kúpi dom anglického dôstojníka, a manželka nového vlastníka sa v jednu chvíľu pýta svojho muža: „bol si sa už pozrieť na záchode? Tam nie je voda. Bože, počula som o tom, ale nechcela som tomu veriť: oni si naozaj šmodrichľajú zadok iba papierom.“ Tento drobný rozdiel v zvyklostiach ovplyvňuje aj naše prostredie, v tomto prípade konkrétne architektúru záchoda. V Európe máme spravidla vstavané niečo, čo na WC drží toaletný papier a z čoho ho možno veľmi ľahko odmotávať. Indovia na toalete majú napr. nejakú nádobku, a tú nádobku, ideálne plastovú kanvičku, majú pod kohútikom, z ktorého si do nej môžu pustiť vodu.

 

CEREHIS: Veľa ste cestovali, boli ste v zahraničí, rok ste študovali v Indii. Ako sa tam všeobecnejšie premieta tradícia do kultúry?

Milan Fujda: Je pre mňa ťažké na túto otázku odpovedať. Neexistuje žiadna indická kultúra, existuje veľa indických kultúr. Dnešní indológovia veľmi trvajú na tomto tvrdení. Napríklad kultúry rôznych kást (čo je niečo ako európsky stredoveký cech). Existujú i ďalšie rozdiely. Rôzne kastovne postavení ľudia majú vzájomne veľmi radikálne odlišné kultúry. Sú tam skupiny ľudí, ktorí sú oddaní rôznym bohom a týchto bohov v Indii je toľko, že ich nik nezráta. A formy zbožnosti vo vzťahu k týmto bohom sú rôznorodé. Dokonca, jeden európsky bádateľ povedal, že existuje viac vzájomných rozdielov medzi týmito formami zbožnosti, ako je rozdielov medzi judaizmom, kresťanstvom a islamom. Rôzne formy zbožnosti neimplikujú existenciu náboženstva, hoci české a slovenské slovo „náboženstvo“ k takej úvahe zvádza. Indovia ani nemajú žiadny ekvivalent pre to, čo sa v latinčine nazývalo „religio“. Slovo "dharma" ktorým to prekladajú, značí skôr „usporiadanie“ alebo „poriadok“. To čo my tu chápeme ako tri odlišné náboženstvá, má viac spoločných prvkov, než ponúkajú rôzne životné prístupy Indov v tom, čo je v Európe (a medzi indickými nacionalistami) veľmi nepresne známe ako „hinduizmus“. Ako bádateľ sa vždy snažím vidieť rozmanitosť. Teda aj vnútri akejkoľvek kultúry, pretože každá z nich je vnútorne rozmanitá a sú v nej skupiny, ktoré majú rozdielne záujmy, napríklad dôchodcovia. Potrebujú už žiť spokojne a mať určitú starostlivosť, obzvlášť v takých kultúrach, ako je tá indická. Tamojší ľudia sú naozaj upracovanejší v skoršom veku, ako u nás. Vo všetkých kultúrach majú dôchodcovia, respektíve starí ľudia, iné záujmy ako mladí. Ženy majú čiastočne odlišné záujmy ako muži, a najmä v indickej spoločnosti, kde je ešte výraznejší patriarchálny systém ako u nás, a kde sú kultúry ženské a mužské od seba oddelenejšie. Čiže napokon sú v Indii muži a ženy dva kultúrne odlišné svety, ktoré si vzájomne príliš nerozumejú. Mužské a ženské úlohy sú jasnejšie rozdelené. Žena doma upratuje, umýva riad, varí, vychováva deti, atď. Do toho jej manžel nehovorí. V hindí existuje pre manželku termín grh-mantrí, čiže domáci minister. Tento systém funguje vďaka ďalším inštitúciám a vďaka tomu, že existujú sociálne úlohy špecifické pre jednotlivé pohlavia, presnejšie pre gendery. Povedzme, že tieto špecifické role sú niečím, čo umožňuje týmto dvom svetom fungovať, no prakticky sa veľmi nestretávajú.

 

CEREHIS: Na prednáške ste spomínali špeciálne indické školy, kde sa vyučuje recitácia, a tiež ste tam zmienili úlohu tela. Tak ako je vlastne prepojené v indickom svete vyučovanie recitácie a povedzme z nášho hľadiska aj príprava na duchovný život?

Milan Fujda: Nedá sa to nazvať priamo „duchovným životom“. Ľudia, ktorí vedia recitovať klasické texty sú rituálni odborníci. To je všetko. U týchto rituálnych odborníkov, bráhmanov, sa nepočíta s tím, že by človeka duchovne povzbudili. V tamojšej spoločnosti sa počíta s tým, že si ich človek pozve, zaplatí im, oni náležitým spôsobom urobia rituál, nech už je to sobáš, prvé kŕmenie dieťaťa, či sústava zádušných rituálov. Ten človek, ktorý ovláda recitáciu má jedinú úlohu, prísť, urobiť to, zobrať svoj plat a odísť. Indické prostredie je však zaujímavé dvoma vecami. Jedna vec je tá, že po celú svoju históriu si bráhmani, teda jedna spoločenská vrstva, snažili udržiavať výsadné postavenie ako rituálni špecialisti. Jedným zo spôsobov, akým to čiastočne dosiahli, bol zákaz recitácie sanskrtských textov pre iné skupiny. Okrem bráhmanov k tomu nemal nik prístup. Takzvaní nedotknuteľní mohli pokaziť celý veľký rituál, ktorí bráhmani vykonávali, iba tým, že ho niekde počuli, alebo videli. Samozrejme aj v tomto prípade platí, že „čo oko nevidí, srdce nebolí“. Názov tohto recitačného jazyka – sanskrt znamená „vytvorený“. Hoci samotný jazyk sa vyvíjal, recitácie zostávali rovnaké naprieč stáročiami, takže aj pre rituálnych špecialistov bolo veľmi ťažké rozumieť, čo vlastne recitujú. Druhá vec, ktorá je na Indii zaujímavá, je skutočnosť, že hoci Indovia majú písmo už veľmi dlho, písali minimálne. India má špecifické klimatické podmienky, a to ovplyvnilo i využitie písma. Keď dnes v Indii príde človek do knižnice a vyberie si knihu, ktorá je desať rokov stará, tá kniha môže vyzerať ako u nás 150 ročná kniha. Po niekoľkých obdobiach dažďov sa indické podnebie významne podpíše na materiály. To sú dva základné dôvody, prečo bráhmani, aj keď poznali písmo, dodnes udržujú tradíciu medzigeneračného prenosu formou recitácie z pamäte. To je rozdiel oproti klasickým tradíciám, v ktorých dochádza k orálnemu prenosu. Bežný orálny prenos funguje inak. Učenie sa pri orálnom prenose prebieha tak, že si učeň vypočuje skladbu od iného barda. Potom si ju niekoľko dní skladá do hromady v hlave a následne prednesie svoju recitáciu. Ide o rovnaký príbeh, aký mu prednášal jeho učiteľ, no pokiaľ je tento učeň talentovaným bardom, jeho verzia príbehu môže byť oveľa dlhšia a pútavejšia ako tá pôvodná. Bard si to nezapamätal slovo od slova, tak ako mu to povedal jeho učiteľ. Pamätá si príbeh, a ten zošíva z rôznych ustálených formúl. Tento systém prenosu príbehov mohol v Indii kedysi fungovať, ale už dlho sa to tam tak nerobí. Prvá vec, ktorú sa učia študenti sanskrtu je recitácia pániniho gramatiky spamäti. Naučia sa jednu učebnicu gramatiky a učia sa to presne a doslovne. Tento doslovný prenos je indická tradícia. Indovia si museli vytvoriť také postupy, aby si tie veci vedeli naozaj pamätať takmer slovo od slova.

 

CEREHIS: Aká dlhá je táto tradícia a je vôbec možné aby si títo rituálni špecialisti tak dlhé texty pamätali do slova?

Milan Fujda: Táto tradícia vznikala v období prvých védskych textov. To znamená niekedy v posledných storočiach 2. tisícročia pred naším letopočtom. V skutočnosti dnes nik nevie, ako to presne bolo. Zachované dokumenty naznačujú, že recitované texty mohli byť približne rovnaké, ako sa recitujú dnes. No tiež vieme, že sa žiaden z týchto špecialistov neučil všetky védy, ale iba texty, ktoré potreboval k svojej práci. I bráhmani mali už vtedy svoje špecializácie. Do toho vstupuje aj telo, ktoré má v tomto dôležitú úlohu. Samotná recitácia má nejaké materiálne vlastnosti. Recituje sa v určitých konštantných rytmoch, čo znamená, že sa študent pri tom môže kývať, čo mu pomáha s pamäťou. Na videu, ktoré som púšťal počas prednášky bolo vidieť mladých bráhmanov, chlapcov, ktorí sa učili povolaniu rituálnych špecialistov. Bolo tam vidno, ako sa pohybovali podľa rytmu. Nepomáhali si iba kývaním, ale aj tým, že mali jednu ruku vo vzduchu a s ňou rytmicky švihali.

 

CEREHIS: Dovolím si teraz otázku, ktorá padla z pléna na záver v diskusii. Ako dlho trvá premena tradície, resp. ako dlho trvá, kým sa tá tradícia zmení a vžije do kultúry?

Milan Fujda: Tradícia sa mení neustále, je výrazne politická.

 

CEREHIS: Čo to znamená?

Milan Fujda: Tradícia je niečo, o čom vedú ľudia spory. Dá sa povedať, že tradícia nie je pevne daná, interpretuje sa rôznym spôsobom. Ja som túto politickosť ukazoval vo svojej prednáške na pochodoch proti potratom a na demonštráciách, ktoré sú proti týmto takzvaným „pochodom pre život“. Na tejto ukážke bolo pekne vidieť, ako sa ľudia, ktorí protestovali proti „pochodom pre život“, hrali s rovnakou tradíciou ako pochodujúci. Mali rôzne transparenty ako napríklad, „Ježiš mal dvoch ockov“, alebo „Boh je transsexuálny“, či „Ježiš bol nemanželským synom imigrantov“. Títo demonštranti sa snažili podkopať niektoré základné predpoklady, ktoré si držia účastníci pochodov pre život, spravidla veľmi konzervatívni kresťania. Všetci poznajú príbeh o Ježišovi, ale každý si z neho vyberie niečo iné, a to zdôrazní v politickom boji. Takto sa tradícia mení prakticky každodenne. Teraz záleží na tom, čo konkrétne. Ak sú to maľby, tak ich treba premaľovať raz za niekoľko rokov, lebo nevyhnutne blednú. Je to vidno na katolíckej tradícii. Keď dnes prídete do gotického chrámu, už tam nie sú skoro žiadne zreteľné stopy, že chrámy boli kedysi veľmi farebné. Sú však veci, ktoré sa v tradícii prakticky nemenia: zaužívané klišé napríklad porekadlá. Raz, keď prestanú byť užitočné, alebo zrozumiteľné, zaniknú. My dnes hovoríme o moslimoch rovnakým spôsobom ako piesne a knihy z doby osmanských vpádov. Rôzne aspekty tradície sa teda menia rôzne rýchlo. Záleží to od toho, ako sa mení život ľudí, ako sa mení ich zamestnanie, životný štýl a podobne. Od Ježiša Krista napríklad počítame začiatok nášho letopočtu. Štyristopäťdesiatjeden rokov potom prišla dogma o tom, že Kristus a človek majú rovnakú podstatu. V tomto prípade zmena trvala vyše štyristo rokov, ale vždy záleží na konkrétnych okolnostiach.

 

CEREHIS: Môže sa tradícia meniť zo dňa na deň?

Milan Fujda: Nie je to vyložene zo dňa na deň. Trvá to minimálne jednu generáciu, čo môže byť dvadsať až tridsať rokov, plus dynamika sociálnej reprodukcie v danej oblasti. Jeden historik fyziky napísal prácu o tom, ako môže dôjsť vo vede k nejakej revolúcií. Súčasťou jeho práce bol predpoklad, že musí vymrieť jedna generácia, tá ktorá tú vedu robila svojim starým spôsobom. Vo vede trvá veľmi dlho, kým sa mladí vedci plne začlenia do hierarchie spoločenstva vedcov. Niečo iné je, keď človek pracuje manuálne a dieťa mu môže pomáhať, aj keď má 5-6 rokov, alebo pomáha rodičom, tým, že im donesie, povedzme jedlo na pole. Zmena tradície je vždy viazaná na to: čo, kde, ako, medzi kým, v akom type spoločnosti sa deje.

 

CEREHIS: Môžeme teda povedať, že tradícia je niečo, čo je naozaj dynamické, čo sa mení spolu s nami, s našou kultúrou a v závislosti od toho kde sa pohybujeme?

Milan Fujda: Áno, možno by som to tak zdôraznil. O tradícií nemôžeme uvažovať ako o niečom, čo je tu niekde vedľa ľudí. Je to niečo, čo je spojené ako s dynamikou ľudského života a jeho reprodukcie, tak s dynamikou spoločenstva, ktoré spoluformuje, predovšetkým s dynamikou práce a životných spôsobov.

 

Za CEREHIS, n. o. sa pýtala Radoslava Semanová, ÚEt SAV.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Pohľad z Moskvy nie len na naše dejiny

Pohľad z Moskvy nie len na naše dejiny

Na minulosť, dejepisectvo, a na to ako je to v súčasnom Rusku s nostalgiou po Stalinovi sme sa pýtali nestorky ruskej historickej vedy Valentiny Vladimirovny Marjiny, ktorá našla zaľúbenie i profesionálnu špecializáciu v československej a obzvlášť slovenskej histórii. celý článok

Chcete pitvať? Kúpte si mŕtvolu od kata

Chcete pitvať? Kúpte si mŕtvolu od kata

Krv má v ľudskej histórii od nepamäti osobité postavenie. Pravdepodobne už v praveku si ľudia všimli, že keď človek stráca krv, z jeho tela odchádza život. Krv ako symbol života sa tak stávala súčasťou liečiteľstva, náboženských a okultných obradov. celý článok

Jiří Padevět: Svastika predáva

Jiří Padevět: Svastika predáva

O zverstvách, ktorých sú ľudia schopní, o krvavých územiach, o tom, čo robí knihu zaujímavou a ktoré sa predávajú najlepšie, sme sa porozprávali s jedným z najzaujímavejších vydavateľov kníh v Československu, Jiřím Padevětom. celý článok

Praví Slováci z genetického hľadiska neexistujú

Praví Slováci z genetického hľadiska neexistujú

Genetika je veľmi širokou disciplínou s mnohými špecializovanými oblasťami, ale aj atraktívnymi zákutiami. Americké kriminálne seriály, spájanie hollywoodskych hviezd s genetickými vyšetreniami či túžba poznať svojich predkov popularizujú genetiku čoraz viac aj medzi laickou verejnosťou. celý článok

Keď technológie nestačia

Keď technológie nestačia

Hrozby moderného sveta spoločnosť nezvládne len pomocou technológii – myslí si predseda Slovenskej historickej spoločnosti Dušan Kováč. Spoločnosť musí rozumieť tomu, čo sa deje v ľudských hlavách i ako sa formujú spoločenské vzťahy. A na to potrebuje humanitné a spoločenské vedy. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.