Zánik keltského panstva na strednom Dunaji

Publikované : 10.12.2012 | Komentárov: 1 | Zobrazení: 9601

Keltská civilizácia existovala na strednom Dunaji štyri storočia, no na prelome letopočtov nastal aj jej súmrak. Keltská spoločnosť zanikla a na jej miesto prišli germánske kmene, ktoré na dunajskej hranici zastavila Rímska ríša.

 V čase vrcholného rozkvetu bratislavského oppida nastali rozpory medzi Bójmi a Dákmi. Ich príčinou bola expanzívna politika dáckeho kráľa Burebistu, možno aj obdobné snahy stredodunajských Bójov. Okolo polovice 1. storočia pred Kr. došlo k veľkej bitke. Bójske kmene a ich spojenci Tauriskovia pod vedením kráľa Kritasira boli Dákmi porazení a táto – zdá sa, že aj pre antický svet dôležitá udalosť – bola zaznamenaná v písomných prameňoch (napríklad v Strabónovom diele Geographica). Rímsky prírodovedec Plinius Starší  vo svojej Naturalis Historia dokonca opisuje miesto bitky ako tzv. bójsku púšť (Deserta Boiorum). Veľká časť bójskej elity pravdepodobne zahynula vo svojom poslednom boji. Miesto stretu lokalizujeme na územie provincie Panónia.

Po bitke začali Dákovia aktívne pôsobiť na našom území. Dákovia pôvodne osídľovali približne územie dnešného Rumunska. Patrili k tráckym Gétom. Postupne rozširovali svoje teritórium aj do Karpatskej kotliny, kde však narazili na keltské kmene. Po víťazstve nad nimi prenikli i na územie Slovenska. Ich centrami boli napríklad lokality Zemplín a Nitriansky Hrádok.

V niektorých oblastiach mohla nastať pokojná symbióza obidvoch etník, čo sa odzrkadľuje aj v hmotnej kultúre. Typickým príkladom je hradisko Zemplín. Inde je zatiaľ ich vzťah k pôvodnému obyvateľstvu nejasný, napríklad z územia Bratislavy poznáme dácke nálezy, ale nevieme určiť, či boli súčasťou obchodnej výmeny alebo priameho vplyvu.

Je možné, že časť Bójov odišla aj do hornatých oblastí severného a stredného Slovenska, kde sa mohli pripojiť ku kmeňovému zväzu (?) Kotínov, ktorých doboví historici spomínajú ešte v rímskom období. Neskôr sa  do hôr mohla dostať aj časť Dákov, pre ktorých sa stal osudný tlak Kvádov. Dáci sa na prelome letopočtov mohli podieľať aj na katastrofickom zániku hradísk púchovskej kultúry (pozri článok L. Benedikovej).

Porážka bójskeho kmeňa sa odzrkadlila predovšetkým v úpadku bratislavského oppida. Pri archeologických výskumoch sa našlo množstvo stôp po katastrofe. Upadli remeslá a prestali sa raziť keltské mince typu Biatec. Ku koncu bójskej moci na strednom Dunaji mohli prispieť aj medzikmeňové spory so susednými Norikmi (Regnum Noricum), sídliacimi v poslednej tretine 1. storočia pred Kr. na území Rakúska. Norikovia pôvodne patrili ku kmeňovému zväzu keltských Tauriskov. Dokonca sa zdá, že Norikovia na krátke obdobie ovládli aj oblasť Bratislavy. Dokladom tejto hypotézy je nález norických mincí na Bratislavskom hrade, ako aj razba malých mincí s koníkom typu Karlstein v záverečnej fáze existencie bratislavského oppida.

 

Príchod Germánov a Rimanov

Po zlome letopočtu sa na sídelné miesta Keltov presídlil zo západu a severu germánsky kmeň Kvádov. Táto oblasť sa zároveň dostáva do sféry záujmu a silného vplyvu rastúcej moci Rímskej ríše.

Rimania postupne prenikli aj na územie strednej Európy; niekedy počas panovania cisára Augusta (27 pred Kr. – 14 po Kr.) posunuli svoje hranice až k Dunaju. V susedstve dnešného Slovenska vznikli nové provincie Panónia a Norikum. Postup Ríma k strednému Dunaju mal okrem politicko-vojenských záujmov aj ekonomické dôvody, či už to boli úrodné poľnohospodárske krajiny alebo ovládnutie časti tzv. Jantárovej cesty.

Prvou historicky známou osobnosťou, ktorej život sa týkal aj územia Slovenska, bol vládca germánskych Markomanov Marobud (Marbod, Marobod, Maroboduus). Jeho kmeň, patriaci ku kmeňovému zväzu Svébov, sídlil na území Čiech, no je pravdepodobné, že mal vplyv aj na Kvádov, žijúcich na našom území.

Marobud prežil detstvo v Ríme na dvore cisára Octavia Augusta. Vo vtedajšom svete bolo časté, že deti vládcov porazených súperov či spojencov starovekého Ríma boli vychovávané na území ríše ako prípadná záruka mieru.

Keď sa Marobud vrátil, kmeň Markomanov sídlil v Porýní, ale pod jeho vedením sa spolu s príbuznými Kvádmi premiestnili do strednej Európy. Markomani osídlili hlavne územie Čiech, Kvádi Moravu a juhozápadné Slovensko. Marobud vybudoval mocnú ríšu, zloženú z viacerých germánskych kmeňov (Markomanov, Kvádov, Lugiov, Gótov, Semnonov, Longobardov), ktoré sa k nemu pridali dobrovoľne alebo boli vojensky podrobené. Jeho ríša mohla siahať od nášho územia až k Baltskému moru. Naďalej udržiaval kontakty s Rímom a podľa jeho vzoru sa snažil spravovať aj vlastnú ríšu.

Hlavným mestom ríše bolo Marobudon, ktoré však doteraz nebolo identifikované. Predpokladá sa, že na jeho vybudovanie sa využil priestor niektorého zo starých keltských oppíd. Vybudoval veľkú armádu, ktorá mala podľa antických autorov až 70 000 pešiakov a

4 000 jazdcov.

 

Hlava rímskeho veliteľa

Neskôr sa vzťahy medzi Marobudom a ríšou výrazne zhoršili, keďže sa Rimania obávali rastúcej moci germánskeho vládcu. Z tohto dôvodu sa v roku 6 po Kr. uskutočnilo ťaženie rímskych légií do Boiohaema proti Marobudovi, ktoré viedlo dvoma smermi. Lucius Saturninus so svojimi šiestimi porýnskymi légiami tiahol k jeho územiu zo západu a Tiberius – budúci cisár – sa proti Marobudovi a jeho Germánom vydal taktiež so šiestimi légiami z Carnunta (hlavné mesto provincie Panónia), ktoré bolo od Bratislavy vzdialené iba niekoľko kilometrov. Predpokladá sa, že jeho vojsko prešlo aj územím Slovenska niekde v priestore Bratislavy (Devína) a odtiaľ smerovalo ďalej k nepriateľovi. Výprava však stroskotala pre povstanie, ktoré vypuklo v Panónii a armáda sa musela vrátiť späť. Napriek tomu ide o prvú dokázateľnú prítomnosť Rimanov na území dnešného Slovenska.

V roku 9 po Kr. došlo k udalosti, ktorá výrazným spôsobom zasiahla do vzťahu medzi Rímom a porýnskymi Germánmi. V Teutoburskom lese (okolie mesta Kalkriese v Nemecku) sa odohrala veľká bitka medzi troma rímskymi légiami (XVI, XVII a XVIII), vedenými miestodržiteľom provincie Germánia Varom (Publius Quinctilius Varus), a germánskym kmeňom Cheruskov a ich spojencov Chattov, Marsov a Brukterov, vedených cheruským kráľom Arminiom. Légie utrpeli zdrvujúcu porážku; v jej dôsledku Rimania dokonca zaviedli pravidlo, že číselné označenie porazených légií sa už v armáde nikdy nepoužilo.

Podľa dobových písomných správ od Velleia Patercula sa Varova hlava dostala do Ríma cez dvor markomanského kráľa Marobuda. Jej transport trval niekoľko týždňov a predpokladá sa, že bola naložená v mede. O smere jej cesty do Ríma z Marobudovho dvora sú dve teórie. Jedna uvažuje o transporte cez južné Čechy a tá druhá cez územie Moravy a Carnuntum do Ríma.

Neskôr nastal konflikt aj medzi samotným Marobudom a Arminiom, ktorý v roku 17 po Kr. vyústil do bitky, ktorá pravdepodobne nemala víťaza, ale bola jedným z dôvodov Marobudovho pádu, keď proti nemu v roku 19 po Kr. vystúpil synovec Katvalda. Marobud musel odísť a uchýliť sa do Ríma, ktorý ho bez jeho družiny (umiestnená asi v Panónii) nechal dožiť v Ravene. Ani Katvalda nevládol Germánom dlho. V roku 21 po Kr. ho vyhnal Vibilius.

 

Vanniovo kráľovstvo

Ako uvádza rímsky historik Tacitus Katvaldova vojenská družina aj s časťou kmeňa odchádza v roku 21 po Kr. z Panónie pod vedením Vannia z dynastie Tudru a z kmeňa Kvádov na východ, na územie medzi riekami Marus (Morava) a Cusus (Váh). S podporou Ríma vzniká tzv. Vanniovo kráľovstvo (Regnum Vannianum). Išlo o klientský štát závislý od moci Ríma. Slúžil predovšetkým ako ochranná bariéra medzi severnou hranicou Rímskej ríše na Dunaji a výbojnými germánskymi kmeňmi na severe. Vanniovi pridelili titul kráľ (Rex).

Dokladom toho, že centrom Vanniovho kráľovstva bolo juhozápadné Slovensko, sú predovšetkým tri žiarové pohrebiská, preskúmané v Abraháme, Kostolnej pri Dunaji a v Sládkovičove. Pochovali tu germánskych bojovníkov, ktorých posmrtnú výbavu v hroboch tvorili zbrane, výstroj, šperky, ako aj rímsky luxusný tovar, pochádzajúci priamo zo severoitalských dielní (glazované nádoby – tzv. skyfos a kantharos). Vannius vládol skoro 30 rokov. V roku 50 po Kr. proti nemu povstali jeho príbuzní Vangio a Sido a vyhnali ho. Usadil sa na území Rímskej ríše. Vangia a Sida neskôr vystriedal Italicus.

Tento Rímom podporovaný útvar existoval pravdepodobne do začiatku 70. rokov 1. storočia po Kr. Zaujímavé a dôležité je, že sa germánski bojovníci pochovaní na týchto pohrebiskách, pravdepodobne ako pomocné bojové jednotky, zúčastnili priameho boja o cisársky trón v Ríme. Práve Sido a Italicus so svojimi vojenskými družinami bojovali na strane budúceho cisára Vespasiana (Titus Flavius Vesspasianus) o trón proti jeho sokovi Viteliovi (Aulus Vitellius Germanicus) v bitke pre Cremone v roku 69 po Kr. Po zániku Vanniovho kráľovstva strácame informácie o území strednej Európy, aspoň tie historické. Ďalšie písomné správy sa objavujú až v neskorších obdobiach.

 

Mgr. Radoslav Čambal študoval na Katedre archeológie Filozofickej Fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje ako archeológ – kurátor zbierok v  Archeologickom múzeu SNM v Bratislave. Venuje sa problematike staršej a mladšej doby železnej v stredoeurópskom priestore.

 

Mgr. Branislav Kovár vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v časopise Historická revue. Zúčastnil sa archeologických expedícií v Kuvajte a v Guatemale. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk. Pre www.jet.sk realizuje projekt o finančných dejinách.

 

 

Použitá literatúra

Čambal, R./Kovár, B.: Kelti, Germáni a Rimania. Historická revue 12, 2011, 28 – 33.

Filip, J.: Keltská civilizace a její dědictví. Praha 1996.

Pieta, K.: Keltské osídlenie Slovenska. Nitra 2008.

Šedivý, J./Štefanovičová, T. (eds.): Dejiny Bratislavy 1. Od počiatkov do prelomu 12. a 13. storočia. Brezalauspurc na križovatke kultúr. Bratislava 2012.

 

Internetové zdroje:

a) http://germani.boiohaemum.cz/marobud-markomansky-kral

Obrazová príloha: G. Musilová, E. Droberjar, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Akí boli bohovia starých Keltov? (1. časť)

Akí boli bohovia starých Keltov? (1. časť)

Keltské kmene obývali počas viacerých storočí obrovské územia Európy od Britských ostrovov po Iberský polostrov, od Sliezska po Stredozemné more, od pobrežia Atlantického oceána po Karpaty a svojou expanziou sa dostali až do Malej Ázie. celý článok

A nakoniec príde smrť...

A nakoniec príde smrť...

Neoddeliteľnou súčasťou ľudskej existencie je smrť. Žiadna bytosť tohto sveta, nami chápaného ako pozemského, sa jej nevyhne. Život končí z rôznych dôvodov. Boj, choroba, staroba. Spôsob, akým človek odišiel na onen svet, sa často prejaví aj v pocte, ktorá mu pred poslednou cestou bola vzdaná. celý článok

Keltské centrum na severe Karpát

Keltské centrum na severe Karpát

Sídlisková aglomerácia púchovskej kultúry nad dnešnou priehradou Liptovská Mara so strediskom na kopci Havránok predstavuje nateraz najlepšie známe a aj historicky zrejme jedno z najvýznamnejších centier tejto kultúry na severnom Slovensku. celý článok

Kelti v slovenských horách (2. časť)

Kelti v slovenských horách (2. časť)

Súdiac podľa historických prameňov existuje možnosť, že sa v slovenských horách pravdepodobne usadil keltský kmeň Kotínov, ktorí spolu s ďalšími etnikami situovanými rôznymi bádateľmi do nášho regiónu prispievali k etnickej rôznorodosti severu Karpatskej kotliny. celý článok

Diskusia (1)

pridať

  • #38 | palo satko | 10.12.2012 18:03

    DCCCLVIII .* Rastizolao m iureiurando pactum fecit cum Carolomano et coeperunt iterum instaurari deserta Boiorum ; in pace et absque bello sedebant (Annales Bertiniani) nazov bojska pusť prežil velmi dlho. dokonca ho spomina kronikar pri rastislavovi a karolmanovi.

    Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.