Zachránil Karol Martel Európu pred islamom?

Publikované : 21.02.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 6060

Keď v októbri 732 franský majordómus zahnal po ľútom boji na ústup vojsko Abd ar-Rahmána al-Gháfiqího, asi iba ťažko tušil, že vojde do dejín ako záchranca Západu. Bolo však ozbrojené stretnutie medzi starým otcom Karola Veľkého a guvernérom al-Andalus skutočne tak prelomovou udalosťou alebo išlo len o konfrontáciu regionálneho významu?

Romantizujúce zobrazenie bitky pri Potitiers ako veľkolepého zápasu kresťanského Západu proti barbarskému Islamu

Víťazstvo Karola Martela nad vojskom moslimských Umajjovcov v roku 732 pri Poitiers patrí medzi najlegendárnejšie bitky stredoveku. Zdrvujúca porážka arabsko-berberských oddielov je tradične považovaná za významný medzník európskej histórie. Podľa zažitých predstáv malo franské vojsko zadržať arabský príval, ktorý sa neúprosne rozlieval Stredomorím a hrozil zaplaviť Európu. Odrazením moslimských síl pri Poitiers malo dôjsť k zastaveniu rozpínavosti umajjovského kalifátu a k záchrane kresťanského Západu pred vládou polmesiaca.

Bitka pri Poitiers/Tours (odohrala sa na ceste medzi týmito mestami) je síce známou udalosťou, ktorej mnohí dodnes pripisujú priam epochálny význam, ale pri nahliadnutí do odborných prác o včasnom stredoveku môžeme ostať prekvapení, aký marginálny priestor jej venujú historici. Zväčša ide iba o krátke zmienky v niekoľkých vetách, pričom moderné bádanie konštatuje, že význam bitky sa zvykne preceňovať. Nasledujúci text sa pokúša zhodnotiť reálny dopad tejto udalosti a chce poukázať na neskoršie vytvorenie legendy o odvrátení prívalu „neveriacich Saracénov“.

 

Budovanie mýtu

Karol Martel odvracajúci arabskú expanziu pri Poitiers, rytina z 19. storočiaVíťazstvo Karola Martela sa stalo predmetom prehnanej glorifikácie už v priebehu jednej generácie. Franskí kronikári pripisovali priebehu udalosti Boží zásah (Christo auxiliante) a pápežská kancelária ocenila franských majordómov ako bojovníkov proti bezvercom. Bitka sa v časoch, keď Karol Veľký obnovil západné cisárstvo, stala slávnym symbolom úspechu jeho priameho dynastického predka.

Na legendu o víťazstve kresťanstva postupom času nadviazali celé generácie kronikárov a historikov. V 17. storočí mýtus zvýraznili klerikálni autori z radov tzv. bollandistov, ktorí zdôrazňovali zázračnú povahu Karolovho triumfu. Asi najvýrečnejšími a dodnes najvplyvnejšími strojcami mýtu o bitke pri Poitiers ako o zásadnom historickom zvrate sa stali osvietenskí učenci 18. a 19. storočia.

Bol to Edward Gibbon, ktorý v Úpadku a zániku Rímskej ríše z roku 1776 píše, že nebyť Karolovho odvrátenia moslimských vojsk pri Poitiers, dejiny Európy by vyzerali úplne inak: „Možno by sa dnes na Oxforde prednášali výklady Koránu a jeho nasledovatelia by mohli demonštrovať pred obrezanými ľuďmi zbožnosť a pravdu zjavení Muhammada .“

Ani ďalší autori nezostali nič dlžní stereotypnému (a dobovo podmienenému) pohľadu. Napríklad Karl Friedrich Schlegel, diplomat a novinár, oceňoval Karola Martela za „záchranu a vyslobodenie kresťanských národov Západu spod smrteľného zovretia všeničiaceho islamu.“ (Fragmenty, 1797) Podobne Leopold von Ranke chválil franského majordóma, ktorý bol pre neho „šampiónom germánskej rasy“, bojujúcim o Európu počas „jednej z najdôležitejších historických epoch na počiatku 8. storočia, keď mohamedánstvo hrozilo rozšírením sa do Itálie a Galie...“ (Dejiny Reformácie v Nemecku, 1847). Arabsko-berberské oddiely podnikali do bývalej Galie koristnícke nájazdy. Rekonštrukcia al-Gháfiqího vojska tiahnuceho okolo opevneného PoitiersUznávaný belgický historik Godefroid Kurth vyše sto rokov po Gibbonovi napísal, že táto bitka „musí navždy zostať jednou z najväčších udalostí v svetovej histórii, keďže na jej výsledku záviselo či bude pokračovať kresťanská civilizácia alebo v Európe prevládne islam.“ (Pôvod modernej civilizácie, 1886)

Postupné prehodnocovanie výkladu sa objavuje začiatkom 20. storočia. Írsky odborník na včasnostredoveké dejiny John B. Bury v druhom diely The Cambridge Medieval History z roku 1913 píše: „Bitka pri Tours ... býva často reprezentovaná ako udalosť popredného významu.“ Avšak dodáva: „expanzia moslimov dosiahla prirodzené zastavenie v dôsledku vnútorných príčin, a preto dôsledky bitky pri Tours alebo Poititers nemôžeme nadhodnocovať.“ Buryho konštatovanie predznamenáva neskoršie analýzy, ktoré výrazne nabúrali všeobecne prijímaný mýtus o zápase dvoch kultúr.

 

Mocenské pomery v 8. storočí

Písal sa október 732, keď sa majordómus Karol, nazvaný neskoršími kronikármi Martel, so svojím vojskom postavil do cesty arabsko-berberským oddielom vedeným wálím – hlavným veliteľom umajjovskej Hispánie – Abd ar-Rahmánom al-Gháfiqím. Miesto bitky ležalo v centrálnej Galii zhruba 30 kilometrov južne od Tours, ktoré bolo bohatým mestom, a teda aj ideálnym zdrojom koristi. Táto oblasť sa nachádzala na hraniciach franskej domény a Akvitánie, ktorému vládol vojvoda Odo (Eudes), nazývaný Veľký. Jeho panstvo sa nachádzalo v bezprostrednom ohrození moslimov z juhu i  Frankov zo severu.

Arabský kalifát bol v 8. storočí rozhodujúcim mocenským činiteľom v Stredomorí. Mapa územých ziskov moslimov do r. 750Od 7. storočia započali Arabi zdrvujúci mocenský nástup. Z pôvodných sídel na Arabskom polostrove expandovali nielen na východ, ale čoskoro dobyli Egypt, celú severnú Afriku a už v roku 711 prekročili Gibraltár. Ani nie osem rokov nato ich oddiely podnikali i výpravy za Pyreneje. Veľmi rýchlo sa im podarilo obsadiť oblasť Septimánie s centrom v Narbonne.

V roku 721 prelomil vojvoda Odo obliehanie Toulouse, kde bol smrteľné zranený wálí as-Samh ibn Málik al-Chawlání. Porážka arabsko-berberských vojsk bola moslimskými kronikármi vnímaná obdobne, ak nie ešte devastujúcejšie než Poitiers. Je pozoruhodné, že doboví arabskí kronikári spomínajú Poitiers síce ako jasnú porážku, ale len letmo a akosi automaticky; ako jeden z viacerých konfliktov. Skutočne významnou udalosťou bolo pre arabských historikov predovšetkým neúspešné obliehanie Konštantínopola roku 717 – 718.

Rekonštrukcia zástupcov umajjovských vojsk z rôznych končín kalifátu. Arabský a perzský jazdec a berberský pešiakVýboje Arabov do Európy v tomto období nemali za cieľ šírenie viery, ani nešlo o náboženskú koncepciu džihádu, ako sa mnohí autori snažil neskôr naznačiť. Stačí spomenúť, že blesková arabská expanzia v 7. a 8. storočí znamenala pre podmanené nemoslimské obyvateľstvo pozoruhodnú mieru náboženskej slobody i možnosti spoločenského uplatnenia. Väčšina obyvateľstva naďalej fungovala v novovzniknutých spoločenských štruktúrach pod vládou nových elít.

Nájazdy, ktoré podnikali Arabi za Pyrenejami, už nemali charakter expanzívnych výprav, ale išlo o stratégiu nazývanú al-karr wal-farr – nájazd za korisťou. Takéto vpády podnikali do Galie už pred rokom 732. Zaznamenané sú správy o výpravách do Avignonu, Lyonu, či až do mesta Autun v Burgundsku. Cieľom však bola predovšetkým Akvitánia, kde útokom so striedavým úspechom odolával vojvoda Odo. Ten už počas arabského obliehania Toulouse požiadal o pomoc mocného franského majordóma zo severu. Karol Martel mal však vlastné plány.

 

Kladivo na bezvercov

Syn Pipina II. z Herstalu, víťaz od Poitiers, majordómus „záhaľčivých kráľov“ z merovejského rodu a starý otec Karola Veľkého bol jednou z najúspešnejších a najctižiadostivejších osobností 8. storočia. Autor spisu Vita Rigoberti mu na konci 9. storočia prisúdil prezývku Martel čiže „kladivo“, lebo za svojej vlády neúprosne drvil svojich nepriateľov a rozširoval franské domínium. Pôvod tohto pomenovania sa zvykne pripisovať práve Karolovmu víťazstvu z roku 732, čo je však mylné tvrdenie, pretože kronikár zdôrazňoval jeho vojenskú aktivitu na viacerých frontoch. Mapa Akvitánska a Franskej domény. K bitke došlo blízko hraníc oboch panstievPočas jeho vlády prakticky nebol rok, v ktorom by neviedol boje. Nebojoval pritom iba proti „inovercom“ z radov moslimov, ale taktiež proti pohanským Sasom, Frízom, ale aj kresťanským Alamanom, Bavorom či Longobardom.

Jeho mocenské ambície dlhodobo pútala aj Akvitánia. To je zrejme aj dôvod prečo ignoroval Odove žiadosti o pomoc pri obliehaní mesta Toulouse. Pre jeho politické ciele bolo najlepšou stratégiou vyčkávať, ako sa vyvinie situácia na juhu, aby mohol následne ťažiť z destabilizovania regiónu. Historici sa zhodujú, že dlhodobým zámerom Karola Martela nebola vojna proti bezvercom, ale systematické konsolidovanie franskej moci. Hoci ho kronikári okamžite po jeho smrti vyhlásili za šampióna kresťanstva, Karol v skutočnosti nepatril k príliš horlivým stúpencom cirkvi. V  snahe vytvoriť stabilné vojsko (včasnostredoveké armády z veľkej časti pozostávali zo slobodných ozbrojencov, ktorí museli množstvo dní v roku venovať vlastným statkom) neváhal kvôli žoldu konfiškovať cirkevné majetky, za čo bol takmer exkomunikovaný.

Neskorší mýtus vidí v Potiers zápas Európy proti Orientu, skutočné príčiny bitky však spočívajú v regionálnej politike. Akvitánsky vojvoda Odo sa okolo roku 729 spojil zo strategických dôvodov s berberským vodcom Munúsom, ktorému dal podľa Mozarabskej kroniky z roku 754 (Continuatio isidoriana hispana anno 754; autorom bol anonymný kresťan žijúci v Arabmi ovládanej Hispánii) svoju dcéru za ženu. Munúsa, ktorý rebeloval proti al-Gháfiqímu, však bol čoskoro porazený, popravený a jeho spojenec Odo musel čeliť útokom. Po viacerých porážkach akvitánskych oddielov sa al-Gháfiqí rozhodol upriamiť pozornosť aj na bohaté mestá na severe – Poitiers a Tours. Okolie prvého stihol vydrancovať, ale postup na Tours mu zahatal Karol Martel. Umajjovská výprava z roku 732 tak nebola iba obvyklým lúpežným nájazdom, ale ani pokusom o dobytie kresťanského sveta. S najväčšou pravdepodobnosťou išlo zo strany al-Gháfiqího o snahu eliminovať, či aspoň oslabiť strategickú hrozbu, akou bol akvitánsky vojvoda Odo.

Karol Martel zobrazený v diele „Promptuarii Iconum Insigniorum“ od Guillauma Rouillea, vydané r. 1553

Historický význam

V súčasnosti už nemožno súhlasiť s názorom, že Karol Martel zachránil kresťanskú civilizáciu pred moslimskou expanziou. Na druhej strane, hoci nešlo o prelomovú udalosť európskych dejín, bitka pri Poitiers predsa do určitej miery ovplyvnila kurz franskej politiky. V boji padol hlavný vojenský vodca Andalúzie al-Gháfiqí a jeho nástupca neskôr začal rozsiahlejšie ťaženie do Akvitánie i Galie. Medzi rokmi 735 a 739 vydobyli moslimovia viacero víťazstiev nad franskými aj akvitánskymi vojskami. Umajjovci boli s konečnou platnosťou vytlačení za Pyreneje až po dlhoročnom obliehaní Narbonne v roku 759. Úspešne ho zavŕšil Karolov syn Pipin III. Krátky, ktorý bol ako prvý z Karolovcov korunovaný za franského kráľa. Jeho syn Karol Veľký vytvoril medzi Pyrenejami a riekou Ebro špeciálnu oblasť na obranu proti moslimom z juhu – nazval ju španielskou markou (Marca Hispanica).

Na ceste medzi Tours a Poitiers nedošlo roku 732 k civilizačnému zápasu. Odohrala sa tu jedna z mnohých epizód bojov o korisť a teritórium, tak príznačných pre včasnostredoveký svet. Taliansky historik Franco Cardini konštatuje, že „mýtus o tomto osobitnom vojenskom strete prežíva dodnes ako mediálne klišé, ktorého vykorenenie je ťažšie než čokoľvek iné“. Bitka pri Poitiers si tak stále – podobne ako množstvo historických udalostí – žije svojím druhým životom

Mgr. Matej Harvát

 

Mgr. Matej Harvát vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Od roku 2017 je interným doktorandom na Oddelení najstarších dejín Historického ústavu SAV. Zaoberá sa včasným stredovekom v stredoeurópskom priestore, pozornosť venuje najmä sociálnej štruktúre Slovanov v strednom Podunajsku a problému transformácie.

 

Použitá literatúra:

Cardini, F.: Evropa a Islám. Praha 2004.

Collins, R.: Arab Conquest of Spain. 710 - 797. Chicago 1995.

Mastnak, T.: Crusading peace: Christendom, the Muslim World and Western Political Order. Berkeley 2001.

McKitterick, R. (ed.).: The New Cambridge Medieval History II. Cambridge – New York 2006.

Nicolle, D.: Poitiers 732 AD. Charles Martel turns the Islamic tide. Oxford 2008.

 

Internetové odkazy:

a) http://archive.aramcoworld.com/issue/199302/the.arabs.in.occitania.htm

b) http://deremilitari.org/2013/09/the-battle-of-tours-poitiers-revisited/

c) http://daten.digitale-sammlungen.de/~db/0002/bsb00026794/images/index.html?id=00026794&groesser=&fip=193.174.98.30&no=&seite=37

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Sídlili na Hradisku Neštich aj Avari?

Sídlili na Hradisku Neštich aj Avari?

Opevnená poloha nad mestom Svätý Jur predstavuje jedno z najzaujímavejších horských archeologických nálezísk na našom území, s rozlohou okolo 8,5 ha. Od roku 2006 na ňom realizuje vedecký výskum Július Vavák z Malokarpatského múzea v Pezinku. celý článok

Valkýry boli démonmi smrti a kňažkami boha vojny

Valkýry boli démonmi smrti a kňažkami boha vojny

Populárny obraz krásnych a nebojácnych žien slúžiacich najvyššiemu bohu vikinského panteónu, ktoré zbierali duše mužov padlých v boji, dráždil fantáziu už básnikom komponujúcich oslavné piesne pre škandinávsku nobilitu. celý článok

Andronikos si získal povesť byzantského dona Juana

Andronikos si získal povesť byzantského dona Juana

Dejiny Byzantskej ríše sú okrem misijného diela sv. Cyrila a Metoda v našich končinách takmer neznáme. Je to škoda, pretože ponúkajú veľké množstvo zaujímavých a pestrých príbehov, originálnych osobností, a tiež neočakávaných prvenstiev. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.