Za vysielanie pre generálov SNP zaplatili životmi

Publikované : 20.11.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 2145

Koniec Slovenského národného povstania. Vojaci sa z porazenej Banskej Bystrice presúvajú do hôr, kde plánujú prejsť na partizánsky spôsob boja v horách. V skupine, v ktorej sa nachádzajú velitelia povstania Rudolf Viest a Ján Golian, sú členovia výsadku Manganese. Onedlho budú dvaja jeho členovia mŕtvi. Na jeseň 1944 ich zabijú bez vojenského súdu výstrelom do tyla. Kto však boli títo agenti a čo bolo ich cieľom?

 

Výsadky podporovali akcie domáceho odboja, vykonávali sabotáže a poskytovali spravodajské informácieOperácia Manganese nepatrí medzi tie najznámejšie výsadky, ktoré boli uskutočnené v rámci spolupráce II. oddelenia Ministerstva národnej obrany a Special Operations Executive (SOE) počas druhej svetovej vojny. Tieto výsadky podporovali akcie domáceho odboja, vykonávali sabotáže a poskytovali spravodajské informácie exilovému centru v Londýne.

Členovia výsadku Manganese František Bíroš, Štefan Košina a Drahomír Vaňura nevyhodili do vzduchu muničnú továreň ani nezlikvidovali Heydricha. Boli však aktívni na inom poli tajnej vojny. Zoskočili s cieľom poskytovať informácie z územia vojnového slovenského štátu. Toto územie bolo pre mnohých britských dôstojníkov na Západe počas druhej svetovej vojny úplne neznáme. Výsadok Manganese ukončil svoju činnosť počas vojny spravodajským vysielaním z povstaleckého územia. Nie však pre hocikoho, vysielali totiž priamo pre povstaleckých veliteľov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. Boli s nimi aj v osudný novembrový deň pri ústupe na Donovaly, keď bola povstalecká kolóna napadnutá, pravdepodobne nemeckou údernou skupinou Schill. Napriek štatútu vojakov boli dvaja príslušníci Manganese zajatí a popravení bez súdu. Ako sa to však všetko začalo?

 

Nešťastný začiatok misie

Drahomír VaňuraOperácia Manganese sa pripravovala dlhší čas a jej príprava bola poznačená viacerými komplikáciami. Tou prvou bolo zranenie jedného z členov tímu Pavla Výborného pri pozemnej príprave pred parašutistickým výcvikom. To sa ukázalo natoľko vážne, že ho úplne vyradilo z príprav na operáciu. Výborného zranenie však nebolo jediné nešťastie, s ktorým si členovia tímu museli poradiť. Ďalšiemu z členov tímu Štefanovi Pakanovi počas výcviku v októbri 1943 explodoval v ruke granát. Znamenalo to amputáciu pravej ruky a vyradenie z aktívnej vojenskej činnosti. Pakan bol presunutý na post administratívneho pracovníka na Ministerstvo národnej obrany a aspoň takto ostal v kontakte s výsadkovými operáciami do Československa.

Tieto zranenia značne ovplyvnili personálne zloženie výsadku. Plánovaná štvorčlenná operácia sa po Pakanovom zranení zmenila na trojčlennú. Finálnymi účastníkmi operácie Manganese sa tak stali nasledujúci agenti: František Bíroš, Štefan Košina a Drahomír Vaňura. V tejto zostave absolvovali výcvik a čakali na vysadenie do akcie. Nakoniec sa ich čakanie natiahlo na pomerne dlhý čas. V období medzi októbrom 1942 a aprílom 1944 bolo totiž na územie Československa vysadených niekoľko operácií, no všetky sa skončili tragicky. Československé velenie nechcelo nič riskovať a na ďalšiu operáciu sa poctivo pripravovalo. Vhodný moment pre Manganese nastal až v júni 1944.

 

Precízna príprava agentov

František BírošRozsiahlosť prípravy agentov je možné pozorovať na absolvovaných kurzoch Štefana Košinu. Ten už na prelome februára a marca 1942 absolvoval základný sabotážny kurz v Škótsku. Nasledovalo viacero kurzov, medzi ktorými bol napríklad parašutistický výcvik na Special Training School 51 na letisku Ringway pri Manchestri či kurz priemyselnej sabotáže. Za zmienku stojí špecifický navigačný tréning pre prácu s tzv. Eurikou. Išlo o prelomový navádzací systém, vďaka ktorému sa malo zabrániť navigačným chybám pri výsadku. Agent komunikoval zo zeme so sesterským zariadením na palube lietadla. Vďaka tomuto spojeniu sa minimalizovala hrozba navigačnej chyby. Nanešťastie, z výskumu doposiaľ dostupných dokumentov vyplýva, že členovia výsadku Manganese tento prístroj nikdy nepoužili v teréne.

Po absolvovaní špeciálnych kurzov sa agenti zúčastňovali tzv. dokončovacieho kurzu, v ktorom si mali precvičovať svoje schopnosti nadobudnuté predošlým výcvikom. Po jeho absolvovaní čakali na vysadenie do akcie. Svoju trpezlivosť testovali na tzv. vyčkávacích staniciach, odkiaľ boli väčšinou odtransportovaní priamo na letisko. Nesmeli sa totiž vrátiť k svojim materským jednotkám, keďže charakter ich výcviku, resp. ciele ich operácie patrili medzi prísne tajné vojenské tajomstvá. Agentom tak nezostávalo nič iné ako čakať, kedy nastane vhodná situácia a budú nasadení do akcie.

B MK II príjmač a vysielač (známy tiež ako B2 radio set), aký používali pri svojich operáciách agenti SOE

Opäť doma, ale z Talianska

Agenti skupiny Manganese boli vysadení pri Veľkých Uherciach v noci z 9. na 10. júna 1944. Už pri zoskoku sa situácia skupiny skomplikovala. Navigátor si totiž pomýlil doskokovú plochu, a tak musel nálet opakovať. To malo za následok značný rozptyl členov skupiny. Dlhšie zdržanie lietadla vo vzdušnom priestore navyše upozornilo Ústredňu štátnej bezpečnosti o pravdepodobnej prítomnosti agentov. Situácii nepomohol ani fakt, že pri prvom nálete pristál čatár Vaňura priamo v obci aj so zásobníkom s materiálom. Pri dopade si Vaňura poranil hlavu a na chvíľu stratil vedomie. Našťastie sa však prebral dostatočne rýchlo, aby sa stihol z nebezpečného miesta stiahnuť a presunúť. Pri presunoch a snahe zoskupiť sa agenti stratili operačný materiál a neostávalo im nič iné, len kontaktovať niekoho z domáceho odboja. To bolo vždy riskantné.

Kontajner s vybavením, aký používala SOE pri výsadkoch svojich agentovNakoniec sa zásluhou systému záchytných adries, aj napriek niekoľkým neúspešným pokusom, podarilo kontaktovať skupinu sociálnych demokratov. Vďaka obetavej činnosti jedného z členov, Václava Lavičku, sa agenti na stretnutí v Brezovej pod Bradlom skontaktovali s predstaviteľmi odbojovej skupiny Flóra a nadviazali kontakt aj s odbojovými kruhmi v okolí Dr. Vávra Šrobára.

Tieto kontakty boli dôležité nielen pre ukrytie agentov, ale aj pre napravenie opätovného technického pochybenia zo strany československých orgánov v Londýne, resp. v Taliansku. Dokumenty, ktorými boli agenti vybavení, boli totiž neplatné. Tento problém sprevádzal prípravu tajných operácií pod československou kuratelou v priebehu celého konfliktu.

Po poskytnutí úkrytu, dokumentácie, ale aj materiálneho zabezpečenia boli agenti presunutí do Banskej Bystrice. Tu sa dostali pod ochranu Jána Goliana a spravodajského oddelenia pozemného vojska v Banskej Bystrici. Agenti sa teda ocitli v priamom epicentre plánovania budúceho povstania. Napriek tomu však bola činnosť Manganese v danom období značne obmedzená. Golian a jeho spolupracovníci totiž nechceli upozorňovať bezpečnostné orgány na odbojové aktivity v Banskej Bystrici a zvýšenie ilegálneho rádiového vysielania bolo presne to, čomu sa chceli vyhnúť. Agenti teda museli na začiatok svojej operačnej činnosti čakať tri mesiace.

Mapa SNPOperačný čas výsadku Manganese nastal 29. augusta 1944, teda po vypuknutí Slovenského národného povstania. Bola im vrátená vysielacia stanica Marienka, o ktorú prišli ešte počas výsadku v júni 1944. Okrem spravodajskej činnosti fungovali členovia Manganese aj ako forma uvítacieho výboru, napr. pri navigácii lietadiel. Je možné, že týmto spôsobom navigovali aj misiu Windproof, ktorá mala pristáť na území povstaleckého Slovenska a následne sa presunúť do Maďarska. V spravodajskej činnosti boli podriadení kapitánovi Jaroslavovi Krátkemu (krycie meno Karas), ktorý mal na starosti poskytovanie informácií pre exilových predstaviteľov. 

 

„Pevne verím, že víťazstvo je už blízko.“

V období trvania Slovenského národného povstania poslali agenti značný počet depeší, v ktorých informovali exilových predstaviteľov o vojnových aktivitách povstalcov, ale aj o podmienkach života na povstaleckom území či o činnosti nemeckých jednotiek.

Okrem údernej skupiny SS – Schill sa potláčania SNP zúčastnila aj SS-Sturmbrigade DirlewangerV odbojovej činnosti pokračovali agenti do posledných okamihov povstania. Ešte 28. októbra im ich spolupracovník Andrej Djuračka opätovne ponúkol možnosť pridať sa k skupine okolo Vávra Šrobára a oddeliť sa od vojenských zvyškov povstaleckej armády. Verní svojej vojenskej prísahe sa však agenti odmietli oddeliť od svojich veliteľov a ešte v ten deň odvysielali svoju poslednú depešu. Tá obsahovala posolstvo generála Viesta k 28. októbru, teda k výročiu vzniku Československej republiky. Toto posolstvo končilo slovami: ,,Posielam svoj hold, pevne verím, že víťazstvo je už blízko.“

V prvý novembrový deň bol oddiel, v ktorom sa nachádzali agenti z výsadku Manganese, napadnutý, pravdepodobne údernou skupinou SS – Schill. Pri útoku jednotky, ktorá sa neslávne vyznamenala svojim krutým postupom proti povstalcom na Slovensku, sa agenti rozdelili a stratili operačný materiál. Štefanovi Košinovi sa podarilo utiecť a po niekoľkých dňoch sa stretol so Živodarom Tvarožkom. Ten mu poskytol informácie o Vaňurovi a Bírošovi. Podľa Tvarožkových informácií chytili dvojicu niekoľko kilometrov od miesta prepadu, pričom Bíroš bol údajne ľahko zranený nad obočím. Napriek tomu, že ich chytili živých, Bíroša s Vaňurom popravili, pravdepodobne boli pre čiastočne civilné oblečenie pokladaní za partizánov. Hroby popravených sa nachádzali v dedine Sopotnica, odkiaľ ich exhumovali a prepravili do rodných obcí. V Bírošovom prípade išlo o Likavku pri Ružomberku. Telo Drahomíra Vaňuru previezli do jeho rodného mesta Brna.

 

Nedôstojná rozlúčka

Special Operations ExecutiveSamotný exhumačný proces mal pomerne cynickú dohru. Napriek tomu, že Ministerstvo národnej obrany poslalo oficiálnych zástupcov na pohreb, počas ktorého pochovávali aj bývalých účastníkov iných výsadkov, nebolo ochotné sa spolupodieľať na nákladoch za prevoz tiel. O tento proces sa postaral už spomínaný Václav Lavička, ktorý zafinancoval všetky náklady, ktoré boli s prevozom spojené. Ministerstvo národnej obrany mu ich neskôr malo náležite preplatiť. Ohľadom refundácie financií ho však štátni úradníci odkázali na pozostalých, teda presne na tých, ktorým chcel dotyčnú sumu venovať.

Okrem cynického prístupu štátnych orgánov je zaujímavé sledovať aj prístup miestnej tlače k pohrebom a opisovaniu vojnových udalostí. V ružomberskej tlači sa napr. spomínala Bírošova odbojová činnosť, avšak nikde nebolo ani slovom spomenuté, že bojoval a umrel aj v boji proti slovenskému štátu ako satelitu nacistickej Tretej ríše. Taktiež boli značne skreslené informácie o jeho odbojovej trase, kde sa spomínalo to, že šiel bojovať do Sovietskeho zväzu, a nie do západnej Európy. V prípade mŕtvych agentov z výsadku Manganese by sme teda mohli povedať, že boj o historickú pamäť antifašistického odboja sa nezačal až po februári 1948 a nástupe druhej totality, ale takmer okamžite po ukončení konfliktu. Tohto boja sa však väčšina agentov vysadených počas druhej svetovej vojny nemohla zúčastniť. Mnohí z nich totiž zaplatili tú najvyššiu cenu v snahe o porážku nacistickej totality.

 

Mgr. Martin PoschMgr. Martin Posch vyštudoval históriu a v roku 2015 získal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave titul magister. V súčasnosti je interným doktorandom na Oddelení novších dejín v Historickom ústave SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá parašutistickými výsadkami na okupované územie Československa počas druhej svetovej vojny a činnosťou západných spravodajských služieb na danom území. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe a na Kingston University v Londýne.

 

Pramene

Vojenský ústřední archív – Vojenský historický archív Praha, fond. 37 – Velitelství vojenské zpravodajské služby.

 

Použitá literatúra

Jablonický, J.: Fragmenty o histórii. Bratislava 2009.

Lavička, V.: Stretnutie a spolupráca so skupinou Manganese. In: M. Kvetko (ed.): Zborník úvah a osobných spomienok o Slovenskom národnom povstaní. Toronto 1976, 434.

Posch, M.: Životný príbeh poručíka pechoty a člena výsadku Manganese Františka Bíroša. In: J. Karpíšek/Z. Sturz/M. Bláhová (eds.): České, slovenské a československé dějiny 20. století XI. Hradec Králové 2017, 271 – 278.

Šolc, J.:  Bylo málo mužů :  Českoslovenští parašutisté  na západní frontě za druhé světové války. Praha 1990.

Šolc, J.: Přijdeme za svítaní : Diverze v neregulérní válce Československého odboje v letech 1939-1945. Praha 2005.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, Vojenský historický ústav Praha, Encyklopedie Brna

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Húževnatého Churchilla nezabila ani Amerika

Húževnatého Churchilla nezabila ani Amerika

Winston Churchill zažil za svojho života mnoho pádov, musel prekonať množstvo problémov a veľakrát pochybil. Počas svojich „rokov divočiny“, keď sa ocitol na úplnom dne, odišiel do Spojených štátov. To sa mu takmer stalo osudným. celý článok

Matku jej zavraždila slúžka, otca nacisti

Matku jej zavraždila slúžka, otca nacisti

Ružena Bajcsy prišla o matku, macochu, otca i sestru, bola svedkyňou mnohých smutných príbehov detí z detských domovov, chladnej pestúnskej starostlivosti a prežila nekonečnú samotu. Množstvo tragédií a sklamaní, ktoré ju v živote postretli, však dokázala prekonať. Najmä vďaka matematike... celý článok

Prehrali nacisti vojnu v Mongolsku?

Prehrali nacisti vojnu v Mongolsku?

O tom, kde a kedy nacistické Nemecko prehralo druhú svetovú vojnu, sa i dnes polemizuje. Niektorí za dejisko porážky nacistov považujú Stalingrad, iní Moskvu. S trochou nadsádzky by sa dalo tvrdiť, že vojnu prehralo ešte predtým, než ju rozpútalo. celý článok

Český maliar sa inšpiroval v Číne

Český maliar sa inšpiroval v Číne

Český maliar Jaroslav Provazník toho za svoj relatívne krátky život zažil naozaj dosť. Asi najzaujímavejšou epizódou bol jeho pobyt v Číne, z ktorého potom čerpal inšpiráciu vo svojej umeleckej tvorbe. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.