„Za celý život jsem neviděl tolik bídy“

Publikované : 18.01.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 5063

Odvrátená tvár Číny 50. rokov

Oficiálny obraz komunistickej Číny kráčajúcej vpred v ústrety svetlým zajtrajškom a skutočnosť potajomky zaznamenaná v súkromných denníkoch a spomienkach jej návštevníkov vyzerajú diametrálne odlišne.

 

Schematický a pre potreby socialistickej propagandy vyretušovaný obraz Číny 50. rokov 20. storočia, ktorý nachádzame v oficiálne publikovaných cestopisných knihách a článkoch, ako aj v dobových československých denníkoch, sa usiloval nenechať čitateľovi nijaký priestor na pochybnosti o tom, že pekinská vláda je na správnej strane historického procesu a rýchlym krokom kráča v ústrety svetlým zajtrajškom. Súkromné denníky a po roku 1989 zverejnené spomienky iných oficiálnych návštevníkov Číny v tomto období však ponúkajú čitateľovi úplne odlišnú perspektívu.

Čínsky plagát "Ľudia celého sveta, zjednoťte sa a zvrhnite americký imperializmus, sovietsky revizionizmus a reakcionárov všetkých krajín"

Čína očami Lumíra Jisla

Cenným prameňom je denník českého archeológa a historika umenia Lumíra Jisla (1921 – 1969), ktorý strávil v Číne takmer šesť mesiacov od septembra 1957 do februára 1958 ako oficiálny hosť Čínskej akadémie vied. Jisl si každý deň zapisoval do súkromného cestovného denníka svoje postrehy, ktoré sa týkali nielen predmetu jeho záujmu (archeologické náleziská, buddhistické chrámy), ale reflektoval v ňom aj každodennosť čínskej reality konca 50. rokov.

Dva dni pred odchodom (8. 2. 1958) si zaznamenal tieto vety: Za celý život jsem neviděl tolik bídy, jako tady za těch pět měsíců, nejen v Pekingu, ale všude, kam jsem přišel. Je to jen a jen boj o holý život. A to se mají lépe, než před osvobozením. Dnes mají alespoň několik hrnků, stůl a židle. Dnes je vůbec nevidím jako nějaké etnografické objekty. Není v tom žádná exotika. Jsou to lidé, obyčejní staříci a pajdavé tetky na nohách zmrzačených v kopýtka. Jsou mi všichni dnes tak hodně blízko. Jdu kilometry a kilometry městem a dívám se jen na ně. Jako bych je teprve objevoval. Při té honbě za buddhy a chrámy jsem na ně nějak neměl čas. – Ale kdo o tom kdy u nás napíše jako první? Vždyť celý život všech bílých se odehrává na wanfučince (Wang-fu-ťing – hlavná obchodná ulica v centre Pekingu, M.S.). A oficiální hosté, Hoffmeister, Majerová atd. jdou ze žranice na žranici. Co ti vědí o té pravé, skutečné, opravdu stamilionové Číně?“ (Jisl, s. 190). Obraz všadeprítomnej chudoby ostro kontrastuje s oficiálnym zobrazovaním a Jisl kritizuje autorov publikovaných cestopisov (A. Hoffmeister, M. Pujmanová), ktorých cesta po Číne spočívala v do detailov pripravenom programe, ktorého častými bodmi boli recepcie a bankety na počesť československých súdruhov.

Pouličný hudobník v Pekingu, február 1958 (© Lumír Jisl a dedičia)Súkromný charakter denníka poskytol Jislovi priestor na bezprostredné a kritické komentáre napríklad o národnostnej politike: Guvernér provincie je sice Ujgur, ale ostatní úřednický aparát je čínský. Číňané okamžitě začali s kolonizací Turkestánu a denně posílali jeden až dva tisíce lidí. V plánu prý bylo usídlit tam dvacet milionů Číňanů. V poslední době ale kolonizaci přerušili. Ujgurů jsou prý čtyři miliony“ (Jisl, s. 74). Kriticky sa vyjadroval aj k zaobchádzaniu s kultúrnym dedičstvom: „Chrám je v bědném stavu, je z něho nyní škola. Prý je to velmi uctívané a navštěvované místo, ale podle stavu, v jakém je, bych neřekl, že si ho příliš váží“ (Jisl, s. 110). Ani odborná úroveň archeologických prác neunikla jeho pozornému oku: „Nivelace se tu nedělá, při měření se na nějaký ten centimetr sem nebo tam nekouká. Deník se nevede. Celý výzkum zmatený“ (Jisl, s. 96).

 

„Nevědomec“, „ťulpas“, „tupej jak dřevo“, „pitomeček“, „blbec“

Denník Lumíra Jisla je cenným prameňom aj preto, že veľmi otvorene píše o téme, ktorú autori publikovaných cestopisov prechádzali mlčaním – o obmedzeniach pohybu a o systematickej kontrole zo strany čínskych sprievodcov. Neustály sprievod obmedzoval jeho pobyt a z denníka je zrejmé, že L. Jisla tento spôsob cestovania po Číne frustroval: „Co je v Číně člověku nejprotivnější? Jsou to tzv. pistolníci. To je člověk, kterého vám vždy zapomenou představit, ale který kupodivu se od vás na krok nehne. V Čcheng-te spal v hotelu a kam jsem se hnul, všude s sebou. Dokonce i na lodičce po rybníku. V Ta-tchungu to byl zas ‚hotelový sluha‘. Poznají se podle toho, že vám jsou stále v patách, obyčejně pět metrů za vámi, a nadouvá se jim buď kapsa na zadnici, nebo kabát v onom místě. Z Ťia-jü-kuanu jel s námi taky jeden a kupodivu byla mi jeho funkce tlumočníkem otevřeně přiznána. Tady se vyměnili se zdejším mladíkem, který je nejhorší, tj. nejpečlivější ze všech, které jsem dosud poznal. Ten se ode mne nehne ani na krok“ (Jisl, s. 61).

Družobné zhromaždenie v Šanghaji, na ktorom rečnil minister V. Kopecký, apríl 1952. Na transparente je nápis „Nech žije priateľstvo čínskeho a českoslo¬venského ľudu“Okrem tohto sprievodu, ktorý vytváral prirodzenú bariéru medzi cudzincom a obyčajnými Číňanmi, tvorila dôležitú súčasť organizácie cesty cudzinca aj dôsledná príprava, ktorá nenechala nič na náhodu, aby zahraničný návštevník odchádzal z Číny s pozitívnym dojmom: „Dopoledne byla v plánu prohlídka mostu a chrámu, odpoledne muzeum. Poněvadž ale ráno byla mlha, za které se nedá fotografovat, žádal jsem o změnu. Velké rozpaky, nakonec po dohadování vylezlo z tlumočníka, že to není tak jednoduché a že to asi nepůjde. Proč? Poněvadž jsme na mostě již ohlášeni na dopoledne. A to nejde zatelefonovat, že nepřijdeme a že přijdeme jindy? No jde, ale ony se napřed musí činit přípravy. Jaké, jak to? Poněvadž most není ještě otevřen pro lid. Jak to, přece most je proto, aby se po něm chodilo. To není možné přejít přes most z jedné strany na druhou? Ano, lidi tam chodí. Ale když jde o prohlídku, to je něco jiného a musejí se vykonat přípravy. No tak půjdeme bez prohlídky jenom tak přes most jako ‚veřejnost‘. To nejde, poněvadž vy jste cizinec. A když chce cizinec něco vidět, musejí se napřed vykonat vždy určité přípravy“ (Jisl, s. 177). Dlhodobý pobyt v sprievode dvoch striedajúcich sa tlmočníkov, ktorých L. Jisl oprávnene vnímal ako súčasť kontrolného aparátu, viedol k tomu, že ich v denníku na viacerých miestach častuje nelichotivými označeniami: „nevědomec“, „ťulpas“, „tupej jak dřevo“, „pitomeček“, „blbec“.

 

Čínske Potemkinove dediny

Svedomitú prípravu ciest československých hostí počas pobytu v Číne spomenul vo svojom pôvodne nepublikovanom texte aj slovenský spisovateľ Milan Ferko, ktorý navštívil Čínu v decembri 1964, keď sa už vzťahy medzi Československom a Čínou po ideologickej roztržke Pekingu a Moskvy v rokoch 1959 – 1960 výrazne zhoršili: „Inak sa dá povedať, že náš zájazd bol báječne narežírovaný. Všetko bolo presne podľa programu, vyhliadnutí ľudia vždy po ruke, pol vozňa, ktorým sme cestovali, bolo prázdneho – slovom, tak o nás dbali ako o rybky v akváriu. Preto sme sa s nikým nepredvídaným nerozprávali, nič neprogramovaného sa nestalo, nič nepredpokladaného sme sa nedozvedeli (Ferko, s. 226). A na inom mieste sa posťažoval: „Každý Číňan, s ktorým sme hovorili, bol proti nám ohradený tým múrom a tou zástenou. A nikdy sa nám nepodarilo preniknúť za ňu a vidieť, čo si on o veci myslí, aký má on na to názor“ (Ferko, s. 234).  

700 000 Číňanov demonštruje na námestí Tchien-an-men v Pekingu na podporu maoizmom inšpirovaného komunistického hnutia v Konžskej demokratickej republike a proti americkej angažovanosti v tomto konflikte, december 1964Slovenský básnik Rudolf Fabry navštívil Čínu na prelome rokov 1957 – 1958. V zbierke jeho cestopisných reportáží z rozličných častí sveta sa nachádza aj kratší text o Číne, ku ktorému pripojil v čase písania (1976) ešte krátky dodatok. V ňom – už v období čínsko-sovietskej  roztržky a kritiky Mao Ce-tunga v Československu – čitateľa upozorňoval, že „v čase, keď som reportáž písal, neopovážil som sa všetko vyrozprávať, pretože to dakedy boli skutočnosti čudné a vtedy pre mňa nevysvetliteľné“ (Fabry, s. 341). Fabry na viacerých miestach spomína aj to, ako cestoval po Číne: „Všade ma sledovali tajní; tajný cestoval so mnou dokonca v oddelení vlaku. Sledovali ma krok za krokom, dokonca aj na záchod išli za mnou. Sledovali nás ako väzňov“ (Fabry, s. 342, 345).

Čínski hostitelia vedeli vytvoriť dokonalé „Potemkinove dediny“ pre zahraničných návštevníkov okrem iného aj dôkladným výberom respondentov pre „spontánne“ rozhovory, ako názorne ilustruje Jarmila Glazarová vo svojej internej cestovnej správe z jesene 1954 (na návšteve Číny bola spolu s Vladimírom Mináčom). Pre problémy s organizáciou cesty na československej strane prišli do Číny neskôr a čínski hostitelia im napokon pripravili identickú trasu, akú absolvovala kultúrna delegácia na jeseň 1953: „Mluvili jsme s předními dělníky a úderníky a jejich příběhy jsme znali od slova k slovu z povídek a reportáží loňské delegace.“ Mináč a Glazarová sa tak stretávali s tými istými „obyčajnými Číňanmi“ ako československí návštevníci pred rokom, ktorí tieto „štandardizované“ rozhovory už stihli po návrate publikovať...

 

Za oponou masových zhromaždení

Na posilnenie družby medzi obidvoma národmi a šírenie informácií o spriatelenej socialistickej krajine slúžili aj organizované masové zhromaždenia pracujúcich. Počas návštevy československej vládnej delegácie predniesol minister V. Kopecký 9. mája 1952 v Pekingu prednášku o ceste Československa k socializmu a koncom apríla sa v Šanghaji uskutočnilo zhromaždenie vyše dvetisíc robotníkov, ktorým V. Kopecký prednášal o Československu.

Kvetinová výzdoba v tvare čínskych znakov Mao Ce-tung, december 1964 O obsahu týchto prednášok priniesol v spomienke zaujímavé svedectvo diplomat Ladislav Šimovič, ktorý bol riaditeľom ázijského odboru ministerstva zahraničných vecí a tvoril súčasť vládnej delegácie: „V navštívených hlavných mestách provincií – Šanghaji, Wuhane, Nankine, Kantone mal Kopecký na organizovaných zhromaždeniach ‚pracujúcich‘ i viachodinové prejavy, ktoré sa veta za vetou prekladali do čínštiny a v ktorých spôsobom sebe vlastným trpezlivých a zvedavých čínskych poslucháčov (napríklad v Kantone univerzitných profesorov a študentov) netaktne poučoval o čínskej histórii a kultúre, ako si to zapamätal a zapísal pri rozhovoroch s profesorom Průškom doma a s dr. Palátom za dlhej cesty z Prahy do Pekingu. Bohatú faktografiu však spestroval ex abrupto vsunutými žartovnými historkami a často i nechutnými a Číňanom nepochopiteľnými vtipmi. To u poslucháčov vyvolávalo neraz trápny dojem, ba až prejavy nesúhlasu (čo Palátovi taktne naznačil čínsky tlmočník).“

Po návrate domov mal minister Kopecký 3. júna 1952 v Prahe v Lucerne obsiahlu prednášku „O veliké čínské zemi a o životě jejího lidu“, ktorej nudný obsah sa rozhodol, ako opäť uvádza L. Šimovič, spestriť prízemnými vulgárnosťami: „Kopecký – verný sebe – v preplnenej sále pražskej Lucerny v dlhočiznej prednáške o návšteve vládnej delegácie v ČĽR neopomenul vsunúť objavnú pasáž o ochlpení ohanbia čínskych žien! (To prirodzene vyvolalo nekonečný potlesk nakomandovaných najmä žižkovských súdruhov.)

 

Obrat po čínsko-sovietskej roztržke

Dramatický obrat v československom vnímaní Číny nastal po sovietsko-čínskej roztržke na prelome 50. a 60. rokov. Vzájomné vzťahy Moskvy a Pekingu sa začali zhoršovať po Stalinovej smrti a po nástupe Nikitu Chruščova k moci v Sovietskom zväze roku 1953. Jeho kritika Stalinovho kultu osobnosti, ktorú predniesol vo februári 1956 v tajnom prejave na 20. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, isté uvoľnenie vnútropolitickej kontroly v ZSSR a teória mierovej koexistencie medzi socialistickým a kapitalistickým blokom nekonvenovali s ideologickým radikalizmom Mao Ce-tunga a jeho stúpencov v čínskom vedení, odmietajúcimi aj nárok ZSSR na postavenie hegemóna vo svetovom socialistickom tábore.

„Preč so sovietskym revizionizmom.“ Čínsky propagandistický plagát, 1968 Československé stranícke a štátne vedenie lojálne podporovalo stanovisko Moskvy. Propagandistický aparát dostal príkaz kritizovať Čínu a médiá aj „kultúrny front“ rýchlo pochopili, čo sa od neho očakáva: „Zahraničná politika Číny v súčasnosti je najreakčnejšia, najantisovietskejšia i najantikomunistickejšia na svete“ (Fabry, s. 1978). Vo filmovom týždenníku „Začala Čínská kulturní revoluce“ z roku 1967, komentátori kritizovali „vyhranenený šovinistický a protisovietsky charakter“ tejto politickej kampane a konštatovali, že v Číne sa „upevnila vojensko-byrokratická diktatúra pod vykonštruovanou zámienkou napadnutia zo severu (t. j. Sovietskeho zväzu, M.S.).“

O rodiacom sa Maovom kulte osobnosti ironicky písal už Milan Ferko v polovici 60. rokov: „A nad tým všetkým sa klenie ani nie ako skutočnosť, ale ako legenda osobnosť predsedu Maa, Mao Ce-tunga. Múzeá sú ilustráciami jeho myšlienok a výrokov, každý sprievod sa začína jeho portrétom alebo sochou, každý prejav sa končí jeho apoteózou. Pritom však tento Mao Ce-tung každý rok prepláva nejakú rieku, alebo urobí niečo nebožské. Či práve božské?“ (Ferko, s. 263 – 264).

Obdobie komunistickej československo-čínskej družby sa začiatkom 60. rokov náhle prerušilo na vyše dve desaťročia. Štátom kontrolované médiá dôsledne formovali obraz Číny ako ideologického nepriateľa, a dokonca ani pomerne „nevinné“ verše zaslúžilého umelca Jána Kostru – Čínu navštívil na jar 1959 – („Čože my vieme, ako sa rodila v bolestiach Čína ľudová / ako kalila sa v ohni oceľ / straníckej pravdy, ktorá postavila / štvrtinu ľudstva / na obranu mieru“; Kostra, s. 67 – 68), ktoré odrážali jeden z typických motívov propagandy 50. rokov, už nekorešpondovali s oficiálnou straníckou líniou a na príkaz Správy tlačového dozoru museli byť v roku 1962 vyradené z pripravovanej antológie jeho tvorby, hoci len dva roky predtým vyšli knižne.

 

 Prof. Mgr. Martin Slobodník, PhD.

Prof. Mgr. Martin Slobodník, PhD., vyštudoval sinológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v súčasnosti prednáša dejiny Číny na Katedre východoázijských štúdií. Venuje sa dejinám čínsko-tibetských vzťahov, náboženskej politike v Číne a československo-čínskym vzťahom v 50. a 60. rokoch 20. storočia. Je autorom dvoch vedeckých monografií, dvoch odborných publikácií a niekoľkých desiatok vedeckých článkov publikovaných doma i v zahraničí.

 

Pramene

Archiv Ministerstva zahraničních věcí ČR, Teritoriální odbory – obyčejné, Čína, 1945–1959.

Filmový týždenník „Začala Čínská kulturní revoluce“, 1967. Dostupné na internete: www.ceskatelevize.cz/specialy/vypravej/casova-osa/.

 

Použitá literatúra

Fabry, R.: Tak chutí svet. Bratislava 1978.

Jisl, L.: Čínský deník (zost. Bělka, L. a Šindelář, P.). Brno 2016.

Kostra, J.: Báseň, dielo tvoje. Bratislava 1960.

Slobodník, M./Lelkesová, V.: „Ako rybky v akváriu“ – nepublikovaný strojopis Milana Ferka o ceste do Číny v decembri 1964. Studia Orientalia Slovaca 13/2, 2014, 209 – 272.

Šimovič, L.: Václav Kopecký. Listy 41/6, 2011, 30 – 32.

Zavacká, M.: Kto žije za ostnatým drôtom? Oficiálna zahraničnopolitická propaganda na Slovensku, 1956 – 1962: teórie, politické smernice a spoločenská prax. Bratislava 2005.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, © Lumír Jisl a dedičia, archív autora, chineseposters.net

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Dokumenty o okupácii roku 1968 nie sú len v Moskve

Dokumenty o okupácii roku 1968 nie sú len v Moskve

Dokumenty štátneho archívu Bezpečnostnej služby Ukrajiny v Kyjeve svedčia o efektívnosti a dôkladnosti vtedajšej sovietskej tajnej služby, a tiež o tom, že aj na regionálnej úrovni boli cezhraničné kontakty funkcionárov ministerstva vnútra a komunistickej strany veľmi čulé. celý článok

Moskva chystala inváziu do ČSR už v máji 1968

Moskva chystala inváziu do ČSR už v máji 1968

Začiatkom mája 1968 si ešte Česi a Slováci užívali uvoľnenie Pražskej jari a chystali oslavy konca druhej svetovej vojny. V pozadí sa však odohrával nekompromisný politický boj. Moskva chystala ozbrojenú intervenciu... celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.