Vlad Dracula – hrdina protitureckých bojov

Publikované : 05.05.2014 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 7158

Vlad III. Dracula si svojím bojom za nezávislosť Valašska vyslúžil povesť turkobijcu a spolu so svojím starým otcom Mirceom Starým sa zaradil k najvýznamnejším kniežatám rumunského stredoveku. Valašské kniežatstvo sa stalo známym protitureckými bojmi už za vlády Mirceu Staršieho (1386 – 1418). Po jeho smrti sa kniežatstvo postupne stalo predmetom rivality medzi Osmanskou ríšou a Uhorskom. No od polovice 15. storočia, keď sa zdalo, že Turci definitívne nadobudli prevahu, dosadol na kniežací stolec vládca, ktorý sa im odvážne postavil na odpor. 

 

Tlak Osmanov

V roku 1451 sa stal novým tureckým sultánom 19-ročný Mehmed II. Spočiatku sa nezdalo, že bude schopný okamžite obnoviť dobyvateľské plány svojho otca Murada II. a deda Bajazida. Kresťanskí vládcovia si vydýchli a čakali pokojnejšie obdobie. Neskoršie udalosti však ukázali, že sa kruto zmýlili. Mehmed II. si hneď na začiatku svojej vlády dal za cieľ dobyť Konštantínopol, čo  sa mu aj o dva roky podarilo. Krátko po páde Konštantínopola tiahli sultánové vojská do Srbska a Bosny. Zastavené boli až v roku 1456 pri Belehrade veľkým bojovníkom proti Turkom Jánom Huňadym. Mehmed II. však pokračoval vo výbojoch a v roku 1459 pripojil k svojej ríši Srbsko. Za týchto okolností sa zvyšok Balkánu ocitol v bezprostrednom ohrození tureckej okupácie a zdalo sa, že jeho úplné podmanenie je len otázkou času.

V takejto situácii sa nachádzalo aj Valašské kniežatstvo. Valašskí vládcovia sa usilovali zabezpečiť krajine určitú samostatnosť, no v priebehu 15. storočia sa Valašsko stávalo čoraz viac predmetom rivality medzi Osmanskou ríšou a Uhorskom. Avšak od polovice 15. storočia, keď Turci nadobudli prevahu, dosadol na kniežací stolec vládca, ktorý sa im odvážne postavil na odpor. Vlad III. Tepes si svojím bojom za nezávislosť Valašska vyslúžil povesť azda najväčšieho turkobijcu hneď po Jánovi Huňadym.

 

 

Pohnutá mladosť

Vlad, zvaný Tepes (narážač), známy aj ako Dracula, sa narodil okolo roku 1430 ako syn Vlada II. Draculu a dcéry moldavského kniežaťa Alexandra Dobrého, ktorej meno nepoznáme. Miestom Vladovho narodenia bola pravdepodobne Sighisoara v Sedmohradsku. Vlad získal prídomok Dracula po otcovi, ktorý bol členom Dračieho rádu založeného kráľom Žigmundom Luxemburským na boj proti neveriacim. Slovo Dracula bolo zdrobneninou slova Dracul a označovalo mladšieho člena rodu. Z otcovej strany bol Vlad Dracula priamym potomkom Mirceu Starého z Basarabovskej dynastie, ktorý bojoval proti Turkom celé desaťročia.

O mladosti Vlada Tepesa vieme málo. Dostal štandardné európske vzdelanie a bol vychovávaný ako nástupca svojho otca. Ale už v detstve sa jeho život radikálne zmenil. Vladov otec sa netajil nepriateľstvom voči Turkom, preto bol v roku 1442 spolu so svojim synmi zajatý a uväznený v Gallipoli. Otcovi o rok neskôr umožnili vrátiť sa a znovu zasadnúť na valašský kniežací stolec. No jeho synovia zostali v tureckom zajatí ako rukojemníci a predstavovali záruku otcovej lojality voči sultánovi. Vlad II. však dohodu nedodržal. Bol totiž vychovávaný na dvore Žigmunda Luxemburského a zároveň bol členom vyššie spomenutého Dračieho rádu. Preto vedel, že akýkoľvek spôsob, či už čestný alebo nečestný, môže byť legitímne využitý v boji proti Turkom. V roku 1444 porušil mierovú zmluvu a vyslal vojsko v sile 4 tisíc mužov, aby sa zúčastnilo osudového ťaženia do Varny.

Životy synov sa tak ocitli v bezprostrednom nebezpečenstve a predpokladalo sa, že skončia v rukách tureckých katov. No sultán Vlada a jeho brata ušetril a ponechal si ich ako šachové figúrky, ktoré mu mohli v budúcnosti zaistiť valašskú neutralitu.

Vlad II. ako valašské knieža pre svoju snahu o nezávislosť nevyhovoval ani Jánovi Huňadymu, správcovi uhorského kráľovstva a vládcovi Sedmohradska. Ten proti nemu zorganizoval vojenskú výpravu a zvrhol ho z kniežacieho stolca. Vlada II. zavraždili a pánom Valašska sa stal Ján Huňady. No získaný kniežací stolec si neponechal a dosadil naň Vladislava II. z rodu Danovcov. Danovci predstavovali rivalskú vetvu rodu Basarabovcov a dlhé roky sa sporili s Draculovcami o Valašsko. Poprava Vlada II. bola signálom pre sultána, ktorý vyslal Vladových synov z Malej Ázie do Adrianopolu. Kým Vlad Dracula zasadol na kniežací stolec, slúžil v tureckej armáde.

 


Vrtkavý kniežací stolec

Draculova príležitosť prišla na konci roku 1448, keď Ján Huňady zorganizoval ofenzívnu výpravu proti Osmanskej ríši. Na Kosovom poli, kde v roku 1389 utrpeli Srbi historickú porážku, sa teraz postavila Huňadyho armáda posilnená o valašské kontingenty na čele s Vladislavom II. Turci však aj tentoraz zvíťazili a Ján Huňady ušiel do Srbska. Hneď nato vpadol Dracula spolu s tureckými oddielmi do Valašska a obsadil kniežací stolec v Targovišti. Historici o období jeho prvej vlády nevedia skoro nič a nepoznáme ani okolnosti, za ktorých sa jeho vláda skončila. Faktom zostáva, že trvala len veľmi krátko a predstavovala krátku epizódu v konflikte medzi rodom Danovcov a Draculovcov. Vlad zasadol na kniežací stolec po druhý raz až v roku 1456, zrejme aj vďaka podpore väčšiny bojarov.

Hneď na začiatku svojej vlády si uvedomil, že jeho pozícia je slabá a závisí do veľkej miery na dobrej vôli bojarov. Preto sa rozhodol upevniť svoju moc sľubom vernosti uhorskému kráľovi. Tento sľub bol však len dočasný, pretože koncom roka 1456 zložil sľub poddanosti sultánovi. Urobil tak určite na základe novej situácie v Uhorsku, ktorá nastala po smrti mladého uhorského kráľa Ladislava Pohrobka v roku 1457. Smrť kráľa, ktorý nemal potomka, prinášala pre krajinu a jej vazalov vždy neistú situáciu, a preto sa Vlad začal orientovať na Osmanskú ríšu. Turecký sultán Mehmed II. bol ochotný akceptovať Vlada ako valašské knieža pod podmienkou, že umožní osmanskému vojsku voľný prechod cez jeho krajinu do Sedmohradska. Ďalšou podmienkou bolo platenie pravidelného tribútu, poplatku zaisťujúceho dobré vzťahy. Lojalita sultánovi bola však len veľmi iluzórna. Vlad potreboval získať čas na vyriešenie vnútorných problémov a upevniť svoju moc, aby ju nikto neohrozil.

Po konsolidácii vnútorných pomerov prestal v roku 1459 platiť spomenutý tribút. Zdôvodňoval to problémami s večne rozhádanými bojarmi. Sultán mu dal ultimátum, ale Vlad sa rozhodol viesť samostatnú politiku. Toto rozhodnutie viedlo napokon k vojne.

 

Postrach tureckej armády

Prvú správu o konflikte s Osmanmi prináša turecká kronika. V roku 1458 vyslal sultán Mehmed II. svojho vezíra Mehmeda Pašu s 30-tisícovým vojskom, aby strážil brody cez Dunaj proti prípadnému výpadu valašského vojska. Podľa kroniky vpadla turecká armáda aj do Valašska a dobyla jednu pevnosť. Po tomto čine sa vezír vydal späť k Dunaju, no vrátila sa len polovica z jeho armády. Druhá polovica padla spolu s korisťou do pasce Vladovi Tepesovi. Zachránilo sa len 8 tisíc mužov a zvyšok „zahynul mečom alebo vo vlnách“ rieky. Iné správy spomínajú, že boli pobití všetci. Mehmud Paša v každom prípade unikol a poslal správu sultánovi Mehmedovi II. Ten prestal obliehať Korint a rozzúrený sa vrátil do Adrianopolu. Táto udalosť sa odohrala v roku 1462, tesne po vyhrotení vzťahov s Turkami.

Po tomto víťazstve si musel byť Vlad vedomý toho, že bude nasledovať odvetná výprava, ktorej sa zúčastní možno aj sám sultán. A skutočne, Mehmed II. povolal obrovskú armádu o sile približne 100 až 120 tisíc mužov vrátane 20 tisíc janičiarov. Vlad mal k dispozícii oveľa menšie sily, ktoré mali nanajvýš 30 tisíc mužov. Preto premýšľal o možnosti stiahnuť sa hlbšie do Valašska a počkať na posily z Uhorska. Jeho prípravy dobre zhrnul Doukas, byzantský historik, ktorý písal, že „Rumun (Vlad Tepes) rozmiestnil svojich ľudí do úzkych priesmykov a na miesta pokryté lesmi a nechal zničiť polia a odohnať dobytok hlboko do vnútrozemia a on sám sa s armádou ukryl v lesoch. Tyran (Mehmed II.) pochodoval sedem dní, avšak nič nemohol nájsť: ani ľudí, ani dobytok, potravu, ani nič na pitie.“

Väčšina obyvateľov južného Valašska našla útočište v nepreniknuteľných dubových lesoch. Sultánova armáda prišla k Dunaju v oblasti Nikopolu. Janičiari mali za úlohu vytvoriť na nepriateľskom území za Dunajom predmostie. Cez rieku začali na lodiach prevážať delostrelectvo, ktoré ich malo kryť, kým nepríde zvyšok pechoty. V tomto momente však na janičiarov zaútočil Vlad so svojou jazdou a asi 300 z nich zabil. Sultán sa tomu bezmocne prizeral z druhého brehu rieky a dostal strach, že by mohol prísť o všetkých janičiarov. Turci však nakoniec spustili paľbu zo všetkých diel a upevnili svoje pozície. Potom začali prechádzať na druhú stranu azapovia – turecké zvláštne pešie jednotky. Vlad opäť zaútočil a ich postup zastavil. Neskôr sa však stiahol a turecká armáda prešla na druhý breh.

Po tejto konfrontácii začal viesť gerilovú vojnu a v priebehu celej výpravy nedošlo ani raz k rozhodujúcej bitke. Vlad si uvedomoval, že nemôže čeliť veľkej tureckej armáde. Jej vojenskú mašinériu dôverne poznal vďaka dlhoročnému zajatiu i  službe v jej radoch. Vedel, že ak sa Turkom postaví s celou armádou na bojovom poli, iste prehrá a táto porážka bude znamenať aj koniec valašskej suverenity. Preto zvolil spôsob postupného oslabovania nepriateľa. Tu sa mu vyplatila jeho taktika spálenej zeme. Jednotky tureckého predvoja hlásili, že nemôžu nájsť „ani kvapku vody, aby mohli uhasiť smäd“ a že „teplo bolo také, že vojaci mohli ražniť kebaby na oceľových súčastiach odevu gardy“. Týmto spôsobom chcel Dracula podlomiť morálku tureckej armády a zničiť jej bojového ducha.

Turecké vojsko postupovalo čoraz hlbšie do Valašska. Celou cestou ich však sledovali Draculove oddiely, ktoré poznali terén oveľa lepšie ako nepriateľ a vedeli ho dokonale využiť.

Každý turecký oddiel, ktorý sa omeškal a zaostal za hlavným vojom, bol okamžite napadnutý zo zálohy a všetci jeho muži boli nemilosrdne pobití. V priebehu týchto menších bojov sa odohrala aj slávna epizóda nočného útoku na turecký tábor. Uskutočnilo ho 7 až 10 tisíc valašských jazdcov, ktorým velil sám Vlad. Za svitu pochodní zaútočili na nepriateľský tábor, prebili sa cez anatolský kontingent a hnali sa k stanu samotného sultána, ktorého sa im takmer podarilo zabiť! Zachránila ho len okolnosť, že jeho stan minuli a zaútočili na prístrešok vezírov. Okolo sultánovho stanu sa rýchlo sformoval elitný oddiel janičiarov, ktorý ho ochránil. Boj trval do svitania a Vlad s jazdcami tryskom ustúpil cez hlavnú časť tábora, kde pobil všetkých, ktorí mu stáli v ceste.

Ráno poslal sultán rumelskú armádu, aby prenasledovala Valachov. Zrejme sa im podarilo Vlada dohnať, pretože podľa správ došlo k ďalšej bitke a valašskí jazdci utrpeli väčšie straty. Sám Vlad bol ťažko ranený a unikol len o vlások. Napriek tomu, že osmanské vojsko nemalo až také veľké straty, nočný útok zasial do radov mužov paniku a strach. Sultán od tohto dňa nariadil každý večer obohnať tábor palisádami a mužom prikázal, aby spali ozbrojení. Nevie sa presne, kde sa táto udalosť odohrala, ale bolo  to zrejme medzi Bukurešťou a Targovišťom.

 

Sultán ustupuje

Turci postupovali ďalej dovnútra kniežatstva a obsadili opustené Targovište. V jeho blízkosti narazili na rozľahlú pláň pokrytú kolmi. Na koloch boli narazení tureckí zajatci spolu s inými obeťami, zrejme odbojníkmi proti kniežaťu. Poprava napichnutím na kôl bola Vladova obľúbená a vďaka jej častému používaniu dostal aj svoju prezývku Tepes – narážač. U Turkov vyvolal pohľad na tisícky napichnutých tiel obrovský des. Sám sultán údajne povedal, že nemôže dobyť krajinu toho, kto spôsobil takéto ukrutnosti. Vlad sa však musel ponáhľať k obľahnutej pevnosti Chilia na východe, kde na neho útočilo moldavské knieža. Pri Targovišti nechal 6 tisíc mužov, aby sledovali sultánovu armádu. Potom ako Turci opustili Targovište, zaútočilo 6 tisíc Draculových vojakov a porazilo turecký zadný voj. Turci sa však rýchlo preskupili a opäť získali prevahu. V bitke zahynulo 2 tisíc Valachov. Po udalostiach pri Targovišti sa sultán rozhodol oblasť opustiť a  postupoval na východ k mestu Braila.

Pri Braile sa odohrala ďalšia bitka. Tu sa proti Turkom zapojil do boja aj samotný Vlad, ktorý stál na čele 15-tisícovej armády. Opäť zaútočil ako prvý. Výsledok bitky nie je ani dnes celkom zrejmý, ale podľa slov istého benátskeho kupca valašské vojsko pobilo 40 tisíc Turkov. Iný prameň z tureckého prostredia však hovorí o porážke neveriacich (Valachov) a o ich úteku. Správa o porážke je však určite tendenčná a jej pisár slepo vyzdvihoval sultánove úspechy. Benátsky kupec tiež možno preháňal, ale okolnosti, za ktorých sa sultán vrátil späť, skutočne nasvedčujú veľkým stratám.

Turecká výprava trvala 30 dní a sultán Mehmed II. sa na začiatku júla 1462 vrátil do Adrianopolu. Návrat sa niesol v znamení veľkého zmätku a nevykazoval žiadne známky víťazstva. Zvyšok armády cestoval peši, pretože kone uhynuli smädom alebo hladom. Aj stav tureckej armády svedčí skôr o porážke než o víťazstve. Je dosť možné, že sultán sa svojím odchodom vyhol konečnej konfrontácii, ktorá by bola mohla znamenať úplnú porážku.

 

 

Krátka sláva

Pre Valašsko a pre celú Európu znamenal takýto výsledok nesporné víťazstvo Vlada Draculu. Mehmed II. ako pokoriteľ Konštantínopolu, neskôr nazvaný Fatih – dobyvateľ, nebol schopný dobyť Valašsko. Ba čo viac, sultánovi sa nepodarilo presadiť ani minimálny cieľ, ktorým bolo zvrhnutie Vlada Tepesa a jeho nahradenie bratom Radom Krásnym. Z tohto pohľadu môžeme sled júnových udalostí považovať za víťazstvo Vlada Tepesa. 

Postupne sa však valašská šľachta od Vlada odvrátila. Ich zmysel pre vlastenectvo nebol zrejme taký veľký, pretože žiadali, aby sa knieža dohodlo so sultánom na opätovnom platení tribútu. Valašskí veľmoži sa báli ďalšieho hnevu sultána a veľkej devastácie počas vojenských operácií. Napokon prešli na stranu Rada Krásneho, ktorého sultán ponechal na hranici s Valašskom, aby vytvoril priestor pre zradu na Vladovi Tepesovi. Ten sa snažil zvrátiť situáciu a obrátil sa na uhorského kráľa Mateja Korvína s prosbou o začatie krížovej výpravy. Matej Korvín mu to prisľúbil, vybral na vojnu s Turkami peniaze, no nikdy ju nezačal. Postupne sa Vlad stal pre Mateja Korvína nepohodlným, pretože ten potreboval viesť vojny s českým kráľom a nemeckým cisárom. Na veľkú vojnu s Turkami sa chystal, ale nikdy ju nerealizoval. Vlad bol zatknutý a dlhú dobu väznený na Vyšehrade. Neskôr bol prepustený a zostal v službách uhorského kráľa. Aj s jeho pomocou sa v roku 1475 opäť stal valašským kniežaťom, no podobne ako jeho prvá vláda sa aj táto skončila veľmi skoro. V tom istom roku zrejme padol v boji proti Turkom.

Tak sa skončil život jedného z najväčších bojovníkov proti Turkom. Vlada Tepesa jeho úspech preslávil a v súčasnosti ho Rumuni, napriek neprajnému románu od Brama Stokera a rôznym filmom o krvilačnej beštii, považujú za národného hrdinu. Profesor na univerzite v Bukurešti Štefan Andreescu ho dokonca nazval šampiónom prežitia rumunského štátu.

 

 

Bc. Juraj Hirčák momentálne študuje posledný ročník histórie na Trnavskej univerzite v Trnave. Zaoberá sa historickou geografiou stredného Pohronia aj vojenskými dejinami stredoveku. Vo voľnom čase sa venuje výrobe replík stredovekých strelných zbraní.

 

 

Použitá literatúra

Andreescu, S.: Dracula. Mezi mýtem a realitou. Praha 2001.

Hitzel, F.: Osmanská říše. Praha 2005.

Kreiser, K.: Dějiny Turecka. Praha 2010. 

Meško, M.: Dobytie Konštantinopola Osmanmi. Historická revue XXIV/2, 2013, 19 – 23.

Treptow, W.: Dějiny Rumunska. Praha 2000.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Pád Konštantínopola

Pád Konštantínopola

V polovici 15. storočia bola Byzantská ríša už len chabým odrazom svojho bývalého lesku a slávy. Dlhý úpadok sa začal už koncom 11. storočia, keď počas bitky pri Mantzikerte roku 1071 triumfovali nad byzantskou armádou seldžuckí Turci. celý článok

Dračí rád Žigmunda Luxemburského

Dračí rád Žigmunda Luxemburského

Keď sa povie rytiersky rád, väčšine z nás sa v mysliach ako prvé vybavia krížové výpravy a rád templárov, maltézskych rytierov (johanitov) či nemeckých rytierov. celý článok

Ako Matej Korvín bojoval s Turkami

Ako Matej Korvín bojoval s Turkami

Po smrti kráľa Žigmunda Luxemburského nastalo v Uhorsku turbulentné obdobie – politické a dynastické súboje o moc v kráľovstve poznačili do budúcna schopnosť krajiny čeliť tureckej hrozbe. celý článok

Ako vznikli legendy o upíroch?

Ako vznikli legendy o upíroch?

V dnešnej dobe sú upíri chápaní ako bytosti tajomné, nebezpečné a svojím spôsobom aj atraktívne. Je to odkaz moderných kníh, filmov či seriálov. Faktom však zostáva, že väčšina obyvateľov našej, t. j. západnej civilizácie v existenciu upírov neverí. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.