Valkýry boli démonmi smrti a kňažkami boha vojny

Publikované : 09.04.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 7264

Populárny obraz krásnych a nebojácnych žien slúžiacich najvyššiemu bohu vikinského panteónu, ktoré zbierali duše mužov padlých v boji, dráždil fantáziu už básnikom komponujúcich oslavné piesne pre škandinávsku nobilitu. Aj keď je na tomto tvrdení veľa pravdy, funkcia a zobrazenie valkýr nie sú zďaleka také jednotné, ako by sme si mohli myslieť.

 

Ak chceme porozumieť valkýram, je potrebné pozrieť sa na ich možný pôvod. Teórií je hneď niekoľko, ale v podstate môžeme rozlíšiť dva hlavné názorové prúdy.                  

Prvý z nich vychádza z predpokladu, že valkýry boli pôvodne démoni smrti, zbierajúce duše padlých na bojovom poli. Táto premisa vychádza predovšetkým z prekladu ich mena: valr – mŕtvola ležiaca na bojovom poli, a kjósa – vyberať. Druhý dôkaz pre toto tvrdenie je predpokladaná zmena významu Valhally zo sály padlých a z bojového poľa na raj, do toho sa „primiešali“ predstavy o tzv. shieldmaidens, legendárnych ženách bojujúcich v mužskej zbroji, ktoré (zatiaľ) neboli historicky potvrdené, no o to populárnejšie boli v hrdinskej poézii.

Táto teória čiastočne korešponduje s druhým názorom, ktorý ich pôvod vidí v starovekých kňažkách božstiev vojny, ktoré mali na starosti obetovanie vojnových zajatcov. Zástancovia tejto teórie interpretujú preklad ich mena doslovne: išlo o ženy, ktoré vyberali mužov určených na obetovanie.

Z ďalších teórií by som ešte spomenula spojenia bohyne Freyje a valkýr. Freyja bola bohyňou lásky, mágie a vojny a zároveň valkýrou prijímajúcou padlých bojovníkov vo svojej sále. Podľa tejto interpretácie existovali dve paralelné miesta, kam odchádzali padlí bojovníci, ktoré súviseli s rozdielnou formou iniciácie, pri ktorej sa bojovníci „zasväcovali“ Ódinovi alebo Freyji.

 

Čo hovoria piesne a ságy?

Veľa informácií o valkýrach čerpáme z dvoch najznámejších diel stredovekého Islandu, Poetickej EddyProzaickej Eddy. Prvé dielo je zbierkou veršovaných piesní s rôznym obsahom. Delíme ich na mytologické a hrdinské. Pri Prozaickej Edde poznáme jej autora, ktorým bol islandský učenec Snorri Sturluson. V oboch prípadoch si musíme uvedomiť, že diela vznikli viac ako dvesto rokov po oficiálnom prijatí kresťanstva ako štátneho náboženstva na Islande v roku 1000 n. l. Obidve Eddy boli výrazne ovplyvnené kresťanskou písomnou tradíciou, jej morálkou a svetonázorom. Navyše sa Snorri snažil mytologickú tradíciu zosystematizovať a jeho rozprávačské kvality sú skôr prekážkou ako pomôckou pri odbornom skúmaní a rekonštrukcii jednotlivých mýtov.

Medzi ďalšie diela, v ktorých sa môžeme stretnúť s valkýrami, patria skaldské piesne a historické ságy, ako Hrafnsmál, Njáls saga, EiriksmálHákonamál. Za zmienku stojí zaujímavá Hákonamál, ktorá opisuje porážku nórskeho kráľa Hákona Dobrého (920 – 960 po Kr.) a jeho privítanie vo Valhalle. Na tom by nebolo nič zvláštne, ak by Hákon nebol kresťanom.

Ďalší dôležitý prameň predstavujú runové nápisy, a to nielen z vikinského obdobia, ale aj z neskorého stredoveku (13. – 14. storočie). Nanešťastie pre nás, sú veľmi stručné a v drvivej väčšine prípadov obsahujú len základné informácie o zosnulom a o príbuznom, ktorý nechal runový kameň vyhotoviť.

Zaujímavejším prameňom, ktorý nám môže o valkýrach prezradiť viac, sú runové zaklínadlá z Bergenu, ako aj čarodejnícky proces z tohto mesta. Zaklínadlá boli vyryté na drevených paličkách a jedno z nich malo zaistiť lásku ženy k mužovi a zároveň zabezpečiť ochranu dotyčnej pred nebezpečnými bytosťami, medzi ktorými boli aj valkýry. Ich démonickému obrazu „napomáha“ aj záznam z čarodejníckeho procesu v Bergene z roku 1324, v ktorom je Ranghild Tregagás obvinená z použitia záškodnej mágie na svojho bývalého milenca, zosielajúc škodlivého ducha valkýry Gondul. Môžeme teda badať určitú degradáciu valkýr na démonické bytosti podriadené ľudskej vôli. Vzhľadom na kontext spísania je možné, že toto zaklínadlo bolo upravené podľa potrieb procesu, čo však nevylučuje pretrvávajúcu predstavu valkýr ako nepriateľských bytostí ohrozujúcich ľudský život. Táto zmena mohla byť spôsobená dlhodobým pôsobením kresťanstva a aj napriek zániku uctievania Ódina sa mohla predstava nebezpečných ženských bytostí spojených s bojom, predzvesťou smrti a runovou mágiou presunúť do ľudovej viery a folklórnych predstáv, v ktorých tieto vlastnosti nabrali výlučne negatívny význam.

V najslávnejšej mytologickej piesni Vőluspá sa dozvedáme o jazdkyniach prichádzajúcich do ríše bohov, v Grímnismále zasa servírujú nápoje. Dozvedáme sa aj niekoľko mien valkýr, ako Skuld (vina, hana), Skőgul (boj), Hildr (boj), Gőndul (magická palica/zviera), Geirskőgul (boj s oštepom), Hrist (trasúca sa), Mist (hmla), Thrud (žena, moc), Randgridr (ničiteľka štítu), Reginleif (dcéra bohov) alebo Herffjőtur (putá vojska).

Prvá spomínaná valkýra Skuld je známa aj ako jedna z troch najdôležitejších Norn, bytostí rozhodujúcich o osude ľudí a bohov. Rovnomenná postava vystupuje aj ako dcéra kráľa a elfky v neskorej Hrófls saga Kraka, kde bojuje proti svojmu nevlastnému bratovi a oživuje padlých bojovníkov. Podobný osud postretol aj Hildr, kráľovskú dcéru, ktorá ostala „uväznená“ v konflikte medzi otcom a manželom a tak ako Skuld oživuje padlých bojovníkov. Tento motív je mimoriadne zaujímavý vzhľadom na predstavu Valhally ako bojového poľa a valkýr ako garantiek prežívania einherjov, mužov padlých v boji a vyvolených pre život v legendárnej sále. Spoločné body oboch príbehov poukazujú na priame prepojenie kultu Ódina ako boha mágie, vojny, nekromancie a aristokracie.

Iný okruh tvoria hrdinské cykly, ktoré pracujú so staršiu tematikou zo Škandinávie. Prvý okruh sa venuje hrdinovi Helgimu, pre ktorého bol osudový vzťah s valkýrou Svavou/Sigrun. Ešte ako mladý chlapec sa stretol so skupinou deviatich žien, ktoré mu určili meno a darovali mocný meč. Neskôr hrdinu ochraňovali v jeho bojových ťaženiach a dopĺňajúce opisy nám hovoria o belostných devách odetých v zbroji a ovládajúcich počasie. Idea valkýry ochraňujúcej hrdinu zapadá do kategórie obľúbených motívov hrdinských piesní, v ktorých valkýra často vystupuje ako kráľovská dcéra. Prepojenie aristokracie a Ódinových služobníčok bol logický krok zo strany skaldov, komponujúcich na objednávku svojich patrónov. Je však potrebné pamätať aj na negatívne vykreslenie valkýr v Druhej piesni o Helgim, keď je pojem valkýra použitý ako nadávka spolu s prívlastkami ako ohavná čarodejnica, zlá, krutá, zákerná a bažiaca po neustálom boji.

Druhý dôležitý cyklus sa rozvíja okolo Sigurda, azda najznámejšieho hrdinu škandinávskych legiend. Príbeh o Sigurdovi ako drakobijcovi sa vyvinul nezávisle od legendy o Burgunďanoch/Niflungoch, s ktorou bol neskôr spojený motívom svadby Sigurda a Gudrun. Jeho prvou „osudovou“ ženou však bola Brynhild, spiaca deva/valkýra. Keď ju Sigurd prebudil rozbitím jej brnenia, ona ho na oplátku naučila runovej mágii, cudzím jazykom a liečiteľským vedomostiam aj vďaka podanému nápoju, ktorý je zrejme totožný s tým, ktorý valkýry servírovali vo Valhalle. Zakliatie bolo spôsobené jej neposlušnosťou voči Ódinovi, keď zvrátila výsledok boja podľa vlastnej vôle, čo poukazuje na slobodnú vôľu valkýr. Valkýra v tomto príbehu vystupuje ako nositeľka magickej múdrosti, ku ktorej sa dostane len odvážny hrdina prekonaním nadprirodzenej prekážky. Oproti cyklu o Helgim, v ktorom sa stretávame s ľudskou princeznou naberajúcou na seba črty valkýry, badáme opačný postup.

V piesni, ktorú môžeme datovať do vlády legendárneho kráľa Haralda Krásnovlasého (9. storočie), sa stretávame s opisom konverzácie medzi valkýrou a havranom, posvätným zvieraťom Ódina, spájaným s bojiskom. Je opísaná ako múdra a bojachtivá žena, ktorá pozná reč vtákov – opäť schopnosť, ktorou disponoval aj Ódin.

Špecifický záznam sa nachádza v rozsiahlej Njáls ságe a aj keď sa dej sústreďuje na Island, nás zaujíma udalosť v škótskom regióne Caithness. Istý muž, ktorý sa volal Daurrud, videl na Veľký piatok dvanástich jazdcov vojsť do chatrče a rozhodol sa ich sledovať. Keď sa pozrel cez okno, uvidel ženy pripravovať tkáčske krosná, ktorých jednotlivé časti boli vyskladané z častí ľudských tiel a zo zbraní. Ženy spievali pieseň, ktorá sa niekedy nazýva aj Darradarljód. Z nej sa dozvedáme, že ide o valkýry, zhovárajúce sa o nadchádzajúcej bitke pri Clontarfe, ktorá sa konala na Veľký piatok 23. apríla 1014 a v ktorej bojovali jednotky Briana Bora a Máela Mórdu mac Murachadu, na ktorého strane boli aj Vikingovia z Dublinu a z Orknejských ostrovov. Dôležitým motívom je pradenie osudu, ktoré priamo súvisí s mágiou.

Ďalšie piesne, ako HákonarmálEiriksmál, hovoria o príchode kráľa do Valhally.  Jeho privítanie bohmi je žiadaným obrazom pre nobilitu, podporujúcu daného panovníka.

 

Valhalla vytúžený raj alebo temné bojisko?

Nie je pochýb o tom, že túžba autorov týchto piesní predstaviť glorifikovaný posmrtný život bojovníka veľkou mierou prispela k vytvoreniu obrazu Valhally ako vytúženého raja. Tento na prvý pohľad lákavý posmrtný život nebol pre aristokratického bojovníka trvalý a čakal ich boj v ragnaroku (posledná bitka) po boku bohov, pričom ich ďalší osud nepoznáme. Do sály sa ale mohli dostať aj ľudia, ktorí zomreli rituálnou smrťou. Názorným príkladom je populárny hrdina Ragnar Lodbrók, ktorý podľa svojich slov radostne očakáva smrť a následné stretnutie s Ódinom a s Ásmi, aj keď bol podľa tradície zabitý hadmi na príkaz Ella z Northumbie.

Inou predstavou bola Valhalla ako miesto večného boja, spojené s vierou v posmrtný život v pohrebnej mohyle, v ktorej zosnulí hodovali a naďalej prežívali. Stopy podobného motívu nachádzame aj v kronike Gesta Danorum, keď je hrdina Hadding zavedený do podsvetia tajomnou ženou a je svedkom večného konfliktu medzi armádami mužov, ktorí padli mečom v boji. Takto sa vytvára obraz temného miesta, ktorý je v kontraste so svetlým obydlím bohov. Je ťažké rozlíšiť, ktorý z týchto obrazov bol pôvodný, a či vôbec jestvovala v žitej viere striktná hranica medzi viacerými pohľadmi na to isté miesto. Valkýry by mohli predstavovať bytosti, ktoré nielen vyberali tých, ktorí padnú, ale zároveň garantovali ich oživovanie v neustálom bojovom konflikte používaním mágie seidru, ktorého majsterkou bola Freyja. Aj keď je seidr stále zahalený rúškom tajomstva, jeho jadro sa spája s negatívnym pôsobením na myseľ, ale aj s regeneráciou a so znovuzrodením. Ilustruje to príklad prvej čarodejnice Heid, ktorá bola trikrát spálená a trikrát znovuzrodená predtým, ako začala učiť túto mágiu vo svete ľudí.

 

„Dobrá“ a „zlá“ valkýra

Keďže hlavným zámerom tohto článku nie je rekonštrukcia pôvodu predstavy o valkýrach, snažila som sa k  téme pristupovať s predpokladom, že mohlo súbežne koexistovať hneď niekoľko predstáv v jednom veľkom mytologickom a náboženskom celku. Pri probléme interpretácie funkcie valkýr by sme preto mali upriamiť pozornosť na široké spektrum ich vlastností a schopností, ktoré sa v mnohých prípadoch prekrývajú s inými božstvami alebo bytosťami, čo by ale nebol neobvyklý jav.

Valkýry určite rozhodovali o výsledku boja, do ktorého sa aktívne nezapájali v zmysle boja so zbraňami, aj keď sú vo väčšine opisov odeté do zbroje. Ich zásah preto spočíval v mágii, ktorá sa môže javiť pozitívne alebo negatívne. Vzhľadom na fakt, že smrť v boji nebola garanciou prijatia do Valhally, vyhradenej pre aristokratov a Ódinovych favoritov, pre vyznávačov kultu ostatných božstiev by bola takáto posmrtná existencia nepravdepodobná a neprijateľná. Valkýry by pre nich mohli predstavovať negatívne bytosti spojené s predčasnou smrťou, čo sa mohlo odraziť v ľudových predstavách, zachovaných v podobe zaklínadiel alebo v spojení valkýr s nebezpečnými čarodejnicami. Keďže bola poézia primárne určená aristokratickej vrstve, nenachádzame v nej zdôraznenie tejto negatívnej stránky.

Dá sa konštatovať, že schopnosť magicky spútať bojovníkov, zapríčiniť ich smrť a následne garantovať pokračujúci život vo Valhalle boli vo väčšine prípadov zachované a mohli predstavovať jadro funkcie valkýr v mytológii a v náboženských predstavách. Vplyvom ústnej tradície podania mýtov a skaldskej poézie sa ich obraz prispôsoboval a rozširoval, pričom bol v konkrétnych prípadoch podmienený vedomosťami a interpretáciou konkrétneho autora a prispôsobený publiku, ktorému bol určený. Inými slovami, obrazy „dobrej“ a „zlej“ valkýry boli používané podľa situácie a potreby konkrétneho jednotlivca.

 

Mgr. Michaela Šimonová vyštudovala religionistiku na Katedre porovnávacej religionistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde v súčasnosti pôsobí ako externá doktorandka. Venuje sa náboženským predstavám a ikonografii vo vikinskom období a v kultúrach predkolumbovskej Ameriky, ale aj interpretácii mýtov v modernej kultúre (hry, komiks, film). Zúčastnila sa výskumov vo Švédsku a na Slovensku, venovala sa katalogizácii artefaktov vo Veľkej Británii, prednášala o vikinskej mytológii na UK a na festivale Slavcon.

 

Použitá literatúra

Andren, A./Jennbert, K./Raudvere, C. (eds): Old Norse religion in long-term perspectives: Origins, Changes and Interactions. Lund 2004.

Ellis Davidson, H. R: The road to Hel : A study of the conception of the dead in Old Norse literature. New York 1968.

Enright, M. J.: Lady with a mead cup : Ritual, prophecy and lordship in the European warband from La Tène to the Viking Age. Dublin 1996.

MacLeod, M./Mess, B.: Runic amulets and magic objects. Woodbridge 2006.

Simek, R.: Dictionary of Northern mythology. Cambridge 2006.

 

Obrazová príloha: G. van Rosen. wikipedia.org, P. Fernandez, Leifheanzo

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Uctievali Vikingovia Alaha?

Uctievali Vikingovia Alaha?

Mohli mať Vikingovia kontakty s islamom? Švédski archeológovia uverejnili informácie o objave islamských nápisov na pohrebných rubášoch vo vikinských hroboch. Informáciu úspešne šírili médiá po celom svete. Ide naozaj o prevratný objav? celý článok

Slávny vikinský bojovník bola žena

Slávny vikinský bojovník bola žena

Archeológovia sa dlho domnievali, že v slávnom a bohatom hrobe vo vikinskom centre Birka (Švédsko) je pochovaný bojovník. Najnovšie genetické výskumy však zistili, že v hrobe sa ležalo telo ženy. celý článok

Čo zničilo Vikingov v Grónsku?

Čo zničilo Vikingov v Grónsku?

Vikingovia sa preslávili dobyvačnými a pirátskymi výpravami, ktoré znamenali pohromu pre veľkú časť stredovekej Európy. Zároveň však boli schopnými moreplavcami, ktorí pre vtedajších Európanov objavili neznáme krajiny, hlavne v oblasti severného Atlantiku. celý článok

Verila vikingská žena v Alaha?

Verila vikingská žena v Alaha?

Nedávno archeológovia objavili výnimočný dôkaz kontaktov medzi prívržencami islamu a Vikingami. Išlo o nález mincí, ktoré sa nachádzali v hrobe vikingského bojovníka. Muž ich mal ukryté vo svojom štíte. Aktuálne archeológovia našli ďalší dôkaz kontaktov medzi drsnými Severanmi a moslimami. celý článok

Súmrak bohov vikingského sveta – Ragnarok

Súmrak bohov vikingského sveta – Ragnarok

Konce sveta sú v móde prinajmenšom od stredoveku. Očakávali ich celé cirkvi, neskôr sekty a nakoniec prinajmenšom bulvár. Keď došli osvedčené „dôkazy“ kresťanského ponímania konca sveta – Apokalypsa a starozákonné proroctvá ... celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.