V stredoveku pochovávali deti do hrncov

Publikované : 26.11.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 2787

Smrť dieťaťa musela byť v každom období ľudskej histórie bolestnou stratou. Dnes sa s ňou už, vďaka pokročilej medicíne, stretávame čoraz menej, no nebolo to tak dávno, keď sa dospelosti nedožila takmer polovica detí. A hoci ich rodičia mali nepochybne radi, pri ich pochovávaní sledujeme odlišnosti v porovnaní s dospelou populáciou.

 

Pri archeologickom výskume nie je problém naraziť na detské ostatky, aj keď ich často nachádzame mimo miesta, kde bola pochovaná väčšina populácie. Aj v súčasnosti ešte nachádzame na cintorínoch zvláštne kútiky vyhradené práve pre pochovávanie najmladších členov spoločenstva. Určite to súvisí so sociálnym statusom dieťaťa, ktoré ešte nebolo vnímané ako plnoprávny člen spoločnosti, a preto pri jeho ukladaní do zeme nemohli byť použité náležité rituály. Už v období neolitu (mladšej doby kamennej) sa hroby detí odlišovali od hrobov dospelých. Archeológovia objavili pohrebiská, kde boli deti pochované v hroboch s odlišnou orientáciou na svetové strany ako dospelí, väčšie množstvo detských ostatkov sa našlo aj v jaskyniach a na sídliskách. V Rímskej ríši malé deti dokonca nemali právo na pohreb, a preto dojčatá často pochovávali pod ohniskom alebo pred domom.

 

Detstvo v stredoveku

V stredoveku bolo detstvo, vychádzajúc z antiky ..., delené na sedemročné etapy. Prvá siahala od narodenia po siedmy rok a nazývala sa infantia, pretože dieťa ešte neovládalo dobre reč, nemalo dobre vyvinuté zuby. Druhá etapa sa nazývala puerita, trvala do štrnástich rokov. Jej názov bol odvodený z latinského výrazu purus – čistý, a znamenal, že ešte nebola dosiahnutá schopnosť rozmnožovať sa. Termín infantia, respektíve infans sa zachoval až dodnes, keď antropológovia stále označujú deti do štrnásteho roku života týmto termínom.

Na väčšine včasnostredovekých pohrebísk z nášho územia kostry detí chýbajú alebo je ich podiel nízky voči zvyšku pochovaných. Tento jav má viacero pravdepodobných vysvetlení.  Na detské ostatky, pretože boli menšie, stačilo vykopať plytšiu jamu, a tak mohli byť skôr zničené  v neskorších obdobiach, napríklad hlbokou orbou. Okrem toho sú detské kostry krehkejšie a rýchlejšie podliehajú rozpadu. Na pohrebiskách tiež nemuseli byť pochovávané vôbec, keďže vo  včasnom stredoveku ešte mohli prežívať pohanské zvyky a povery a dieťa, ako do spoločnosti ešte neprijatý jedinec, nemalo právo byť pochované na mieste, kde pochovávala celá komunita.

S postupným upevňovaním kresťanstva podiel detí na cintorínoch stúpa. Bolo to spôsobené vierou, že každý pokrstený veriaci má právo na uloženie do vysvätenej pôdy. Toto právo strácali ľudia, ktorí nežili v súlade s kresťanským učením, spáchali zločin, boli obvinení z čarodejníctva, alebo išlo o samovrahov. Problém nastal, keď dieťa zomrelo skôr, ako ho stihli pokrstiť. V tom prípade sa v snahe pochovať svojho potomka a zároveň čo najväčšmi v súlade s vierou mohli uplatňovať metódy, ktoré sa z nášho súčasného pohľadu môžu javiť ako pomerne drastické.

Pri vysokej úmrtnosti pri pôrodoch sa problém, ako naložiť s telíčkom, vyskytoval pomerne často. Rodičia sa, samozrejme, snažili, aby bolo ich dieťa pochované so všetkými náležitosťami. V historických prameňoch je viacero zmienok, ako sa tieto nariadenia obchádzali. Jednou z možností bol akt, pri ktorom sa telíčko nepokrsteného dieťaťa prinieslo na miesto, na ktorom sa očakával zázrak a pri najmenšom náznaku oživenia bolo dieťa pokrstené a pochované. Takýmto pútnickým miestom bol v 15. storočí švajčiarsky Oberbüren, kde sa našli kostry predčasne narodených detí a novorodencov.

Existujú aj prípady, keď boli aj nepokrstené deti pochované v priestore cintorína, ale ich hroby boli na zvláštnom mieste, oddelené od ostatných veriacich. Mohlo to byť miesto z vnútornej strany ohrady cintorína. Deti tiež mohli byť pochované pri stene kostola, pretože sa verilo, že voda, ktorá dopadla na strechu, sa stala dotykom s budovou svätenou, a tak malo byť dieťa, na ktoré voda stekala, neustále krstené. V literatúre sú tieto špeciálne pochované deti označované ako Traufkinder, teda odkvapové deti. Podobne mohla byť vnímaná aj voda stekajúca po strieške múru, ktorý ohraničoval cintorín.

Ak to však nebolo možné, snažili sa rodičia dosiahnuť aspoň nejakú formu pohrebu. Jednou z často využívaných možností bolo uloženie dieťaťa do nádoby a jeho pochovanie v zemi, či už za múrom cintorína, alebo dokonca priamo v jeho stene. Jednoducho povedané,  vysvätená pôda mala byť čo najbližšie. V prípade, že bol poruke zaniknutý kostol, mohla byť nádoba s telíčkom uložená aj tam. Takéto hroby máme zachované aj na Slovensku. V priestore zaniknutej sakrálnej stavby sa našli v Krásne, v okrese Topoľčany. Tu v nádobách spočívalo až sedem kostier detí, pričom šesť z nich malo pri sebe aj mincu. Ústia nádob boli pritom otočené smerom ku kostolu. Najstarší doklad tejto praktiky u nás poznáme z Hurbanova-Bohatej, kde bol hrob dieťaťa v nádobe datovaný do 14. storočia. V písomných prameňoch nachádzame zmienky aj o iných miestach, kde mohli byť tieto deti pochované, napríklad pri kríži alebo pri božích mukách. Dochované sú informácie o pochovaní v poli pri kríži, soche či zvonici. Archeologicky sa však tieto miesta ťažko hľadajú a dokazujú. Nádoby mohli byť obrátené aj hore dnom, čo býva interpretované ako preventívne opatrenie, proti možnému návratu dieťaťa zo záhrobia s výčitkou, že ho matka nedala pokrstiť.

 

Pozor! Dieťa v hrnci!

Stredovek nie je jediné obdobie, keď boli ostatky detí umiestňované do nádob. V dobe bronzovej sa stretávame s pochovávaním detí v pithosoch (veľká zásobná nádoba) nielen v starovekom Grécku, ale aj na našom území v priestore osídlenom maďarovskou a severopanónskou kultúrou (stará doba bronzová). U gréckych autorov bola hlinená nádoba núdzovým prístreškom dieťaťa. Podľa Rimanov a Hebrejov boli deti v hlinených urnách chránené božstvom a ako obete znovu darované materskému prazákladu.

Archeológ Michal Slivka interpretuje nádobu ako formu materského lona, v ktorom mohla duša dieťaťa spočinúť. Zároveň však mohla byť aj pragmatickou náhradou rakvy, vzhľadom na to, že úmrtia detí boli v stredoveku časté a keramické nádoby boli dostupným a lacným tovarom. O tom by svedčila nádoba s dieťaťom z juhoslovenskej Pincinej, ktorá má zadymenú stranu oproti uchu hrnca, čo naznačuje, že predtým sa využívala na varenie v kuchyni. Nádoby mohli tiež slúžiť ako náhrada rakvy, aby zamedzili kontaktu tela s hlinou a umožnili zachovanie čistoty. O pragmatickej voľbe hrnca ako dostupnej schránky pre dieťa by svedčilo aj to, že v nedávnej minulosti sa mŕtvonarodené, nepokrstené a potratené deti pochovávali v škatuli od margarínu. To skutočne nenaznačuje, že by týmto pohrebom bola venovaná zvýšená pozornosť.

Väčší extrém ako pochovanie dieťaťa v nádobe sa vyskytoval v neskorom stredoveku a v novoveku v Nemecku. Na viacerých lokalitách, napríklad v Bönnigheime, neboli nájdené len pochované deti, ale aj nádoby obsahujúce placentu. Ak sa vám pohreb placenty zdá byť podivný, pomyslite na to, že v súčasnosti ju niektoré ženy jedia. Takto ten stredovek odrazu nevyzerá byť až takým zvláštnym obdobím, však?

 

Mgr. Lucia Nezvalová vyštudovala archeológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V súčasnosti je internou doktorandkou na Archeologickom ústave SAV. Špecializuje sa na pohrebný rítus, hlavne na anomálne hroby v období stredoveku.

 

 

Použitá literatúra

Čermáková, E.: Živé a mrtvé neolitické děti. Študijné Zvesti Archeologického ústavu SAV 42, 2007, 17 – 22.

Duma, P.: Grób alienata. Pochówki dzieci nieochrzczonych, samobójców i skazańców w późnym średniowieczu i dobie wczesnonowożytnej. Kraków 2010.

Poláková, Z./Furmánek, V./Kaczarová, I.: Hrob dieťaťa v nádobe z plochy zaniknutého kostola v Pincinej (okres Lučenec). Archaeologia historica 41/2, 2016, 285 – 307.

Slivka, M.: Dieťa na prvej i poslednej ceste. Pochovávanie detí v nádobách. Hieron 2, 1997, 71 – 85.

Unger, J.: Pohřební ritus 1. až 20. století v Evropě z antropologicko-archeologické perspektivy. Brno 2006.

 

Obrazová príloha: A. Hondroyianni-Metoki, P. Jelínek, B. Kovár, R. van der Weyden, SAHI, www.archaeology.wiki, www.stltoday.com,

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Nestáli im ani za pohreb

Nestáli im ani za pohreb

Archeológovia raz za čas narazia na ľudské pozostatky aj tam, kde by logicky byť nemali, to značí na sídlisku. Mŕtvi majú predsa odpočívať v pokoji v hrobe, nie? celý článok

Moslimskí Lipkovia bojovali za kresťanov

Moslimskí Lipkovia bojovali za kresťanov

Na pohraničí dnešného Poľska, Litvy a Bieloruska sídli síce nepočetná, ale kultúrne výrazne vyhranená menšina Tatárov, zvaných Lipkovia. Príslušníci tohto etnika sa hlásia k sunnitskému islamu, čo je v danej geografickej polohe absolútne nezvyčajné, no pre miestnych úplne normálne. celý článok

Ako si starí Bulhari hľadali novú vlasť?

Ako si starí Bulhari hľadali novú vlasť?

Vieme, že už od počiatkov písaných dejín si viaceré skupiny kmeňov uvedomovali spoločnú, resp. príbuznú identitu. Svedčí o tom fakt, že hovorili vzájomne zrozumiteľnými dialektmi, vychádzajúcimi zo spoločného protojazyka, a zdieľali rovnakú či podobnú mytológiu. Platí to aj pre etnogenézu Bulharov. celý článok

Púť normanského žoldniera

Púť normanského žoldniera

V priebehu 11. storočia boli normanskí žoldnieri jednými z najvyhľadávanejších a najoceňovanejších bojovníkov v Európe. Niektorí sa časom stali tak známymi, že sa ich mená a činy zachovali opísané v dobových prameňoch. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.