V službách cisára Františka Jozefa

Publikované : 14.12.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 2452

V službách cisára Františka Jozefa. Z pamätí lokaja a dvornej dámy (knižná recenzia)

 

Aj keď názov vzbudzuje dojem, že sa obsah bude „točiť“ iba okolo dvoch postáv z prostredia cisárskeho dvora, práca prekvapuje komplexným a intímnym pohľadom na dobu pred neslávnym koncom impéria, kladie (a zodpovedá) mnohé otázky aj z okruhu ženských dejín, sociálnych tried a ich života, sexuality a prenikania pokroku. To všetko je zahalené do vzťahu sluha/slúžka a ich pán/pani a fungovania dobovej spoločnosti.

 

Kniha zaujme už svojou vizážou – stretávame sa opäť s pokusom štylizovať jej vzhľad v duchu pôvodného archívneho dokumentu, ktorým boli v tomto prípade najmä pamäti. Zahnednutá obálka plná voľných listov, previazaná zlatou šnúrou – to všetko má s ohľadom na osudy opísané v knihe aj symbolický význam. Čo poteší ešte viac, je skutočnosť, že pod takouto vrchnou papierovou obálkou sa nachádza ešte tvrdý lesklý obal knihy s identickým motívom. Úvodné dvojstránky každej kapitoly sú navyše farebne graficky odlíšené, čo dojem ešte umocňuje, hoci ide iba o „zašednutie“ vlastné skôr archaickým xerokópiám.

Pristaviť sa treba i pri bohatom obrazovom materiáli (opäť v štýle „grayscale“), samostatnú pridruženú rovinu tvoria karikatúry (každá s vlastným ukrytým vlastným príbehom).

 

Dvaja autori

Zaujímavé bolo i rozdelenie úloh dvoch autorov – kým Marián Bovan ponúkol „sólokapra“ v podobe unikátneho dokumentu – originálnych a doteraz neznámych pamätí „istého“ Antona Szmolena a pátral po jeho osude v rodnej Banskej Bystrici, diel neuveriteľne mnohovrstevnatého zahraničného výskumu pripadol Romanovi Holecovi. Ten sa postaral i o spísanie finálneho textu, pričom jeho charakteristický rukopis je nezameniteľný.

Aj keď sa kniha navonok tvári ako čitateľsky prívetivé populárne spracovanie, v skutočnosti ide iba o dobre kamuflovanú prácu reálnych vedeckých kvalít. Upozorní na to hlavne redukovaný (ale priznaný) poznámkový aparát a niektoré rýdzo odborné momenty. No v každom prípade ide o knihu venovanú naozaj širokej verejnosti, kde si každý nájde svoj „level“, navyše (vďaka štylistickému podaniu) sa neuveriteľne ľahko číta. Aj keď sa rozsahom (343 s.) nevymyká štandardom, nakoniec má čitateľ pocit, že čítal oveľa rozsiahlejšiu prácu. Tomu pomáha dômyselná štruktúra, kde sa autor textu s čitateľom hneď niekoľkokrát pohráva spôsobom vlastným tvorcom detektívok.

Kým sa totiž čitateľ dostane k sľubovaným pamätiam cisárskeho lokaja (slovenského pôvodu), nenásilne sa dozvie skutočne veľa podrobností o vzťahu slúžiacich a ich pánov, navyše nie abstraktne, ale na konkrétnych príkladoch. Kniha tak neponúka iba dva príbehy (a ich modifikácie), ale doslova desiatky osudov, z ktorých je jeden zaujímavejší či bizarnejší ako druhý.

V prvej kapitole, delenej na bohaté podkapitoly, sa čitateľ dozvie mnoho o dnes polozabudnutom fenoméne služobníctva (aj keď porovnania s au pair a inými javmi súčasnosti sú namieste), o štatistike tohto spôsobu zamestnania, o príslušných právnych predpisoch, o kodifikovanom výzore rôznych pozícií služobníctva a o ich uniformách, o stereotypoch a pohľadoch na týchto ľudí, o zahraničných guvernantkách, ale i o bežnom živote služobníctva.

 

Mravný vidiek a skazené mesto

Odvrátenú tvár predstavuje subkapitola venovaná sexuálnej línii vzťahov (najmä k slúžkam). Aj keď iba naznačená, je tu rozkreslená skutočne nechutná prax, ktorú dobová „mravná“ spoločnosť lepších kruhov mlčky tolerovala (opäť tie súčasné paralely!). Situácii prial neustály prílev ženskej pracovnej sily z vidieka do miest a po „použití“ sa nešťastníčky ocitali (neskôr aj s plačúcim uzlíčkom) na ulici. Návrat domov, na vidiek, bol pre ešte neľútostnejšie „mravné“ prostredie dediny nemožný, a tak sa práve z tejto skupiny žien regrutovali prostitútky, bojujúce v mestách o úbohé živobytie. Kruh sa uzavrel.

Náhľady na mravný vidiek a skazené mestské prostredie, akokoľvek stereotypné a v slovenskej literatúre sa opakujúce až do polovice 20. storočia, sa, žiaľ, zakladali na niekoľkogeneračnej smutnej realite. Masku treba strhnúť predovšetkým z „nóbl“ pôsobiacich príslušníkov šľachty, ktorí sa vďaka tradičným privilégiám ani nie tak často ako skôr typicky správali ako najhorší zvrhlíci. Týkalo sa to aj najdistingvovanejších pánov. Zápletka Záborského Najdúcha sa opakovala nespočetnekrát.

V závere kapitoly sa dozvedáme o neviditeľnej služobníckej rovine krásy cisárskeho dvora, pričom ani tomuto prostrediu sa vyššie spomenuté javy nevyhýbali. Na ilustráciu je tu opísané nie celkom normálne správanie viacerých príslušníkov z rodov nobility i korunovaných hláv.

Ďalšia kapitola vykladá o živote dvorných dám, využívaných najmä ako spoločníčky vysoko postavených žien na dvore. Aj tu sa, pravda, za pozlátkou skrývali často bizarné príhody. Napriek tomu sa niekedy dvorným dámam podarilo uloviť dobrú partiu, ako to bolo v prípade nekonvenčného následníka trónu Františka Ferdinanda a Žofie Chotkovej alebo v prípade vekovo nerovného a tajného sobáša bulharského excára Ferdinanda a jeho slovenskej spoločníčky Alžbety Brezákovej. Tu Roman Holec zúročil svoje poznatky z predchádzajúcej monografie venovanej Coburgovcom.

 

Služobníctvo cisárovnej Alžbety a cisára Františka Jozefa

Až teraz sa čitateľ dostáva k v názve deklarovaným spomienkam dvornej dámy. Rozprávanie sa začína od konca, a tak sa dozvedáme o (úspešnom) atentáte na cisárovnú Alžbetu a postupne sú rozpletané jej osudy, pričom nechýba ani portrét a psychologické pozadie života a činu atentátnika Lucheniho. Úvaha nad akýmsi putom atentátnika a cisárovnej – vraha a obete – je potom už iba príslovečnou čerešničkou na torte. Nasleduje charakteristika konkrétnych dvorných dám i ich demytologizácia, ktorej sa nevyhne ani panovníčka.

Najväčší priestor je venovaný poslednej spoločníčke – dvornej dáme Irme Szatárayovej, ktorá mimochodom pochádzala z východného Slovenska, kde nakoniec i dovŕšila svoj život. Opäť ide o výklad, kde sa dozvedáme veľa o samotnej dvornej dáme, ale z tejto opticky odlišnej pozície znova aj o preslávenej „Sisi“.

Ak bol doteraz bližšie známy niektorý zo služobníkov cisára Františka Jozefa, bol ním dozaista jeho komorník Eugen Ketterl, ktorého spomienky z roku 1929 priblížili cisára „v nedbalkách“. Teraz sa na základe unikátnych pamätí z roku 1934 k nemu môže pripojiť i Anton Szmolen – napriek preferovanej maďarskej úprave priezviska Slovák a rodák z Banskej Bystrice. Hlavná postava tejto knihy sa zjavuje až zhruba v jej polovici a rozmotávanie jeho osudov, ale i hľadanie jeho charakteru je doslova vzrušujúcim zážitkom, pretože autor textu úmyselne vedie čitateľa zdanlivo slepými uličkami labyrintu, aby ho nakoniec priviedol na vyhliadku, z ktorej je možné vidieť všetko s nadhľadom a lepšie pochopiť (alebo sa aspoň zamyslieť).

Prerozprávaním obsahu Szmolenových pamätí, bohato konfrontovaných s inými zdrojmi, sa však opis jeho osudov iba začína. Jeho život tak čitateľ sleduje do detstva cez roky vo vojenskej uniforme, od vstupu do služieb cisárskeho dvora až po jeho nie celkom dobrovoľné opustenie služby. Cez optiku služobníka spoznávame i jeho pána a dozvedáme sa opäť mnoho o vrtochoch a pozitívnych i negatívnych črtách vtedajšej najvyššej spoločnosti okruhu korunovaných hláv, o drobných aj veľkých radostiach a starostiach cisárskeho lokaja. Obrazy cisárových výjazdov, obľúbené manévre, všetky známe situácie môžeme sledovať zvláštnym pohľadom, očami priameho účastníka, a navyše zvnútra.

 

Virtuálny život „Smólena Tóniho“

V samostatnej kapitole je podaný virtuálny život „Smólena Tóniho“, ktorý sa vďaka zákonom na ochranu majestátu (spomeňme si na Antona Špelca-Ostrostrelca) stal zástupným symbolom viedenskej politiky, cisárskeho dvora i samotného Františka Jozefa. Bol teda aj hromozvodom všetkých týmto smerom orientovaných negatívnych emócií a jeho zobrazenie nebolo nijak lichotivé. Prečo sa tak stalo, zostáva pre čitateľa tajomstvom až do nasledujúcej kapitoly.

Túto časť tvoria početné karikatúry z popredných uhorských humoristických časopisov, pričom text je akoby komentárom k ich obsahu. Takto to navonok vyzerá jednoducho – v skutočnosti sa za opäť ľahkým perom písaným textom skrývajú obrovské znalosti o dobe, o politických témach, ktoré vírili vtedajšou spoločenskou mienkou, a výsledky rovnice o niekoľkých neznámych čitateľ dostáva na striebornom podnose. O vriacej politickej scéne a o názoroch maďarskej politiky na prelome 19. a 20. storočia sa nemožno dozvedieť lepším spôsobom.

Druhú kapitolu virtuálneho života by bolo možné nazvať i stretom vybájeného a reality, i so záverečným usadením na zem. Veď koľkí Slováci sa dočkali horúčkovitého úsilia maďarských dramatikov i hercov, aby ich stvárnili ako hlavné postavy v divadelnej hre (či skôr fraške), alebo sa dostali do populárnych piesní – aj keď išlo o skarikovanú postavu! Virtuálny Smolen sa pravidelne zjavoval i v uhorskom parlamente, opäť už v známej polohe náhradníka cisárskej politiky. Meno stratilo svojho nositeľa a stalo sa synonymom nadutého lokajstva či vlastizradcu (podobne ako u Johanna Georga Grasela – teda „Grázla“). Nakoniec sa na program dostávajú i Szmolenove (seba)mystifikácie, úpravy v poňatí svojho pestrého života (doslova!), ale i rozmazaný obraz posledných rokov jeho života, ktoré prežil v Banskej Bystrici.

Odborníkovi iste neujdú zaujímavé poznámky k výkladu, nepriamo i k metodológii či skôr k ideológii a psychológii práce s určitými druhmi prameňov. Obraz služobníctva je v našich pomeroch pomerne neznámou oblasťou, ktorá by si dozaista zaslúžila ďalšie bádanie. Aj keď práca neašpiruje na titul nejakého vzoru, spôsob spracovania by  bol v mnohých aspektoch hodný nasledovania.

Na záver nemožno obísť osudy Szmolenových pamätí – spisoval ich pre svoju rodinu a nakoniec sa ich jeho potomkovia rozhodli venovať múzeu. Že to pre takýto, možno subjektívny, no z historického hľadiska zaujímavý a nenahraditeľný dokument bolo to najlepšie, sa ukazuje práve pri čítaní tejto práce. Možno sa len domnievať, koľko podobných dokumentov sa stratilo, zničilo a aké jedinečné osudy tak zostali navždy zabudnuté. Aj preto treba podporiť akcie, akú napríklad v poslednom čase rozbehla Europeana, s cieľom zachytiť rodinné histórie a zdokumentovať unikátne predmety z doby prvej svetovej vojny (www.europeana1914-1918.eu/sk).

Posledné krátke hodnotenie tejto práce je teda jednoznačné – príjemne sa čítajúca kniha, kde všetko ladí, rozmotávané sú zamotané zápletky osudov mnohých známych i úplne neznámych osobností a postáv, aj prístupom otvorené nové témy, postavené na prémiovom materiáli, veľa prvkov naakumulovaných na malom priestore, avšak s vnútornou logikou – to všetko z tejto knihy robí dozaista jeden z najzaujímavejších tohtoročných počinov slovenských historikov k (nielen) slovenským dejinám vôbec.

 

Peter Podolan

 

 

Roman Holec/Marian Bovan: V službách cisára Františka Jozefa. 1. vydanie. Bratislava : Slovart 2013. 250 strán, tvrdá väzba. ISBN 978-80-556-0880-8.

 

 

 

Obrazová príloha: Slovart

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Veľkoadmirál Raeder a jeho život

Veľkoadmirál Raeder a jeho život

„Vykonal som ako vojak svoju povinnosť, pretože som bol presvedčený, že tým najlepšie poslúžim nemeckému ľudu a vlasti, pre ktorých som žil a som kedykoľvek ochotný zomrieť.“ celý článok

Sovietske letkyne vo vojne

Sovietske letkyne vo vojne

Sovietsky zväz bol jedinou krajinou, ktorá počas druhej svetovej vojny organizovala a nasadila letecké bojové jednotky zložené zo žien – pilotiek. celý článok

Stredovek v nás

Stredovek v nás

U mnohých ľudí sa pri vyslovení slova stredovek vynorí obraz temnoty, násilia, špiny a neschopnosti prijať niečo nové, strnulosť až nehybnosť a neustále zotrvávanie na starých predstavách. Tieto asociácie však odborníkov na stredovek zarmucujú. celý článok

Prízraky na Devíne

Prízraky na Devíne

Známa démonická dvojica bojujúca s besmi i rovnako neľútostnými ľudskými nepriateľmi v historických reáliách raného stredoveku sa po troch rokoch vracia v novom príbehu. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.