V Hlinkovej mládeži zneužívali mladých chlapcov

Publikované : 14.08.2017 | Komentárov: 5 | Zobrazení: 13223

Slovenský štát si zakladal na „tradičných“ kresťanských hodnotách. Deti a mládež sa považovali za budúcnosť národa. Mali byť vedení k striedmosti a mravnej disciplíne. Aj s týmto cieľom bola vytvorená organizácia Hlinkova mládež. Maloletí chlapci organizovaní v Hlinkovej mládeži sa však stali predmetom sexuálneho zneužívania zo strany jej veliteľov. Dobové súdne spory hovoria o sexuálnych násilnostiach na maloletých zverencoch celkom jasne.

 

V záujme zachovania „verejného poriadku“ a „kresťanských mravov“ nový režim Slovenskej republiky na základe ústavy z júla 1939 obmedzil niektoré občianske práva. Jedným z nich bolo právo vytvárať občianske spolky a združenia. Jedine monopolná HSĽS mohla mať svoje stranícke pobočky v podobe polovojenských branných organizácií. Ešte pred vznikom vojnovej Slovenskej republiky vznikla už v októbri 1938 paralelne s Hlinkovou gardou aj Hlinkova mládež (HM). Tá sa stala od roku 1939 do roku 1945 jedinou povolenou organizáciou slovenskej mládeže. Jej prvoradou úlohou bola výchova k vlastenectvu, k obrane štátu a ku katolicizmu. Pracovný rozkaz zborového veliteľstva HM zo dňa 21. 4. 1939 hlásal, že poslaním Hlinkovej mládeže je poskytovať „celistvú mravno-náboženskú, národnú, kultúrnu, osvetovú, technickú, telesnú, strážnu, pohotovostnú, obrannú a sociálno-zdravotnú prípravu.“ V HM mal slovenský mladík získať vlastnosti tvrdého, rázneho a pohotového Slováka a mal sa pripraviť brániť záujmy národa vo verejnom živote aj na bojisku. HM mala od júla 1940 status samostatnej polovojenskej zložky HSĽS. Rozhodovaciu moc a kompetencie nad Hlinkovou mládežou prebral Alojz Macek. Nové veliteľstvo začalo organizovať aj ženskú mládež. Vznikli dva zbory – chlapčenský HM-M a dievčenský HM-D, vedené zborovým vodcom a vodkyňou.

Deň Hlinkovej mládeže v Bratislave v júni 1940

Pochybní velitelia

Základňu HM tvorili členovia a vodcovia, ktorí do HM prešli najmä zo spolku Slovenských katolíckych skautov (SKS). Viaceré pobočky SKS vstúpili do HM len zmenou názvu a pokračovali v ich predošlej činnosti. Mnohí z vedúcich predstaviteľov a miestnych veliteľov HM boli kvalitní metodickí pracovníci a vychovávatelia. Niet pochýb, že Hlinkova mládež bola pre mnohých členov organizáciou, v ktorej našli priateľov, trávili čas vzdelávaním, venovali sa charite či spoznávali prírodu. Prínosom bola tiež práca mnohých výborných pedagógov, vychovávateľov i bývalých skautských vodcov. Napriek ideologickému zameraniu HM viaceré aktivity kladne ovplyvnili život tisícok mladých ľudí, ako napríklad organizované hry, kultúrne, športové a vzdelávacie podujatia alebo záujmové aktivity najrôznejších druhov. 

Tábory Hlinkovej mládežeNa začiatku existencie HM bolo definovaných šesť základných kritérií, ktoré musel splniť budúci perspektívny veliteľ Hlinkovej mládeže. Musel byť Slovákom a kresťanom, organizovať vychádzky, výlety do prírody a minimálne desaťdňový tábor vo voľnej prírode. Ďalšie požiadavky sa kládli na osobnostné vlastnosti – povahu (iniciatíva a ustálenosť v názoroch), charakter, zdravie a schopnosť viesť a vplývať na mládež. Veliteľ HM zároveň nesmel byť trestaný, nesmel holdovať alkoholu alebo hazardným hrám. Na čele HM často stáli gardisti. Tí hlásali, že vedú „nekompromisnú prevýchovu národa“ a vynikajú „čistými mravmi, prísnou disciplínou a pracovitosťou“. Skutočnosť však bola úplne iná.

Viacerých veliteľov a vychovávateľov Hlinkovej mládeže motivovali pragmatické dôvody – zotrvanie na pôvodnom pôsobisku, alebo sa chceli vyhnúť vojenskej službe s argumentom, že ich práca s mládežou je nenahraditeľná. Do vedenia HM sa však dostávali aj gardisti, ktorí nepredstavovali práve morálnu elitu slovenského národa. Mnohí boli súčasťou potlačovania posledných zvyškov demokratického systému, ako aj aktívnymi činiteľmi v tzv. židovskej otázke na Slovensku. Napriek krádežiam, korupcii, násilnostiam či alkoholizmu sa im darilo prezentovať ako morálna opora slovenského národa. Boli medzi nimi aj takí, ktorí prístup k deťom a mládeži zneužili. Viacerí maloletí chlapci sa stali obeťami sexuálneho násilia. V období medzi rokmi 1941 a 1945 sa na Krajský súd v Bratislave dostali dva väčšie prípady sexuálneho zneužívania maloletých chlapcov veliteľmi HM.

 

Zvrhlý pán učiteľ

Tábor Hlinkovej mládeže na OraveVzhľadom na citlivosť témy a žijúcich potomkov vinníkov aj obetí nebudeme uvádzať mená účastníkov ani konkrétne miesto incidentu. Prvého nazveme „Učiteľ“. Príbeh „Učiteľa“ obecnej školy v západoslovenskom mestečku sa odohral v rokoch 1940 – 1941. V tom čase iba 27-ročný manžel a budúci otec sa popri vyučovaní stal aj veliteľom miestnej HM. Medzi jeho úlohy patril dozor počas cvičení a pri nacvičovaní divadelných hier. V období niekoľkých mesiacov sa deväť chlapcov vo veku 12 až 14 rokov stalo obeťou sexuálneho zneužívania tohto mladého učiteľa a veliteľa Hlinkovej mládeže.

„Učiteľ“ zneužíval svojich žiakov a zverencov vo svojom byte, v škole, počas cvičenia s HM či na skúškach divadelných hier, a to dokonca aj pri budove rímsko-katolíckej školy a pri kostole. Všetci chlapci udali podobné svedectvá o „Učiteľovom“ zneužívaní aj o násilnostiach, ak sa pokúšali brániť. Pedofilný učiteľ ich nútil k rôznym perverzným úkonom a ak odmietli, „skrúcal im ruky, až kým neurobili, čo od nich žiadal“. Smutnými zostávajú najmä výpovede tých chlapcov, ktorých „Učiteľove“ viacnásobné zneužitie „naučilo“, čo majú robiť, aby bol s nimi spokojný. Po sťažnostiach rodičov zneužitých chlapcov a policajnom vyšetrovaní sa učiteľ obecnej školy ku všetkému priznal. No len čo prípad „Učiteľa“ prevzal advokát Dr. Ferdinand Ďurčanský (právnik, novinár, v tom čase už bývalý minister zahraničia aj minister vnútra Slovenskej republiky), „Učiteľ“ sa začal brániť. Argumentoval, že na nikom nepáchal násilie, inak by vraj chlapci kričali a bránili sa a už v žiadnom prípade nezneužil svoje postavenia. V trestnom zákonníku Slovenskej republiky v čase druhej svetovej vojny sa o zneužití maloletých chlapcov dospelým mužom nehovorí ako o pedofílii ani ako o sexuálnom zneužití či znásilnení. Podľa §241, §242 a §250 išlo len o smilstvo proti prírode, čiže o trestný čin homosexuality.

Deň Hlinkovej mládeže v Bánovciach nad Bebravou - v tábore Hlinkovej mládežeSúd „Učiteľovi“ vymeral päť mesiacov väzenia a trojročnú stratu úradu. Po odsúdení sa niekoľkokrát odvolal, dokonca dvakrát žiadal o amnestiu, kde uviedol, že skutok sa stal preto, lebo nechcel chodiť za inými ženami, kým si jeho tehotná manželka neplnila svoje manželské povinnosti. Nakoniec „Učiteľ“ spoločne so svojím advokátom prišli s argumentáciou, že išlo o nejaký zdedený „blud alebo sentiment“. „Učiteľ“ si mal pripomínať akýsi „bezženský vek“ a zdalo sa mu, že je opäť dospievajúci chlapec. Tvrdil, že chlapci museli tiež cítiť to, čo on, a zažívať takéto prvé skúsenosti, city a nálady. Bol presvedčený, že niekto musel chlapcov donútiť, aby v zlom svedčili proti nemu. Keď nezabral ani tento úbohý argument, požiadal o prezidentskú amnestiu a v roku 1944 sa dobrovoľne prihlásil na front, aby „svojou krvou prípadne očistil tú jedinú a poslednú škvrnu svojej cti“. Na front nastúpil, bol postrelený v Minsku a po preliečení opäť vyslaný do akcie. Viac dokumentov o „Učiteľovi“ nejestvuje. Buď vojnu neprežil, alebo sa len nezachovali ďalšie spisy, ktoré by mapovali jeho ďalší život.

 

„Strýco, čo to robíte?“

Hlinkova mládežDruhý prípad sa odohral v mestečku neďaleko pôsobiska „Učiteľa“. Miestny veliteľ HM, ktorého jeho zverenci volali „Strýco“, mal 28 rokov. Čin, ktorý sa dostal na Krajský súd v Bratislave, sa stal v roku 1943. Iba deň po sexuálnom zneužití maloletého zverenca, člena Hlinkovej mládeže, sa prípad dostal k miestnym žandárom. Otec zneužitého podal sťažnosť na veliteľa „Strýca“, v ktorej on aj jeho syn uviedli, že miestny veliteľ HM si nechal k sebe do domu zavolať 13-ročného poškodeného chlapca pod zámienkou prepisovania listov, za ktoré mladíkovi sľúbil 5 KS. Namiesto prepisovania však chlapca vylákal na povalu, kde maloletého sexuálne zneužil. Najprv ho nechal čítať časopis Vĺča a neskôr ho nútil k orálnemu sexu. Neprestal, ani keď sa chlapec bránil a plačúc si zakrýval tvár. „Ticho budeš!“ opísal chlapec kričanie „Strýca“ vo výpovedi, ktorá sa zachovala v spisoch Krajského súdu v Bratislave. Veliteľ „Strýco“ mu okrem násilia sľuboval aj peniaze a tvrdil, že iným chlapcom za také veci dáva aj 20 KS. Z toho vyplýva, že „Strýco“ mal zrejme viacero obetí, ktoré však o zneužívaní neprehovorili.

Aj veliteľa „Strýca“ pred súdom obhajoval Ďurčanský. Keď bol „Strýco“ konfrontovaný sťažnosťou a chlapcovým svedectvom, niekoľkokrát zmenil svoju výpoveď – od priznania po totálne popretie, k neskoršej úvahe, že chlapec fantazíroval, a nakoniec použil argument, že mu kombinácia borovičky s vínom stúpli do hlavy, a tak si nič nepamätá. „Strýco“ mal stráviť päť mesiacov v žalári a na tri roky stratiť úrad. Súd uviedol, že u obžalovaného ide o „mravnú skazenosť a svojím činom podryl mravnú neporušenosť školáka“. Ďurčanský postavil svoju obhajobu na spochybnení výpovede maloletého, ktorý vraj nemohol chápať abstraktné pojmy ako vyhrážanie či násilne. Navyše apeloval na fakt, že „Strýco“ bol nielen miestnym veliteľom HM, ale aj miestnym veliteľom Hlinkovej gardy a stálym a horlivým členom HSĽS. Päťmesačný trest sa napokon odkladal až do roku 1947, keď mu bol odpustený.

Zásady HaeMistov

Pravidlo či výnimka?

Obidvaja muži dostali tresty odňatia slobody v rozsahu päť mesiacov a boli zbavení úradu na tri roky. Obaja sa odvolali, pričom niekoľkomesačné väzenie za svoje činy považovali za prehnané. Podľa oboch mal súd vziať do úvahy ich „morálnu zachovalosť, mravný manželský život, starostlivosť o svoje deti, neoddávanie sa alkoholu, či kartám“. V oboch prípadoch sa muži odvolávali na fakt, že chlapci boli starší ako 12 rokov. Ani jeden z obvinených a odsúdených mužov nedokázal prijať obvinenie z násilnej činnosti a obaja sa snažili presvedčiť súd, že chlapci s činmi súhlasili. Napokon aj tresty svedčili o tom, že boli stíhaní za smilstvo proti prírode – teda za homosexualitu, a nie za sexuálne zneužívanie maloletých.

Zneužitie moci, ktorou disponovali miestni velitelia HM vrátane ich prístupu k chlapcom, nemožno na základe týchto dvoch konkrétnych prípadov považovať za fenomén, ktorý by v radoch veliteľov HM prekvital. Je potrebné vykonať výskum aj v archívoch ďalších krajských a okresných súdov z obdobia samostatného slovenského štátu. Napriek tomu je nutné poukázať aj na tento element histórie HM ako súčasti vojnovej Slovenskej republiky, ktorá oslavovala „tradičné“ kresťanské hodnoty a morálnu či rasovú nadradenosť slovenského národa.

 

 

Mgr. Denisa Nešťáková, MAMgr. Denisa Nešťáková, MA, je doktorandkou na Filozofickej Fakulte UK v Bratislave, kde sa venuje predovšetkým politickým a sociálnym dejinám Izraela a Palestíny v 19. a 20. storočí. Zároveň sa zaoberá dejinami holokaustu so zameraním na rodovo podmienenú skúsenosť židovských a nežidovských väzňov koncentračných a pracovných táborov. Publikovala vedecké štúdie a odborné články v domácich i zahraničných časopisoch. Je spolueditorkou zborníka Judaica et Holocaustica 7: Women and WWII. Po rozsiahlom výskume v izraelských archívoch sa pripravuje na záverečný výskum k dizertačnej práci na Goetheho univerzite vo Frankfurte nad Mohanom. Pre viac informácií pozri jej profil na academia.edu.

 

 

Pramene

Štátny archív mesta Bratislava, Fond Krajský súd

Časopis Gardista

Časopis Hlinkova mládež

 

Použitá literatúra

Kárpáty, V.: The Hlinka Youth until the summer of 1940. In: Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami. Prešov 2007,  353 – 362.

Milla, M.: Hlinkova mládež 1938 – 1945. Bratislava 2008.

Nešťáková, D.: Znásilnenie ako fenomén vojny. In: Kol.: Vojna ako antropologicko-historický fenomén v období globalizácie sveta. Sládkovičovo 2015, 238 – 260.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, časopisy Nová mládež, Nový svet a Slovák (z fondov Univerzitnej knižnice v Bratislave); Slovenský národný archív, fond STK (s láskavým povolením SNA)

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Psia známka zacelila rany po 63 rokoch

Psia známka zacelila rany po 63 rokoch

William Bernice Clark patril medzi tých Američanov, ktorých životná púť sa 6. júna 1944 skončila na pobreží Normandie. Jeho rodina nemala šancu sa s ním naposledy rozlúčiť. Až 63 rokov po jeho smrti sa im niečo po Clarkovi vrátilo. celý článok

Evakuácia z Dunkerque zachránila Spojencom vojnu

Evakuácia z Dunkerque zachránila Spojencom vojnu

Pláže boli posiate mŕtvymi mužmi a koňmi tak, že nebolo možné po nich nestúpať. Neustále nálety nemeckej Luftwaffe urobili z každej sekundy života vojakov zúfalý boj o prežitie. Evakuácia Spojencov z Dunkerqueu bola kľúčovým momentom druhej svetovej vojny. celý článok

Diskusia (5)

pridať

  • #349 | Peter | 14.08.2017 09:39

    Trochu tendenčné. Teda trochu dosť. Boli uvedené dva prípady zneužívania, oba vyšetrené i právne odsúdené. Na tak veľkú organizáciu ako bola HG to nie je až tak veľa.
    Zneužívanie mladistvých je prítomné v každom politickom zriadení. Nemá preto žiadny osobitný príčinný súvis 1.Slovenskou republikou a v nej jestvujúcimi spoločenskými organizáciami.

    Reagovať
    • #350 | Jakub Drabik | 14.08.2017 09:58 (odpoveď na #349)

      Z článku: "Zneužitie moci, ktorou disponovali miestni velitelia HM vrátane ich prístupu k chlapcom, nemožno na základe týchto dvoch konkrétnych prípadov považovať za fenomén, ktorý by v radoch veliteľov HM prekvital."

      Skúsme najprv čítať celý text, a s porozumením - a potom označovať za tendenčný

      Reagovať
      • #351 | Boris Sudny | 14.08.2017 19:03 (odpoveď na #350)

        Článok je tendenčný, jeho úloha je jasná, čo si budeme nahovárať.

        Reagovať
  • #353 | Stanislav | 14.08.2017 21:30

    Páčila sa mi objektivita článku, ale ako uviedol komentujúci vyššie, toto zneužívanie detí pravdepodobne nemá politickú príslušnosť a práve preto je nadpis nešťastný, nakoľko vytvára generalizáciu a pocit stereotypu, ktorému sa snažíme vyhýbať. Ešte raz zdôrazňujem, hovorím o nadpise článku.

    Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.