Útok v Paríži sa nepodobá vyplieneniu Ríma

Publikované : 19.11.2015 | Komentárov: 1 | Zobrazení: 8255

V reakcií na nedávny teroristický útok v Paríži publikoval harvardský historik Niall Ferguson článok, v ktorom prirovnal túto udalosť k vyplieneniu Ríma Gótmi v roku 410 n. l. Ferguson pritom citoval emotívny opis plienenia z pera Eduarda Gibbona, historika 18. storočia, ktorý vo svojom mnohozväzkovom diele Úpadok a pád Rímskej ríše ako jeden z prvých prišiel s tézou „pádu“ Rímskej ríše. Touto tézou je predchnutý aj Fergusonov článok, podobne ako rezonuje v komentároch mnohých ďalších, prevažne konzervatívnych ideológov. Spoločná pre všetkých „milovníkov pádu“ – Gibbona, Fergusona a ďalších – je ich potreba hľadať v dejinách grécko-rímskeho sveta morálne poučenie a ideologickú oporu pre svoje moderné politické postoje. Žiaden z odborníkov na neskoršie grécko-rímske dejiny s ich teóriou nemôže súhlasiť –  jednak odporuje modernému odbornému konsenzu, jednak je príkladom súčasnej ideologizácie minulosti.

 

Na Fergusonov článok už reagovalo viacero historikov, ktorí sa venujú rímskym dejinám, napríklad Mark Humphries z University of Swansea a Elizabeth DePalma Digeser z University of California. Musím však predsa len dodať, že Ferguson je historik 20. storočia, ktorý sa v článku sám priznáva, že „o piatom storočí toho dostatočne veľa nevie“. Pozrime sa teda, kde je v jeho texte „zrada“.

 

Úpadok a zánik Rímskej ríše

Eduard Gibbon bol vo svojej dobe pokrokovým historikom. Trval na tom, že historické bádanie musí byť založené na štúdiu prameňov – na činnosti, ktorú dnes pri skúmaní histórie považujeme za samozrejmosť, ale ktorá nebola zďaleka taká bežná medzi Gibbonovými súčasníkmi. Napriek tomu ho nemožno považovať za moderného historika alebo za autoritu v súčasnom historickom bádaní. Jeho téza o páde Rímskej ríše už nie je všeobecne akceptovaná, ale vďaka ideológom sa jej stále darí v niektorých kruhoch a, žiaľ, hlavne medzi nehistorikmi. Gibbon obviňoval z pádu ríše medzi inými homosexuálov, a vôbec sexuálnych deviantov všetkého druhu, zmäkčilosť a luxus, nedostatok patriotizmu medzi Rimanmi, vzostup kresťanstva, vplyv kresťanského asketizmu (ktorý podľa jeho mienky ovplyvnil pôrodnosť v Ríši) atď.

Vnútorný morálny úpadok znamenal eróziu tradičných politických a občianskych hodnôt v ríši, čo zapríčinilo, že sa pod náporom necivilizovaných barbarov zrútila, v podstate zo dňa na deň, zatiaľ čo zmäkčilí Rimania buď hodovali a oddávali sa sexuálnym radovánkam, alebo sa modlili a žili v celibáte (vyberte si, podľa toho, čo vám prekáža viac). Ak si moderný čitateľ prečíta Gibbona pozorne, môže sa mu zazdať, že jeho charakteristika skôr zodpovedá Gibbonovej vlastnej dobe a jeho ideálom osvietenského intelektuála. Keď obviňuje Rimanov z nedostatku patriotizmu, hovorí vlastne k svojim súčasníkom v rámci rodiaceho sa diškurzu o národných štátoch a o občianskej zodpovednosti. Keď kritizuje cirkev, kritizuje hlavne tú cirkev, ktorú pozná on sám a ktorú ako správny osvietenský mysliteľ vníma ako sídlo povier a iracionality, z ktorej je potrebné sa vymaniť. Keď píše o homosexuáloch (mimochodom, práve až do vzostupu kresťanstva bola grécko-rímska spoločnosť k homosexualite tolerantná), hovorí z neho predstaviteľ strednej triedy z 18. storočia. Toľko ku Gibbonovi a jeho relevancií k výkladu súčasných udalostí.

Každý, kto sa dnes vážne zaoberá staršími dejinami Európy, vie, že Rím jednoducho nepadol – veľké politické a socioekonomické celky jednoducho nikam nepadajú. Dnes sa radšej hovorí o transformácii alebo zjednodušení rímskeho sveta, čo lepšie vystihuje podstatu zmien, ktoré sa odohrali medzi 1. a 7. storočím v časti Európy na západ od Balkánu. Áno, tieto zmeny začali už v 1. storočí a trvali aj po roku 476, „oficiálnom dátume pádu“, ktorý si možno pamätáte zo školských lavíc.

Áno, zmeny sa obvykle dejú postupne, a nie nárazovo, takže je ťažké určiť konkrétny bod zlomu. Namiesto toho môžeme povedať, že v jednom momente ešte určite existovalo X a v inom momente už X skutočne neexistovalo (ale namiesto neho tam bolo Y) a medzitým došlo k nejakej zmene z X na Y. Napríklad v istom momente je Rím metropolou svetového významu, kam sa hrnú všetci, čo chcú niečo znamenať, v ďalšej chvíli je to stredne veľké mesto, kde sa medzi troskami antických stavieb pasú kravy, zatiaľ čo veľká politika sa deje niekde inde. Podobne nie je možné hovoriť o jednej príčine tejto transformácie, ale, naopak, musíme ju sledovať na mnohých úrovniach, ako sa určitý trend prehlbuje a vytvára druhoradé zmeny na iných miestach. Toto všetko, samozrejme, vo Fergusonovom výklade Gibbona a ďalších historikov chýba.

 

Čo sa nespomína?

Súčasní odborníci na problematiku transformácie rímskej civilizácie sa zhodujú na niekoľkých bodoch, ktoré Ferguson zabudol spomenúť (čo je závažný lapsus, keďže Ferguson tvrdí, že cituje práce dvoch významných historikov venujúcich sa tejto problematike). V prvom rade je dnes zrejmé, že dlho pred migráciami alebo vzostupom kresťanstva rímske impérium začalo ekonomicky stagnovať a od 3. storočia upadlo do recesie (mimochodom, to bol dôvod pre Diokleciánove reformy v 3. storočí, o ktorých ste sa učili na strednej škole). Zhoršujúce sa ekonomické podmienky boli jednou z príčin politickej nestability.

Rímsky systém správy bol založený na hegemónii a dobývaní, nie na kooperácii a rovnoprávnosti. Obyvatelia provincií boli na rozdiel od rímskych občanov neúmerne zaťažovaní daňami, v ríši boli druhoradí občania. Niet divu, že v ríši opätovne prepukali povstania s cieľom odčleniť sa od nej, či už išlo o Judeu, Arméniu, Afriku, alebo o Galiu. Napríklad len v priebehu 3. storočia sa Galia niekoľkokrát vzbúrila a Rím musel opakovane vysielať (drahé) légie, ktoré zabezpečili potlačenie povstaní (rozumej zaistili stabilný príjem z galských provincií). V rokoch 260 – 274 n. l. bola dokonca Galia de facto samostatným štátom s vlastným monarchom, ktorý bol rovnocenným partnerom pre rímskych cisárov.

Toto všetko sa udialo ešte pred vzostupom kresťanstva či významným prenikaním germánskych a ďalších etnických skupín do západnej Európy. Ďalším problémom Rímskej ríše bola rastúca nerovnosť, ktorá viedla k vzniku malej vplyvnej elity a veľkej masy bezzemkov, kolónov a chudobnej mestskej podtriedy. Kým v Ríme v priebehu prvých dvoch storočí existencie republiky vznikala trieda stredných remeselníkov, obchodníkov, profesionálov, v období úpadku sa táto vrstva výrazne zmenšila. Navyše sa výrazne znížila aj mobilita veľkej časti populácie, pôvodne slobodných občanov, z ktorých sa vďaka systému kolónov stali de facto otroci pripútaní k pôde. V takomto kontexte by nás nemalo udivovať, že Rímska ríša nemohla vydržať v nepozmenenej podobe a jej transformácia bola nevyhnutná. Došlo by k nej aj bez Gótov, Vandalov a Frankov.

Pokiaľ ide o kresťanstvo, to, naopak, dokázalo na istý čas poskytnúť potrebný dostredivý tmel, ktorý dokázal Rímsku ríšu udržať pohromade, aj keď už bola odsúdená k rozdrobeniu na menšie politické celky.

V priebehu 3. až. 7. storočia nahradili na západe centralizovanú ríšu menšie politické celky, ktoré si boli vedomé svojej súdržnosti na základe etnického pôvodu a náboženskej identity (niečo, čo v rímskej politickej ideológii výrazne chýbalo až do čias Konštantína). Toto nie je žiadny tristný scenár. Naopak, rozpad starších štruktúr priniesol západnej Európe potrebné ekonomické, politické a spoločenské oživenie, z ktorého istým spôsobom profitujeme dodnes. Práve v tomto období údajného pádu a úpadku boli položené teritoriálne základy mnohých moderných politických entít, práve v tomto období sa začala formovať európska identita (Rimania a Gréci boli skôr spojení so Stredozemným morom), práve v tomto období sa šírilo kresťanstvo v tej forme, ktorá bude dominovať západnej Európe až do 20. storočia (a poskytovať neustále tmel, čoho si boli vedomí mnohí politici a ideológovia až do súčasnosti), práve to uvoľnenie umožnilo, aby sa ekonomický, politický a spoločenský život presunul zo Stredomoria na sever, do dnešného Francúzska, Nemecka alebo Británie.

Samozrejme, od čias Rímskej ríše dochádzalo a opätovne dochádza k tým dvom procesom, ktoré sa tu už spomínali – k centralizácii (vzniku ríš, nadnárodných politických celkov, mnohoetnických útvarov) a k decentralizácii (rozpadu veľkých politických celkov na menšie, so správou na lokálnej úrovni). Aj my sme niekde v tomto pnutí a dobrá správa je, nezávisle na tom, čo nám o tom bude chcieť Niall Ferguson nahovoriť, že toto pnutie bude pokračovať jedným alebo druhým smerom. Otázka totiž nie je, prečo sa ríše drobia, ale aké faktory zrýchľujú/spomaľujú centralizáciu alebo decentralizáciu (niečo, na čo Ferguson opäť vôbec nereflektoval).

 

Útok v Paríži

Čo má s tým všetkým spoločné útok v Paríži? Vlna utečencov z Blízkeho východu v Európe alebo prítomnosť moslimskej menšiny v západoeurópskych štátoch? Nič. Hoci z ľudského hľadiska sú udalosti v Paríži tragické, z hľadiska dlhodobého historického vývoja sú nepodstatnou jednotlivosťou. Podobne ako to bolo so zosadením Romula Augustula Odoakarom v roku 476, udalosťou skutočne malého významu, ktorá nijako nezapôsobila na vtedajších ľudí, je to fantóm, ktorý nás len odvádza od skutočných mechanizmov transformácie západného sveta. Dokonca ani príliv utečencov do Európy nie je z dlhodobého hľadiska podstatným faktorom – ich počet nie je zatiaľ natoľko zásadný, aby ovplyvnil demografiu alebo kultúru Európy, a nie je vôbec jasné, či na tomto kontinente dlhodobo zostanú.

Moslimovia žijú na pôde Európy ako menšina od začiatku 8. storočia, teda asi 1200 rokov. Myslím, že z tohto hľadiska nemôžeme hovoriť o zásadne novom trende vo vývoji, a už vôbec nie o kataklizme, ako sa moslimských obyvateľov Európy snaží vykresliť Ferguson. Jeho portrét je, žiaľ, tak ako veľká časť jeho eseje, postavený predovšetkým na neznalosti – jeho i potenciálnych čitateľov. Pokiaľ sa chceme baviť o transformácii západu, milý pán Ferguson, je potrebné sa zaoberať týmito mechanizmami a faktormi, ktoré urýchľujú alebo spomaľujú určité trendy, predovšetkým tými ekonomickými, ekologickými a demografickými.

 

Čo teda dodať na záver?

Všetky grandiózne paralely medzi súčasnou západnou Európou (alebo Amerikou) a určitými historickými politickými útvarmi (Rímska ríša, Karolínska ríša, Perzská ríša) sú scestné z jedného zásadného dôvodu – moderné štáty, ktorých korene siahajú len do 18. storočia, sú zásadne odlišné od historických štátov. Vezmime si ekonomiku: v podstate až do modernej doby bol základný ekonomický model štátov postavený na teritoriálnej expanzií. V momente, keď nedokázali teritoriálne rásť, buď preto, že im to potenciál infraštruktúry nedovoľoval, alebo preto, že sa našiel iný teritoriálny štát, ktorý sa ukázal byť mocensky silnejší, dostávali sa rýchlo do ekonomickej stagnácie. Ak si nemáme predstaviť súčasnú Európu ako teritoriálnu ríšu, ktorú dokáže poháňať iba neustála expanzia a plienenie rozvinutých, bohatých susedov, tak prímer s Rímskou ríšou jednoducho nie je na mieste.

Ak chceme porovnať vývoj Rímskej ríše s vývojom iného predmodernej ríše, je vhodné pozrieť sa na radšej na ríšu arabskú, ktorá vznikla spolu s rozmachom islamu v 7. storočí na Blízkom východe, v severnej Afrike a v Španielsku a dokázala vytrvať po niekoľko storočí. Kým v Rímskej ríši profesionálna stredná trieda existovala iba v skromných zárodkoch a nikdy sa nerozvinula do silnej ekonomickej triedy, ktorá by napríklad dokázala poháňať ekonomiku tejto ríše, v kalifátoch už od 7. – 8. storočia vznikala merkantilná stredná trieda. Táto trieda bola kľúčovou pre úspech kalifátu a dôvodom, prečo v nich vzniklo dobré živné prostredie pre politickú stabilitu, rozvoj vied, umenia, literatúry, technológií a úžitkovej ekonomiky. Rímska ríša, inak povedané, si vykopala svoj vlastný hrob už na počiatku cisárstva (koniec 1. storočia pred n. l.), keď sa presadila úzka elita oligarchov na úkor tradičnej menšej šľachty, remeselníkov a mestských profesionálov.

Len pre porovnanie: teritoriálny rast Rímskej ríše sa začal na konci 3. storočia pred n. l. (počítam od expanzie za druhej púnskej vojny) a trval do začiatku 2. storočia n. l. Práve v tomto období došlo aj k najväčšiemu rozvoju rímskej civilizácie. Od roku 117 n. l. už ríša nerástla. Zhruba o sto rokov nato už čelila závažnej ekonomickej, politickej a populačnej kríze, v ktorej sa zmietala asi 50 rokov. Po tejto kríze už nič nebolo tak ako predtým. Aj napriek niekoľkým silným panovníkom-reformátorom, akými boli Dioklecián alebo Konštantín, sa v roku 395 n. l. Rímska ríša oficiálne rozpadla na dve entity. Ekonomicky efektívnejšie spravovaná, urbánnejšia, spoločensky rovnejšia a progresívnejšia bola východná časť, ktorá prežila až do roku 1453. Poznáme ju pod názvom Byzantská ríša. Na západe došlo k dlho odďaľovanej transformácii, ktorá znamenala definitívny koniec Rímskej ríše.

Islamský kalifát sa po Muhamedovej smrti v roku 632 n. l. rozšíril z Arabského polostrova a v priebehu len niečo vyše 100 rokov dosiahol svoj najväčší teritoriálny rozmach (s malými prídavkami neskôr). Po tomto dátume už zásadne nerástol, ale to neznamenalo jeho rýchly ekonomicky kolaps. Hoci v rámci kalifátu dochádzalo k drobeniu na menšie, lokálne kalifáty, k povstaniam a nepokojom, teritórium získané v 7. a 8. storočí dokázali moslimskí vládcovia udržať až do vpádu Mongolov v druhej polovici 13. storočia (čiže 500 rokov). A, samozrejme, vpád Mongolov a neskôr Turkov neznamenal koniec kalifátu ako inštitúcie ani zánik veľkých moslimských ríš. Naopak, priamym potomkom kalifátu sa stala Osmanská ríša, ktorá sa rozpadla až v 20. storočí.

Rímska ríša však priamych potomkov v západnej Európe nezanechala.

 

Mgr. Evina Steinová vyštudovala latinský jazyk na Masarykovej univerzite v Brne a medievistiku na Utrecht University v Holandsku. Od roku 2011 je pracovníčkou Kráľovskej holandskej akadémie vied (Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen), kde dokončuje doktorát o vedeckých komunitách v ranom stredoveku. Okrem HistoryWeb-u prispieva do viacerých blogov venujúcich sa histórii.

 

Použitá literatúra

Gibbon, E.: Úpadok a zánik Rímskej ríše. Bratislava 2012.

 

Internetové odkazy:

a) https://www.bostonglobe.com/opinion/2015/11/16/paris-and-fall-rome/ErlRjkQMGXhvDarTIxXpdK/story.html

b) https://www.facebook.com/notes/mark-humphries/the-paris-attacks-and-the-abuse-of-history/919018744800165

c) https://www.facebook.com/notes/beth-depalma-digeser/paris-not-the-fall-of-rome/10154219602346840

d) http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/ako-najvacsiu-risu-znicila-kriza#.Vkzu9b_GYUM

 

Obrazová príloha: T. Cole, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Čo zničilo Vikingov v Grónsku?

Čo zničilo Vikingov v Grónsku?

Vikingovia sa preslávili dobyvačnými a pirátskymi výpravami, ktoré znamenali pohromu pre veľkú časť stredovekej Európy. Zároveň však boli schopnými moreplavcami, ktorí pre vtedajších Európanov objavili neznáme krajiny, hlavne v oblasti severného Atlantiku. celý článok

Kríza západnej civilizácie – nič nové pod slnkom

Kríza západnej civilizácie – nič nové pod slnkom

Na okraji útesu sme už raz boli – v stredoveku. Kríza, kolaps, zánik západnej civilizácie sú však aj časté slovné spojenia dneška. Medzi ľuďmi vyvolávajú strach, na ktorom sa priživujú rôzne médiá, ale aj niektorí jednotlivci. Trochu sa však zabúda, že našej civilizácii hrozil zánik už mnohokrát. celý článok

Kolapsy zložitých spoločností (knižná recenzia)

Kolapsy zložitých spoločností (knižná recenzia)

Pred pár rokmi nastala finančná, hypotekárna, globálna, realitná, trhová, pre niekoho aj morálna kríza ľudskej spoločnosti. Dokonca „sme prežili“ aj mayský koniec sveta. Máme síce strach, že naša spoločnosť zanikne, ale ak sa tak naozaj stane, vzhľadom na dejiny nebudeme ani prví, ani poslední. celý článok

Ako najväčšiu ríšu zničila kríza

Ako najväčšiu ríšu zničila kríza

Rímska ríša bola najväčším a najdlhšie trvajúcim impériom v ľudských dejinách. Príčiny jej kolapsu sa hľadali už od čias jej konca. Dnes sa zdá, že tieto dôvody majú viac ekonomický charakter, ako sme si doteraz mysleli, a nájdeme medzi nimi až prekvapujúce paralely s našou vlastnou prítomnosťou. celý článok

Diskusia (1)

pridať

  • #239 | vesmirnavzducholod | 21.11.2015 12:59

    Hľadať historické paralely v súčasných udalostiach príliš význam nemá, keďže ešte nevieme, čo je a čo nie je podstatné. Avšak aj autorka príspevku si podĺa mňa prispôsobila niektoré veci, ktoré nemusela.

    Napríklad hovoriť o zjednodušovaní rímskeho sveta je dosť cynické. Áno, historici častokrát používajú túto líniu uvažovania. V skutočnosti to však bol kolaps dovtedajších štruktúr, pri ktorom zomierali ľudia (kvalita života, nestabilita) a tá situácia trvala niekoľko storočí. To je akoby niekto povedal, že druhá svetová vojna znamenala zjednodušenie nemeckého sveta, pretože Tretia ríša bola omnoho rigidnejšia štruktúra, než BRD. Možno to bolo potrebné, ale vnútorná reforma, akých rímsky (nemecký) svet zažil niekoľko, by azda bola menej bolestná.

    Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.