Tragédia politika, kňaza a človeka (ukážka)

Publikované : 15.05.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 2811

Pričasto necháme sa klamať bludom,

že pomoc božiu pričítame ľuďom.

William Shakespeare

 

V období prvej Československej republika

V decembri 1918 sa definitívne skončila Tisova vonkajšia politická neangažovanosť. Okrem vyššie spomínaných aktivít vtedy dostal, spolu s desiatkami ďalších slovenských katolíckych kňazov i laikov, Andrejom Hlinkom podpísanú oficiálnu pozvánku na zakladajúci, resp. obnovujúci zjazd Slovenskej ľudovej strany. Zhromaždenie sa konalo 19. decembra 1918 v Žiline, teda v meste, kde vtedy už prechodne sídlila Šrobárova „slovenská vláda“, t.j. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. Tisovo pozvanie do Žiliny svedčí o tom, že organizátori podujatia museli už o jeho aktivitách dačo vedieť – pravdepodobne od budúceho nitrianskeho biskupa, Tisovho cirkevného nadriadeného Karola Kmeťku, ktorý bol tiež podpísaný na pozývajúcom liste.

Obnovenie činnosti ľudovej strany nebolo iba prejavom prirodzenej stranícko-politickej štrukturalizácie a ideovej polarizácie slovenského verejného života, ale aj prejavom Hlinkových ambícií a snáh cirkevno-katolíckych kruhov pri obhajovaní svojich ideových, no aj ekonomických záujmov v novom štáte. Tieto tendencie boli Tisovi veľmi blízke, nemusel si ich osvojovať a od začiatku sa stal ich rozhodným a nadšeným prívržencom.

Novovzniknutá, lepšie povedané obnovená strana sa orientovala na podchytenie tej časti slovenského obyvateľstva katolíckeho vierovyznania, ktorej praktická politika sa v idealizovanej podobe spájala so zásadami kresťanskej morálky. Ako všetky politické strany vstupujúce do života v novom štáte sa prihlásila k zásadám parlamentnej demokracie. Okrem presadzovania kresťanských (katolíckych) princípov a záujmov nastolila v aktuálnej slovenskej a vlastne celoštátnej politike nesmierne citlivú otázku uznania samobytnosti slovenského národa, resp. štátoprávneho usporiadania česko-slovenského vzťahu v republike. Spočiatku sa dva spomenuté problémy vnímali ako perspektívne riešenie v duchu vnútornej stabilizácie i zahraničnopolitického postavenia štátu. Strana stála na programových zásadách tzv. Martinskej deklarácie a jej poslanci hlasovali za ústavu ČSR, v ktorej sa hovorilo o československom národe, hoci sami tento pojem považovali za fikciu. Neskôr sa ich postoje stávali omnoho nekompromisnejšie. Zdôrazňovanie náboženských a nacionálnych princípov a ich spájanie s aktuálnymi sociálnymi požiadavkami urobilo zo SĽS už niekoľko rokov po obnovení jej činnosti najmocnejší subjekt politického života na Slovensku.

Jozef Tiso sa dostal do Slovenskej ľudovej strany ako vcelku málo známa osoba. Jeho objektívnym mínusom bolo, že oproti viacerým popredným činiteľom strany spomedzi katolíckych kňazov i laikov sa neangažoval v predprevratovej slovenskej politike. Ani po vstupe do strany nepatril hneď k politicky a ľudsky najbližším spolupracovníkom Andreja Hlinku – uznávanej autority nielen vo svojej strane, ale vo verejnom živote na Slovensku vôbec. Podobným handicapom trpeli aj mnohí iní noví členovia strany, no Tiso ho rýchlo prekonal. Mal totiž vlastnosti a schopnosti, ktoré mnohým jeho generačným druhom v strane, no aj zaslúžilým predprevratovým ľudákom chýbali. Bola to usilovnosť, cieľavedomosť, systematickosť, organizačné schopnosti, podopreté nielen osobnými ambíciami, ale aj vysokým stupňom inteligencie, všeobecnej rozhľadenosti, pohotovosťou, schopnosťou formulovať svoje i stranícke myšlienky do programových dokumentov a článkov. Okrem toho vedel efektívne využívať aj svoje kazateľské schopnosti kňaza v bohatej publicistickej a verejno-prednáškovej činnosti. Poznal svojich potenciálnych poslucháčov a čitateľov. Vedel sa im prihovoriť „ľudovým jazykom“ a štýlom. Dikciu svojich článkov a prejavov pružne prispôsoboval prostrediu, v ktorom odznievali, nutne v nich používajúc značnú dávku populizmu a demagógie. Veľmi skoro sa stal obľúbeným autorom ľudáckej tlače i temperamentným rečníkom na straníckych zhromaždeniach. Hlinka ocenil spomínané Tisove prednosti a začal ho protežovať a poverovať stále dôležitejšími úlohami. V roku 1922 dostal J. Tiso ponuku, aby sa ujal funkcie šéfredaktora v tlačovom orgáne strany Slovák, ktorý sa presťahoval z Ružomberka do Bratislavy.1

Tiso síce ponuku odmietol (na šéfredaktorskú stoličku si sadol V. Tuka), ale ďalej stúpal vyššie po schodoch funkcionárskeho rebríčka v ľudáckom hnutí trpiaceho ,podobne ako všetky politické strany na Slovensku po roku 1918 na nedostatok skutočne nadpriemerne vzdelaných ľudí. Preto Hlinka považoval Tisu za „naslovovzatého vedátora, filozofa a politika“2 a preto približne v tom istom čase preferoval aj ďalšieho „novostraníka“, Vojtecha Tuku, ktorý sa stal od počiatku akýmsi „tichým sokom“ Jozefa Tisu. Ich zápas vyvrcholil do ostrého, pred verejnosťou utajovaného sporu v čase Slovenskej republiky, keď boli obaja súperi na vrchole politickej kariéry. Tuka tiež upútal Hlinkovu pozornosť svojou inteligenciou, znalosťou svetových jazykov, medzinárodného práva, štylistickou pohotovosťou a v neposlednom rade aj svojimi stykmi v zahraničí. Tuka mal však v strane úplne iné osobné a politické ambície než jeho budúci sok. Zatiaľ čo Tiso už na konci roka 1918 pragmaticky zobral na vedomie neudržateľnosť integrity Uhorska, pre mnohých jeho partnerov v SĽS to nebolo také samozrejmé. Svedčí o tom nielen Tukova spravodajská činnosť v prospech horthyovského Maďarska (čiastočne odhalená v jeho procese v roku 1929 a bezpečne zdokumentovaná najmä v neskorších odborných historických prácach3), ale aj protičeskoslovenské aktivity, ktoré v medzivojnovom období v exile vyvíjali, okrem iných, napríklad bývalý popredný ľudácky poslanec František Jehlička alebo prvý šéfredaktor Slováka, tlačového orgánu ľudovej strany Štefan Mnoheľ. Spomínané osobnosti, spolu s A. Hlinkom podnikli  v septembri a v októbri 1919, za pomoci poľských a maďarských úradov, s falošnými pasmi ilegálnu cestu do Paríža, kde chceli účastníkom tam prebiehajúcej mierovej konferencii predložiť požiadavky na autonómiu Slovenka, čo však v danom čase vážne ohrozovalo štátnu integritu a územnú celistvosť novoutvorenej Česko-Slovenskej republiky. Nový česko-slovenský štát totiž práve vtedy úporne zápasil s poľskými, no hlavne s maďarskými snahami o revíziu svojich hraníc. Cesta skončila politickým fiaskom. Zatiaľ čo sa Hlinka vrátil z nej domov, F. Jehlička ostal v zahraničí, kde zahájil ostrú protičeskoslovenskú kampaň financovanú najmä maďarskými vládnymi kruhmi. Okrem vypracovania početných memoránd založil dokonca v Budapešti Ľudovú stranu maďarsko-slovenského priateľstva, ktorá požadovala autonómiu Slovenska v rámci obnoveného veľkého Uhorska. Strana, ani akcie Jehličku a jeho spolupracovníkov nezískali žiadnu politickú váhu. Podobné odhalenia a z nich vyplývajúce aféry však ľudovej strane nesporne uškodili. Zanechali na nej biľag podozrenia z „maďarónstva“, čo oponenti často využívali a zneužívali v propagandistických prestrelkách, najmä v polemikách o štátoprávnom autonómnom postavení Slovenska v republike, no niekedy aj v otázke uznania samobytnosti slovenského národa. Možno práve preto obvinenia zo štátnej nespoľahlivosti vcelku neohrozili popularitu a silu ľudovej strany na Slovensku.

Jozef Tiso sa podobným nástrahám úspešne vyhol a venoval sa straníckej práci vždy v duchu Hlinkových pokynov. Na jar 1919 založil v Nitre miestnu odbočku ľudovej strany a jej organizácie pomáhal budovať aj na iných miestach nitrianskej župy. V okruhu svojho pôsobenia bol zakladateľom Slovenského katolíckeho kruhu a organizátorom slovenskej mládežníckej telovýchovnej organizácie Orol, akéhosi ideového protipólu českého Sokola. Bol nielen zakladateľom, ale aj častým a plamenným rečníkom na podujatiach spomenutých organizácií.4 Jeho aktivity sa prejavili aj v publicistickej a redakčnej práci. Okrem redigovania týždenníka Nitra prispieval do ľudáckeho tlačového orgánu Slovák, do Ľudovej politiky, do Duchovného pastiera, ktorý aj redigoval, ako aj do viacerých regionálnych novín, blízkych SĽS. Ak pred rokom 1918 mala jeho publicistika z hľadiska tematického skôr nábožensko-výchovný, osvetový a kultúrny charakter, jeho povojnové články stále zreteľnejšie tendovali k aktuálnym politickým problémom. Prirodzene, že sa v nich prejavila jeho príslušnosť k ľudovej strane a hlavným motívom jeho článkov sa okrem náboženských (kresťanských) problémov vo verejnom živote stala otázka autonómie Slovenska, resp. uznania samobytnosti slovenského národa. Tiso bol nielen temperamentný rečník, ale aj publicista, ktorý vedel písať veľmi ostrým tónom. V dobovej žurnalistike rozdával i prijímal údery, ktoré často nemali veľa spoločného ani s kultúrnosťou, ani s kresťanskou láskou a ekumenickou toleranciou.5 Na druhej strane vedel prekvapiť svojich ideových odporcov nečakanou zmierlivosťou, kultivovanosťou štýlu a presvedčivou argumentáciou, čo sa prejavovalo najmä na oficiálnych politických rokovaniach, ako aj v jeho neskorších vystúpeniach na pôde Národného zhromaždenia. Nemožno sa ubrániť dojmu, že Jozef Tiso ukazoval vo svojej verejnej a politickej činnosti akési dve tváre – umiernenú a radikálnu – a to aj vtedy, keď bol na vrchole politickej moci.

 

Poznámky:

 1/ Ľ. Kázmerová- M. Katuninec: Dilemy Karola Sidora. Bratislava Bratislava 2006, s. 47

2/ Slovák, 13. októbra 1937.

3/ Kramer, J.: Iredenta a separatizmus v slovenskej politike 1919-1938. Brati­slava, 1957.

4/ Bartlová, A.: Jozef Tiso — funkcionár HSĽS a poslanec Národného zhro­maždenia (1918-1938). In: Pokus o politický a osobný portrét..., s. 76-78.

5/ Krajčovičová, N.: Publicistika Jozefa Tisu v rokoch 1918-1938, In: POKUS o politický a osobný profil Jozefa Tisus. s. 89-98

 

 

Ivan Kamenec: Tragédia politika, kňaza a človeka. 1. vyd. Bratislava : Premedia 2013. 200 strán. pevná väzba. ISBN 978-80-89594-61-0.

 

 

 

 

Obrazová príloha: Premedia, Bundesarchiv, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Sovietske letkyne vo vojne

Sovietske letkyne vo vojne

Sovietsky zväz bol jedinou krajinou, ktorá počas druhej svetovej vojny organizovala a nasadila letecké bojové jednotky zložené zo žien – pilotiek. celý článok

Stredovek v nás

Stredovek v nás

U mnohých ľudí sa pri vyslovení slova stredovek vynorí obraz temnoty, násilia, špiny a neschopnosti prijať niečo nové, strnulosť až nehybnosť a neustále zotrvávanie na starých predstavách. Tieto asociácie však odborníkov na stredovek zarmucujú. celý článok

Prízraky na Devíne

Prízraky na Devíne

Známa démonická dvojica bojujúca s besmi i rovnako neľútostnými ľudskými nepriateľmi v historických reáliách raného stredoveku sa po troch rokoch vracia v novom príbehu. celý článok

Rusko, Ukrajina a my

Rusko, Ukrajina a my

Vojna Ukrajincov skonsolidovala. Keby jej nebolo, vláda nevydrží ani niekoľko mesiacov a krajina sa rozvalí. Ale tým, že sa Rusi rozhodli zabrať Krym a podporiť separatistov, krajinu poskladali dohromady. Skrátka, Rusi získali Krym a stratili Ukrajinu. Ukrajina stratila Krym, ale získala samu seba. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.