Titanic – niekoľko nevyslovených ponaučení

Publikované : 10.05.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 6740

Zrážka slov literárnych velikánov nad zrážkou slávneho parníka s ľadovcom.

 

Titanic, najväčší a najluxusnejší zaoceánsky parník svojej doby, sa potopil hneď na svojej prvej plavbe po zrážke s ľadovcom v chladných vodách severného Atlantiku 15. apríla 1912. Z vyše 2200 osôb na palube zahynulo viac ako 1500 cestujúcich a členov posádky. Svetová verejnosť bola týmto námorným nešťastím šokovaná viac než ktoroukoľvek inou podobnou udalosťou, a ešte aj dnes, po vyše storočí, dokáže potopenie Titanicu stále pútať pozornosť a vzbudzovať obrovský záujem.

O výnimočných okolnostiach tejto mimoriadnej udalosti svedčí aj polozabudnutá, ale búrlivá výmena názorov medzi dvoma literárnymi velikánmi tej doby – írskym dramatikom a neskorším nositeľom Nobelovej ceny za literatúru Georgom Bernardom Shawom (1856 – 1950) a anglickým spisovateľom a „otcom“ najslávnejšieho detektíva na svete Arthurom Conanom Doylom (1859 – 1930), ku ktorej prišlo len mesiac po tragédii. Pragmatický a nanajvýš kritický Shaw vo svojom článku pre noviny The Daily News and Leader (založenými, mimochodom, ďalším literárnym velikánom Charlesom Dickensom v roku 1846) zo 14. mája 1912 poukázal na nezrovnalosti medzi príbehmi o hrdinstve, ktoré prinášala tlač, a krutou realitou, ktorú odhalilo vyšetrovanie katastrofy. Konzervatívny a sentimentálny Doyle mu v súlade s prevládajúcim romantickým naladením verejnosti kontroval presvedčením, že sa posádka i zachránení cestujúci chovali s príkladným hrdinstvom a robili česť britskej predstave o cti.

Prinášame vám prepis tejto pozoruhodnej výmeny názorov. Treba podotknúť, že tento spor nie je definitívne rozhodnutý ani vyše sto rokov po nešťastí, k čomu určite prispieva aj neustále živý záujem o túto výnimočnú loď a jej nemenej výnimočný osud.

 

Niekoľko nevyslovených ponaučení  (Some Unmentioned Morals) od G. B. Shawa, publikovaných 14. mája 1912 v Daily News

Čím to, že senzačná katastrofa nepohne moderný národ k slzám, modlitbám, vyjadreniu sústrasti pozostalým či ku gratuláciám zachráneným? Prečo neočistí duše ľútosťou a hrôzou, ale vedie k drzej vyzývavosti voči neúprosnému osudu a holej skutočnosti a nájde svoj výraz v záplave poburujúcich fantastických klamstiev?

Čo očakáva fantázia od stroskotania lode? Predovšetkým pokrik „ženy a deti prvé“. Žiadny muž nesmie vstúpiť do člna, pokiaľ je na palube nešťastnej lode jediná žena či dieťa. Nikoho nezaujíma, kto bude veslovať a riadiť čln naložený ženami, ktoré držia deti v náručí. Nikomu vôbec nenapadne možnosť, žeby rozumná žena odmietla zveriť svoje dieťa alebo seba člnu, ktorý nie je aspoň sčasti obsadený mužskou posádkou. Príkaz romantiky znie – ženy a deti prvé. Nikde neznel zbor rituálnej rozkoše nad striktným dodržaním tohto príkazu britskými hrdinami z Titanicu hlasnejšie než v novinách, ktoré priniesli prvú správu o stroskotaní z pera zachránenej očitej svedkyne lady Duff-Gordonovej. Popísala, ako unikla v kapitánovom člne, v ktorom okrem nej sedela ešte jedna žena a desať mužov: dohromady dvanásť ľudí. Jedna žena na päť mužov. Zbor: „Málokedy v drsných dejinách tohto ostrova...“ atď. atď.

Ďalšia romantická požiadavka: Zatiaľ čo všetci muži (samozrejme, s výnimkou cudzincov, ktorí sa tlačia do člnov cez ženy a deti, a musia byť preto zastrelení prísnymi britskými dôstojníkmi) musia byť hrdinami, kapitán musí byť priam titanom. Musí to byť skvelý námorník, pokojný, statočný, musí sa tešiť z nebezpečenstva a smrti a musí byť žijúcou zárukou, že stroskotanie nikto nezavinil, práve naopak, že ide o triumf britskej moreplavby.

Presne za takéhoto muža bol nadšene vyhlásený kapitán Smith v ten deň, keď bolo oznámené (a tiež sa zjavne verilo), že sa zastrelil na kapitánskom mostíku alebo že zastrelil prvého dôstojníka či prvý dôstojník zastrelil jeho. Hlavne, že sa strieľalo, aby opona mohla padnúť s patričným efektom. Novinári, ktorí doposiaľ nemali tušenie o existencii kapitána Smitha, o ňom po katastrofe začali písať s nadšením, akým by neoslávili ani Nelsona. Pritom celkom bezpečne vieme len to, že kapitán Smith prišiel o svoju loď preto, že tvrdohlavo a vedome plával proti ľadovému poľu najvyššou rýchlosťou, akú mu zásoby uhlia dovoľovali. Pykal za to rovnako ako veľa ďalších ľudí, za ktorých životy niesol zodpovednosť. Keby svoju loď doviedol bezpečne do prístavu, ani pes by po ňom neštekol.

Tretia romantická požiadavka: Dôstojníci, pokiaľ práve nestrieľajú vystrašených cudzincov, musia byť statoční, rozvážni a pokojní. Všetci sa jednomyseľne zhodli, že dôstojníci v tomto ohľade prekonali všetky očakávania. Skutočné svedectvá však ukazujú, že pána Ismaya (riaditeľa spoločnosti White Star Line, ktorej patril Titanic, pozn. autora) poslal dôstojník jeho člna do čerta a že člny, napriek tomu, že neboli úplne obsadené, odmietli prísť na pomoc ľuďom, ktorí vo svojich korkových vestách zápasili vo vode o život. Prečo? Jednoducho preto, že ľudia v nich sa báli. Strach bol práve taký prirodzený ako spôsob, akým dôstojník oslovil pána Ismaya. Kto z nás doma má právo ich zato obviňovať alebo si myslieť, že by na ich mieste bol pokojnejší či statočnejší? Je však nutné uisťovať svet, že iba Angličania sa vedia chovať hrdinsky, a ich konanie porovnávať s údajnou zbabelosťou, akú by za daných okolností predvádzali Malajci, Taliani alebo vôbec cudzinci – napríklad taký Nansen, Amundsen či vojvoda z Abruzza (slávni cestovatelia a výskumníci, pozn. autora)?

Štvrtá romantická požiadavka: Všetci musia pozerať smrti do tváre bez mihnutia oka. Orchester musí zahrať „Blíž k tebe, Bože môj“, zrejme ako doprovod k výzve, aby pán Ismay išiel do čerta. Zoširoka sa básnilo, že to bolo práve tak, a nie inak. Faktické svedectvo však ukazuje, že kapitán a jeho dôstojníci sa tak báli paniky, že sa vôbec neodvážili povedať cestujúcim tretej triedy, čo sa deje. Orchester hral ragtime, aby sa cestujúci upokojili. Tí sa preto nehrnuli do svojich člnov a svoju situáciu si uvedomili, až keď boli člny preč a loď sa strmhlavo provou napred potápala. O tom, čo nasledovalo, nás informovala lady Duff Gordonová, a svedkovia v americkom vyšetrovaní o tom vypovedali len veľmi neradi.

Pýtam sa: Načo tieto hrozné, rúhačské, neľudské a chvastavé klamstvá? Máme dočinenia s nešťastím, ktoré by mohlo najväčšiu pýchu naučiť pokore a všetkým zobrať úsmev z tváre. Namiesto toho však sledujeme len chvastanie, drzosť a lži. Tak aspoň pôsobia naše noviny. Majú novinári pravdu, alebo nie? Vyjadrovala tlač skutočne názor verejnosti? Obávam sa, že áno. Duchovní a štátnici hovorili takmer rovnako. Z toho všetkého vo mne zostal pocit hlbokej nechuti, takmer národnej hanby. Som blázon? Možno. Nemôžem si však pomôcť. Pripadá mi, že by ľudia v hlbokom pohnutí mali hovoriť pravdu. Anglický národ je však zrejme opačného názoru. Som opäť v menšine. Čo z toho vyplýva? Myslím pre Anglicko. Predstavme si, že by sme sa dostali do sporu s rasou, ktorá má odvahu pozrieť sa pravde do očí a dosť múdrosti posúdiť vlastné kvality. Našťastie pre nás, žiadna taká nie je v dohľade. Našou biednou útechou musí byť, že každý ďalší národ by sa choval rovnako absurdne.

 

Protestná odpoveď sira Arthura Conana Doyla z 20. mája 1912

Pane, práve som si prečítal článok pána Bernarda Shawa o skaze Titanicu, ktorý vyšiel vo Vašich novinách 14. mája. Podľa autorovho tvrdenia je článok napísaný v záujme pravdy a obviňuje všetkých naokolo zo lži. Nespomínam si na výtvor, ktorý by s rovnakým cieľom obsahoval toľko zjavných neprávd. Ako je vôbec možné práve teraz písať s takou neviazanosťou a frivolnosťou o tejto udalosti, je skutočne mimo ľudského chápania. Pozrime sa na niekoľko tvrdení tohto článku.

Pán Shaw si dovoľuje – v snahe podoprieť svoju zvrátenú tézu o neexistencii hrdinstva – citovať údaje, ktoré ukazujú, že ženy nedostali pri zachraňovaní prednosť. Vyberá si preto jediný a najmenší čln, ktorý bol navyše obsadený a spustený na vodu za podivných okolností, ktoré sú teraz predmetom vyšetrovania. Pretože v tomto člne bolo desať mužov a dve ženy, majú byť všetky reči o hrdinstve a gavalierstve iba pretvárkou. Pán Shaw však vie rovnako dobre ako ja, že keby si vybral hneď vedľajší čln, musel by priznať, že v ňom zo 70 ľudí bolo 65 žien a že nedostatok mužov na ňom veľmi sťažoval plavbu. V snahe vyvolať falošný dojem sa teda zámerne vyberá výnimka, hoci sa takto skresľuje celá situácia. Je vari toto slušný spôsob polemiky, ktorý by dával pisateľovi právo obviňovať súčasníkov z prekrúcania skutočnosti?

Ďalší odsek článku pána Shawa je pokusom očierniť správanie kapitána Smitha. Pán Shaw používa svoju obľúbenú metódu „suggestio falsi“ a predstiera, že sympatie, ktoré verejnosť vyjadrila kapitánovi Smithovi, boli prejavom súhlasu so spôsobom, akým kapitán riadil svoju loď. Všetci vrátane pána Shawa veľmi dobre vedia, že nikto neobhajoval riziko, ktoré na seba kapitán vzal. Prejavené sympatie patrili starému a čestnému námorníkovi, ktorý sa dopustil jedinej a hroznej chyby a ktorý vedome obetoval svoj život, aby svoju chybu odčinil. Išlo o sympatie k mužovi, ktorý odmietol záchrannú vestu, do poslednej chvíle sa snažil pomôcť ľuďom, ktorým nechcene ublížil, a nakoniec plával s dieťaťom v náručí k člnu, do ktorého odmietol vstúpiť. Taká je skutočnosť a tvrdenie pána Shawa, že stroskotanie bolo oslavované ako „triumf britskej moreplavby“, len potvrdzuje fakt, ktorý snáď ani netreba zdôrazňovať, totiž že u pána Shawa platí fráza vždy viac ako pravda. To isté je možné povedať o jeho slovách, „že sa o kapitánovi písalo lepšie, ako by sa písalo o Nelsonovi“. Pokiaľ mi pán Shaw ukáže jediný článok zodpovedného novinára, v ktorom sa o kapitánovi Smithovi píše ako o Nelsonovi, rád pošlem sto libier Fabiánskej spoločnosti (socialistická spoločnosť v Británii, ktorej zakladateľom bol práve Shaw, pozn. autora).

Ďalšie tvrdenie pána Shawa – o to jedovatejšie, že nebolo jednoznačne vyjadrené – naznačuje, že dôstojníci si neplnili svoje povinnosti. Pokiaľ majú jeho neurčité slová vôbec nejaký zmysel, nemôžu znamenať nič iné. Pán Shaw cituje výrok dôstojníka Lowea, adresovaný pánovi Ismayovi, ktorý sa plietol do prípravy člna, ako by šlo o nejaký zločin. Neviem si predstaviť lepší príklad dôstojníka konajúceho svoju povinnosť, ako je príklad podriadeného, ktorý si takto dovolí odpovedať riaditeľovi svojej spoločnosti, keď sa domnieva, že ho zdržuje pri záchranných prácach. Šiesty dôstojník zahynul spoločne s kapitánom. Predpokladám, že ani pán Shaw od neho nemôže žiadať viac. Nepočul som ani nečítal o ďalších dôvodoch pre kritiku ostatných dôstojníkov. Pán Shaw taký dôvod vidí v skutočnosti, že jeden z dôstojníkov vypálil z revolvera, aby zastrašil cudzích emigrantov, ktorí sa hrnuli k člnom. Tento fakt a uistenie, že títo cestujúci boli cudzinci, boli potvrdené niekoľkými očitými svedkami. Prial by si pán Shaw, aby toto svedectvo bolo potlačené? Pokiaľ nie, kam smeruje jeho výčitka? Nakoniec sa pán Shaw snaží zľahčiť nádhernú epizódu s orchestrom náznakmi, že orchester hral podľa rozkazu vydaného so zámerom zabrániť panike. Aj keby to tak bolo, ako to znižuje múdrosť rozkazu, alebo hrdinstvo hudobníkov? Bolo rozumné zabrániť panike a je obdivuhodné, že sa našli muži, ktorí to dokázali urobiť práve takto.

Pokiaľ ide o všeobecné obvinenie, že táto príležitosť bola využitá ku glorifikácii britských kvalít – boli by sme skutočne strateným národom, ak by sme nevedeli vzdať česť odvahe a disciplíne, ktoré pred sebou vidíme v tej najvyššej forme. Skutočnosť, že naše sympatie majú širší dosah, ukazuje, že správaniu cestujúcich Američanov, najmä správaniu toľkých neobľúbených milionárov, sa dostalo rovnako vrelej chvály, ako všetkým ostatným aktérom tejto veľkolepej drámy. V každom prípade je veľmi smutné sledovať človeka s nesporným nadaním, ako používa svoj talent k prekrúcaniu skutočností a k zahanbeniu vlastného národa, nehovoriac o tom, že jeho slová len prehlbujú zármutok tých, ktorí už zažili viac ako dosť bolesti.

 

Shawova odpoveď Doylovi z 22. mája

Vážený pane, dúfam, že svojho priateľa Arthura Conana Doyla donútim, potom ako si uľavil svojím romantickým a vrelým protestom, aby si znovu, tretí alebo štvrtý raz, prečítal môj článok a povedal Vám, k čomu po zrelej úvahe prišiel. Nie je totiž možné, aby rozumný človek nesúhlasil čo len s jediným slovom, ktoré som napísal.

Znovu prehlasujem, že pokiaľ sú k dispozícii len najstručnejšie holé správy o stroskotaní lode a novinári si okamžite začnú domýšľať podrobnosti, potom noviny klamú. Na tom nič nemení možnosť, že neskoršie autentické správy môžu potvrdiť niekoľko útržkov pôvodných výmyslov. Prvé vysvetlenie, ktoré sme dostali, sa týkalo člna, v ktorom bolo desať mužov, dve ženy a množstvo miesta pre ďalších stroskotancov. Ďalšie vysvetlenie pochádzalo z člna, ktorý sa rovnako ako ten prvý nevrátil, aby pomohol topiacim sa, pretože ľudia v nich mali strach. Fantazírovanie o zásade „ženy a deti prvé“ sa v novinových článkoch objavilo na základe týchto, a iba týchto informácií. Sir Arthur tvrdí, že som si „vybral“ tieto člny, aby som dokázal svoje tvrdenie. Samozrejme, že som si ich vybral. Chcel som podložiť svoje tvrdenie. Vybrané fakty moje tvrdenie podložili a podkladajú ho doteraz. Povedal som, že naši novinári začali písať bez najmenšieho ohľadu na fakty a znášali nadšenú chválu na hrdinov Titanicu v čase, keď jediné dostupné správy svedčili o správaní, ktoré by vojakovi zabezpečilo salvu popravčej čaty a námorníkovi slučku. Pôvodné klamstvá boli horlivejšie vo svojej chvále, aj keď i ďalšie správy o správaní dôstojníkov a posádky prinášali doklady veľkého úsilia a obetavosti hodné tejto chvály. Každému rozumne uvažujúcemu človeku preto musí byť jasné, že by rovnakým táraním boli zahrnutí aj najväčší zbabelci, keby sa ukázalo, že na celej udalosti nie je jediný pozitívny rys. Kapitán nepochybne stratil na popularite, keď spľasli ohováračské klamstvá, že sa zastrelil. Môžem sa teda opýtať, akú hodnotu má skutočné hrdinstvo v krajine, ktorá takto reaguje na fantazmagórie vymýšľané ľuďmi, ktorí koniec koncov nie sú schopní prísť na nič iné ako na príbehy senzačnej zbabelosti? Prijal by sir Arthur vyznamenanie z rúk imbecilných klamárov, ktorých tak obhajuje?

Sir Arthur ma obviňuje z klamstva a musím priznať, že ma príliš nepovzbudzuje, aby som hovoril pravdu. Vzápätí však, sám proti sebe, pokračuje najväčším klamstvom, aké kedy smrteľník zaslal do rúk tlačiarovi. Najskôr uvádza, že som citoval slová dôstojníka, ktorý poslal pána Ismaya do čerta, „ako by šlo o zločin“. Tak to však nebolo. Povedal som, že výrok bol veľmi prirodzený, aj keď podľa môjho názoru nebol ani obdivuhodný, ani hrdinský. Pokiaľ sa mýlim, potom si môžem rovnako robiť nároky na hrdinstvo, lebo aj mne sa vo vypätých chvíľach niekoľkokrát stalo, že som stratil hlavu a použil presne rovnaké slová, aké si pripisuje daný dôstojník.Sir Arthur však pokračuje: „Neviem si predstaviť lepší príklad dôstojníka konajúceho svoju povinnosť, ako je príklad podriadeného, ktorý si takto dovolí odpovedať riaditeľovi svojej spoločnosti, keď sa domnieva, že ho zdržuje pri záchranných prácach.“ Nepochybne si viete predstaviť lepší príklad, sir Arthur. Veľa strán heroických romancí z vášho pera dokazuje, že si viete predstaviť oveľa lepšie príklady. Uvedená epizóda nie je vrcholom hrdinstva a Vás neopustila predstavivosť, ani vám nezmäkol mozog natoľko, aby ste videli vznešenosť v takej taľafatke, že ustarostený dôstojník pošle svojho riaditeľa (nepochybne božskú to osobu) do čerta. Nedovolil by som žiadnemu vášmu nepriateľovi, aby Vás takto ohováral. Keď ste sa však tak gavaliersky ohovoril sám, nepoučujte ma, prosím, o bezduchom klamaní, pretože ste sa mu prinajmenšom vyrovnali nepochopiteľnou vetou, ktorú som práve citoval.

Nemôžem prijať ponuku sira Arthura, že pošle sto libier Fabiánskej spoločnosti za každú chválu zosnulého kapitána Smitha, ktorá by prekonávala chválu Nelsona a bola v novinách prvé dni po nešťastí, ako som to veľmi zdržanlivo popísal. Prajem Fabiánskej spoločnosti solventnosť, ale nie za cenu finančného zruinovania priateľa. Neriskoval by som, že zvýšim bolesť rodiny kapitána Smitha jediným slovom navyše k faktom, ktoré hovoria samy za seba, ak by si rovnakú zdržanlivosť dopriavali aj ostatní. Ak by však novinári mali hlasno oslavovať advokáta, ktorému obesia klienta, lekára, ktorému zomrie pacient, generála strácajúceho bitky či kapitána, ktorého loď ide ku dnu, potom je nutné takú falošnosť pranierovať. Množstvo britských kapitánov previedlo svoje lode bezpečne ľadovými poľami jednoducho tak, že plnili svoje povinnosti a dodržiavali predpisy. Máme kapitánov, ktorí vždy dbali, aby ich posádky vedeli, k akému člnu patria, a vedeli v ňom zaujať svoje miesto. Máme kapitánov, ktorí dokázali udržať disciplínu tvárou v tvár nebezpečenstvu a smrti a nestratiť pritom jediný život, ktorý bolo možné zachrániť. Často im za to nikto nevyjadril jediným slovom poďakovanie zrejme preto, že sa nedopustili nezbedností, ktoré vyvolávajú záchvaty novinárskeho fantazírovania. Takých kapitánov obdivujem a ich lodiam dávam pri svojich cestách prednosť.

Bol by som nerád, keby mal ktokoľvek získať dojem, že by som bol len na okamih ochotný veriť srdcervúcim nezmyslom, ktoré hlupáci a klamári vložili do úst zosnulému kapitánovi. Tiež si uvedomujem, že kapitáni podobných plávajúcich (alebo potápajúcich sa) hotelov nemôžu byť takí všadeprítomní ako kapitán krížnika, a že je oveľa ťažšie veliť davu čašníkov a skladníkov než posádke skúsených námorníkov. Ani to najlepšie ospravedlnenie však nemôže zmeniť nezdar na úspech. Sir Arthur nemôže nevedieť, čo by sa dialo, keby bol Titanic vojnovou loďou Jeho Veličenstva. Nemôže predstierať, že nemá tušenie, k akému záveru a rozsudku by dospel vojenský súd na základe svedectiev, ktoré sme dostali v posledných dňoch. Pretože jeden z mojich príbuzných slúžil v Atlantiku a možno preto, že  náhodou viem z vlastnej skúsenosti, čo znamená stáť tvárou v tvár smrti na mori, viem si predstaviť, aké nebezpečenstvo pre osobný parník predstavujú ľadovce. Viem tiež, že nie je hrdinstvo utopiť sa, keď vám iná možnosť nezostáva. Kapitán Titanicu sa nedopustil „hroznej chyby“, ako si myslí sir Arthur. Vôbec neurobil chybu. Veľmi dobre vedel, že ľad je jediným rizikom, ktoré sa v jeho povolaní považuje za smrteľné. Napriek tomu, že to vedel, riskoval a svoju stávku o život prehral. Sentimentálni idioti mi zlomeným hlasom hovoria, že kapitán predsa „šiel ku dnu“. Odpovedám im s netrpezlivým pohŕdaním, že kameň ide tiež ku dnu. Hrdinstvo je výnimočne skvelé správanie, ktoré vyplýva z mimoriadnej sily charakteru. Mimoriadne okolnosti môžu hrdinstvo podnietiť a môžu zvýšiť jeho dramatický efekt súcitom, hrôzou, smrťou a skazou, tmou a šírkou vodných plání. Žiadny z týchto sprievodných znakov však sám o sebe nie je hrdinstvom. Predstierať opak znamená znehodnocovať morálnu hodnotu hrdinstva a vydávať senzačnú nehodu za vznešený čin.

Som rovnako vnímavý k tragike katastrofy ako ktokoľvek iný. K napísaniu článku ma vyprovokovali nechutné a nepoctivé nezmysly a snaha priviesť našich novinárov k rozumu tým, že im niekto drsne vysvetlí ako zneuctili katastrofu výbuchom romantických klamstiev. Nakoniec by som chcel dodať, že keby som predtým, ako som toto všetko vôbec napísal, mal po ruke doklady, ktoré vyplynuli z vyšetrovania lorda Merseya o Californiane (parník, ktorý neprišiel na pomoc potápajúcemu sa Titanicu, hoci sa nachádzal v jeho blízkosti, pozn. autora) a o záchranných člnoch Titanicu, vyjadril by som sa pravdepodobne oveľa tvrdšie. Podobnému pokušeniu môžem teraz odolať, pretože už samotné zistené fakty vyvolávajú hystériu.

 

Uzavretie polemiky Arthurom Conanom Doylom 25. mája

Vážený pane, nechcem pokračovať v tejto polemike, ktorá k ničomu nevedie, a dotknem sa iba jediného bodu odpovede pána Shawa na môj list. Pán Shaw tvrdí, že som ho obvinil zo lži. Nedopustil som sa podobného poklesku voči pravidlám diskusie. Najhoršie, čo si o pánovi Shawovi myslím a čo som tiež vyjadril, je, že jeho skvelý talent nezahrňuje schopnosť zvážiť dôkazy. Rovnako nemá tú vlastnosť – nech už ju nazveme vkusom, slušnosťou alebo ľudskosťou –, ktorá nedovoľuje zbytočne zraňovať cítenie ďalších ľudí.

 

Preložil Roman Mocpajchel

 

Použitá literatúra

Davie, M.: Titanic. Praha 1991.

 

Internetové odkazy:

a) https://www.arthur-conan-doyle.com/index.php?title=Mr._Shaw_and_Sir_A._Conan_Doyle

b) http://www.conandoyleinfo.com/life-conan-doyle/conan-doyle-george-bernard-shaw-and-the-titanic/

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Slečna Nepotopiteľná prežila aj koniec Titanicu

Slečna Nepotopiteľná prežila aj koniec Titanicu

Sesterské lode Olympic, Titanic a Britannic spája aj osoba Violet Jessopovej. Táto stevardka bola na palube všetkých troch parníkov pri vážnych nehodách a katastrofách, ktoré ich postihli. „Slečna Nepotopiteľná“ však všetky havárie prežila a zomrela až vo veku 83 rokov. celý článok

Olympic, Titanic a Britannic – nešťastné sestry

Olympic, Titanic a Britannic – nešťastné sestry

Hovorí sa, že história sa opakuje. V prípade Titanicu to platí trojnásobne. O jeho katastrofe počul asi každý, už menej ľudí však vie, že mal aj dve sesterské lode – Olympic a Britannic. A obe tiež zažili tragické nehody. celý článok

Džentlmeni na Titanicu nemali šancu prežiť

Džentlmeni na Titanicu nemali šancu prežiť

Benjamin Guggenheim vedel, že zomrie. Napriek tomu sa zachoval ako džentlmen. Postaral sa o to, aby sa ženy dostali do záchranného člna a potom s noblesou čakal na smrť v najlepšom obleku s cigarou a pohárikom brandy. celý článok

Svetová výstava Titanic

Svetová výstava Titanic

Na veľkolepej výstave sa návštevníci zoznámia nielen s osudmi legendárneho Titanicu a jeho pasažierov, ale taktiež s búrlivým obdobím technických objavov a spoločensko-politickou situáciou na začiatku 20. storočia. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.