Testament ruského cára Petra Veľkého je podvrh

Publikované : 14.11.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 2156

Revolučné udalosti prelomu 18. a 19. storočia zasiahli takmer každú oblasť ľudskej spoločnosti. Politické, vojenské, ale i ekonomické či sociálne zmeny  priniesli transformáciu zažitých i vznik úplne nových fenoménov. Jedným z nich bol výrazný rozvoj publikačnej činnosti naprieč celou Európou. Rastúca sila tlače ovplyvňujúca verejnú mienku však prirodzene otvorila dvere propagande a konšpiráciám. 

 

Na úvod sa žiada dodať, že pojem verejná mienka zahŕňa v úvode 19. storočia stále len menšiu časť obyvateľstva, determinovanú najmä schopnosťou čítať a porozumieť spoločenskému dianiu. Napriek tomu sa v tomto období pomaličky rodí konfrontácia medzi politickými rozhodnutiami elít a verejnou mienkou spoločnosti. Tento spor, prirodzene, núti politikov formovať pozitívny názor spoločnosti smerom k vlastnej osobe i rozhodnutiam.

V duchu takejto snahy vznikol i jeden z najzaujímavejších falošných materiálov dejín, ktorý sa nestratí ani v konšpiračných sieťach 21. storočia. Testament Petra Veľkého je rozsahom pomerne krátky, ale obsahom o to pozoruhodnejší dokument. Trinásť, resp. štrnásť poznámok údajne z pera najslávnejšieho ruského cára Petra I. Veľkého (1672 – 1725) približuje plán pomocou ktorého Rusko ovládne celú Európu.

Peter Veľký nikdy žiadnu poslednú vôľu nenapísal ani nenadiktoval. Podľa výpovede nemeckého diplomata Henninga Friedricha Bassewitza napísal v posledných chvíľach života vyčerpaný cár na lístok text „Všetko prenechávam...“, ale už nedokázal dopísať meno, a tak si nechal zavolať dcéru Annu. Aj Bassewitzov príbeh je však nutné brať s rezervou, keďže ide o jediné svedectvo a ruskí historici sa zhodujú, že bolo napísané v snahe presvedčiť čitateľa, že Peter si za nástupcu želal dcéru, nie manželku.

Testament Petra Veľkého možno preto s určitosťou označiť za podvrh a žiadna posledná vôľa nejestvuje. Podobne ako napríklad  v prípade Protokolov sionských mudrcov, aj tu ide o účelovo napísaný text, ktorý mal podnietiť nenávisť a strach a zároveň ospravedlniť politické konanie ruských nepriateľov. Aj keď o falošnej povahe niet pochýb, predsa môže byť zaujímavé si samotný text prečítať.

 

Ovládnutie sveta v štrnástich bodoch

Hneď prvý bod jednoznačne určuje, že k ovládnutiu sveta dôjde silou. „Ruský národ musí byť neustále v bojovej pohotovosti, aby udržal vojsko v dobrej kondícii a pripravené na boj ... v tomto zmysle sa mier podriaďuje vojne a vojna mieru v záujme rozširovania a rastúcej prosperity Ruska.“

V čase mieru má ruský monarcha myslieť na to, aby prilákal na svoj dvor čo najviac schopných diplomatov, dôstojníkov, ba i filozofov, aby tak oslabil ostatné mocnosti a zároveň sám nič nestratil. Zrejme neprekvapí, že Poľsko musí byť jednoznačné rozdelené, ale Testament radí, aby sa tak udialo pomocou vnútropolitického zmätku, ktorý prináša zriadenie Republiky oboch národov. Rusko má interný chaos podporovať, až bude odpor minimálny a následne Poľsko vojenský obsadí. Ďalej je potrebné podporiť Dánov proti Švédom, Švédov proti Dánom a sám z toho profitovať územným ziskom.

Bod číslo šesť prikazuje, kde treba budovať rodinné väzby: „Manželky ruských princov musia vždy pochádzať z nemeckých rodov, aby sme prepojili ich záujmy s našimi, až sa napokon spontánne podriadia našim cieľom.“ 

Je nutné neustále rozširovať územie smerom k Baltskému aj Čiernemu moru. Opatrnosť si musí Rusko zachovať vo vzťahu k Veľkej Británii, ktorá je (aspoň načas) dôležitým obchodným partnerom. Základom je vybudovať úspešný export dreva, ktorého výmenou sa ruská pokladnica naplní anglickým zlatom.

„Za každú cenu musíme postupovať v smere na Konštantínopol a potom do Indie. Kto bude ovládať tieto miesta, stane sa vládcom sveta... Musíme urýchliť pád Perzie, dosiahnuť Perzský záliv a obnoviť starobylý obchod s Levantou skrz Sýriu, dostať sa do Indie, ktorá je skladom sveta. Keď sa nám toto podarí, môžeme sa zbaviť anglického zlata.“

Ovládnutie strednej Európy dosiahne Rusko úlohou dvojitého agenta, ktorý bude navonok podporovať rakúske záujmy v nemeckých štátoch, ale zároveň v nich tajne povzbudzovať protirakúske nálady a získavať tak sympatie. Habsburská pomoc príde vhod aj v boji proti Osmanom, avšak hneď potom je potrebné zrak nasmerovať smerom k starým európskym nepriateľom, aby Habsburgovci nežiarlili na ruský zisk Konštantínopolu.

Keď sa všetky plány podaria a Švédsko bude patriť Rusku, Perzia zmizne, Poľsko bude rozdelené a Osmanská ríša porazená, nastane čas na definitívny úder. Ruskí vyslanci navštívia Versailles aj Viedeň, a kto sa pridá k ruským záujmom, dopomôže zničiť toho druhého, aby následne sám padol za obeť.

„Ak by sa stalo neočakávané a obe krajiny odmietnu ruský návrh, potom bude našou úlohou rozoštvať ich proti sebe a počkať na najvhodnejší okamih... následne využijeme vplyvu v nemeckých krajinách, zatiaľ čo dve flotily s ázijskými hordami doplnené čiernomorskými a baltskými flotilami vyrazia skrz Atlantický oceán, resp. Stredozemné more a obkľúčia Francúzsko, v tej chvíli je už Nemecko premožené. Keď budú tieto krajiny dobyté, tak zvyšok Európy ľahko padne bez akéhokoľvek odporu. Teda, Európa môže a musí byť podmanená.“

 

Hľadá sa autor

Základnú otázku, ktorú si musíme pri analýze textu položiť, je otázka jeho pôvodu. Kto, kedy a kde ho vytvoril? Aké motívy ho k tomu viedli? V prípade Testamentu Petra Veľkého je hľadanie odpovedí na prvé tri otázky pomerne komplikované. Najjednoduchšie je zrejme odpovedať na otázku motívu – tým bolo bez pochýb ovplyvnenie verejnej mienky a vysvetlenie/ospravedlnenie politických či vojenských krokov ruských oponentov. Ale ktorých?

Prvotné podozrenie padlo na francúzske prostredie. Dôvodom bola práca Charlesa-Louisa Lesura Des progrès de la puissance russe, vydaná doslova v predvečer Napoleonovho vpádu do Ruska roku 1812 a údajne napísaná práve na cisárov rozkaz. Lesur v tejto práci uviedol, že v tajných cárskych archívoch údajne jestvujú memoáre Petra Veľkého, ktoré ponúkajú plán na ovládnutie sveta a následne tieto plány detailne popísal. V roku 1836 však Frédéric Gaillardet vydal biografiu známeho diplomata a špióna Charlesa d´Eon de Beaumont obsahujúcu text Testamentu s vysvetlením, že ide o dokument, ktorý d´Eon ukradol počas svojej misie v Rusku už medzi rokmi 1756 – 1760. Gaillardet síce v úvode práce písal o tom, že je založená na štúdiu prameňov a prezentuje ju ako serióznu vedeckú publikáciu, ale v skutočnosti si historické fakty s radosťou prispôsoboval potrebám textu a tak jeho výpoveď nemožno brať veľmi vážne.

Serióznejší príspevok do diskusie o pôvode textu učinil v úvode 20. storočia poľský historik Michał Sokolnicki. Na základe štúdia francúzskych archívnych materiálov dospel k poznatku, že v októbri 1797 odovzdal jeho predok, generál Michał Sokolnicki francúzskemu Direktóriu memorandum Aperçu sur la Russie. Text memoranda mal byť spoločným dielom Sokolnického, Ignacyho Potockého a Tadeusza Mostowského a okrem iných informácií obsahuje i prepis Testamentu, ktorý je takmer identický s tým, ktorý v 1812 publikoval Lesur. Jedinou výnimkou je paragraf o dobytí Indie, ktorý v Sokolnického verzii absentuje. Tento Lesurov doplnok možno vysvetliť napríklad pokusom cára Pavla I. o výpravu do Indie, ktorá sa však skončila skôr, než sa začala. Cár bol totiž roku 1801 zavraždený.

Ani Sokolnicki však neukončil dohady o tom, odkiaľ sa vzal záhadný dokument. Napokon, vo svojom článku píše, že jeho predok nie je skutočným autorom, lebo informácia o Testamente bola v poľskej spoločnosti prítomná už dlho predtým. Kanadský historik poľsko-ukrajinského pôvodu Orest Subtelny publikoval v sedemdesiatych rokoch 20. storočia štúdiu, v ktorej opisuje existenciu podobných dokumentov v Uhorsku už počas povstania Františka II. Rákociho a vynechať nemožno ani vplyv ukrajinského hajtmana Pilipa Orlika, ktorý sa počas severnej vojny rozhodol prejsť na stranu Švédov, po ich porážke bol nútený odísť do exilu, pričom po celý zvyšok života brojil proti Rusku a jeho korešpondencia je popretkávaná informáciami a chystanom cárskom pláne ovládnuť svet.

 

Falošný, ale užitočný

Nech bol pôvodným autorom ktokoľvek, isté je, že textu, ktorý slúžil v priebehu 19. a 20. storočia na antiruskú propagandu, vdýchli život generál Michał Sokolnicki a Charles-Louis Lesur. Práve ich podoba Testamentu Petra Veľkého sa šírila starým kontinentom. Svoju úlohu zohral za napoleonských vojen, hojne ho šírili poľskí emigranti, počas krymskej vojny dal Napoleon III. rozvešať kópie Testamentu po celej krajine a v prvých mesiacoch prvej svetovej vojny ho s radosťou citovali nemecké médiá. Dokonca sa do médií a verejnej mienky vrátil aj po ochladnutí vzťahov so Sovietskym zväzom po druhej svetovej vojne.

Zrejme neprekvapí, že ruskej vláde robilo šírenie konšpirácie vrásky na tvári, a počas rusko-tureckej vojny 1877 – 1878 ruský minister zahraničných vecí Alexander Gorčakov rozposielal oficiálne nóty do každej európskej krajiny s vysvetlením, že konflikt nie je súčasťou plánu ovládnuť celý svet a Testament je falošný kúsok starého papiera. Britskému veľvyslancovi (práve vo Veľkej Británii bol v tom čase dokument nesmierne populárny) sa dokonca rozhodol celú vec vysvetliť cár Alexander II. osobne.

Príčiny opakovaného návratu a všeobecného úspechu Testamentu Petra Veľkého možno vnímať v dvoch rovinách. U autora je zrejmá znalosť dejín i geopolitický prehľad, veď takmer viac ako polovica bodov sa do istej miery skutočne naplnila (súboj so Švédskom, podpora chaosu v Poľsku, vedúceho k jeho oslabeniu a rozdeleniu), a niektoré sú dokonca aktuálne dodnes (záujem o Krym a budovanie čiernomorskej flotily), takže nemožno tvrdiť, že by bol obsah úplne vymyslený a odstrihnutý od reality. Na druhej strane si však dovolím tvrdiť, že omnoho väčší dopad na mienku spoločnosti mala emocionálna rovina. Skrz navodenie pocitu strachu a nebezpečenstva dokázal dokument v priebehu dvoch storočí ovplyvňovať verejnosť tak, aby bola následne ochotná posvätiť akýkoľvek radikálny vojensko-politický zásah.

 

Oliver Zajac

 

Mgr. Oliver Zajac, vyštudoval odbor história – výchova k občianstvu na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach a v súčasnosti pôsobí ako doktorand na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Je členom Československej napoleonskej spoločnosti. Pre viac podrobností pozri jeho profil na academia.edu.

 

 

 

Pramene

Testament de Pierre le Grand ou plan de domination Européenne laissé par lui à ses successeurs au trône de Russie. Déposé dans les archives de Péterhoff près Saint-Pétersbourg. Paris 1855.

 

Použitá literatúra

Anisimov, E.: The Reforms of Peter the Great : Progress Through Violence in Russia. London – New York 1993.

Blanc, S.: Histoire d´une phobie : Le Testament de Pierre le Grand. Cahiers du monde russe et soviétique 9/3, 1968, 265 – 293.

Cross, A.: Peter the Great Through British Eyes. Perceptions and Representations of the Tsar since 1698. Cambridge 2000.

Lehovich, D.: The Testament of Peter the Great. American Slavic and East European Review 7/2, 1948, 111 – 124.

Resis, A.: Russophobia and the „Testament“ of Peter the Great, 1812 – 1980. Slavic Review 44/4, 1985, 681 – 693.

Subtelny, O.: “Peter I´s Testament” : A Reassessment. Slavic Review 33/4, 1974, 663 – 678.

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Kde pochovali arcibiskupa Metoda?

Kde pochovali arcibiskupa Metoda?

Nájsť miesto pochovania Metoda, veľkomoravského arcibiskupa, sa pokúšali už mnohí, laici aj profesionálni archeológovia. Mohli by sme povedať, že Metod sa stal akousi archeologickou celebritou. celý článok

Nekritizujte vedu, ak nerozumiete jej hodnoteniu

Nekritizujte vedu, ak nerozumiete jej hodnoteniu

Slovenská veda údajne nedosahuje svetových meradiel – nové kolo diskusie na túto tému bolo otvorené denníkom SME v auguste tohto roku. Ak sa však na prácu niektorých slovenských „vedeckých žurnalistov“ pozrieme kriticky, zistíme ... celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.