Svätý Juraj − kresťan bojujúci s drakom

Publikované : 07.12.2012 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 7321

Máloktorý zo svätcov je tak obklopený legendami ako svätý mučeník Juraj z Kapadócie. Jeho obraz, ako sedí na koni a bojuje s drakom, patrí k najznámejším vyobrazeniam svätých v celom kresťanskom svete. Pritom neexistujú žiadne spoľahlivé údaje o jeho živote, no napriek tomu poznáme množstvo rôznych legiend. Svätý Juraj je preto niekedy považovaný za postavu mytologickú. V roku 1970 ho sama cirkev zaradila k svätým, ktorých existencia je sporná.

 

V čase Rímskej ríše

V Rímskej ríši bola úcta k nadprirodzeným silám dôležitou súčasťou každodenného života. Rímski štátni bohovia čiastočne pochádzali z gréckeho panteónu a čiastočne z miestnych a italských tradícií. Najdôležitejšími rímskymi bohmi bola „kapitolská trojica“ Jupiter, Juno a Minerva, ktorých chrám bol vysvätený ešte v časoch republiky.

Rimania otvorene prijímali do oficiálneho kultu i nových bohov, najmä v časoch štátnych kríz. Náboženstvá z Východu si tak razili cestu do Ríma a úrady ich zvyčajne tolerovali. Problémy však nastali vtedy, keď sa nové náboženstvá začali domáhať výlučných práv na svojich uctievateľov. Nie inak to bolo v židovskom Judsku, ktoré – aj keď malo ponechanú veľkú autonómiu vo výklade rímskeho náboženského kultu – sa nikdy celkom nezmierilo s nadvládou Rimanov. Medzi chudobou sa rozmohli hnutia odporu a na ich čele stáli vidiecki vodcovia. V tomto kontexte odsúdili rímske úrady Ježiša na smrť.

 

Nová sekta − kresťanstvo

Židovský národ veril v narodenie Mesiáša – Spasiteľa, ktorý sa mal stať ich vodcom a vyslobodiť ich spod rímskej nadvlády. Ježiš začal verejne vystupovať okolo roku 27 n. l. a s jeho účinkovaním sa spájajú i mnohé zázraky. Po troch rokoch bol však samotnými Židmi a ich Najvyššou radou obvinený z rúhačstva a predvedený pred rímskeho miestodržiteľa, ktorý ho na nátlak publika nechal ukrižovať. Ježišovi učeníci uverili jeho zmŕtvychvstaniu a začali hlásať jeho myšlienky o rovnosti všetkých ľudí pred Bohom a o nebeskom kráľovstve, v ktorom sa všetci budú mať lepšie ako v pozemskom živote v závislosti od svojich pozemských skutkov. Apoštoli sa teda dištancovali od rôznych odnoží judaizmu a postupne začali získavať stúpencov aj medzi osobami nežidovskej viery. Nové náboženstvo sa rozšírilo hlavne v krajinách Stredomoria, hoci nemalo veľa stúpencov a aj tí boli zväčša nízkeho sociálneho postavenia. Kresťanstvo požadovalo vernosť jednému bohu a zakazovalo uctievať iných bohov, čo sa celkom nezhodovalo s náboženskou toleranciou Rimanov. Kresťania tiež často odmietali prisahať na nadradenosť cisára, a práve tým sa stávali podozrivými. Prenasledovanie kresťanov bolo aj napriek tomu do polovice 3. stor. n. l. veľmi obmedzené a takmer vždy predstavovalo len akúsi reakciu na miestne špecifické okolnosti. Mladí kresťania svojou smrťou už za prvých prenasledovaní prejavovali svoju oddanosť novému náboženstvu; stávali sa z nich martýri – mučeníci za vieru. A práve títo martýri najviac pomohli šíreniu kresťanského učenia; povzbudzovali konvertitov a získavali podporu ľudu. Kresťanstvo sa na začiatku považovalo za obyčajnú sektu, ale s čoraz viac stúpencami sa stávalo nebezpečnou hybnou silou, ktorá ohrozovala štát zvnútra.

 

Návrat k starým rímskym bohom a prenasledovanie kresťanov

V roku 284 n. l. sa rímskym cisárom stal Aurélius Valérius Diocles, známy pod neskorším menom Dioklecián. Menová reforma uskutočnená počas jeho vlády sa z dlhodobého hľadiska skončila neúspechom, čo malo za následok prehĺbenie sociálnej a hospodárskej krízy. Dioklecián tiež zväčšil svoju armádu, aby posilnil obranu ríše, a pokúsil sa zvrátiť proces postupujúceho úpadku tým, že v roku 293 n. l. rozdelil Rímsku ríšu na štyri mocenské územia pod svojím, Maximianovým, Galeriovým Maximianovým a Constantiovým Chlorovým vedením.

Cisár Dioklecián chcel Rímskej ríši prinavrátiť „časy zašlej slávy“ a vďaka tomu sa presadila myšlienka jeho spoluvládcu Galeria o návrate k náboženstvu predkov. Dioklecián následne zvolal všetkých učencov, prefektov, sudcov a vojvodcov na veľkú poradu do sídelného cisárskeho mesta Nikomédie. Z tejto porady vzišli výnimočne tvrdé zákony proti kresťanom – ich chrámy mali byť zrúcané, sväté knihy spálené, mali byť zbavení všetkých občianskych práv a verejných hodností, biskupov a kňazov mali uväzniť a kto by nechcel obetovať štátnym bohom, toho mali donútiť mučením. Vypuklo všeobecné prenasledovanie. Roku 303 n. l. nastalo najväčšie „odkresťančovanie“ obyvateľov Rímskej ríše. Kresťanstvo bolo postavené mimo zákon a tento stav trval celých osem rokov až do r. 311, kedy sám Galerius tolerančným výnosom prenasledovanie zastavil. Za ten čas boli kresťania väznení a hromadne popravovaní. Nariadenie neobchádzalo nikoho; roľníci, otroci, vážení občania, úradníci, vojaci – všetci boli prinútení vzdať hold a obetovať v chrámoch starých rímskych božstiev. Tí, čo tak spravili, boli ušetrení smrti, no tí, ktorí sa vzpierali a boli významného spoločenského postavenia, boli popravovaní zvlášť brutálnym spôsobom. Práve medzi ľudí významného spoločenského postavenia patril aj vojenský tribún Georgios z Kapadócie – svätý Juraj.

 

Svätý vojak

Svätý Juraj pochádzal z Kapadócie v Malej Ázií (stredná časť dnešného Turecka). Jeho matka bola Kapadóčanka a otec Peržan. Už od detstva ho rodičia vychovávali v kresťanskej viere. Čoskoro však ostal bez otca, ktorý zomrel v jednom z početných prenasledovaní prvých kresťanov. Vo veku 18 rokov bol zregrutovaný do rímskej armády, kde mu vďaka jeho bystrosti, mužnosti, odvahe a iným prednostiam udelili vysokú vojenskú hodnosť. Pravdepodobne sa zúčastnil početných razií, ktoré boli orientované na zajímanie a následné mučenie kresťanov. Keďže bol však sám kresťan, stalo sa mu to osudným a po údajnej zrade (alebo tiež potom, čo začal kresťanov obraňovať) bol zajatý. Následne ho uväznili a nútili obetovať pohanským bohom, čomu sa neoblomne vzpieral, a preto ho verejne mučili a sťali.

Pochovaný bol v Lydde (dnešný Lod pri Haife v Izraeli). Miesto jeho hrobu sa čoskoro stalo cieľom mnohých pútnikov a už v období cisára Konštantína I. Veľkého tu bola postavená cintorínska bazilika, ktorej zvyšky sa zachovali dodnes.

 

Veľký mučeník

Uctievanie svätého Juraja sa najprv šírilo na Blízkom východe, kde ho uctievali ako „megalomartyra“ – veľkého mučeníka. To znamená, že ukrutnosti boli na ňom spáchané obzvlášť bezcitným spôsobom. Medzi ľudom bola uctievaná hlavne jeho smrť – hrozné muky, ktoré podstúpil a následné sťatie pred bránami provinčného mestečka Lydda.

Medzi hlavné regióny jeho uctievania patrila Palestína, Jordánsko, neskôr Egypt, Sýria, a dokonca Etiópia. Až neskôr sa jeho kult objavil v Turecku a na Cypre. Šírením medzi pospolitým ľudom sa postupne dostal na Balkán a cez Gruzínsko až do Ruska. Gruzínsko sa niekedy zvykne označovať aj ako rodisko svätého Juraja. Ako dôkaz sa často predkladá jeho meno Georgius, z ktorého je vlastne odvodený názov Gruzínsko – Georgia. Veľkú úctu mu prejavovali v Byzancii, kde bolo už za Konštantínovho života v hlavnom meste postavených a Jurajovi zasvätených až šesť chrámov; úžina Dardanely sa volala Prieliv svätého Juraja a bol tiež hlavným patrónom byzantských armád.

Do západnej Európy sa kult svätého Juraja dostal cez more; uctievali ho hlavne v Itálii a v Galii; prvé chrámy tu vznikli  v 6. storočí.

V Británii je známy od 7. – 8. storočia; spomínal ho Beda Ctihodný vo svojom martyrológiu, a tiež je prítomný v írskom martyrológiu od Oengusa. Príbeh svätého Juraja bol v Británii dodatočne a nepravdivo doplnený o útek svätého Juraja z Palestíny, keď sa za Diokleciána začalo s krvavým prenasledovaním. Údajne ušiel na lodi cez Stredozemné more a doplavil sa až k britským ostrovom, kde potom žil a aj zomrel. Na počesť jeho príchodu sa odvtedy prieliv medzi Anglickom a Írskom nazýva Prieliv svätého Juraja – Saint George´s Channel. Svätý Juraj patril k svätcom, ktorí mali úctu ako na kresťanskom Východe, tak i na kresťanskom Západe.

 

Svätý Juraj a krížové výpravy

Nové rozmery získalo uctievanie kultu svätého Juraja počas križiackych výprav. Bolo to práve na prvej krížovej výprave (1096 – 1099), keď sa v čase obliehania Antiochie prisnil istému biskupovi sen, v ktorom sa mu prihováral svätý Juraj v bielom rúchu s červeným krížom na prsiach. Vo sne Juraj nabádal, aby križiaci nečakali a hneď na druhý deň zaútočili – to im zaručí víťazstvo. Na druhý deň potom križiaci s bielymi zástavami a s červenými krížmi zaútočili na Antiochiu a vzápätí ju dobyli.

Pri dobýjaní Jeruzalema už malo vojsko okrem bielych zástav s červenými krížmi so sebou i vyobrazenia svätého Juraja a tiež jeho údajné pozostatky, ktoré križiaci ukoristili v meste Ramleh. Pri obliehaní Jeruzalema sa pri hradbách zjavil vojakom duch svätého Juraja. V roku 1099 tak vojaci za „psychickej pomoci“ tohto svätca mesto dobyli.

Svätý Juraj sa odvtedy tešil veľkej obľube hlavne medzi rytierskymi rádmi, ktoré v tom čase predstavovali spojenie rytierstva s mníšskym životom. Nebolo to však pre jeho mučeníctvo, ale pre symbol, ktorý predstavoval v spojitosti s rytiermi: bol tiež vojakom a zomrel za vieru. Bol teda ikonou stelesňujúcou neohrozeného kresťanského bojovníka.

Zo všetkých európskych krajín sa stal jeho kult najváženejším vo Veľkej Británii; v r. 1222 bol jeho sviatok uznaný ako menší sviatočný deň, avšak už v r. 1415 bol povýšený na jeden z najvýznamnejších sviatkov roka.

V roku 1347 bol Eduardom III. založený aj Podväzkový rád svätého Juraja. Aj v Svätej rímskej ríši bol zosobnením ideálov kresťanstva a bol zaradený k štrnástim pomocníkom v núdzi.

Veľkú úctu mu prejavovali i na Kyjevskej Rusi – bojovníci tiahnuci do bitky niesli jeho portrét na čele vojska. Čo do počtu bolo v celej Európe presne trinásť rytierskych rádov nesúcich Jurajovo meno.

S vynájdením pušného prachu a strelných zbraní, čoho dôsledkom bol pokles dôležitosti meča a kopije, začala jeho popularita upadať. Reformácia už znamenala značnú stratu popularity, v Anglicku si ju však zachoval až podnes.

 

Legenda o drakovi

Najväčší význam pre poznanie svätého Juraja v stredovekej Európe malo dielo s názvom Legenda Aurea. Dielo napísal Jakub de Voragine medzi rokmi 1250 – 1260, opisujúc skutky prvých mučeníkov. Samotný príbeh je však dosť romantizujúci; objavuje sa tu napríklad drak, čo v starších verziách legendy nebolo. Podľa legendy „...pochádzal svätý Juraj z urodzenej rodiny z Kapadócie. Neskôr prišiel do mesta Silena v Lýbii, kde drak – miestna pohroma – naháňal strach širokému okoliu a otravoval svojím dychom každého, kto sa k nemu priblížil. Ako výkupné dávali ľudia drakovi každý deň dve ovce. Keď mu však dali poslednú ovcu, drak si vyžiadal ľudské obete. Tie mal podľa dohody obyvateľov určiť lós. Lós padol na kráľovu dcéru, ktorá šla na smrť oblečená ako nevesta. Juraj však zaútočil na draka, prebodol ho svojím oštepom a celkom krotkého ho viedol spútaného princezniným podväzkom. Juraj draka doviedol do mesta, kde povedal ľuďom, aby sa nebáli – ak uveria v Ježiša a dajú sa pokrstiť, oslobodí ich od príšery. Kráľ a ľud súhlasili. Juraj zabil draka a 15 000 ľudí sa dalo pokrstiť. Juraj neprijal žiadnu odmenu, ale poprosil kráľa, aby udržiaval kostoly, mal v úcte kňazov a preukazoval súcit s chudobnými.“ Legenda pokračuje rozprávaním o Jurajových utrpeniach a o jeho smrti.

Rozprávanie je pravdepodobne jediná historicky pravdivá časť príbehu. Prítomnosť rozprávkového draka je cielená symbolika, ktorou bol príbeh o Jurajovi „skrášlený“ samotnou cirkvou; drak ako symbol pohanského zla, ktorý je prebodnutý kopijou, znamená obrátenie krajiny na kresťanstvo. V novšej historiografii bola práve časť s drakom mnohokrát využitá ako dôkaz, že svätý Juraj je len obyčajný mýtus a vymyslená postava z nejakého rozprávania. Treba zdôrazniť, že v najranejších verziách legendy sa príhoda s drakom nevyskytuje. Juraj bol tiež zobrazovaný ako rímsky legionár na bielom koni; biela tu opäť symbolizuje čistotu a svätosť. Zriedkavejšie, najmä však v súvislosti s devocionálnym (slúžiacim na povznesenie zbožnosti) zobrazovaním, je svätý Juraj bez koňa a stojí na drakovi, čo zase značí víťazstvo viery.

 

Patrocínium svätého Juraja na Slovensku

Svätý Juraj – militárny svätec – bol na území Slovenska svätený ako symbol mocného ochrancu v ranostredovekých kaplnkách, kláštoroch, hradiskách, dvorcoch a hradoch. Ako ochranca vojakov bol obsadzovaný do sakrálnych objektov vojenských osád, hradov a tvrdzí, z ktorých sa niekedy prenášalo uctievanie jeho kultu i do podhradí.

V súvislosti so svätým Jurajom vzniklo v minulosti na území dnešného Slovenska jedenásť obcí nesúcich jeho meno. Celkovo je však na Slovensku zachovaných štyridsať patrocínií zasvätených tomuto svätcovi. Spolu tak tvoria tridsiaty najpočetnejší patronát na Slovensku. Patrocíniá sú nerovnomerne rozšírené po celom území Slovenska – ako na západe, tak i na východe, nevynímajúc sever a juh. Väčšinu počtu tvoria patrocíniá založené v novoveku, v 18. a v 19. storočí. Medzi najstaršie obce s patrocíniom svätého Juraja, ktoré dodnes existujú, patrí Nitrianska Blatnica (kedysi len Jur) z 11. stor., Skalica z 12. stor., Svätý Jur pri Bratislave z r. 1209, Jur nad Hronom z prvej pol. 13. stor. a Spišská Sobota z r. 1268.

Dôležitú úlohu zohral svätý Juraj pri vývine obecných pečatí a erbov. Každá obec, v ktorej sa časom vyvinula nejaká administratívna činnosť, sa usilovala o odlíšenie vo forme symbolu. Znaky, pečate a erby vyjadrovali v podstate isté špecifiká, ktorými sa daná obec vyznačovala. Vo väčšine prípadov sa symbol odvodzoval od patrocínia miestneho kostola a patrón bol tak so svojimi atribútmi umiestňovaný do obrazovej časti erbu alebo pečatidla. Dodnes majú svätého Juraja v erbe alebo pečatidle napríklad Veľké Bierovce, Turčiansky Ďur, Jur nad Hronom, Podhorie pri Banskej Štiavnici, Rudník, Babina a Spišská Sobota.

 

 

Mgr. Juraj Kallo vyštudoval odbornú históriu a učiteľstvo dejepisu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zameriava sa na vojenské dejiny Rakúsko-Uhorska so špecializáciou na prvú svetovú vojnu a taktiež na lokálne dejiny mesta Považskej Bystrice. V súčasnosti pôsobí ako interný doktorand na Katedre všeobecných dejín UK v Bratislave.

 

Použitá literatúra

Attwater, D.: Slovník svatých. Praha 1993.

Delanye, J.: Dictionary of Saints. Cambridge 1983.

Dian, D. – Judák, V.: Každý deň so svätými. Trnava 2006.

Hughfarmer, D.: Oxfordský lexikón svätcov. Bratislava 1996.

Ondruš, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Bratislava 1991.

Rusina, I. – Zervan, M.: Životy svätých. Bratislava 1994.

Voragine, J.: Legenda Aurea. Praha 1998.

Schauber, V. – Schindler, H. M.: Heilige und Namenspatrone. Augsburg 1993.

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Uhorský kráľ a krížová výprava (1. časť)

Uhorský kráľ a krížová výprava (1. časť)

Vládu uhorského kráľa Ondreja II. hodnotia historici všeobecne kriticky. Pre zlú hospodársku politiku, rozpredávanie kráľovských majetkov a slabú autoritu u šľachty sa považuje za jedného z najmenej schopných arpádovských panovníkov na uhorskom tróne. celý článok

Kumáni – zabudnutí nomádi?

Kumáni – zabudnutí nomádi?

Od záveru 11. storočia dominoval v euroázijskej stepi jeden veľký nomádsky konglomerát Kumánov, ktorý výrazným spôsobom zasiahol aj do dejín Uhorského kráľovstva. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.