Susedia i obete

Publikované : 19.07.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 7197

Postkomunistické európske štáty od Litvy cez Ukrajinu až po Maďarsko alebo Slovensko sa musia vyrovnať i s temnejšími stránkami svojich dejín. Patrí k nim aj účasť niektorých skupín obyvateľstva na protižidovských vystúpeniach a pogromoch. Najintenzívnejšie tento proces prebieha v Poľsku a rozdelil poľskú spoločnosť na zástancov heroického a ušľachtilého vnímania poľského odboja a na tých, ktorí debatu upriamili na brutálny postup niektorých Poliakov proti svojim židovským susedom v čase nacistickej okupácie. Iba tlejúci plamienok povedomia o dovtedy vytesňovaných zločinoch sa rozhorel po vydaní knihy amerického historika poľského pôvodu Jana T. Grossa „Susedia“ o vražednom pogrome v Jedwabnom.

 

Židovskí susedia v minulosti

Osudy Poliakov a Židov sú osudovo spojené od stredoveku. Poľskí vládcovia umožnili Židom zo západnej Európy sťahovať sa do Poľska. Knieža Boleslav V. a kráľ Kazimír III. Veľký udelili prisťahovalcom veľkorysé práva. Chceli zo Židov vytvoriť protiváhu voči nemeckému meštianstvu.

Pápežský legát v 16. storočí hlásil do Ríma o neobyčajnej tolerancii voči Židom – o tom, že slobodne obchodujú, vlastnia pôdu, sú považovaní za počestných občanov a nepohŕda sa nimi ako inde. V 16. storočí vzniklo aj úslovie: Poľsko je pre roľníka peklo, pre mešťana očistec, pre šľachtica a pre Žida raj.“

V 18. storočí už žilo v Poľsku 750 000 Židov. Postupne sa stávali prekážkou rozvoja poľskej strednej vrstvy. Katolícka cirkev šírila tradičný náboženský antisemitizmus. Po delení Poľska ruská vláda usadila Židov v tzv. pásme osídlenia (vých. Poľsko, Litva, Ukrajina). Veľký počet Židov, ich dravosť v podnikaní a malá ochota asimilovať sa boli podhubím pre šírenie antisemitizmu, ktorý mal sociálne a náboženské korene. Počas zápasu o nezávislé Poľsko Židov obviňovali zo spolupráce s boľševikmi.

V predvojnovom Poľsku žilo 3,3 mil. Židov, tvorili 10 % populácie. Po smrti Pilsudského v roku 1936 sa tmelom novej vlády stal aj antisemitizmus presadzovaný národnými demokratmi. Zaviedol sa numerus clausus pre židovských študentov, a ani pogromy a rôzne formy protižidovskych útokov neboli pred vojnou zvláštnosťou. Treba však zdôrazniť, že ani krajná pravica nehovorila o fyzickej likvidácii Židov, i keď sa snažila zaviesť akúsi obdobu Norimberských zákonov.

 

Pogromy

Rovnako ako v Pobaltí, začala aj vo východnom Poľsku časť poľského obyvateľstva za ustupujúcou sovietskou armádou na prelome júna a júla 1941 lúpiť a organizovať pogromy, niekedy na podnet Nemcov, ale vždy s ich súhlasom.

Heydrich vydal rozkazy vyvolať protižidovské vystúpenia tak, aby podiel Nemcov nebolo možné zdokumentovať. Historik Andrzej Zbikowski uvádza 31 lokalít vo východnom Poľsku, kde došlo k protižidovským vystúpeniam miestneho obyvateľstva. V Jasionówke, Radziłówe, Wąsoszi či Wizne boli vykonávateľmi zločinu Nemci; Poliaci sa pridávali – pomáhali vyháňať ľudí na námestie, kde ich ponižovali a bili, medzitým rabovali v opustených židovských domoch. Inde zločin podnietili Nemci, vykonávateľmi boli Poliaci, napr. v Jedwabnom. V Rutkach, Kolne, Grajewe alebo v Szczuczyne boli zas páchateľmi Poliaci, pravda, s nemeckým súhlasom.

Getá ešte neboli, cieľom nacistov bolo zastrašiť a decimovať židovské obyvateľstvo. Motívy vrahov spomedzi Poliakov boli rôzne: pomsta za skutočnú alebo domnelú kolaboráciu Židov so sovietskymi okupantmi, za spoluúčasť na deportácii Poliakov do ZSSR, osobná pomsta, susedské spory, závisť, ale najmä možnosť získať po Židoch domy a majetok.

Najaktívnejšími z páchateľov boli ľudia prenasledovaní v období sovietskej okupácie, protisovietski partizáni, banditi ukrývajúci sa v lesoch, a k nim sa pridali doterajší susedia vraždených Židov. Často to boli ľudia bez charakteru a bez nejakého hodnotového ukotvenia. Jerzy Tarnacki vraždil v Jedwabnom, bol zamestnaný u nemeckých četníkov, potom pôsobil ako partizán v Armii Krajowej (AK) a po vojne spolupracoval s komunistickou bezpečnosťou. Treba pripomenúť, že Sovieti deportovali na východ nielen Poliakov, ale aj Židov. Práve z týchto Židov najviac prežilo vojnu.

Mestečko Jedwabne sa rozprestiera v oblasti Białystoku v okrese Łomża vo východnom Poľsku. 10. júla 1941 po príchode Nemcov tu Poliaci vo vražednom ošiali zaživa upálili alebo zmasakrovali najmenej 340 svojich židovských susedov. Historik Jan T. Gross sa vo svojej knihe o masakri v Jedwabnom Susedia opieral o svedectvá Szmula Wasersztejna z Jedwabneho a Menachema Finkelsztejna z blízkeho Radziłówa i o spisy súdu v Łomżi, ktorý v roku 1949 súdil 22 účastníkov zločinu v Jedwabnom a 12 z nich odsúdil. Wasersztejn nadiktoval 49 rokov po zločine miestnemu novinárovi v Kostarike 600-stranovú knihu. Sú dokázateľné rozpory medzi knihou a jeho povojnovou výpoveďou. Pochybovači o poľskej

účasti na zločine využili tieto rozpory, medzi ktorými je skoro 50-ročný odstup. Niektoré drastické detaily nemohol svedok vidieť, aj keď o nich píše. Čo sa stalo v Jedwabnom podľa

prokurátora Radoslava Ignatiewa, ktorý viedol nové vyšetrovanie po vydaní Grossovej knihy?

Osudného 10. júla 1941 za prítomnosti asi ôsmich uniformovaných Nemcov a niekoľkých nemeckých poľných žandárov umiestnených v mestečku začali niektorí Poliaci, ozbrojení palicami a kovovými tyčami, vyháňať Židov na námestie.

Skupinu mužov donútili rozbiť Leninov pomník a jeho fragmenty preniesť do stodoly, ktorú poskytol debnár Bronisław Szleziński. V stodole týchto asi 40 – 50 židovských mužov surovo zabili, hodili do vykopanej jamy, potom na nich zhodili fragmenty z pomníka. Druhú asi 300- člennú skupinu – tvorili ju najmä ženy, deti a starí ľudia – nahnali do stodoly za neustáleho ponižovania, bitia a mučenia, stodolu poliali petrolejom z bývalého sovietskeho skladu a zapálili ju. Ignatiew odhadol počet obetí najmenej na asi 340, toľko našli pozostatkov pri otvorení dvoch hrobov. Ďalší predpokladaný hrob na židovskom cintoríne neotvorili a v okolí obce sú celkom isto i ďalšie jednotlivé hroby.

Presný počet zavraždených ťažko stanoviť, lebo v Jedwabnom sa ukrývali aj Židia z blízkeho Radziłówa a Wizny, kde už pogromy prebehli. Dovtedy uvádzaný počet 1600 obetí, ktorý bol na starom pamätníku a ktorý uvádza aj Gross, je veľmi nepravdepodobný. Niekoľko desiatok ľudí zachránili súcitní a odvážni susedia, a potom žili v utvorenom gete. Počet aktívnych páchateľov odhaduje Ignatiew asi na 40, ďalšiu malú skupinu tvorili záchrancovia a väčšinu tvorili pasívni svedkovia, ktorí možno s obeťami súcitili, ale boli zastrašení brutalitou páchateľov.

Proti Grossovi a Inštitútu národnej pamäti (IPN), ktorý inicioval nové vyšetrovanie, vystúpili oponenti z pravicového krídla a z katolíckej cirkvi. Profesor Strzembosz dokazoval, že Židia sa počas sovietskej okupácie so zbraňou v ruke obrátili proti Poliakom. Ďalší tiež nemohli zločin poprieť, ale chceli dokázať, že zločin spáchali nacisti a pripúšťali iba poľskú účasť na zhromažďovaní Židov na námestí. Účasť komanda SS Hermanna Schapera, ktorý operoval v priestore Łomże, sa nedokázala. Vodou na mlyn popieračov sa stal nález asi 100 nábojníc do nemeckých ručných zbraní. Vyšetrovanie IPN však dokázalo, že ide o nábojnice ruského pôvodu ešte z 1. svetovej vojny. Katolícky kňaz v Jedwabnom Orlowski vylúčil účasť Poliakov, nemeckí vrahovia vraj likvidovali iba komunistov a ich rodiny. Veliteľom poľsky hovoriacich Nemcov bol Waldemar Maczpolowski, samozrejme, židovského pôvodu. Ďalší kňaz Jankowski, pôsobiaci predtým v Solidarite, vystavil v kostole vedľa seba hákový kríž, kladivo s kosákom a Dávidovu hviezdu ako symboly zla. Stovky podobných tvrdení zaplavili a znečistili serióznu odbornú polemiku.

Starosta Krzysztof Godlewski pripravoval pietnu spomienku k 60. výročiu pogromu aj s odhalením nového pamätníka s novými údajmi o počte obetí a o páchateľoch. Napriek odporu mestského zastupiteľstva a časti obyvateľov sa mu to podarilo. Prezident Aleksander Kwaśniewski sa prijateľnou formou ospravedlnil za zločin, keď odmietol kolektívnu vinu mesta či celého národa slovami:Ospravedlňujem sa svojím menom a v mene tých Poliakov, ktorých svedomie tento zločin ťaží. Väčšina miestneho obyvateľstva pietnu spomienku ignorovala, starosta Godlewski musel z funkcie odstúpiť. Vyšetrovanie dokázalo pravdivosť Grossovej tézy o účasti Poliakov na zločine, i keď v jednotlivostiach sa mýlil a uvádzal neoverené fakty. Dôležité je, že poľsko-poľská dišputa uvoľnila katarziu aspoň v časti poľskej spoločnosti.

 

V priestore „konečného riešenia“

Po okupácii Poľska sa územie Generálneho gouvernementu stalo pre nacistov ideálnym priestorom na genocídu Židov pre svoju izolovanosť a pomerne výkonnú železničnú sieť. Štyri Einsatzgruppen, likvidačné skupiny SS, postupujúce na území ZSSR za frontom, postrieľali od júna 1941 skoro milión ľudí. Vrahovia však boli čoskoro psychicky opotrebovaní.

Himmler a Heydrich navrhli výstavbu veľkých likvidačných táborov na území Poľska – Belźec, Sobibór, Chełmno, Treblinka, Auschwitz II-Birkenau a Majdanek – v  nich len s malým počtom príslušníkov SS a s prevažne ukrajinskými dozorcami realizovali v plynových komorách „konečné riešenie“. Od júna 1942 za niekoľko mesiacov zavraždili 1,7 mil. najmä poľských Židov v rámci akcie Reinhard. Poliaci žili v priestore, kde sa prítomnosti smrti nedalo vyhnúť. Museli vnímať postupnosť genocídy: ponižovanie ich židovských susedov, označenie budúcich obetí Dávidovou hviezdou, zbavenie majetku, vyhnanie z bytov, sústreďovanie v getách, deportáciu do táborov smrti. Snahy nacistov utajiť genocídu boli úspešné len spočiatku.

Už v auguste 1942 informačný bulletin Armii Krajowej presne opísal deportáciu ľudí z varšavského geta do Treblinky a ich smrť v plynových komorách. AK vedela aj o vraždení v Belźeci a Sobibóre a prostredníctvom kuriérov a rádiových staníc o tom informovala londýnsku exilovú vládu. Informácie však boli prijímané s nedôverou a s pochybnosťami. Žiadna priama akcia domáceho odboja na zastavenie alebo aspoň spomalenie deportácií sa neuskutočnila. Obete nevarovali, miestne obyvateľstvo nevyzvali, aby Židom pomáhali. Časť Poliakov akoby nevnímala utrpenie Židov, zmocňovali sa ich domov, majetku, roľníci uvítali zrušenie ich dlhov deportovaným Židom.

Poľský lekár a riaditeľ nemocnice Zygmunt Klukowski zapisoval priebeh deportácie v meste Szczebrzceczyn v roku 1942. Zanechal svedectvo o účasti poľskej „modrej“ polície a skupiny poľských obyvateľov vo viacerých vlnách deportácie. Už v apríli zabili nacisti asi 100 ľudí, časť miestnych Poliakov sa smiala, vtipkovala, mnohí išli rabovať do opustených židovských bytov. V októbri deportovali asi 900 Židov, 400 zabili priamo na mieste. Veľa Poliakov odhaľovalo židovské úkryty a  ...výrastkovia naháňali malé deti, ktoré policajti zabíjali pred očami všetkých“. Ďalší hnali Židov na stanicu, ponižovali ich a bili. Iní kopali na cintoríne jamy pre zavraždených. Poliak Klukowski zdesene poznamenáva: Všeobecne zavládlo vo vzťahu k Židom divné zozvieračtenie... Podľa nemeckého vzoru nevidia v Židovi človeka, ale považujú ho za škodné zviera, ktoré je treba hubiť všetkými prostriedkami...“

Židia, ktorí unikli deportácii, boli v neustálom ohrození. Ukrývať ich bolo nebezpečné, lebo za to bol trest smrti, od susedov hrozilo udanie, od niektorých partizánskych skupín alebo vyslovených banditov vydieranie, násilie a smrť. Partizáni pravicových Národných ozbrojených síl (NSZ) Židov likvidovali. Oddiely AK, podriadené londýnskej exilovej vláde, boli voči Židom umiernenejšie, ale Židov do skupín nebrali. Komunistická Armia ludowa (AL) Židov do svojich oddielov začleňovala, ale bola málo početná. Všeobecne platilo, že Židia bez zbraní a vojenského výcviku sú len príťažou. Pôsobilo aj niekoľko samostatných židovských oddielov. Počet židovských partizánov sa odhaduje asi na 2000.

 

Záchrancovia

Je trošku nespravodlivé, že Jedwabne sa stalo všeobecne známym symbolom poľského antisemitizmu. Podľa údajov pamätníka holokaustu Jed Vašem v Izraeli z roku 2010 bolo najviac titulov Spravodliví medzi národmi za pomoc pri záchrane Židov udelených Poliakom – 6195, potom Holanďanom – 5009 (ocenenie získalo aj 512 Slovákov). Pritom presne neurčiteľný počet Poliakov sa nikdy nepriznal, že zachránili Židov, lebo by vzbudzovali v časti spoločnosti odsúdenie, nepochopenie i nenávisť.

Jan Karski, kuriér medzi exilovou vládou v Londýne a domácim odbojom, už v roku 1940 otvorene upozorňoval londýnsku vládu, že vzťah Poliakov k Židom „je bezohľadný, často nemilosrdný“. Otázka likvidácie Židov „...predstavuje akúsi úzku lávku, na ktorej sa prevažne v zhode stretávajú Nemci s časťou poľskej verejnosti“. V roku 1942 sa vo varšavskom gete dvakrát stretol s dvomi židovskými predstaviteľmi, ktorí ho informovali o rozsahu genocídy. V uniforme policajta sprevádzal transport z geta do Treblinky (alebo Belźecu) a podal o ňom svedectvo. Tlmočil prezidentovi Rooseveltovi požiadavky Židov, napríklad bombardovať nemecké mestá a zhadzovať letáky s vysvetlením, že ide o odvetu za vyhladzovanie Židov.

Irena Sendlerová, vedúca detského oddelenia Żegoty (Rady na pomoc Židom), zachránila s hŕstkou spolupracovníkov asi 2500 detí z varšavského geta, ktoré umiestnili v kláštoroch, v sirotincoch alebo v poľských rodinách. Po vojne musela čeliť pohŕdaniu a zlobe:Celý život sa o mne šepkalo to je Židovka, pomáha Židom – mala som nálepku židovskej matky.“

Manželia Wyrzykowskí ukrývali po zločine v Jedwabnom 7 Židov, medzi nimi i svedka masakru Szula Wasersztejna. Pokoj našli až v Chicagu v USA.

Stanisław Romotowski zachránil v Jedwabnom Rachel Finkelsztejnovú, svedkyňu o pogrome v Radziłówe a svoju budúcu manželku.

Emanuel Ringelblum, kronikár varšavského geta, odhadol počet poľských rodín, ktoré ukrývali Židov, na dva- až tritisíc počet zachránených na 15000.

Spomeňme tisíce anonymných obyvateľov vidieka, ktorí buď z kresťanskej povinnosti, obyčajnej ľudskosti, alebo za peniaze a cennosti ukrývali prenasledovaných, riskujúc životy celej svojej rodiny.

Celú pravdu o tragických udalostiach poznajú obyvatelia miest a dedín, v ktorých sa opis pogromov prenášal z generácie na generáciu – kto vraždil, kto sa obohatil drancovaním, kto pomáhal Židom. Pravda je ukrytá v kolektívnej pamäti, v kolektívnom vedomí, dôležité je, aby aj nepríjemná pravda bola spoločnosťou verejne prijatá. Dnes žije v Poľsku len niekoľko tisíc Židov z viac ako 3 miliónov pred vojnou. Povojnové pogromy a vlna antisemitizmu v roku 1968 vyhnala väčšinu tých, ktorí prežili holokaust.

 

Mgr. Stanislav Dragúň, PhD., absolvoval štúdium histórie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave so zameraním na moderné dejiny a politológiu so zameraním na tranzitológiu a politické ideológie. V postgraduálnom štúdiu sa zameral na slovenské a nemecké dejiny v 20. storočí. V súčasnosti je zamestnaný v IT sektore.

 

 

Použitá literatúra

Arad, J.: Belzec, Sobibor, Treblinka. Vyhlazovací tábory akce Reinhard. Praha 2006.

Bikont, A.: My z Jedwabneho. Praha 2008.

Gross, J. T. : Strach. Největší poválečný protižidovský pogrom. Brno 2008.

Pellar, Š.: Hrdí orli ve smrtelném obklíčení. Polské stereotypizované vidění moderního světa. Praha 2009.

Hilberg, R.: Pachatelé, oběti, diváci. Židovská katastrofa 1933 – 1945. Praha 2002.

Obrazová príkoha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Prežil konečnú stanicu v Dachau

Prežil konečnú stanicu v Dachau

Nech robil čokoľvek, niektoré noci nedokázal zaspať. Odkedy sa vrátil z tábora v Dachau, uplynulo len niečo vyše roka. Jeho spomienky boli ešte príliš čerstvé a bolestivé. celý článok

Za Osvienčim hrozila slovenskému občanovi smrť

Za Osvienčim hrozila slovenskému občanovi smrť

Doteraz sa len odhadovalo, že v koncentračnom tábore Osvienčim slúžilo spolu okolo 8 000 esesákov. Najnovšia a najúplnejšia databáza, ktorú zostavil poľský Inštitút pamäti národa (IPN) obsahuje spolu 8 502 mien. celý článok

V Osvienčime slúžili aj slovenskí občania

V Osvienčime slúžili aj slovenskí občania

V nacistických koncentračných táboroch skončili desiatky tisíc slovenských občanov. Keď sa spomenú Slováci v Osvienčime, väčšina ľudí si najčastejšie vybaví mená Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler. Mnoho slovenských občanov však slúžilo aj na druhej strane... celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.