Sparta – spoločnosť gréckych vlkov (2. časť)

Publikované : 17.01.2014 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 5192

Predchádzajúca časť

Sparťania rozlúskli hlavný ekonomický problém starovekých štátov – ako sa brániť, prípadne ako útočiť? Vytvorili spoločnosť, ktorej hlavné zložky sa venovali len vojenstvu. Ekonomika bola doménou podrobeného obyvateľstva. Každý Sparťan vlastnil pôdu a heilótov, ktorí sa o ňu starali.

 

Princípy spartskej spoločnosti

V meste neexistovala rovnosť, ale ani obrovské rozdiely medzi bohatými a chudobnými slobodnými Sparťanmi. Samozrejme, pokiaľ ste boli z dvoch rodov, ktoré dosádzali panovníkov, vaše postavenie bolo vyššie. Na druhej strane spartskí králi pôsobili skôr v pozícii skúsenejších bojovníkov, na rozdiel od vtedajších absolutistických panovníkov Blízkeho východu.

Dalo by sa povedať, že pokiaľ ste sa narodili ako Sparťan, žili ste na pomery starovekého sveta v relatívne demokratickej spoločnosti. Tento fakt sa, prirodzene, netýkal otrokov z radov podrobeného obyvateľstva. Od zvyšku Grécka odlišovalo Spartu aj liberálnejšie postavenie žien.

Sparťanom sa však nestačilo len narodiť, človek sa navyše musel o občianstvo pričiniť, a to preukázaním osobnej zdatnosti, a ďalej si ho udržovať, lepšie povedané nestratiť svoje postavenie –  či už z ekonomických, alebo zo spoločenských dôvodov.

Sparta dôsledne, podobne ako väčšina mocností v dejinách, podporovala nedemokratické, ba dokonca protidemokratické režimy a nijako sa neostýchala dosadzovať ich silou, často proti vôli väčšiny, ak to bol jediný spôsob, ako zaistiť vlastnú bezpečnosť a zavďačiť sa priateľom a prívržencom v cudzine.

Mesto Spartu nepoložilo ani veľké zemetrasenie, ktoré sa odohralo niekedy v 60. rokoch 5. stor. pred Kr. Neskoršie antické pramene (Diodóros Sicílsky) uvádzajú až 20-tisíc obetí. Zemetrasenie bolo príležitosťou aj pre heilótov – ich povstania trvali možno až desať rokov (Thukydides). Sparťania ich porazili len za pomoci spojencov z Peloponézskeho spolku. Kontingent vojakov síce poskytli aj demokratické Atény, tie však boli až príliš priaznivo naklonené rebelujúcim otrokom.

S vypätím všetkých síl Sparťania zvládli aj zemetrasenie, aj povstalcov. Je to dôkaz, že ak je spoločnosť zdravá, zvládne prírodné aj iné katastrofy. V každom prípade však Sparťania uskutočnili reformu svojho zriadenia. Postihla ich totiž slabina vojenského systému – obmedzený počet brancov. Neustále boje, či už proti vzbúreným heilótom, alebo proti Peržanom, vyčerpávali ľudský potenciál mesta. Práve preto začali medzi hoplitov zaradovať aj perioikov.

Po porážke Peržanov zostali v starom Grécku dva mocné vojenské bloky s napätými vzájomnými vzťahmi. Jeden blok reprezentovala Sparta a jej peloponézski spojenci, druhý Aténsky námorný spolok. Vzájomné rozpory vyvrcholili až do tzv. peloponézskej vojny (431 – 404 pred Kr.). Jej víťazom sa síce stala práve Sparta, ale neustále boje ju oslabili. V skutočnosti však zvíťazila sila perzských peňazí. Králi z východu rýchlo pochopili, že je pre nich dominancia Sparty výhodnejšia.

Po peloponézskej vojne, v priebehu jednej generácie (404 – 371 pred Kr.), dominovali Grécku Sparťania. Niekedy sa dokonca hovorí o období „druhej spartskej ríše“. Tok perzských peňazí sa teda obrátil a „veľkí králi“ začali podporovať oponentov vojenskej demokracie.

 

Začiatok konca

Spartský systém bol zdanlivo dokonalý, ale od začiatku sa v ňom vyskytoval jeden zásadný problém – nedostatok brancov. Hlavne slobodní Sparťania museli bojovať vo vojsku, dlhotrvajúci konflikt im však výrazne „pustil žilou“. Keď k tomu prirátame neustále nebezpečenstvo v podobe vzbury heilótov, výsledok musel byť len jeden...

Prvým náznakom, že Sparta už nie je tou určujúcou silou, bola porážka, ktorú utrpela v roku 375 pred Kr. od Téb (Théby) pri meste Tegyra. Rozhodujúca však bol bitka v roku 371 pred Kr. pri Leuktre. Táto bitka znamenala pre Spartu zdrvujúcu porážku. Ako tvrdil Antalkidás, Tébanov paradoxne vycvičili spartskí vojenskí inštruktori. Ďalším paradoxom je fakt, že spartskí nepriatelia boli v danom období výkonnejší než ich učitelia. Tébania pod vedením Epameinóndása používali šík zložený až z 50 mužov v rade, navyše najúdernejšia skupina bola sústredená na ľavom krídle (dovtedy to bolo pravé). Spartská armáda bola v danom čase aj dostatočne demoralizovaná.

V roku 371 pred Kr. žilo v Sparte len tisíc dospelých Sparťanov. Príčiny musíme hľadať v porušení Lykurgových pravidiel, hlavne toho o  spravodlivom rozdeľovaní majetku. Situácia bola taká zlá, že sa zrušili tresty pre tých bojovníkov, ktorí ušli z bitky pri Leuktre.

Filozof Aristoteles hľadal príčiny úpadku mesta v prílišnej voľnosti spartských žien a v nedostatku bojaschopných mužov. Ak nevezmeme do úvahy prvé, Aristotelovo voči ženám šovinistické tvrdenie,  druhá príčina sa zdá byť aj tak pravdepodobnejšia. Aristoteles spomína ešte jeden dôvod. Keďže väčšina pôdy v obci bola v rukách Sparťanov, vzájomne si nekontrolovali odvádzanie daní. Vznikol štát bez prostriedkov a zo súkromníkov urobil chamtivcov.

Bitka pri Leuktre sa ukázala ako kľúčová. Po nej, aj za podpory Téb úspešne, povstali proti Sparte messenskí heilóti. Dokonca tébsky vojvodca Epameinóndás viac razy vtrhol s armádou až do samotnej Lakónie. Messenskí heilóti si nakoniec na Peloponézskom polostrove založili vlastné mesto, čo bola dovtedy nevídaná vec. Sláva mesta bojovníkov pominula. Po Tébach získali v Grécku dominanciu macedónski králi Filip II. a Alexander Veľký.

To však neboli jediné príčiny pádu Sparty. Spartská ústava predpokladala spravodlivé rozdelenie pôdy s otrokmi. Pravdou však je, že absolútna rovnosť nikdy nenastala. Vždy tu existovala vrstva chudobných a bohatých, tak ako je to v každom starovekom štáte. Problém však nastal vtedy, keď sa vlastnícka nerovnosť začala prehlbovať. Ak Sparťan nemohol prispievať do spoločných jedální, kde spolu hodovali jednotlivé vojenské jednotky, strácal status plnohodnotného občana. Počet možných ťažkoodencov klesal. Medzi rokmi 400 – 250 po Kr. klesol počet vojakov z tritisíc na sedemsto (podľa Plutarcha ich bolo najviac deväťtisíc). V 3. storočí po Kr. len sto občanov ovládalo väčšinu pôdy.

Sparte nepomohli ani reformy kráľov Ágida IV. a Kleomena III. v 3. storočí pred Kr., ktorých veľký antický historik Plutarchos zaradil vo svojom diele vedľa rímskych bratov Gracchovcov. Obidve dvojice sa totiž snažili zrušiť dlhy a opäť prerozdeliť pôdu, ale ich snahy už boli bezúspešné. Kleomenés sa dokonca pokúsil do spoločnosti výraznejšie začleniť perioikov i heilótov.

Úpadok Sparty sa už nedal zastaviť, počas vlády kráľa Nabida (2. stor. pred Kr.) si mesto dokonca postavilo hradby. V 2. storočí po Kr., tak ako väčšina Grécka, podľahli Sparťania novej mocnosti – Rímskej ríši.

Úspech Sparty závisel na jej úzkej vojenskej špecializácii. Nerozvíjali sa však ostatné sféry spoločnosti. Aj napriek tomu by spartská dominancia bola mohla pretrvať dlhšie. Mesto však doplatilo na demografiu, keď sa znížil počet ťažkoodencov.

K rozkladu Sparty prispeli vnútorné „distribučné koalície“ bohatých občanov, ktoré si privlastňovali čoraz väčší diel pôdy a nechávali ostatných bez prostriedkov. Distribúcia bohatstva a moci v obci zlyhala, na rozdiel napríklad od čiastočne demokratických Atén, kde bola stabilizačným prvkom. Známa múdrosť, že „absolútna moc korumpuje absolútne“, by sa dala na peloponézsky mestský štát veľmi dobre uplatniť. Sparťania opustili skromnosť a sporivosť, ktoré im stáročia dobre slúžili. Prehlbovali sa spoločenské rozdiely, vďaka ktorým klesal aj počet občanov. Koniec pyšnej Sparty bol neodvratný.

K príčinám úpadku by sa mohli pripočítať nenahraditeľné straty bojaschopných mužov. Príliš časté vojny, ale možno aj niektoré živelné katastrofy (napríklad zemetrasenie v roku 464 pred Kr.) viedli k výraznému zníženiu počtu bojovníkov.

Posledným dôvodom spartského kolapsu boli vnútorní (podrobení heilóti) a vonkajší nepriatelia (napríklad Atény, Téby, Macedónia). Oslobodenie veľkej časti heilótov, ku ktorým sa pridali aj perioikovia, malo takisto zlý ekonomický dopad, keďže boli hlavnými (jedinými) pracovnými silami.

Práve postavenie heilotóv bolo jedným z najdefektnejších prvkov v spartskom zriadení. Ak vynecháme oprávnené morálne dôvody, Sparťania potenciál svojich otrokov nevyužili. Ich sily neboli napr. „využívané“ v armáde. Spartská spoločnosť bola od heilotóv navyše hospodársky závislá. Poslední spartskí králi sa síce pokúsili o širšie začlenenie heilotóv do spoločnosti, ale všetky reformy prišli už neskoro.

Hlavnými príčinami konca spartskej spoločnosti boli pravdepodobne dva dôvody (zníženie počtu bojovníkov, vznik vnútorných distribučných koalícií), pretože spartské porážky (od Téb a heilótov) prišli až v záverečnej fáze dejín obce. Vpády nepriateľov mohli byť pre pyšnú Spartu posledným trúbením.

 

Mgr. Branislav Kovár, PhD., vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte a v Guatemale. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk.

 

Inzercia:

 

 

 

 

 

 

Pramene

Aristoteles: Politika. Preložil J. Španár. Bratislava 2006.

Hérodotos: Dějiny. Preložil J. Šonka. Praha 2003.

Plútarchos: Životopisy slavných Řeků a Římanů I. Preložili V. Bahník, A. Hartmann, R. Merdík. Praha 2006.

Plútarchos: Životopisy slavných Řeků a Římanů II. Preložili V. Bahník, A. Hartmann, R. Merdík. Praha 2007.

 

Použitá literatúra

Cartledge, P.: Sparta and Lakonia. A regional history 1330 to 362 BC. London/New York 1979 (tretie vydanie 2002).

Cartledge, P.: Sparta. Heroická historie. Praha 2012.

Holland, T.: Perzský oheň. Praha 2007.

Kovár, B.: Najhoršie víťazstvo perzského kráľa. Bitka pri Termopylách. Historická revue 7, 2011, 24 – 29.

Kyrtatas, D.: Domination and exploitation In: P. Cartledge /E. E. Cohen/L. Foxhall (eds.): Money, labour and land. London/New York 2002, 140 – 155.

Obrazová príloha: Warner Bros., www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Sparta – spoločnosť gréckych vlkov (1. časť)

Sparta – spoločnosť gréckych vlkov (1. časť)

V gréckom politickom „kotle“ vznikli štáty s rôznym spôsobom riadenia spoločnosti. Existovali tu tyranské, ale aj demokratické vlády. Medzi svojské príklady štátneho zriadenia patrí dominancia vojenskej vrstvy v starovekej Sparte. celý článok

Sparta – heroická história

Sparta – heroická história

Starogrécky štát Sparta sa stal známy hlavne pre svoju orientáciu na vojenstvo. Aké boli cesty Sparťanov k moci? Čo bolo základom ich mýtu neporaziteľnosti? celý článok

Lovili Rimania veľryby v Stredozemnom mori?

Lovili Rimania veľryby v Stredozemnom mori?

Jednostrannú „vojnu“ s veľrybami vedie človek už od staroveku. Najnovšie archeologické objavy naznačujú, že lov na veľryby začal oveľa skôr, ako sme si doteraz mysleli. Niektoré druhy lovili už starovekí Rimania v Stredozemnom mori! celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.