Sparta – spoločnosť gréckych vlkov (1. časť)

Publikované : 15.01.2014 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 13628

V gréckom politickom „kotle“ vznikli štáty s rôznym spôsobom riadenia spoločnosti. Existovali tu tyranské, ale aj demokratické vlády. Medzi svojské príklady štátneho zriadenia patrí dominancia vojenskej vrstvy v starovekej Sparte. Práve tento mestský štát so špecifickým štátnym zriadením je typickým príkladom zanikajúcej spoločnosti, ktorá z vrcholu dopadla na tvrdú zem.

 

Sparta je dnes, na rozdiel od odvekého rivala Atén, len bezvýznamná dedina na polostrove Peloponéz. V minulosti však práve Sparťania vytvorili spoločnosť, ktorá bola predurčená vládnuť. Činy, ktoré vykonali občania tohto mestského štátu, získali už v starovekom Grécku charakter legendy.

Sparta leží v časti Peloponézskeho polostrova nazývanej v dávnych dobách Lakedaimón. Oblasť bola osídlená už dávnejšie, ale význam nadobudla hlavne v období neskorej doby bronzovej (mykénske obdobie, 1500 – 1050 pred Kr.). Možno práve do tohto obdobia spadajú pramene Homérovej Iliady. Asi všetci poznajú príbeh krásnej Heleny, ktorá sa stala príčinou trójskej vojny, prípadne mýty o jej božských bratoch Kastorovi a Polydeukovi (lat. Castor a Pollux).

V priebehu 12. storočia pred Kr. prenikli na Peloponézsky polostrov grécke kmene Dórov. Podmanili si staršie achajské obyvateľstvo, z ktorého sa stali zotročení heilóti. Pravdepodobne už vtedy sa u Sparťanov sformovali základy ich víťaznej vojenskej taktiky, založenej na ťažkoodencoch organizovaných do šíku.

Väčší význam však Sparta dosiahla až v klasickom období gréckych dejín. Podobne ako iní Gréci, aj Sparťania prisudzovali zásluhu o založenie svojho neobyčajného štátu a spoločnosti reformám jedného muža. Volal sa Lykurgos, čo znamená „krotiteľ vlkov“. Britský historik Paul Cartledge ho charakterizoval ako mix prvého amerického prezidenta Georgea Washingtona a kambodžského diktátora Pol Pota.

Sparťania svoje mesto nikdy neurbanizovali. V skutočnosti je veľmi otázne, či môžeme hovoriť o meste. V dobe bronzovej síce máme doložené opevnenie akropoly, ale v klasickom období Sparta obkolesená hradbami nebola (postavili ich až v 2. storočí pred Kr.). Tento fakt viedol k ich počiatočnému podceňovaniu. Sparťania sa však so stavbou hradieb ani nemuseli obťažovať, pretože si boli vedomí svojej dominancie a na svojom území sa cítili bezpečne. Stavbu opevnenia navyše považovali za zženštilosť.

Dôvody pre neexistenciu hradieb boli však aj praktické. Sparta sa skladala z dedín Amyklai (Amykles, Amyclae), Limnai (Limnae), Kynosúra, Mesoa a Pitané (Pitana). Ohradiť všetkých päť bolo vlastne nemožné.

 

Krotiteľ vlkov

Základy úspechu Sparty položil jeden muž – Lykurgos. Jeho pôsobenie dnes nedokážeme objektívne posúdiť, pretože už v starom Grécku bol jeho život opradený mýtmi a legendami. Napríklad už veľký antický historik Plutarchos (okolo 45 – 120 po Kr.) cituje okolo päťdesiat autorov, ktorí o Lykurgovi písali pred ním. Samotný Plutarchos prirovnal spartského zákonodarcu k druhému rímskemu kráľovi – Numovi (okolo 750 – 672 pred Kr.).

Aj obdobie jeho pôsobenia je zahmlené tajomstvom, predpokladá sa, že žil v priebehu 8. alebo v 7. storočí pred Kr.

Ak Lykurgos skutočne existoval (pretože sa objavujú aj názory, že nie), čo bolo základom jeho reformy, ktorá zapísala Spartu do dejín? Nikdy sa nestal spartským kráľom, dokonca vraj svoje rodné mesto po zavedení vlastných reforiem opustil.

Prvou reformou bolo ustanovenie tzv. gerúsie, akejsi rady starších. Rozhodovali napríklad o tom, aké návrhy sa budú prerokovávať na verejnom zhromaždení. O jej vyjadrenia sa opierali králi. Mala 28 členov a každý musel mať viac ako 60 rokov.

Na čele Sparty stáli dvaja králi z dvoch tradičných rodovÁgidovcov a Eurypontovcov. Moc tejto dvojice obmedzovala pätica dozorcov – eforov, ktorých volili zo všetkých slobodných občanov. 

Život Sparťanov bol úzko spojený s vojenstvom. Základom vojenskej taktiky Sparťanov bola falanga, v ktorej bojovali ťažkoodenci v šíku. Takýto spôsob boja muža proti mužovi bol fyzicky veľmi náročný a tvrdý. Bojovníkom sa v Grécku hovorilo aj hopliti. Falanga sa obvykle skladala z ôsmich šíkov.

Výzbroj pozostávala z veľkej bronzovej prilby, brnenia a štítu obitého plechom. Okrem toho si mohol vojak chrániť stehná i lýtka. Ako zbrane slúžili kopija a krátky meč, prípadne dýka. Sparťanov si môžeme predstaviť aj heroicky, pretože výzbroj a výstroj dopĺňal červený plášť, navyše si nechávali narásť dlhé vlasy.

Tvrdá výchova začínala už od detstva. Už po narodení spoločnosť rozhodovala, či stojí za to novorodenca vychovávať. Od siedmich rokov chlapci opúšťali rodiny a až do osemnástich boli spoločne cvičení pod dohľadom starších bojovníkov.

Súčasťou výchovy bola aj pederastia – očakávalo sa, že už v dvanástich rokoch príjme chlapec dospelého bojovníka nielen za svojho tútora, ale aj ako sexuálneho partnera. Napriek tomu sex nebol cieľom a tradícia mala skôr pedagogický rozmer – starší partner bol zároveň aj učiteľom.

Vojenské majstrovstvo dopĺňala náboženská horlivosť. Veľký význam mali hlavne obrady pred bitkou. Zveličene by sa dalo tvrdiť, že protivníci museli čakať, kým sa veriacim Sparťanom „uráčilo“ prísť na bojisko.

Na konci 8. storočia Sparta dobyla a obsadila susedný mestský štát – Messéniu. Jej pôda sa rozdelila medzi Sparťanov. Messénčania sa dostali do postavenia otrokov. Boli viazaní na pôdu a museli živiť svojich pánov. Prepustiť ich mohli len pre potrebu štátu. Ak aj náhodou slúžili v armáde, tak len ako ľahkoodenci. Ich postavenie bolo hrozné, preto sa nemôžeme čudovať, že sa často búrili (napríklad medzi rokmi 464 – 455 pred Kr.). Práve proti nim sa organizovali tzv. kryptea – vybraní mladíci museli v  krvavej a pochybnej skúške dospelosti vraždiť spurných heilótov.

Po dosiahnutí dospelosti tréning pokračoval, aj keď bojovníci už mohli pobývať doma. Stále však spoločne stolovali v kasárňach mimo vlastných domovov. Život typického Sparťana bol ťažký vojenský dril.

Základom obživy Sparťanov bola prerozdelená pôda, na ktorej hospodárili heilóti. Sparťan sa nemusel starať o vlastné živobytie, pretože mu heilóti zaistili všetky jeho potreby.

Pri hospodárstve nemôžeme nespomenúť ďalšiu spoločenskú vrstvu – perioikov. Zaoberali sa hlavne obchodom, prípadne remeslami. Dalo by sa povedať, že ovládali väčšinu spartského obchodu. K tomu prispelo aj rozmiestnenie časti ich osád na pobreží a prístup k najbohatším spartským nálezom železnej rudy, stavebného kameňa a hrnčiarskej hliny. Nedisponovali politickou silou, ale mohli slúžiť v armáde.

Základom úspechu bol teda model, ktorý akoby premiešal všetky možné štátne konštitúcie (demokraciu, oligarchiu, tyraniu atď.), keď predkovia Sparťanov (alebo samotný Lykurgos) povyberali to najlepšie z existujúcich modelov a vytvorili akýsi „puding (pudingový model)“. Zároveň si jednotlivé zložky odporovali a tým sa vyvažovali (model „hojdačka“).

Sparťania si dokázali v starom Grécku vydobyť rešpekt, čomu sa pri ich armáde „Johnov Rambov“ nemôžeme čudovať. Odvodzovali svoj pôvod od najväčšieho gréckeho hrdinu Herkula. Celým Gréckom sa šírili mýty a legendy o ich neporaziteľnosti a nebojácnosti. Základom ich skvelého „virálneho marketingu“ však bola, paradoxne, porážka.

 

Najväčší spartský mýtus

V roku 480 pred Kr. vtrhli Peržania pod vedením kráľa Xerxa do Grécka. Koalícia Grékov sa rozhodla brániť dôležitý priesmyk Termopyly. Pozemné operácie proti Peržanom riadili potomkovia Herakla (spolu s Aténami aj námorné). V Sparte práve v čase prieniku Xerxových vojsk do Grécka oslavovali sviatok boha Apolóna Carneiana. V tomto období bolo podľa spartských zákonov zakázané bojovať. Preto najvyšší efori rozhodli, že výpravy sa zúčastní len jeden zo spartských kráľov – Leonidas (490 – 480 pred Kr.)  –  spolu so svojou „ochrankou“ – 300 vybranými bojovníkmi. Ďalej sa výpravy mali zúčastniť pomocné zbory spartských spojencov alebo poddaných (perioikovia, heilóti).

Sparťanom bolo zrejmé, že odchádzajú na nebezpečnú výpravu, Leonidas aj preto vybral do svojej „ochranky“ mužov, ktorí mali už žijúcich synov. K vojsku sa pridali kontingenty ďalších mestských štátov, odhady celkového počtu vojakov sa pohybujú od 5 po 11-tisíc mužov (Herodotos, Diodóros Sicílsky, Pausanius).

Priesmyk Termopyly vyhovoval gréckej taktike boja – grécki ťažkoodenci ľahko blokovali úzky priestor bez toho, aby sa báli obchvatu perzskej jazdy. Zároveň mohli brániť úžiny tak dlho, až by Peržanom došli zásoby. Priesmyk bol úzky, na niektorých miestach bola cesta široká len na prechod jedného voza.

Perzský kráľ poslal Grékom posolstvo, že ak mu odovzdajú svoje zbrane, bohato sa im odmení. Podľa gréckeho historika Plutarcha (45 – 125 po Kr.) Leonidas len lakonicky odpovedal: „Tak si ich poď vziať.“ Grécka flotila medzitým na mori zablokovala perzské loďstvo a to sa nemohlo vylodiť za spartskými pozíciami.

Útoky Peržanov končili katastrofou a bolo úplne jedno, či ich viedla bežná armáda alebo kráľovská elita, tzv. nesmrteľní. Pri neustálych frontálnych útokoch išlo o absolútne podcenenie situácie Xerxovými vojskami, pretože grécke falangy mali v staroveku len jednu slabinu (ktorú neskôr využili Rimania), a to nechránené krídla. Tu ich však zaštítili steny úžiny. Nakoniec však Peržania použili lesť a našli horské chodníky, po ktorých sa dostali Grékom do tyla.

Gréci – okrem Sparťanov a bojovníkov z miest Thespia a Téby – ustúpili. Podľa Diodora Sicílskeho nariadil Leonidas svojim mužom, aby sa dobre naraňajkovali, pretože na večeru už budú v podsvetí. Peržania zaútočili na Grékov z dvoch strán. Čakalo ich však posledné prekvapenie – Gréci opustili obranné pozície a rozhodli sa bojovať priamo. Všetci Sparťania zahynuli. Odhaduje sa, že  v bojoch zahynulo až 20 000 Peržanov oproti 2 000 Grékom (aj keď už antickí autori uvádzali, že v prípade Grékov môže ísť o podhodnotené číslo).

Leonidas a jeho bojovníci dokázali niečo nemožné. Zdržali obrovskú perzskú armádu dlhšie, ako by sme si trúfali predpokladať dokonca aj v dnešných pomeroch. Následne sami seba obetovali. Bitka mala pre Grékov hlavne obrovský morálny efekt. Leonidas a jeho bojovníci dokázali, že všetko je možné. Ešte v tom istom roku porazilo grécke loďstvo Peržanov pri Salamíne.

O rok neskôr sa 10 000 Sparťanov spolu s asi 30 000 ďalšími Grékmi postavilo proti Peržanom pri Platajách. Asi je zrejmé, kto vyhral... Podľa Herodota sa veľký perzský kráľ Kýros kedysi dávno pýtal: „Kto sú Sparťania?“ Jeho neskorší nasledovník Xerxes už odpoveď poznal a dobre si ju zapamätal.

Bitka má obrovský význam pre pochopenie celej spartskej spoločnosti založenej na vojenstve. Stala sa symbolom toho, čo Sparta reprezentovala. Vplyv tvrdých bojovníkov z Peloponézu rástol. Sparťania zvýšili prestíž svojho spojeneckého bloku – Peloponézskeho spolku.

Pokračovanie 17.1.2014

 

Mgr. Branislav Kovár, PhD., vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte a v Guatemale. Pracuje v Archeologickom ústave SAV

 

Inzercia:

 

 

 

 

 

 

Pramene

Aristoteles: Politika. Preložil J. Španár. Bratislava 2006.

Hérodotos: Dějiny. Preložil J. Šonka. Praha 2003.

Plútarchos: Životopisy slavných Řeků a Římanů I. Preložili V. Bahník, A. Hartmann, R. Merdík. Praha 2006.

Plútarchos: Životopisy slavných Řeků a Římanů II. Preložili V. Bahník, A. Hartmann, R. Merdík. Praha 2007.

 

Použitá literatúra

Cartledge, P.: Sparta and Lakonia. A regional history 1330 to 362 BC. London/New York 1979 (tretie vydanie 2002).

Cartledge, P.: Sparta. Heroická historie. Praha 2012.

Holland, T.: Perzský oheň. Praha 2007.

Kovár, B.: Najhoršie víťazstvo perzského kráľa. Bitka pri Termopylách. Historická revue 7, 2011, 24 – 29.

Kyrtatas, D.: Domination and exploitation In: P. Cartledge /E. E. Cohen/L. Foxhall (eds.): Money, labour and land. London/New York 2002, 140 – 155.

Obrazová príloha: Warner Bros., www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Sparta – spoločnosť gréckych vlkov (2. časť)

Sparta – spoločnosť gréckych vlkov (2. časť)

Sparťania rozlúskli hlavný ekonomický problém starovekých štátov – ako sa brániť, prípadne ako útočiť? Vytvorili spoločnosť, ktorej hlavné zložky sa venovali len vojenstvu. Ekonomika bola doménou podrobeného obyvateľstva. Každý Sparťan vlastnil pôdu a heilótov, ktorí sa o ňu starali. celý článok

Sparta – heroická história

Sparta – heroická história

Starogrécky štát Sparta sa stal známy hlavne pre svoju orientáciu na vojenstvo. Aké boli cesty Sparťanov k moci? Čo bolo základom ich mýtu neporaziteľnosti? celý článok

Prétoriánska garda

Prétoriánska garda

Prétoriánska garda bola elitná vojenská jednotka, ktorej činnosť je úzko spojená s históriou celého principátu, teda prvých troch storočí trvania rímskeho cisárstva. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.