Sovietske Rusko očami Josepha Rotha

Publikované : 31.03.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 2656

„Východu sa s definitívnou platnosťou zriekam. Nemali by sme nič od neho očakávať, len ak občerstvenie krvi, obnovenie svalstva, azda lyriku a obohatenie snov – nečakajme však od Východu myšlienky, deň, intelektuálnu silu a jasnozrivosť. Svetlo možno prichádza z Východu, deň je však len na Západe“ (z denníka Josepha Rotha, Kyjev 12. október 1926).

 

Joseph Roth sa narodil v roku 1894 v mestečku Brody, na východnej hranici rakúsko-uhorskej monarchie. Detstvo a mladosť prežil v Haliči, vysokú školu začal navštevovať v Ľvove, no neskôr odišiel do Viedne, kde dva roky študoval nemeckú literatúru. V rokoch 1916 – 1918 pôsobil na východnom fronte ako vojnový korešpondent a prispieval článkami do viacerých rakúskych novín a časopisov. Otrasná frontová realita a následný rozpad Rakúsko-Uhorska boli pre mladého intelektuála katastrofou, ktorá ho poznamenala na dlhé roky. Po páde habsburskej ríše a zániku „starého sveta“ sa Roth cítil ako bezdomovec, čo niekoľkokrát spomenul vo svojich denníkoch. Nebol sám, podobné bezútešné pocity prežívali milióny obyvateľov bývalej poddunajskej monarchie, medzi inými aj slávni spisovatelia Stefan Zweig či Rainer Maria Rilke.

Začiatkom 20. rokov sa sklamaný Roth presťahoval do Nemecka a začal prispievať článkami do Neue Berliner ZeitungFrankfurter Zeitung. Postupom času sa z neho stal vyhlásený autor esejí, fejtónov a reportáží a poberal kráľovské honoráre (jeho životopisec a prekladateľ Michael Hofmann tvrdí, že po roku 1923 dostával Roth honorár jednu nemeckú marku za riadok textu!). Ako novinár precestoval Roth takmer celú Európu a istý čas pobudol aj v sovietskom Rusku (v texte budem uvádzať termín Rusko, hoci od 30. 12. 1922 bol oficiálny názov štátu Sovietsky zväz), o ktorom písal pre nemecké noviny. Zbierka jeho reportáží z Ruska vyšla aj knižne a slovenský preklad prinieslo na trh vydavateľstvo Premedia v roku 2012.

Publikácia Cesty do Ruska s podtitulom Fejtóny, reportáže a denníkové zápisky z rokov 1919 – 1930 má 249 strán a je rozdelená na štyri kapitoly. V prvej s názvom Fejtóny a reportáže  postrehy o boľševickej revolúcii, situácii na fronte v rokoch 1917 – 1918, Červenej armáde a občianskej vojne v Rusku, ktoré uverejňoval v nemeckých denníkoch. Venoval sa aj vnímaniu Rusov v Nemecku a v Rakúsko-Uhorsku, písal o ruských utečencoch, či dokonca o ukrajinskej výstave v Berlíne.

 

Červenoarmejci – ideálni vojaci

Červenoarmejci v roku 1917V článkoch z raného obdobia jeho novinárskej kariéry je jasne badateľný obdiv k boľševickej revolúcii; zdôrazňuje, aké pozitíva pre ruský národ priniesla, aké neduhy starého režimu odstránila a aký obrovský pokrok vďaka nej Rusko dosiahlo. V texte cítiť nekritický postoj mladého ľavicového intelektuála k veľkej revolúcii na Východe, ktorej výdobytky sa snažil priblížiť aj nemeckému čitateľovi. Pre ilustráciu si prečítajme jeho apologetický opis Červenej armády, kde absentuje čo i len minimálna snaha o objektívne hodnotenie: „Ruskí vojaci už s ničím neobchodujú. Preč sú tie časy, keď Rus predal čižmy a chodil bosky. A ani nefajčia a nerabujú. Antisemitizmus sa oficiálne nevyskytuje. Antisemitské výroky, diskusie, hádky sa trestajú“ (s. 28 – 30).  Je skutočne ťažké predstaviť si ruského vojaka bez prídelu vodky, machorky (lacného tabaku) a pochvalne sa vyjadrujúceho o Židoch. (Na tomto mieste je potrebné uviesť, že antisemitizmus nabral v Rusku na prelome 19. a 20. storočia obludné rozmery a pogromy na Židov boli veľmi časté. Stupňovanie násilia viedlo k masovému vysťahovalectvu ruských Židov do západnej Európy i do Ameriky).

Roth nebol jediný spomedzi spisovateľov, umelcov a intelektuálov Západu, ktorí podľahli boľševickej propagande a vykresľovali nové Rusko v pozitívnych farbách. Mnohé osobnosti tých čias boli zhrozené a znechutené vojnou, starým absolutistickým režimom, skostnateným spoločenským zriadením a mravným úpadkom a v Rusku videli niečo nové, avantgardu, skoncovanie s prehnitým samoderžavím, spiatočníckou a hrabivou cirkvou, krutým cárom a jeho tajnou políciou. Že však bol cárizmus nahradený tou najkrutejšou diktatúrou, to si už akosi nevšimli alebo nechceli všimnúť. George Bernard Shaw, Theodore Dreisser, Lion Feuchtwanger a mnohí ďalší sa pochvalne vyjadrovali o komunistickom režime v Rusku, ktorý bezohľadne a masovo vyvražďoval vlastné obyvateľstvo a zničil milióny ľudských životov. Rothovo očarenie Ruskom však pominulo, keď tam strávil niekoľko mesiacov a mal možnosť spoznať tak často spomínaný „socialistický raj“ na vlastnej koži.

Boľševickej propagande podľahlo mnoho západných intelektuálovPráve to rozoberá druhá a rozsahom najväčšia kapitola s názvom Cesta do Ruska. Pozostáva z niekoľkých článkov, ktoré autor napísal a publikoval v nemeckých novinách v rokoch 1926 – 1930. Roth v priebehu troch mesiacov precestoval šíre končiny Ruska, pobudol v Leningrade, Moskve, plavil sa po Volge a navštívil aj exotické mestá na Kaukaze. Snažil sa zachytiť, ako sa zmenil život ruského človeka počas tých niekoľkých rokov vlády boľševikov. Jasne vidíme, ako autor svoj postoj k Rusku a k jeho novému režimu prehodnotil. Už dokázal byť aj kritický a poukázal na mnohé negatíva, ktorých bol svedkom. V záverečných textoch svoj dovtedajší obdiv k socialistickému zriadeniu úplne zadupal do prachu a s Ruskom sa definitívne rozišiel. V denníkových zápiskoch v záverečnej časti knihy je zrejmá obrovská chuť túto nešťastnú krajinu opustiť a vrátiť sa do Nemecka, do Európy.

 

Boľševické divadlo

Roth svoje postrehy z Ruska koncipoval tak, že v každom článku sa venoval jednej špecifickej oblasti, ktorú priblížil na základe vlastných zážitkov. Nezabudnuteľný je opis ruského divadla z roku 1926, ktorý dnes vyznieva až neuveriteľne. Nový režim sa od základov snažil prekopať celú spoločnosť vrátane umenia a malo to takýto výsledok: „V provinčných divadlách je publikum v lóžach také isté ako publikum v posledných radoch. Počuť jemný pukot: sú to sánky, ktoré žujú slnečnicové semiačka. Na chodbách, kde je zakázané fajčiť, sa fajčí. V kútoch stoja vysoké plechové lieviky, možno do nich vhodiť cigaretový ohorok, vyzerá to, akoby ľudia dávali almužnu. Ešte stále tu pracujú divadelní sluhovia, zabudnutí ako vlajky na povale. Ale divadlo už nie je slávnostné, nepotrebuje kreslá, fotky, starých sluhov, ani zamat. Diváci páchnu masou. Prišli do divadla náhodou. Takisto mohli ísť na ľudové zhromaždenie. Všetci diváci vyzerajú, akoby ich sem poslali za štátne peniaze z ministerstva propagandy...“ (s. 57 – 58).

Joseph Roth v roku 1926Silný nádych orientu majú Rothove opisy miest Astrachánu, Baku a oblasti medzi Čiernym a Kaspickým morom. Zvláštneho kraja, v ktorom sa prelína slovanský svet s moslimským a ktorý je plný pamätihodností z čias dávno minulých. Roth je majster slova, v jeho textoch nájdeme poetizmus, zmysel pre detail prešpikovaný humorom či iróniou, ale aj trpký realizmus. V rybárskom meste Astrachán na Volge ho najviac zaujala miestna rarita, ktorej venoval až tri strany: „Muchy, a nie ryby, tvoria 98 % astrachánskej fauny. Sú úplne neužitočné, nedá sa s nimi obchodovať, nik z nich nežije, oni však žijú z každého. Táboria v hustých čiernych rojoch na jedlách, cukre, oknách, porcelánových tanierikoch, zvyškoch jedla, na kyticiach i stromoch... V izbe mi bzučí tisíc múch, túžim po dvadsiatich tisíckach jedovatých pavúkov, armáde pavúkov! Ak by som zostal v Astracháne, začal by som ich chovať a staral by som sa o ne viac ako o kaviár. Ale miestnych zaujíma len ten. Muchy vôbec necítia. Pozorujú, ako tento hmyz obhrýza ich mäso, ovocie, chlieb a ani prstom nehnú. Jedného dňa tieto malé zvieratká zjedia veľký Astrachán, ryby i kaviár“ (s. 123 – 125).

Nesmierne zaujímavá je podkapitola o postavení ženy v socialistickej spoločnosti, láske, sexualite a vzťahoch muža a ženy. Roth poznamenáva, že nový režim v priebehu niekoľkých rokov úplne prekopal „ženskú otázku“ a nielenže oficiálne zrovnoprávnil obe pohlavia, ale ženu zbavil akejkoľvek aury, výnimočnosti, sexuality a pozície objektu dvorenia a uctievania. Z manželského obradu urobil niekoľkominútovú udalosť na úrade bez štipky výnimočnosti daného okamihu. Roth tieto prevratné zmeny analyzoval a porovnával so stavom v západnej Európe, pričom k nim nedokázal zaujať kladné stanovisko.

Moskva v 20. rokoch 20. storočia

Pozitívum: odstrániť analfabetizmus

Naopak, čiastočne pozitívne hodnotil novinky v školskom systéme, ktorý zaviedli boľševici. Cárske Rusko zápasilo s katastrofálnou negramotnosťou svojho obyvateľstva (75 %) a jednou z hlavných úloh nového režimu bolo odstrániť analfabetizmus. Túto snahu o vzdelávanie detí i dospelých v mestách a na vidieku autor vyzdvihuje, no už menej sa mu pozdávala obsahová stránka výučby, spôsob myslenia i prístup k osobnosti mladého človeka. Zúčastnil sa niekoľkých prednášok na univerzitách a zasadol i do lavíc v základných a stredných školách. Výsledok jeho pozorovania bol jasný: „K slobode sa ľudia vychovávajú prácou a vedomosťami a nie skautingom a červenou pionierskou myšlienkou, a v žiadnom prípade nie nacvičovaním bezkrvných ideologických formuliek a zjazdových liturgií. Nie je totiž podstatné vychovať veriacich občanov, dôkladných odborníkov a zdravých normovaných proletárov, ale ľudí s rovnomerne vyvinutými orgánmi a schopnosťami. Súčasná ruská škola má za následok jednostranné – a čo je ešte horšie – polovičaté vzdelanie“ (s. 209).

Boľševická propagandaNuž, ako si autor ešte nedokázal naplno uvedomiť, tento zločinný režim nemal záujem vychovávať ľudí k slobode, práve naopak. Hoci Roth mnohé z negatív a zločinov boľševikov videl na vlastné oči, len niektoré dokázal konkrétnejšie pomenovať. A o niektorých mohol mať len veľmi hmlisté predstavy, hoci ojedinele sa zmienil aj o tajnej polícii ČEKA a o pracovných táboroch. V textoch môžeme nádherne vidieť, ako sa v priebehu rokov formoval jeho názor na komunizmus a na nové štátne zriadenie v Rusku. Z mladého ľavicového intelektuála sa aj vďaka osobnej skúsenosti stal presvedčený zástanca monarchie a obranca tradičných európskych hodnôt a západnej civilizácie. S Východom sa definitívne rozišiel a jeho veľavravné posolstvo sformulované v roku 1926 som zámerne umiestnil v perexe recenzie.

Kniha ponúka mnoho námetov na premýšľanie a hľadanie paralel so súčasnosťou. Jedna z nich sa derie na povrch už od úvodných strán a súvisí so schopnosťou zločinného režimu pomocou vytrvalej propagandy ovplyvňovať verejnú mienku v zahraničí. Boľševickej propagande podľahlo mnoho západných intelektuálov, ktorí v 20. i 30. rokoch minulého storočia úprimne verili, akým úžasným a moderným štátom je sovietske Rusko. Je to veľmi podobné súčasnej ruskej propagande, vďaka ktorej sa aj na Slovensku extrémne rozmáha nekritické a neopodstatnené rusofilstvo, vznikajú polovojenské jednotky orientované na Rusko, a  slovenskí občania dokonca dobrovoľne bojujú na strane proruských separatistov na Ukrajine.

Pre náš svet, našu západnú civilizáciu a našu slobodu to vôbec nie je pozitívna správa.

 

Martin Konečný

 

 

Joseph Roth: Cesty do Ruska. Fejtóny, reportáže a denníkové zápisky z rokov 1919 – 1930. Bratislava : Premedia 2012. 249 strán. ISBN 978-80-89594-01-6.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Oceľové žezlo

Oceľové žezlo

Ruské mýty a bohatierske byliny v strhujúcom akčnom podaní Juraja Červenáka po desiatich rokoch konečne aj v slovenčine. celý článok

O tyranii (ukážka)

O tyranii (ukážka)

Lekcie z európskych dejín 20. storočia nám ukazujú, aká je demokracia krehká a ako jednoducho môže uhynúť. Timothy Snyder sa pokúsil dať nám návod, ako tomu zabrániť. celý článok

Tá prekliata skala

Tá prekliata skala

Malta, malý ostrov uprostred Stredozemného mora, zohrala kľúčovú úlohu v bitke o ovládnutie Stredomoria, keď sa rytierskemu rádu johanitov podarilo odraziť „Veľké obliehanie“ mnohonásobne silnejšou osmanskou armádou. celý článok

O tyranii

O tyranii

Lekcie z euróspkych dejín 20. storočia nám ukazujú, aká je demokracia krehká a ako jednoducho môže uhynúť. Timothy Snyder sa pokúsil dať nám návod, ako tomu zabrániť. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.