Sovietske hladomory

Publikované : 30.10.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 4403

Timothy Snyder: Sovietske hladomory (knižná ukážka)

 

Kniha amerického historika Krvavé územie, ktorá práve vychádza v slovenčine, opisuje osudy štrnástich miliónov civilných obetí dvoch najničivejších režimov minulého storočia.Úryvok z prvej kapitoly sa venuje ukrajinským hladomorom. 

 

Rok 1933 bol v západnom svete hladový. Ulice amerických a európskych miest zaplnili muži a ženy, ktorí stratili prácu a zvykali si na čakanie v radoch na jedlo. Gareth Jones, mladý velšský novinár so záľubou v cestovaní sa stal v Berlíne svedkom toho, akú silu príťažlivosti mal hlas Adolfa Hitlera pre nezamestna­ných Nemcov. V New Yorku, tri roky po vypuknutí Veľkej hospodárskej krízy sa ho hlboko dotkla bezradnosť amerických robotníkov: „V jednom rade som videl nespočetné stovky úbožiakov, niektorí z nich v šatách, ktoré kedysi zvykli nosiť na sviatočné príležitosti, ako čakajú na výdaj dvoch obložených chlebíkov, šišky, hrnčeka kávy a cigarety.“ V Moskve, ktorú Jones navštívil v marci, bol hlad v ka­pitalistických krajinách dôvodom na oslavu. Zdalo sa, že kríza ohlasuje svetovú socialistickú revolúciu. Stalin a jeho najbližšie okolie prekypovali hrdosťou na neodvratný triumf systému, ktorý vybudovali v Sovietskom zväze.

Rok 1933 bol však hladový aj v sovietskych mestách, najmä na sovietskej Ukrajine. V ukrajinských mestách – Charkive, Kyjive, Staline (dnešnom Donba­se), Dnipropetrovsku – státisíce ľudí denne čakali na kúsok chleba. V Charkive, hlavnom meste, sa Jones stal svedkom dovtedy nevídaného zúfalstva. Ľudia pri­chádzali o druhej ráno, aby sa postavili do radov pred obchodmi, ktoré otvárali až o siedmej. Denne ich v radoch na chlieb stálo priemerne 40-tisíc. Čakajúci sa báli prísť o miesto v rade, preto sa zvykli držať za remeň osoby stojacej pred nimi. Niektorí z nich boli natoľko zoslabnutí, že by sa bez podpory okolostojacich neu­držali na nohách. V rade sa čakalo deň i dva. Tehotné ženy a vojnové kaliky stra­tili právo na nákup potravín mimo poradia a ak sa chceli najesť, museli si vystáť rad spolu s ostatnými. Niekde uprostred zástupu plakala žena a na jej vzlyky od­povedali z jednej či druhej strany, takže niekoľkotisícový rad vydával zvuk ako ranené zviera.

Ľudia v mestách sovietskej Ukrajiny sa báli o poradie čakajúc na chlieb – báli sa smrti hladom. Vedeli, že mesto je ich jedinou šancou zohnať nejakú potra­vu. Ukrajinské mestá sa za predošlých päť rokov prudko rozrástli, prijali roľní­kov a urobili z nich robotníkov a úradníkov. Synovia a dcéry ukrajinských roľ­níkov sa spolu so Židmi, Poliakmi a Rusmi, ktorí v týchto mestách žili oveľa dlhšie, stali závislými od potravín, ktoré sa dali kúpiť v obchodoch. Ich rodinám na vidieku neostalo nič. Vznikla nezvyčajná situácia. V časoch hladu sa obyva­telia miest spravidla utiekali k dedine. V Nemecku a Spojených štátoch farmári takmer nikdy netrpeli hladom, dokonca ani v rokoch Veľkej hospodárskej krízy. Robotníci a príslušníci iných profesií boli niekedy nútení jesť či kradnúť jablká; ale v úrodných nížinách Dolného Saska či v Iowe ešte vždy ostal sad s ovocnými stromami, sýpka alebo komora. Mestské obyvateľstvo Ukrajiny sa nemalo kam uchýliť, od fariem pomoc očakávať nemohlo. Väčšine ostali len potravinové po­ukážky, ktorými sa museli preukázať, ak sa chceli dostať k chlebu. Ich jedinou šancou na prežitie boli popísané kúsky papiera a oni si toho boli vedomí.

Dôkazy mohli vidieť všade okolo seba. Hladujúci roľníci žobrali u ľudí stoja­cich v radoch na chlieb a pýtali od nich aspoň omrvinky. V istom meste si pätnásť­ročné dievča vyprosilo miesto na čele zástupu, keď však prišlo na rad, predavač ho dobil na smrť. Mestské ženy z domácnosti sa v zástupoch museli prizerať roľ­níčkam umierajúcim na chodníku. Dievča pri každodennej ceste do školy videlo ráno umierajúcich a večer už len ich nehybné telá. Mladý komunista nazval roľ­nícke deti „chodiacimi kostrami“. Člena strany v priemyselnom Staline na smrť vyľakali mŕtvoly vyhladovalých ľudí, na ktoré narazil pri zadnom vchode svojho domu. Páriky prechádzajúce sa v parkoch nemohli prehliadnuť tabule zakazujú­ce kopať v nich hroby. Lekári a sestričky dostali zákaz ošetriť (či nachovať) hla­dujúcich, ktorým sa podarilo dovliecť do nemocnice. Mestskí policajti brali z ulíc vysilených detských tulákov, aby neboli nikomu na očiach. Policajti na uliciach ukrajinských miest denne zatýkali stovky detí; jedného dňa začiatkom roku 1933 dostala charkivská polícia za úlohu pochytať ich dvetisíc. V núdzových ubytov­niach Charkiva v ktorúkoľvek dennú či nočnú dobu čakalo na smrť 20 tisíc detí. Prosili policajtov, aby im dovolili umrieť aspoň pod holým nebom: „Nechajte ma v pokoji vydýchnuť, nechcem sa so životom rozlúčiť v tomto baraku smrti.“  

Hlad v mestách sovietskej Ukrajiny bol horší než v akomkoľvek západnom meste. Roku 1933 však na sovietskej Ukrajine umrelo len niekoľko desiatok tisíc obyvateľov miest. Drvivú väčšinu obetí hladu a umierajúcich na sovietskej Ukrajine predstavovali roľníci, teda ľudia, ktorých práca mestám zabezpečila aj to málo obilia, čo sa podarilo dorobiť. Ukrajinské mestá ešte ako tak prežívali, ukrajinský vidiek však vymieral. Obyvatelia miest nemohli nepostrehnúť zúfal­stvo roľníkov, ktorí v rozpore s akoukoľvek prirodzenou logikou opustili polia a hľadali obživu inde. Železničná stanica v Dnipropetrovsku bola preplnená hla­dujúcimi roľníkmi, ktorí už nevládali ani žobrať. Gareth Jones vo vlaku stretol roľníka, ktorému sa podarilo zohnať chlieb, ale čoskoro mu ho zabavili policaj­ti. „Vzali mi chlieb,“ opakoval dokola s vedomím, že sklamal svoju hladujúcu rodinu. Na železničnej stanici v Staline si vyhladovaný roľník siahol na život, skočil pod vlak. Stalino, priemyselné centrum juhovýchodnej Ukrajiny, za cár­skych čias založil John Hughes, velšský priemyselník, pre ktorého kedysi praco­vala Jonesova matka. Mesto kedysi pomenovali po Hughesovi, teraz nieslo Sta­linovo meno.

Stalinova päťročnica, končiaca sa roku 1932 priniesla priemyselný rozmach za cenu ľudskej mizérie. Roľníci umierajúci pozdĺž železničnej trate tento nový kon­trast ilustrovali hrôzostrašným spôsobom. Na celej sovietskej Ukrajine sa cestu­júci stávali nevedomými účastníkmi tragických nehôd. Hladní roľníci zvyčajne do miest putovali popri železničných tratiach a keď ich premohla únava, často skončili v koľajisku. V Chartsyzsku sa viacerí roľníci, ktorých vyhnali zo stanice, obesili na neďalekých stromoch. Sovietsky spisovateľ Vasilij Grossman vracajú­ci sa z rodinnej návštevy v rodnom Berdyčive narazil na ženu žobrajúcu o kúsok chleba pod oknom kupé. Politický emigrant Arthur Koestler, ktorý do Soviet­skeho zväzu prišiel pomáhať s budovaním socializmu, mal podobnú skúsenosť. Ako spomínal o mnoho rokov neskôr, na charkivskej stanici roľníčky „do okna vagóna otŕčali hrôzostrašne vyzerajúce deti s obrovskými kymácajúcimi sa hláv­kami, končatinami ako paličky a nafúknutými, výrazne vystúpenými bruškami“. Deti na Ukrajine podľa jeho spomienok pripomínali „embryá naložené vo for­maldehyde“. Muselo prejsť veľa rokov, kým obaja muži, dnes pokladaní za morál­ne autority 20. storočia, zaznamenali svoje očité svedectvá.

Obyvatelia miest boli zvyknutí skôr na roľníkov na trhu, ktorí okolo seba po­rozkladali svoje bohatstvo a predávali tovar. Roku 1933 sa roľníci znovu vybra­li na dobre známe mestské trhy, teraz už však nie predávať, ale žobrať. Námes­tia s trhmi, teraz už bez tovaru a zákazníkov, im ponúkli znepokojujúci obraz smrti. Zrána sa na nich ozývalo len jemné dýchanie umierajúcich zakutaných v handrách, ktoré boli kedysi odevom. Jedno jarné ráno sa okoloidúcim na charkivskom trhu naskytol pohľad – medzi kopami mŕtvych roľníkov – na dieťa prisaté k prsníku matky s mŕtvolne sivou tvárou. Už tento pohľad poznali, teraz však neboli konfrontovaní len s pokrútenými telami mŕtvol, nielen s mŕtvou matkou a živým kojencom, ale s celou otrasnosťou tej scény – drobné ústa, po­sledné kvapky materinského mlieka, studená bradavka. Ukrajinci si pre tento výjav našli pomenovanie. Hovorili si, ticho prechádzajúc okolo: „Púčiky socia­listickej jari.“

Masový hlad roku 1933 bol výsledkom Stalinovej prvej päťročnice, uskutočnenej v rokoch 1928 – 32. V tomto období už Stalin prevzal kontrolu nad najvyššími poschodiami komunistickej strany, presadil politiku industrializácie a kolekti­vizácie a z týchto procesov vyšiel ako nebojácny otec vlasti. Zmenil trh na plán, farmárov na otrokov a otvorené priestranstvá Sibíri a Kazachstanu na reťaz kon­centračných táborov. Jeho politika viedla k záhube desaťtisícov na popraviskách, priniesla státisíce obetí vyčerpanosti a milióny vystavila hrozbe smrti vyhladova­ním. Odôvodnene sa obával opozície v radoch komunistickej strany, disponoval však obrovským politickým nadaním a podporou ochotných satrapov a postavil sa do čela byrokracie, ktorá tvrdila, že dovidí za horizont budúcnosti a vie ju pretvárať. Tou budúcnosťou bol komunizmus: vyžadoval si ťažký priemysel, ktorý si zase vyžadoval kolektivizované poľnohospodárstvo, čo si v konečnom dôsledku vyžadovalo ovládnutie najväčšej sociálnej skupiny v Sovietskom zväze, roľníctva.

Roľník, vari osobitne ukrajinský roľník, si sám seba len ťažko vedel predsta­viť ako koliesko tejto veľkej dejinnej mašinérie. Aj keby plne porozumel koneč­nému cieľu sovietskej politiky, čo bolo veľmi nepravdepodobné, len veľmi ťažko sa s ním mohol stotožniť. Bolo úplne prirodzené, že odmietal politiku zamera­nú na to, aby ho pripravila o pôdu a slobodu. Kolektivizácia musela nutne viesť k zrážke medzi najväčšou skupinou sovietskej spoločnosti, roľníctvom, a soviet­skym štátom a jeho políciou, v tom čase známou pod skratkou OGPU. Stalin v očakávaní takéhoto zápasu roku 1929 rozhodol o najmasívnejšom uplatnení štátnej moci v sovietskych dejinách. Veľké dielo budovania socializmu si podľa Stalina vyžiada úsilie ako pri „vzdutí oceánu“. V decembri rovnakého roku ozná­mil, že „kulaci“ budú „zlikvidovaní ako trieda“.

Boľševici chápali dejiny ako triedny zápas, v ktorom chudobnejší rozpútajú revolúciu proti bohatším a pohnú tak kolesom dejín. Plán vyhladiť kulakov preto oficiálne nepredstavoval len rozhodnutie silnejúceho tyrana a jeho lojálnej kliky, bol dejinnou nevyhnutnosťou, darom z rúk neochvejnej, ale benevolentnej gréc­kej bohyne Kleio. Nezakrytý útok orgánov štátnej moci proti kategórii ľudí, ktorí sa nedopustili nijakého zločinu, prebiehal za povzbudzovania vulgárnej propa­gandy. Jeden z plagátov – pod heslom „Zničíme kulakov ako triedu!“ – znázor­ňoval kulaka dláveného kolesom traktora, ďalšieho ako opicu zhŕňajúcu zrno a tretieho cicajúceho mlieko z kravského vemena. Posolstvo bolo jasné – toto neboli ľudia, to boli zvery.

V praxi o tom, kto je kulakom a kto nie, rozhodoval štát. Polícia mala príkaz deportovať prosperujúcich farmárov, ktorí mohli kolektivizáciou stratiť najviac. V januári 1930 politbyro poverilo štátnu políciu, aby prelustrovala roľnícku po­puláciu celého Sovietskeho zväzu. Príslušný rozkaz OGPU z 2. februára konkre­tizoval opatrenia potrebné na „likvidáciu kulakov ako triedy“. Po celej krajine mali skupiny troch ľudí, „trojky“, rozhodnúť o osude roľníkov. Trojka zložená z členov štátnej polície, miestneho straníckeho šéfa a štátneho prokurátora dostala právo vynášať rýchle a prísne tresty (smrť, vyhnanstvo) bez možnosti odvolania. Členovia miestnych straníckych organizácií často prichádzali s odpo­rúčaniami. Ako vyhlásil šéf jednej z nich, „na plenárnych zasadnutiach dedin­ských sovietov vyrábame kulakov, ako uznáme za vhodné“. Hoci v Sovietskom zväze fungovali zákony a súdy, prednosť dostalo zjednodušené rozhodovanie troch jednotlivcov. Približne 30-tisíc sovietskych občanov popravili na základe súdnych rozhodnutí trojok.

Za prvé štyri mesiace roku 1930 zo sovietskej Ukrajiny vyviezli 113 637 ľudí označených za kulakov. Znamenalo to postupné vyprázdnenie 30-tisíc roľníc­kych chatrčí, ich zaskočení obyvatelia dostali len pár hodín, aby sa pripravili na neznámo, často ani to nie. Znamenalo to tisíce premrznutých nákladných áut plných vystrašeného a trpiaceho ľudského nákladu smerujúceho na sever európ­skej časti Ruska, na Ural, na Sibír či do Kazachstanu. Znamenalo to výstrely a vý­kriky hrôzy na úsvite posledného dňa, ktorý roľníci zažijú v ich domovoch; zna­menalo to mráz a ponižovanie vo vlakoch a zlosť prechádzajúcu do ľahostajnos­ti, keď roľnícke rodiny už ako otroci vystupovali v tajge či stepi.

Ukrajinskí roľníci mali skúsenosť s trestnými tábormi, s ktorými prichádzali do styku od polovice 20. rokov. Jeden zo žalospevov medzičasom zľudovel:

Solovki, Solovki!

Dlhá, predlhá cesta

Srdce už nevládze

Duše sa zmocňuje hrôza

Solovki tvorili ostrovný väzenský komplex uprostred Severného ľadového oceánu. Vo vedomí ukrajinských roľníkov sa spájali so všetkým, čo bolo na vyhnaní z domova neznáme, násilné a bolestné. Pre komunistické vedenie Sovietskeho zväzu boli Solovki zase prvým miestom, kde sa práca deportovaných menila na zisk pre štát. Stalin sa roku 1929 rozhodol model Soloviek využiť na celom území Sovietskeho zväzu a dal pokyn na vybudovanie „osobitných usadlostí“ a koncen­tračných táborov. Koncentračné tábory boli vyznačenými zónami využívanými na nútenú prácu, zvyčajne ich obkolesovali ploty a strážili ich. Osobitné usadlos­ti boli novými dedinami, ktoré si trestanci postavili pre vlastnú potrebu po tom, ako ich vysadili uprostred ľudoprázdnej stepi či tajgy. Celkovo bolo medzi 1,7 miliónmi kulakov deportovaných do osobitných usadlostí na Sibíri, v európskej časti Ruska alebo Kazachstane okolo 300-tisíc Ukrajincov.

Masové deportácie roľníkov ako forma ich potrestania sa časovo zhodova­li s masovým využívaním nútenej práce v sovietskom hospodárstve. Roku 1931 sa osobitné usadlosti a koncentračné tábory zlúčili do jednotného systému zná­meho pod názvom Gulag. Gulag, ktorý samotní Sovieti volali „systémom kon­centračných táborov“, vznikol spolu s kolektivizáciou poľnohospodárstva a bol od nej závislý. Jeho celkový počet dosiahne 476 táborových komplexov, na trest v ktorých odsúdia približne 18 miliónov ľudí; jeden a pol až tri milióny ľudí počas väznenia v gulagoch zahynie. Slobodní roľníci sa zmenia na nevoľníkov budujú­cich obrovské kanály, bane a továrne, ktoré podľa Stalinovho presvedčenia zmo­dernizujú Sovietsky zväz.

Ukrajinskí roľníci mali spomedzi všetkých pracovných táborov najväčšiu šancu skončiť na stavbe Belomorského kanála medzi Bielym a Baltským morom, ktorému medzi Stalinovými obsesiami patrilo osobitné miesto. Dvadsaťjeden mesiacov takmer 170 tisíc ľudí hĺbilo prieplav v zamrznutej zemi so štipákmi a lopatami, ale často len s úlomkami keramiky a holými rukami. Umierali v tisí­coch od vyčerpanosti a chorôb, smrť ich zastihla na dne rozostavaného kanála, ktorého praktické využitie ako vodnej cesty sa po dokončení roku 1933 uká­zalo ako zväčša iluzórne. Úmrtnosť bola vysoká aj v osobitných usadlostiach. Sovietske úrady predpokladali, že umrie päť percent ich väzňov; v skutočnosti toto číslo dosiahlo 10 až 15 percent. Obyvateľ Archangeľska, dôležitého mesta na brehu Bieleho mora, si poťažkal na nezmyselnosť tohto úsilia: „Jedna vec je zlik­vidovať kulactvo v hospodárskom zmysle; ale fyzicky zlikvidovať deti kulakov sa rovná barbarstvu.“ Deti umierali na ďalekom severe v takých veľkých počtoch, že „ich telíčka odvážajú na cintorín po troch či po štyroch bez rakiev“. Skupina ro­botníkov vo Vologde sa dožadovala odpovede na otázku, či „cesta k svetovej re­volúcii“ musí viesť „cez mŕtvoly týchto detí“.

Miera úmrtnosti v gulagu bola vysoká, nebola však vyššia než tá, čo mala čochvíľa postihnúť časti ukrajinského vidieka. Pracujúci na Belomorskom kanáli dostávali veľmi nízke prídely potravy, dákych 600 gramov chleba (1300 kalórií) denne. Predstavovalo to však hodnotnejšiu výživovú dávku, než na akú sa v pri­bližne rovnakom čase mohli spoľahnúť obyvatelia sovietskej Ukrajiny. Trestanci na Belomorskom kanáli dostali dva, tri či až šesť ráz viac než roľníci, ktorí ostali na sovietskej Ukrajine a v rokoch 1932 – 33 pracovali na družstve – ak dostali vôbec niečo.

 

  

 

Timothy Snyder: Krvavé územie. Prel. Igor Slobodník a Martin Slobodník. 1. vyd. Bratislava : Premedia 2013, 464 strán, pevná väzba s prebalom. ISBN: 978-80-8159-025-2

 

 

Jazyková redakcia: Premedia

Obrazová príloha: Premedia,  www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Krutý kontinent

Krutý kontinent

Ak bolo kradnutie a ilegálny obchod vážnym problémom v celej Európe, potom všadeprítomná hrozba násilia bola krízou. Už som spomenul, že extrémne násilie bolo pre mnohých bežnou dennou záležitosťou. celý článok

Veľkoadmirál Raeder a jeho život

Veľkoadmirál Raeder a jeho život

„Vykonal som ako vojak svoju povinnosť, pretože som bol presvedčený, že tým najlepšie poslúžim nemeckému ľudu a vlasti, pre ktorých som žil a som kedykoľvek ochotný zomrieť.“ celý článok

Sovietske letkyne vo vojne

Sovietske letkyne vo vojne

Sovietsky zväz bol jedinou krajinou, ktorá počas druhej svetovej vojny organizovala a nasadila letecké bojové jednotky zložené zo žien – pilotiek. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.