Sociálny rozmer Rímskej republiky

Publikované : 25.02.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3062

Distribúcia štát­neho obilia (tzv. frumentácia) predstavovala v Rímskej republike jednu zo štátnych akcií na podporu chudobnejších vrstiev obyvateľstva. Príjemcami takejto podpory mohli byť v čase republiky iba mužskí obyvatelia mesta Ríma. Okruh príjemcov sa ešte zúžil vytvorením špeciálnych zoznamov (vyrytých na bronzových tabulách) s menami tých, ktorí mali právo dostať štátne obilie. Základnou podmienkou na prídel obilia bolo rímske občianstvo.

 

Bližšie kritériá, podľa ktorých sa tieto zoznamy zostavovali, nie sú známe. Tí, ktorí občianske práva nemali, nakupovali obilie na bežnom trhu a museli počítať s častými cenovými výkyvmi, ktoré ovplyvňovali rôzne klimatické i politické záležitosti. Kým ľud vnímal toto opatrenie ako samozrejmosť, niektorí významní Rimania ho odsudzovali, a odmietali, aby niekto dostával štátnu pomoc len preto, že je rímskym občanom. Na druhej strane, z hľadiska starovekých pomerov už grécke mestské štáty (polis) považovali za jednu z najdôležitejších povinností štátu primerané zásobovanie svojich obyvateľov (najmä občanov).

 

Zlacnené obilie – zákon Gaia Graccha

Prideľovanie štátneho obilia sa spočiatku konalo nepravidelne a príleži­tostne, od čias bratov Gracchovcov sa stalo trvalou štátnou akciou. Prvý „obilný“ zákon (lex Sempronia frumentaria) presadil Gaius Gracchus z pozície tribúna ľudu (123 pred Kr.). Urobil tak v snahe získať prívržencov z radov mestského ľudu (plebs urbana) pre svoj reform­ný program, no nemožno vylúčiť ani to, že išlo o reakciu na zdražo­vanie obilia.

Zákon Gaia Graccha garantoval rímskym občanom žijúcim v Ríme určité množstvo lacnejšieho obilia. Jeho cenu stanovili na šesť a tretinu assu za jeden modius (približne 8,7 l). Hoci antické správy neobsahujú konkrétny údaj o objeme pomoci, vzhľadom na neskoršie informácie sa predpokladá, že príjemca si mesačne mohol nakúpiť približne 5 modiov obilia (približne 43,5 l). Zákon mal za následok celý rad ďalších opatrení, napríklad vybudovanie obilných sýpok a výstavbu príjazdových ciest. Tým sa opäť rozprúdila stavebná činnosť, ktorá poskytla obživu mnohým obyvateľom Ríma. Na druhej strane zákon zvyšoval počet prevažne neproduktívneho obyvateľstva a viazal značné finančné prostriedky.

V súvislosti s týmto nariadením je zaujímavá príhoda, ktorú uvádza M. Tullius Cicero v jednom zo svojich početných spisov. Podľa jeho výpovede si po schválení zákona Gaia Graccha prišiel po prídel obilia aj bývalý konzul L. Piso Frugi. Ten pôvodne proti nemu ostro vystupoval, ale po jeho prijatí mal aj on nárok na lacnejšie obilie. Ciceronova poznámka naznačuje, že právo dostať prídel štátneho obilia nemali len najchudobnejšie vrstvy rímskych občanov, ale potenciálnym príjemcom mohol byť každý občan.

Už v prípade prvého „obilného“ zákona sa ukázalo, že názory optimátov a populárov na opatrenia podobného charakteru sa veľmi lí­šili. Optimáti odmietali zákon tvrdením, že nabáda obyvateľstvo k zá­haľke a podstatne zaťažuje štátnu pokladnicu. Napriek ich nesúhlasu sa ho však podarilo presadiť. V ďalšom priebehu sa rozdávanie štátneho obilia stalo trvalou súčasťou boja týchto dvoch záujmových skupín.

Nový zákon o štátnom obilí sa pripra­voval už v roku 119 pred Kr., no jeho realizáciu prekazil svojím vetom vtedajší tribún ľudu Gaius Marius. V tom­to prípade počítal návrh už nie so zlacneným, ale s bezplatným obilím! Podľa historika Plutarcha si Gaius Marius týmto činom získal úctu u oboch bojujúcich strán (optimáti a populári), pretože ukázal, že sa nechce zavďačiť ani jedným, ani druhým, ak to nie je v prospech Ríma.

V deväťdesiatych rokoch 1. storočia pred Kr. bol Gracchov zákon nahradený novým zákonom tribúna ľudu Marca Octavia, ktorý sa ním usiloval odbremeniť štátnu pokladnicu (aerarium). Podrobnosti o jeho obsahu nie sú známe. Za krátky čas inicioval M. Livius Drusus vo funkcii tribúna ľudu (91 pred Kr.) podanie ďalšieho zákona o rozdávaní štátneho obilia. Jeho realizácia sa však zrejme neuskutočnila, resp. ak áno, bol v platnosti iba krátko, pretože menovaného tribúna, potom ako sa postavil na stranu spojencov a podnecoval ich k boju za udelenie rím­skeho občianstva, začal senát postupne nenávidieť a nakoniec ho niekto počas tzv. spojeneckej vojny (91 – 88 pred Kr.) v Ríme zavraždil. Po jeho smrti všetky ním presadené zákony zrušili.

 


Diktátor Sulla a ďalší vývoj

Keď sa Ríma zmocnil L. Cornelius Sulla, rozhodol sa rozdávanie štátneho obilia zrejme zrušiť, no vzhľadom na nejasné informácie z antických prameňov je možné, že iba znížil množstvo prideľovaných dávok. Po jeho smrti sa konzul M. Aemilius Lepidus (78 pred Kr.) pokúsil všetko vrátiť do starých koľají, no v konečnom dôsledku bol neúspešný a jeho „obilný“ zákon predstavoval len krátke intermezzo.

Pod vplyvom vojenského konfliktu s pontským kráľom Mi­thradatom VI. (tri vojny v období rokov 89 až 64 pred Kr.) a v súvislosti s aktivitou námorných pirátov v stredomorskej oblasti nastalo v Ríme celkové zvyšovanie cien, ktoré podnietilo veľké ne­pokoje. Až v dôsledku toho boli v roku 73 pred Kr. vtedajší konzuli M. Terentius Varro a C. Cassius Longinus prinútení predložiť ľudovému zhromaždeniu návrh zákona lex Terentia Cassia frumentaria, ktorým po jeho schválení prišlo v podstate k obnove zákona Gaia Graccha. Vybraným občanom v Ríme štát zabezpečil 5 modiov obi­lia mesačne za zníženú cenu, čo pre každého predstavovalo približne 400 kg obilia ročne.

Vzrastajúci počet prisťahovalcov do Ríma a s tým spojené rozširovanie prídelov obilia znamenali čoraz väčšie bremeno pre štátnu pokladnicu. Výdavky štátu na nákup obilia začali prudko stúpať aj zásluhou tribúna ľudu M. Porcia Catona (62 pred Kr.), ktorý ich zvýšil napriek ťažkej politickej situácii po potlačení Catilinovho sprisahania. Podľa Plutarcha sa každoročný nárast výdavkov na nákup obilia vyšplhal v tomto období až na 7 500 000 sesterciov. Celkovo môžeme hovoriť o sume 40 miliónov sesterciov ročne (údaj k roku 56 pred Kr.), ktorá sa na úplnom konci republiky vyšplhala na takmer dvojnásobok.

 

Bezplatný prídel

Rok 58 pred Kr. bol vo vývoji tohto opatrenia prelomový. Z iniciatívy tribúna ľudu P. Clodia Pulchera sa podarilo presadiť zákon (lex Clodia frumentaria), ktorým sa dovtedy zlacnené štátne obilie začalo prideľovať bezplatne. Zdroje na jeho financovanie si Rím dočasne zabezpečil bohatstvom pripojeného ostrova Cyprus. Ročné náklady štátu na nákup obilia určeného pre chu­dobnejších občanov predstavovali za neskorej republiky až jednu pätinu ročných príjmov! I napriek tomu, že ten­to zákon mimoriadne zaťažoval štátnu pokladnicu, v nasledu­jú­com období sa dôsledne dodržiaval.

 

Počet príjemcov štátnej podpory

Rady poberateľov dávky bezplatného obilia sa začali nekontrolovateľne rozširovať. Poriadok v zoznamoch príjemcov štátnej podpory sa usiloval urobiť Cn. Pompeius, no napriek tomu sa ich počet za desať rokov od vydania lex Clodia frumentaria zvýšil až na 320 000.

Keď sa Caesar stal pánom rímskeho sveta, musel v dôsledku neustále sa zvyšujúcich nákladov na nákup obilia systém upraviť. V prvom momente možno uvažoval aj o celkovom zrušení bezplatného zásobovania ľudu štátnym obilím, ale nakoniec sa k takémuto radikálnemu kroku neodhodlal. Zaujíma­vé je, že o zrušení prídelov štátneho obilia uvažoval i jeho nástupca Augustus. Historik Suetonius o tom zaznamenal: „...len čo bol však dostatok obilia, zmocnila sa ho myšlienka [Augusta], ako sám píše, navždy zrušiť rozdeľovanie obilia štátom, lebo roľníctvo upadá práve tým, že sa ľud na to spolieha. Zámer však neuskutočnil, lebo bol presvedčený, že niekto z túžby po popularite zasa raz ten zvyk zavedie. Neskôr sa však usiloval vyriešiť túto záležitosť tak, že zaujímal rovnaké stanovisko k roľníkom a obchodníkom ako k ľudu.

Caesar nariadil spísať zoznam všetkých príjemcov štátneho obi­lia a vylúčil z neho každého, kto nedokázal dôveryhodne dokázať rímske občianstvo. Tým sa mu podarilo zredukovať počet príjemcov na 150 000. Časť občanov, ktorí stratili nárok na bezplatnú dávku obilia, patrila zrejme k tým, ktorých pre­sídlil do provincií (až 80 000 občanov). Okrem toho uzákonil, že okruh príjemcov obilia sa v budúcnosti už nemá rozširovať. Voľné miesta vznikajúce iba úmrtím niektorého z prijímateľov sa raz za rok doplnili lósom, ktorý sa mal uskutočňovať pod dozorom mestského prétora (praetor urbanus). Tieto zásady sa po Caesarovej smrti nedodržiavali a počet príjemcov opätovne narastal. Informuje o tom Augustus vo svojich zachovaných Res gestae (Monumentum Ancyranum). Sumarizuje v nich dary (obilie i peniaze), kto­ré podľa svojich slov rozdával 250 000 občanom, jedenkrát do­konca 320 000 občanom. Z nášho pohľadu sú za­ujímavé dva údaje: keď za tretieho konzulátu (31 pred Kr.) rozdal po 60 denároch viac ako 200 000 občanom, čo dostávali štátne obilie, a keď za jedenásteho konzulátu (23 pred Kr.) zabezpečil dvanásť me­sačných prídelov obilia pre aspoň 250 000 obyvateľov. Z iných zdro­jov vieme, že v roku 2 pred Kr. prišlo k redukcii počtu príjemcov na 200 000 a v roku 6 po Kr. sa v dôsledku krízy ich počet ešte znížil na 150 000. V cisárskom období rímskych dejín sa počet príjemcov príliš nemenil a upravili ho len niektorí cisári (napríklad Traianus nariadil zapísať na zoznam príjemcov všetky deti mužského pohlavia z Ríma). Zmena však nastala v zmysle príspevkov – už nešlo o sociálne opatrenie, ale o príspevky pre so­ciálne privile­govanú skupinu.

 

Administratíva

Rozdeľovanie štátneho obilia sa uskutočňovalo pravidelne každý mesiac a naviazala sa naň stála štátna administratíva, ktorá zabezpe­čovala jeho bezproblémový chod. Obilie privážané z Egypta, zo severnej Afriky a zo Sicílie sa najprv priviezlo do Ostie, odkiaľ sa po Tibere presúvalo priamo do Ríma. Osoby, ktoré mali nárok na dávku obilia, dostávali raz za mesiac zvláštne olovené známky (tessera frumentaria). Na základe ich predloženia im štátni úradníci vydali obilie zo sýpok. Prihliadnuc na počet príjemcov štátneho obilia sa dá predpokladať istá ťažkopádnosť pri ich obsluhe. Z toho dôvodu sa v 1. storočí po Kr. pristúpilo k rozsiahlej prestavbe Minuciovho stĺporadia (porticus Minucia), ktoré ležalo v blízkosti Tiberu, neďaleko Kapitolu. Tu sa pod jednou strechou vydávalo štátne obilie a zároveň sa riešila s tým spojená administratíva. Vzniklo niekoľko „oddelení“, z ktorých každé sa staralo o určitý počet príjemcov. Na každej známke bolo vyznačené číslo „oddelenia“ a deň, kedy sa obilie bude vydávať.

Keďže známky neobsahovali údaj o mene príjemcu, nedalo sa zabrániť rôznym machináciám a stávalo sa, že ich príjemcovia darovali alebo predali inému. Obilie tak dostal ten, kto známku predložil. Na konci republiky a na začiatku cisárstva sa cisár Augustus snažil zjednodušiť celý proces tým, že známky sa mali vydávať vždy na tri mesiace vopred. Neúspech tejto praxe ho však prinútil  obnoviť mesačnú frekvenciu prideľovania známok.

 

 

PhDr. Tomáš Klokner vyštudoval históriu na FiF UK v Bratislave, kde momentálne pôsobí ako interný doktorand. Zaoberá sa dejinami rímskeho principátu, najmä sociálnymi pomermi v 2. storočí po Kr.

 

 

Použitá literatúra

Garnsey, P.: Famine and Food Supply in the Graeco-Roman World. Responses to Risk and Crisis. Cambridge 1988.

Prell, M.: Sozialökonomische Untersuchungen zur Armut im antiken Rom. Von den Gracchen bis Kaiser Diokletian. Stuttgart 1997.

Rickman, G.: The Corn Supply of Ancient Rome. Oxford 1980.

Obrazová príloha: www.ostia-antica.org, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Rímske občianstvo pre každého

Rímske občianstvo pre každého

Na základných univerzitných prednáškach o dejinách staro¬veku sa z časových dôvodov zvykne iba spomenúť, že cisár Cara¬calla zanechal v Ríme prekrásne kúpele a vydaním ediktu Constitutio Antoniniana (v roku 212 po Kr.) udelil rímske občianske práva takmer všetkému slobodnému obyvateľstvu v ríši. celý článok

Ako najväčšiu ríšu zničila kríza

Ako najväčšiu ríšu zničila kríza

Rímska ríša bola najväčším a najdlhšie trvajúcim impériom v ľudských dejinách. Príčiny jej kolapsu sa hľadali už od čias jej konca. Dnes sa zdá, že tieto dôvody majú viac ekonomický charakter, ako sme si doteraz mysleli, a nájdeme medzi nimi až prekvapujúce paralely s našou vlastnou prítomnosťou. celý článok

Mocní muži si delia štát (2. časť)

Mocní muži si delia štát (2. časť)

Caesar ako najmladší z triumvirov začal svoju politickú a vojenskú kariéru ako posledný z nich. Caesar ju však ako člen starobylej patricijskej rodiny rozvíjal dvomi smermi... celý článok

Osudové ženy kata republiky

Osudové ženy kata republiky

Posledné desaťročia Rímskej republiky boli obdobím veľkých zmien, presadzovania výnimočných jednotlivcov a bojov o moc, ktorý sa zákonite skončil pádom republiky a vytvorením novej formy vlády – cisárstva. Udalosti však nezasiahli len mužov, ale aj ženy Ríma... celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.