Slovenský diktátor Šrobár ubránil Bratislavu

Publikované : 23.07.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 10286

Málo slovenských politikov prešlo takými komplikovanými životnými i politickými peripetiami ako Vavro Šrobár. Napriek často oprávnenej kritike za mnohé jeho postoje a činy však platí i to, že pre Slovensko urobil nesmierne veľa.

 

Prvého mája 1918 bolo v Liptovskom Mikuláši pekné slnečné počasie. Pred budovou Čierneho orla (dnes budova Liptovského múzea) sa od rána schádzali obyvatelia mesta, ale i ľudia zo širšieho okolia. Väčšinou šlo o robotníkov, výrazné zastúpenie mali predovšetkým prívrženci Vavra Šrobára, v tom čase už 51-ročného lekára a známeho a obľúbeného národovca. Šrobár sám pricestoval v skorých ranných hodinách vlakom. Na stanici už ho čakali robotnícki delegáti. Odišli do spolkovej miestnosti, kde členov sociálnej demokracie Šrobár oboznámil so svojim chystaným prejavom a rezolúciou, ktorú navrhoval. Mala vstúpiť do dejín.

Prvomájová manifestácia r. 1918 v Liptovskom MikulášiOkolo deviatej hodiny ráno sa počet manifestujúcich výrazne zvyšoval. Prišla mládež, ale i skupinky ľudí v krojoch. Atmosféra postupne hustla, začal sa tvoriť sprievod, na ktorého čele bola skupina so zástavami. Manifestujúci kričali heslá za ukončenie vojny a za všeobecné volebné právo. Niečo pred desiatou hodinou sa sprievod pohol spred budovy Čierneho orla, aby urobil okruh po meste a vrátil sa späť. Slávnostné zhromaždenie vrcholilo prejavom z balkóna vchodu do jednej zo zadných miestností. Zúčastnilo sa ho približne 2000 ľudí.

Šrobár v prejave hovoril spočiatku o vojne a o tragédiách a problémoch z nej vyplývajúcich. Čoskoro však obrátil reč na otázku samourčovacieho práva pre všetky národy a na 14 bodov prezidenta Wilsona. Prejav zakončil protestom proti národnostnému útlaku Slovákov. Nasledovalo čítanie rezolúcie. Bola prvým verejným ohlasom zo Slovenska za prvej svetovej vojny (slovenská politická reprezentácia dovtedy držala politickú pasivitu) a významným dokumentom doby. Jej hlavným významom bolo, že žiadala „uznanie práva na sebaurčenie všetkých národov nielen za hranicami našej monarchie, ale i národov Rakúsko-Uhorska, teda i uhorskej vetvy československého kmeňa“. Prítomní rezolúciu prijali s nadšením. Slovensko bolo na ceste do Československa.

Vavro Šrobár

Persona non grata

Vavrinec Ján Šrobár sa narodil v obci Lisková (dnes okres Ružomberok) v 12-detnej roľníckej rodine. Od útleho veku upútal v rímsko-katolíckej škole v Liskovej svojou bystrosťou a intelektom a tak sa jeho otec, richtár Štefan Šrobár, rozhodol dať syna študovať. V rokoch 1878 až 1886 študoval postupne v Ružomberku, Levoči, Banskej Bystrici a znova v Levoči. Dôvodom týchto prestupov bolo, že neovládal dobre maďarčinu a navyše ho štátne úrady obviňovali z panslavizmu. Preto ho nakoniec aj definitívne vylúčili zo všetkých stredných škôl v Uhorsku. Štúdium ukončil až na gymnáziu v českom Přerove.

Ďalším krokom pre očividne talentovaného mladíka, bola univerzita Karlo-Ferdinandova (dnes Karlova) v Prahe. V roku 1888 započal a roku 1898 úspešne ukončil štúdium na Lekárskej fakulte. Už počas štúdia sa aktívne zapájal do spolkového života, v spolku Detvan bol dokonca v rokoch 1894 až 1895 predsedom. V Prahe sa zoznámil i s ďalšími výraznými Slovákmi – Martinom Kukučínom, Jozefom Gregorom Tajovským či Milanom Rastislavom Štefánikom. Asi najvýraznejšie ho ale ovplyvnil Tomáš Garrigue Masaryk. Vavro Šrobár je rodákom z LiskovejŠrobár obdivoval jeho filozofické prednášky, časom sa i spriatelili a z mladého Slováka sa stal stúpenec Masarykovského liberálneho pokrokárstva. Zároveň začal postupne presadzovať i myšlienku jednotného československého národa.

V roku 1899 sa vrátil domov na Slovensko, v Ružomberku si otvoril lekársku prax. Aktívny však neprestal byť ani v osvetovom a politickom živote. Snažil sa zo slovenskej dediny vymietnuť alkoholizmus, negramotnosť, poverčivosť a zaostalosť, písal rôzne články, a dokonca divadelnú hru. V roku 1898 začal z Masarykovho podnetu spolu s Pavlom Blahom vydávať časopis Hlas (prvé číslo vyšlo 1. decembra, posledné v roku 1904).

„Hlasisti“ ostro kritizovali Budapešť, ale i martinské vedenie Slovenskej národnej strany, ktorá bola podľa nich príliš pasívna a strnulá. Bezpochyby šlo čiastočne i o generačný konflikt medzi mladšími a radikálnejšími hlasistami a staršími členmi SNS. Keď si Šrobár po návrate z Prahy uvedomil slovenskú zaostalosť, skostnatená politika martinských národniarov mu nemohla stačiť. Odstrániť neduhy slovenskej spoločnosti bolo možné len vtedy, ak Slováci preberú západné vzory. Na stránkach Hlas-u postupne publikovali svoj politický, sociálny, ekonomický, ale i literárny program na pozdvihnutie Slovákov z biedy a poroby.

Šrobárove aktivity na poli národného obrodenia neunikli pozornosti maďarských elít. V roku 1906 kandidoval za Slovenskú ľudovú stranu za poslanca Uhorského snemu. Poslanecké kreslo mu ušlo o pár hlasov. Čo mu neušlo, bolo obvinenie z podnecovania proti maďarskej národnosti a následné väzenie. Rok žalára si odpykal v Segedíne. S Andrejom Hlinkom si Šrobár veľmi skoro prestal rozumieťMedzi jeho spoluväzňami boli napríklad Andrej Hlinka, ale i Béla Kun, budúci komunistický líder Maďarskej republiky rád.

Kým pred segedínskym väzením Šrobár s Hlinkom spolupracovali (Hlinka podporil i Šrobárovu kandidatúru za poslanca), po prepustení sa ich cesty veľmi skoro rozišli. Šrobár vyčítal Hlinkovi jeho spiatočníctvo, Hlinkovi sa zas nepáčil Šrobárov liberalizmus. Šrobára sklamalo Hlinkovo ponižovanie sa pred biskupom, aby mu vrátil farnosť. Z pomerov v rímsko-katolíckej cirkvi bol natoľko rozčarovaný, že z cirkvi dokonca vystúpil. Čoskoro sa s Hlinkom stali politickými i osobnými rivalmi.

 

Pri zrode republiky

Do dejín Šrobár znova výrazne zasiahol na konci prvej svetovej vojny. Bol v kontakte s Maffiou, hlavným orgánom českého domáceho odboja, a výrazne prispel k tomu, aby bolo Slovensko zahrnuté do českých koncepcií, a tiež štátoprávneho vyhlásenia českých poslancov. Dobré vzťahy udržiaval i so sociálnymi demokratmi na Slovensku, preto bolo logické, že ho pozvali na prvomájové oslavy v Liptovskom Mikuláši.

Mesačník Hlas z 5. januára 1902Formulácia vety o „uhorskej vetve československého národa“ v Prvomájovej deklarácii je s istotou Šrobárova práca. Bola vyjadrením jeho čechoslovakizmu, ktorý vychádzal z fikcie jednotného národa československého. V danom momente však šlo o kriticky dôležitú vec. Znamenala podporu zahraničného odboja, ktorý sa snažil získať súhlas dohodových mocností na vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. A kým z českej strany bolo dovtedy podobných vyhlásení niekoľko, z tej slovenskej bola mikulášska rezolúcia prvým takýmto vyhlásením. Jej text priložili predstavitelia zahraničného odboja i do oficiálnych dokumentov, ktoré predložili mocnostiam Dohody.

Za svoje aktivity si Šrobár od vládnej moci „vyslúžil“ ďalšie väzenie. Zatkli ho 14. augusta 1918. To sa však už vojna chýlila ku koncu a Rakúsko-Uhorsko k svojej agonickej smrti. Prepustili ho v polovici októbra a napriek dohľadu polície sa mu podarilo docestovať do Prahy. Vďaka tomu sa stal jediným Slovákom v päťčlennom vedení Národného výboru československého a jedným z „mužov 28. októbra“, ktorí podpísali manifest „Lide československý. Tvoj odveký sen sa stal skutkom...“, a tiež tzv. Recepčný zákon (zákon zo dňa 28. októbra 1918 o zriadení samostatného štátu česko-slovenského). 30. októbra prijali slovenskí lídri zhromaždení v Martine Deklaráciu slovenského národa (Martinskú deklaráciu), v ktorej oficiálne zrušili zväzok s Uhorskom a prihlásili sa k samourčovaciemu právu česko-slovenského národa. Nový štát v strednej Európe, Československo, bolo na svete.

 

Slovenský diktátor

Po vzniku republiky prebral 6. novembra ako predseda dočasnej vlády štátnu moc na slovenskom území. Urobil tak v Skalici, zaplavenej asi tisícovým jasajúcim a oslavujúcim davom s trikolórami. Ustanovením Centrálnej vlády právomoc tej dočasnej zanikla a Šrobár sa vrátil do Prahy – vymenovali ho za ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. Nemal tam ale stráviť veľa času. Situácia na Slovensku sa totiž výrazne skomplikovala. 7. decembra Šrobára urýchlene poverili vedením novovytvoreného ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. Na začiatku roka 1919 tak mal Šrobár na Slovensku v podstate neobmedzené právomoci. Stal sa z neho „slovenský diktátor“.

Vavro Šrobár v Bratislave v roku 1919. Spolu s ním prvý župan bratislavského kraja Samuel ZochŠrobára v Prahe dobre poznali, mal tam množstvo priateľov a bolo o ňom všeobecne známe, že je zástancom československej jednoty. Navyše bol rázny a nekompromisný – presne to bolo v tom čase na chaotickom Slovensku treba. Šrobárova rozhodnosť sa čoskoro ukázala v plnej sile. 21. marca 1919 bola v Budapešti vyhlásená komunistická Maďarská republika rád. Do jej čela sa nepostavil nikto iný ako Béla Kun, Šrobárov spoluväzeň zo Segedína. Čoskoro začal s výbojmi. Oficiálne chcel šíriť komunistickú revolúciu ďalej do Európy a tomuto motívu mnohí Maďari nepochybne verili. Mnohí však v jej radoch bojovali predovšetkým s víziou znovuzískania území stratených po prvej svetovej vojne.

Do júna 1919 obsadila maďarská Červená armáda veľké časti južného a východného Slovenska (16. júna 1919 bola v Prešove vyhlásená Slovenská republika rád) a pokračovala i smerom na Bratislavu, kde sa vo februári usídlil Šrobár i so svojím ministerstvom. Obyvatelia Bratislavy, v tom čase stále známej skôr ako Prešporok (prípadne Preßburg, alebo Pozsony), neprivítali Šrobárovo ministerstvo nijak vrúcne. Bolo to logické, väčšinové obyvateľstvo bolo nemecké a maďarské, Slovákov bolo minimum. Pôvodne musel dokonca Šrobár riadiť Slovensko zo Žiliny, vojenské jednotky mu v Bratislave nedokázali garantovať bezpečnosť.

Situácia koncom júna sa vyhrotila. Maďarské jednotky, podporované obrneným vlakom, obsadili Nové Zámky a stáli pri Slovenskom Mederi. Francúzsky generál Eugène Mittelhauser, ktorého po vypuknutí konfliktu vymenovali za veliteľa československej Západnej armádnej skupiny, konfrontoval Šrobára s katastrofickým scenárom: jeho vojská boli vyčerpané, priemerne mala armády len štyri náboje na muža a maďarský obrnený vlak mohol byť v Bratislave už na druhý deň ráno, možno už v noci. Bolo nevyhnutné evakuovať a stiahnuť sa na Trenčín a Brno.

Bratislava v roku 1919Šrobár však nič z toho neakceptoval. Na front poslal vojenskú posádku, ktorá mala strážiť Bratislavu. Zostalo mu asi 150 žandárov, aj to nie veľmi spoľahlivých. Tí mali udržať poriadok medzi asi 20 tisícami revolučne naladenými maďarskými a nemeckými robotníkmi. Čo v takej situácii? Šrobár sa rozhodol ako pravý diktátor: preventívne nechal zatknúť a uväzniť v Terezíne, v Josefove a v Luhačoviciach medzi stovkou a tisíckou (pramene sa rôznia) rukojemníkov z významných bratislavských rodín a osobností. Na druhý deň bol v meste absolútny pokoj. I keď nie je známe, že by sa Šrobár vyhrážal rukojemníkom smrťou alebo trestami, uväznenie samotné bolo to gesto, ktoré pochopil úplne každý. Šrobár sa pritom ukázal aj ako zdatný propagandista, strašil boľševizmom, sprisahaním, uplatňoval politiku „sľubov a hrozieb“ (cukru a biča).

 

Petržalku na narodeniny

Šrobár nielen ubránil Bratislavu pre Československo, ale získal i Petržalku. Pôvodne mala československo-maďarská hranica prechádzať stredom Dunaja. Až neskôr sa našej diplomacii podarilo zo strategických dôvodov vyrokovať pripojenie územia Petržalky k Bratislave. Avšak – len na papieri. Maďarské jednotky ju odmietali opustiť, na jedinom moste postavili barikády a palebné postavenia. Hrozil dokonca útok do centra mesta. Podľa legendy sa Mittelhausser v auguste opýtal Šrobára, čo by si prial na narodeniny. Ten s odpoveďou neotáľal: Petržalku!

Pražský delostrelecký dobrovoľnícky zbor pred cestou na Slovensko, kde se zúčastnili bojov v maďarsko-československej vojne, 1918Keďže toto územie patrilo Československu právom, francúzsky generál nenamietal. Útok sa mal uskutočniť 14. augusta a obsadením Petržalky preto boli poverení vojaci 1. a 2. pluku Stráže slobody – československého vojenského zboru. Tie pozostávali väčšinou z vojakov československých légií a z jednotiek telovýchovného spolku Sokol. Útok sa odohral na dvoch miestach. Prvá skupina vojakov sa v noci potichu preplavila z miesta, kde dnes stoja internáty Lafranconi k Pečenskému lesu. Ďalšia skupina prešla cez Starý most – vojaci a príslušníci Sokola šli buď bosí, alebo prerúčkovali po konštrukcii mosta, aby maďarských vojakov prekvapili. Most bol navyše zamínovaný, časť vojakov sa teda musela dostať k náložiam a zneškodniť ich. Všetko nakoniec vyšlo na výbornú – spiacich vojakov na stráži i v kasárňach „Čechoslováci“ dokonale prekvapili. Petržalka sa dostala do rúk mladého štátu.

 

Kunsthistorik – amatér

Šrobárove nekompromisné postoje počas vojny mu priniesli úspechy. V čase mieru sa však jeho diktátorské tendencie nevyplatili. Čím ďalej, tým väčšmi si znepriateľoval ľudí okolo seba. V ničom neustúpil, do funkcií obsadzoval výlučne svojich ľudí a navyše takých, ktorí boli prívržencami československej jednoty ešte pred vojnou – a takých zas tak veľa nebolo. Jeho vplyv postupne slabol. V roku 1918 až 1922 pôsobil na rôznych ministerstvách (napr. školstva a národnej osvety), od roku 1922 už bol len poslancom za agrárnikov. I tam však rýchlo strácal vplyv oproti politicky omnoho zdatnejšiemu Milanovi Hodžovi. V roku 1925 prišiel aj o poslanecké miesto (potom bol ešte dve volebné obdobia do roku 1935 senátorom za Agrárnu stranu). Ako vysokoškolský pedagóg pôsobil na Lekárskej fakulte novovytvorenej Univerzity Komenského v Bratislave (v rokoch 1922 až 1937), od roku 1935 ako profesor.

Slávnostný pochod slovenského pluku pred bratislavským Mestským divadlom 5. februára 1919.Začiatkom 30 rokov sa dostal do finančných problémov. Vyriešiť mu ich mal obchod s umením. V roku 1930 totiž dostal informáciu o predaji 180 obrazov u predajcu vo Viedni. Boli medzi nimi diela Rembrandta či Rubensa, ale i množstva neznámych autorov. Šrobár obrazy nakúpil a chcel ich výhodne predať do Holandska. Čoskoro sa však ukázalo, že množstvo z obrazov sú falzifikáty a že celková hodnota zbierky ani zďaleka nedosahuje sumu, ktorú za ňu Šrobár zaplatil. Razom mal na krku dlh tri a trištvrte milióna korún. Mohlo to byť likvidačné. Našťastie mu však pomohla prezidentská kancelária, Masaryk sám mu poslal zo svojho fondu milión. Zvyšok prispeli rôzni priemyselníci. Šrobár bol zachránený, jeho povesť však znova upadla. Navyše sa 26. novembra 1930 jeho najstaršia dcéra Božena zabila skokom z okna svojho bytu v Bratislave. Nešťastný Šrobár sa v druhej polovici 30. rokov postupne stiahol z verejného života.

 

„Prezliekač“ kabátov ?

Šrobára z politickej pasivity prebral až vznik slovenského štátu. Bol zásadne proti nemu, považoval ho za zradu všetkého, na čom celý život pracoval. Navyše stál na čele štátu farár, biskupi žehnali zbraniam a náboženstvo sa vrátilo do politiky. S tým nemohol súhlasiť. Režim Šrobára viac-menej ignoroval. Bol síce čechoslovakista, mal ale isté zásluhy v národnoobrodeneckom hnutí, ostal tak na slobode. Šrobár vykonával funkciu ministra v Druhej Gottwaldovej vládeŠrobár trávil vojnu v ústraní, čakajúc na svoju príležitosť. Tá prišla v súvislosti s povstaním. Stal sa jedným z dvoch predsedov povstaleckej Slovenskej národnej rady. Po potlačení povstania ušiel do Sovietskeho zväzu, súd v Bratislave ho odsúdil najprv na doživotie, po nátlaku Nemcov na smrť.

Šrobár však vojnu prežil, a dokonca sa vrátil do politiky – do roku 1946 slúžil ako predstaviteľ Demokratickej strany na poste ministra financií. Nakrátko sa potom stal predsedom novej Strany slobody, ktorá však vo voľbách roku 1946 nezískala ani 4 percentá hlasov. Šrobár „definitívne“ odišiel do penzie. Neostal tam ale dlho. Počas februárovej krízy roku 1948 mu zatelefonoval Klement Gottwald a ponúkol mu miesto v koaličnej vláde Národného frontu. Komunistom sa hodil ako symbol istej kontinuity a spolupráce s prezidentom Edvardom Benešom. Ministrom pre zjednotenie zákonov ostal až do svojej smrti.

Pôvodný demokrat a liberál sa zmieril aj s komunistami – hlavné preňho bolo, že dodržiavali ideu československej jednoty. Nič iné ho nezaujímalo. Zomrel vo veku 83 rokov 6. decembra 1950 v Olomouci. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.

 

 

Mgr. Jakub Drábik, Ph.D.Mgr. Jakub Drábik, Ph.D., vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na ÚSD FF UK v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnymi štúdiami fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a dejinami normalizácie. V Spojenom kráľovstve absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, v akademickom roku 2012/2013 pôsobil na Oxford Brookes University ako Visiting Research Scholar. Momentálne pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a ako externý vyučujúci na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014) a Fašista (2017). Pre viac podrobností pozri jeho profil na academia.edu.

 

Literatúra

Baer, J. A.: Life Dedicated to the Republic. Vavro Šrobár´s Slovak Czechoslovakism. Stuttgart 2011

Krno, M.: Vavro Šrobá r: Muž, ktorý získal pre Slovensko Petržalku. Pravda, 9. augusta 2017.

Mikušovič, D.: Vavro Šrobár : Prvý slovenský diktátor, ktorý pri obrane Bratislavy neváhal brať rukojemníkov.Denník N, 10. augusta 2017.

Pekník, M. a kol.: Dr. Vavro Šrobár, politik, publicista a národnoosvetový pracovník. Bratislava 2012.

Roguľová, J.: „Zberateľská vášen“ Vavra Šrobára. História 3, 2001, 26.

Slovensko v 20. storočí. Zväzok tretí. V medzivojnovom Československu. Bratislava 2012.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, geocaching.com  

 

Článok vznikol v rámci projektu Storočie.sk

Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky v rámci dotačného programu medzinárodné vzťahy a zahraničná politika SR - strategická komunikácia.

MZV

 

 

 


Autor by sa chcel za pomoc pri písaní clánku podakovat Mgr. Matejovi Hanulovi, PhD. z Historického ústavu SAV

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.  

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Keď Tiso deportoval židov

Keď Tiso deportoval židov

Jozef Tiso, jedna z najtragickejších postáv našich dejín, dodnes vyvoláva kontroverzie. Deportácie z roku 1938 poukazujú na skutočnosť, že nie vždy konal pod nátlakom, ale, naopak, sám inicioval nehumánne postupy voči vlastným spoluobčanom. celý článok

Ako sa dostal Štefánik z Tahiti do čela odboja

Ako sa dostal Štefánik z Tahiti do čela odboja

Milan Rastislav Štefánik bol slovenský astronóm, fotograf, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, diplomat a politik. Úspešne zasiahol do mnohých oblastí života. Slovenský generál a jedna z najvýznamnejších osobností slovenských dejín bol možno náš posledný polyhistor. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.