Slnečnica sa neotáča za slnkom

Publikované : 23.07.2017 | Komentárov: 4 | Zobrazení: 3959

Slnečnica je kvet, ktorý sa spája so slnkom. Začiatky jej pestovania siahajú hlboko do praveku. Ľudia a slnečnice majú dlhú spoločnú históriu.

 

Rod slnečnica obsahuje 65 rôznych druhov, z ktorých 14 je jednoročných. Všetky pochádzajú zo Severnej Ameriky a v súčasnosti sa pestujú nielen ako okrasné rastliny, ale aj ako rastliny liečivé, ako krmivo pre zvieratá, používajú sa na farbenie látok, ako olejné rastliny a pod.

Najznámejšia je slnečnica ročná (lat. Helianthus annus). Latinské meno vzniklo spojením gréckeho „helios“ slnko a „anthos“ kvet, pre podobnosť súkvetia so slnečným diskom. Pôvodne sa slnečnica v botanických knihách objavuje pod latinským menom podobného významu Corona solis, ktoré jej dal francúzsky botanik Tournefort (1656 – 1708). Zaujímavé je, že anglické meno slnečnice „sunflower“ sa objavuje v prameňoch dávno predtým, než boli skutočné slnečnice Angličanom známe, čo znamená, že nová kvetina pripravila o meno iný, dávnejšie známy druh, pravdepodobne nechtík.

 

Slnečnica historická

História slnečnice je z pohľadu iných rastlinných druhov zdanlivo výrazne kratšia. Môže za to jej americký pôvod.  Ďalším dôvodom je fakt, že pri dobývaní nových teritórií len málo kolonizátorov venovalo pozornosť domorodým legendám a príbehom.

Slnečnica má dve domestikačné centrá, prvé je v oblasti dnešnej Arizony a Nového Mexika a druhé v južných oblastiach dnešného Mexika. Podľa niektorých archeológov bola slnečnica domestikovaná dokonca skôr ako kukurica. Presný dátum domestikácie však nie je známy, uvádza sa rok 1000 pred n. l. alebo, podľa iných autorov, až rok 1500 pred n. l. Na základe rádiokarbónového datovania je najstaršie slnečnicové semienko z kontextu spojeného s ľudskou činnosťou z  osady v Mexiku z roku 2110 pred n. l. Údaje však nemusia byť presné. Faktom každopádne ostáva, že až do roku 500 pred n. l. bola slnečnica využívaná len extenzívne. Zbierali sa semená z jej voľne rastúcich druhov, priamo sa nepestovala.

Najstaršie dôkazy o rituálom použití slnečníc predstavujú tri slnečnicové semienka nájdené na pohrebisku v Tenochtitlane, dnes Mexico City, datované do roku 290 pred n. l.

Slnečnice do Európy údajne priniesol španielsky dobyvateľ Hernando Cortés okolo roku 1500. Iné pramene uvádzajú, že slnečnice sa v Madride objavujú až v roku 1510. Najstarší literárny záznam o slnečnici v Európe pochádza z herbára Remberta Dodoensa (1517 – 1585), vydaného v roku 1568, kde je slnečnica aj vyobrazená, a opisuje sa ako úplná novinka. Z toho sa dá usudzovať, že sa do Európy dostáva ešte neskôr ako v 1510.

V čínskej kultúre sa objavuje slnečnica už vo 8. storočí. Je opisovaná ako symbol dlhého života a jej semená ako potravina zabezpečujúca nesmrteľnosť. Ide však pravdepodobne o zámenu pri neskorších prekladoch pôvodných textov. Rastlina v nich nie je slnečnica, ale chryzantéma alebo žlto kvitnúce astra.

Európania postupne objavili výhody novej rastliny. Napríklad riaditeľ botanickej záhrady v Padove Giacomo Antonio Cortuso (1513 – 1603) odporúčal variť a konzumovať stonky slnečnice, pričom tvrdil, že sú stráviteľnejšie ako huby alebo špargľa.

Prvú obsiahlejšiu botanickú charakteristiku slnečnice priniesol botanik Nicolas Monardes zo Sevilly (1493 – 1588) v roku 1560. Kvet slnečnice Monardes opísal ako „väčší než najväčší tanier“. Ďalej uvádzal, že je to rastlina známa v Španielsku len niekoľko rokov, jemu samému sa podarilo získať pár jej semien z botanickej záhrady v Padove. Tvrdil, že vypestoval rastliny s výškou viac ako 12 m. Monardes bol aj prvý autor, ktorý uvádzal, že slnečnica sa otáča za slnkom.

V roku 1570 sa na príkaz kráľa Filipa II. Španielskeho (1527 – 1598) vypravil do Ameriky botanik Francisco Hernández de Toledo (1514 – 1578). V Amerike strávil vyše dvoch rokov, počas ktorých zmapoval a opísal 300 rastlín pre Európu neznámych. K svojim opisom pridával aj využitie a povesti o daných rastlinách, tak ako mu ich prezentovali miestni obyvatelia.

Využitie semien slnečnice pri pečení chleba, príprave vývarov a kaší ako prvý spomína Angličan Thomas Harriot (1560 – 1621). Je tak zároveň jedným z prvých, ktorí slnečnicu charakterizujú nielen ako okrasnú, ale aj ako úžitkovú rastlinu.

Od začiatku 17. storočia je slnečnica už populárna rastlina, ktorá sa často vyobrazuje vo „florilegiách“, čiže v herbároch venovaných len okrasným rastlinám. Našla si cestu aj do najväčšieho herbára vtedajšej doby – Hortus Eystettensis od Basiliusa Beslera (1561 – 1629), vydaného v roku 1613. Herbár zobrazoval 1 084 rastlín a existoval v dvoch verziách. V luxusnej, ručne kolorovanej, predávanej za 500 florinov (cca 62 000 Eur) a v bežnej, čiernobielej verzii za 35 florinov (cca 4 300 Eur). Kresba slnečnice je tu mimoriadne detailná a zobrazuje trúbkovité kvety v rôznom štádiu otvorenia.

Crispian de Passe (Crispijn van de Passe, 1589 – 1670) publikoval v roku 1614 knihu Hortus Floridus. Dielo je zaujímavé zobrazením slnečnice na začiatku kapitoly s názvom jeseň, kde vyrastá za bohyňou Flórou, čím autor naznačil nárast v obľube pestovania.

V roku 1640 bola slnečnica tak spojená s Amerikou, že ju John Parkinson (1567 – 1650) použil na titulnú stranu svojho diela Theatrum Botanicum. Na vyobrazení sa alegória Ameriky vezie na voze ťahanom pravdepodobne lamami krajinou plnou kaktusov, mučeniek a gigantických slnečníc.

Philip Miller (1691 – 1771), autor záhradníckeho slovníka (z roku 1724) už odporúčal vysádzať nielen jednoročné, ale aj vytrvalé slnečnice s menšími kvetmi, ktoré sú schopné vytvoriť na záhrade výrazný efekt.

Slnečnice sa ako olejné rastliny prvý raz pestovali v Bavorsku v roku 1725 a následne vo Francúzsku v roku 1787. Vďaka tomu, že slnečnicový olej bol povolený ruskou pravoslávnou cirkvou ako jediný olej v období pôstu, stalo sa Rusko v 18. storočí významným pestovateľom a šľachtiteľom slnečníc. Vďaka ruským šľachtiteľským snahám sa zvýšilo množstvo oleja v semenách slnečnice z 20 % na 50 – 60 % a  zväčšovala sa aj veľkosť slnečnicových súkvetí. Bola vyšľachtená napríklad aj tzv. ruská alebo mamutia slnečnica s vyše 2 000 semenami.

 

Slnečnica umelecká

Najstarším maliarskym zobrazením slnečnice v Európe je autoportrét od barokového flámskeho maliara Anthonyho van Dyck (1599 – 1641). Autor sa jednou rukou hrá so zlatou reťazou, ktorú dostal od Karola I. (1600 – 1649), a druhou ukazuje na slnečnicu. Podľa niektorých autorov vyjadruje táto kompozícia umelcovu oddanosť svojmu patrónovi. Ďalší van Dyckov obraz so slnečnicou je portrét Kenelma Digbyho. V čase, keď van Dyck svoje obrazy namaľoval, bola slnečnica Európe ešte novinkou, známou necelých 100 rokov.

V 17. a 18. storočí sa objavuje sa ešte niekoľko portrétov a obrazov so slnečnicami, ale pravý slnečnicový boom nastáva až v 19. storočí. V tomto období je slnečnica ako obyčajná a nezaujímavá, prípadne ako zaberajúca príliš veľa priestoru vyhostená zo záhrad a presúva sa na dekoračné predmety.

Typickým príkladom nového využitia slnečnice sú tapetové vzory Williama Morrisa (1834 – 1896), ktorý považoval slnečnicu za „zaujímavú a krásnu“. Rovnako Oscar Wilde (1854 – 1900) v sérii svojich prednášok poukazoval na slnečnicu a ľaliu ako na „najlepšie príklady dizajnu“ a „najprirodzenejších adeptov pre dekoratívne umenie“.

Nový pohľad na slnečnicu priniesol William Blake (1757 – 1827), ktorý slnečnicu považoval za vyjadrenie potlačenej sexuality u oboch pohlaví.

Ďalšími autormi zobrazujúcimi slnečnice boli James Tissot (1836 – 1902) s obrazom Ježiš dívajúci sa cez mreže so slnečnicami, Michael Ancher (1849 – 1927) s obrazom Dievča so slnečnicami, ktorý pripomína diela starých holandských majstrov, Claude Monet (1840 – 1926) s impresionistickou Umelcovou záhradou vo Vétheuil, Winslow Homer (1836 – 1910) a jeho melancholická Slnečnica pre pána učiteľa či Kate Hayllar (1883 – 1900) so zátiším s bohatým nábytkom a slnečnicami s názvom Slnečnice a topoľovka.

Koncom 19. storočia vzniká umelecký smer známy ako estetizmus, hnutie, ktoré hlásalo tvorbu umenia pre umenie. Hnutie vzniklo okolo roku 1860 a v ďalších desaťročiach postupne silnelo. V tomto období sa slnečnica už stáva vyslovene módnym prvkom a každá žena vnímajúca módne trendy mala slnečnice vyšité na rukávoch blúzky či na sukni. Okrem toho sa slnečnice objavujú na tapetách, dlaždiciach, hrncoch, notových osnovách, šperkoch, ozdobných tanieroch, na nábytku, čajových kanviciach a hodinách. Známe sú slnečnicové hodiny od Lewisa F. Daya (1845 – 1910).

 Tak napríklad vznikla „hermafroditná čajová kanvica“, vytvorená v roku 1882 vo Worcester Royal Porcelain Works. Z jednej strany má kanvica podobu mladého muža so slnečnicou, z druhej strany je to žena s kalou. Kanvica nesie nápis „strašlivé následky zákona prirodzeného výberu a evolúcie“.

Najznámejším predstaviteľom estetického hnutia je Vincent van Gogh (1853 – 1890). Jeho prvý obraz so slnečnicami má názov Misa so slnečnicami, ružami a inými kvetmi. Van Gogh následne experimentoval s rôznymi farbami pozadia a ťahmi štetcov, čo dalo vzniknúť ďalším známym obrazom s motívom slnečníc a vyústilo do vzniku jeho najznámejšieho obrazu – Slnečnice. Vincent van Gogh považoval slnečnice za symbol svetla, obnovy a zdravia, preto ich použil aj pri dekorovaní stien vo svojej spálni.

 

Otáča sa za slnkom?

Pri pojme slnečnica sa vám môže vybaviť pieseň z filmu Hotel Modrá hvězda, ktorú naspievala v roku 1941 Inka Zemánková (...otáčí se za sluncem). Hneď prvý verš piesne obsahuje najznámejší omyl spájaný so slnečnicou – jej otáčanie za slnkom. Tento „fakt“ opísali už v roku 1560 a odvtedy sa spájal so symbolickým významom slnečnice. Vedecké pokusy však dokázali, že mladá rastlinka slnečnice sa len v počiatočných fázach rastu natočí v smere najsilnejšieho slnečného svitu a tak natočená už ostane. Nehýbe sa teda počas celého svojho rastu a už vôbec nie denne.

Na základe tohto omylu bola k slnečnici priradená aj starogrécka legenda o dievčine menom Klytia, ktorá milovala gréckeho boha slnka – Helia. Ten jej však lásku neopätoval a miesto toho sa zaľúbil do Klytiinej sestry. Podľa inej, staršej verzie bola Klytia vodná nymfa, ktorá sa zamilovala do slnečného boha Apolóna, ktorý však miloval múzu epickej poézie Kalliopé alebo morskú nymfu, okeanidu Leukotheu. Tu sa celá legenda ešte viac štiepi a zamotáva, pretože Klytia buď svoju sestru, sokyňu v láske, zabije, nechá za živa pochovať, alebo nikomu neublíži, len o hlade a o smäde sleduje púť slnka po oblohe. V každej z verzií je  nakoniec premenená na slnečnicu, ktorá stále sleduje svojho milého pri nebeskej púti.

Keďže však slnečnica nemohla byť starovekým Grékom známa, nejde v legende pravdepodobne o slnečnicu, ale skôr o rastlinu Heliotropium, slovensky otočník alebo skrutec, ktorý síce patrí do úplne inej čeľade ako slnečnica, ale za slnkom sa točí ešte výraznejšie ako ona.

Vďaka svojej podobnosti so slnečným kotúčom bola slnečnica uctievaná americkými Aztékmi a Inkami ako zosobnenie boha Slnka. V chráme Slnka boli dokonca panny slúžiace za obetu bohu, ktorý bol korunovaný slnečnicou z čistého zlata. Slnečnica sa objavuje na keramike, na tkaninách a na šperkoch. Podľa niektorých autorov sa oslavy slnečnice konali na slnečnom ostrove v jazere Titikaka, čo je miesto, kde údajne došlo k zrodeniu prvého muža a prvej ženy. Aztékovia obetovali slnečnice a tabakové zvitky aj bohu vojny Huitzilopochtlimu. Tabak predstavoval v obetine kopije a slnečnice štíty.

Podľa posledných výskumov je však možné, že slnečnica nikdy nesúvisela s uctievaním Slnka. Pri obetných rituáloch však kňazi, vysokí úradníci a panovníci často držali v rukách okrasné kvety, okrem iných aj slnečnice, ale nie pre ich rituálny význam, ale preto, že kvety boli symbolom ich postavenia. Vyjadrovali myšlienku, že sú tak bohatí, že môžu venovať časť svojej pôdy pestovaniu neužitočných okrasných rastlín bez toho, aby trpeli hladom.

 

Slnečnica symbolická

Slnečnica je v priebehu vekov symbolom trvácnosti, oddanosti, svetla, nádeje, nevinnosti, ale aj mieru, bohatstva, dôvery, vznešenosti, pokoja, láskavosti, radosti, vďačnosti, pobláznenia, dlhovekosti a schopnosti vyniknúť v dave.

Prvá francúzska reč kvetín Abécédaire de Flore, ou Langage des Fleurs (1811) od B. Delachénayeho prisudzovala slnečnici význam „moje oči vidia len teba“.

Taxile Delord (1815 – 1877) vo svojej paródii na reč kvetín Les Fleurs Animées vrátil slnečnicu do Ameriky a spodobnil ju s domorodcom modliacim sa k slnečnému bohu. Toto zobrazenie predstavovalo príbeh o Tumilcovi, nástupcovi Montezumu. Tumilco sa stal kresťanom a zotrval ním až do svojej smrti. Na smrteľnej posteli však odmietol kňaza, ktorý mu chcel dať posledné pomazanie, a požiadal, aby miesto toho otvorili okno. Zahľadel sa na Slnko a povedal: „Tam je môj Boh a Boh mojich predkov,“ a žiadal Slnko, aby ho vzalo spať do svojej ochrany. Na základe tejto legendy pridal Delord k slnečnici posolstvo: „Skôr donútiš slnečnicu, aby prestala sledovať slnko, ako „kacírov“, aby sa vzdali náboženstva svojich predkov.“

Vo viktoriánskej reči kvetín znamenala slnečnica okázalosť a povýšenosť a vyjadrovala myšlienku „máš vznešené a čisté ciele“.

Slnečnica bola aj symbolom falošného bohatstva, čo bolo odvodené od sklamania španielskych dobyvateľov, ktorí považovali pole slnečnice v údolí za zlato lesknúce sa na slnku.

V kresťanskej symbolike je slnečnica symbolom stálosti a oddanosti viere a zdobenie kostolov kvetmi slnečníc sa odporúčalo na sviatok svätého Bartolomeja 24. augusta. Tak isto sa spájala s Pannou Máriou, pretože tak ako podľa tradície slnečnica nasleduje Slnko, aj Mária nasledovala svojho syna. Túto ideu vyjadruje aj ilustrácia v diele jezuitu Henryho Hawkinsa (1577 – 1646) – Partheneia Sacra, kde sa slnečnica nachádza v kruhu ostatných rastlín zasvätených Panne Márii. Hawkins dokonca vysvetľuje, prečo slnečnice nevoňajú. Ak by sa vraj k ich kráse pridala ešte vôňa, nedokázal by im nikto odolať a muži by po nich šaleli a blazneli.

Slnečnica je aj symbolom spiritualistickej cirkvi, pretože tak ako je slnečnica otočená za slnkom, tak sú spiritualisti „otočení“ za svetlom pravdy.

Slnečnica je od roku 1903 štátnym kvetom štátu Kansas, vyjadruje myšlienku o odolnosti v minulosti, hrdosti v prítomnosti a o zlatej budúcnosti. Je tiež kvetom mesta Kitakyushu v Japonsku a národným kvetom Ukrajiny. V súčasnosti je slnečnica symbolom „zelenej“ ideológie a vegánskeho hnutia v Británii.

 

 

 

Ing. Pavol Kaššák vyštudoval Slovenskú poľnohospodársku univerzitu v Nitre. Vo svojej publikačnej a prednáškovej činnosti sa venuje histórii pestovania rastlín. Medzi jeho záujmy patrí sci-fi a fantasy literatúra.

 

 

Použitá literatúra

Coombes, A. J.: The A to Z of plant names. Portland 2012.

Prance, G. T./Nesbitt, M.: The cultural history of plants : Garden plants in myth and literature. New York 2005.

McIntosh, Ch.: Gardens of the gods : Myth, magic and meaning. New York 2009.

Klempera, J.: Květomluva, aneb, Řekni to květinou. Praha 1996.

Potter, J.: Seven flowers and how they shaped our world. Londýn 2013

Skinner, Ch. M.: Myths and legends of flowers, trees, fruits, and plants : In all ages and in all climes. Philadelphia 1911.

Smrž, O.: Dějiny květin. Chrudim 1923.

 

Obrazová príloha: Zina Deretsky, National Science Foundation, Quentin Cronk, University of British Columbia, Anthonyho van Dyck, Hiram Powers

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Redakčný výber 2017

Redakčný výber 2017

Aké boli najlepšie články na Historyweb.sk podľa členov redakcie? Aké články zaujali členov redakcie v roku 2017? celý článok

Aké príbehy sú ukryté v erboch?

Aké príbehy sú ukryté v erboch?

Žijeme v čase zaplavenom najrôznejšími značkami, firemnými logami a symbolmi, ktoré majú za úlohu upútať náš zrak, podnietiť záujem, identifikovať či skôr predať tovar. celý článok

Odkiaľ máme erby a o čom svedčia?

Odkiaľ máme erby a o čom svedčia?

Erby nájdeme na stĺpoch, stenách, pohrebných doskách, na obrazoch, nábytku, ba dokonca aj na predmetoch dennej potreby – pohároch, príboroch a podobne. Vedecká disciplína, ktorá ich skúma, sa nazýva heraldika. Ako a prečo vôbec vznikla a akými pravidlami sa riadi? celý článok

Redakčný výber 2016

Redakčný výber 2016

Aké boli najlepšie články na Historyweb.sk podľa členov redakcie? Už sme dali priestor čitateľom, teraz by sme radi uverejnili rebríček textov, ktoré zaujali nás. celý článok

Diskusia (4)

pridať

  • #337 | wictor | 24.07.2017 08:25

    Zaujimavo spracovany clanok. Avsak videl autor v zivote slnecnicu? Na zistenie, ci sa kvety tocia netreba "vedcov" ale staci sa pozriet babke na zahradu. A veru tie kvety menia orientaciu, ako decko som to zvykol pozorovat. Mozno to nie je vzdy za slnkom, zavisi asi od intenzity slnka a zrelosti semienok, ale nadpis clanku je zavadzajuci.

    Reagovať
    • #338 | PVS History | 24.07.2017 16:26 (odpoveď na #337)

      Slnecnicu som v zivote uz videl :). A naozaj je pravda ze sa za slnkom neotaca. Skuste sa pozriet vecer na slnecnicove pole, 99% kvetov nebude mierit na zapad. Pohyb slnecnice sa dokonca overoval pristrojmi ktore zazanamenaju pohyb v hodnotach 1/10 000 mm a nic.

      Reagovať
      • #339 | wictor | 25.07.2017 08:16 (odpoveď na #338)

        Nebudem sa zbytocne hadat, ale nebavim sa o desattisicinach milimetra ale o fakte, ktory dokaze pozorovat aj male dieta a pozoroval som ho aj ja.

        Pozrite si napr. clanok http://science.sciencemag.org/content/353/6299/587

        Ako sa tam spomina, tocia sa iba mlade kvety a dozreta slnecnica uz nie. Mozno su urcite druhy slnecnice, ktore sa netocia vobec. To by vysvetlovalo rozpor v pozorovani.

        Reagovať
  • #340 | PVS History | 25.07.2017 17:25

    Aha, vy ste myslel tento druh rastlinnych pohybov. Tak ano v tomto pripade sa aj slnecnica otaca za slnkom.

    Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.