Slepý výstrel z Avrory zmenil svet

Publikované : 05.11.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 2702

Známy výstrel z Avrory zmenil svet, obrazne povedané. Výstrel však bol v skutočnosti slepý. V panujúcom chaose, ktorý v tom čase zmietal cárskym Ruskom, však stačil nato, aby sa stal symbolom a začiatkom novej éry v dejinách Ruska i celého sveta. A krížnik Avrora, z ktorého ten výstrel 7. novembra 1917 o 21.45 zaznel, tak vošiel do dejín tiež. Všeobecné povedomie o Avrore sa začína i končí pri tejto jednej udalosti, ale jej história je oveľa bohatšia a dobre odráža pohnuté dejiny Ruska a Sovietskeho zväzu v 20. storočí.

 

Božská loď

Avrora (rusky Аврора, ale zvykne sa písať i Aurora) bola treťou z trojice ruských chránených krížnikov, podľa ich mien prezývaných aj trieda bohýň. Jej predchodkyňami boli Pallada Diana. Všetky tri lode sa začali stavať na sklonku 19. storočia. Avrora bola spustená na vodu 11. mája 1900 a o dva roky nato už absolvovala niekoľkomesačné skúšky na mori. Do služby vstúpila 16. júla 1903.

Na prelome 19. a 20. storočia vládol v kategóriách a typoch vojnových lodí pomerne veľký zmätok. Dobrým príkladom sú práve krížniky. Tie prebrali úlohu starších plachetných fregát, to znamená rýchlych, obratných a relatívne dobre vyzbrojených lodí, ktoré zabezpečovali hlavne prieskum, prenasledovanie, ochranu konvojov a lodných trás, neboli však určené na vybojovanie nadvlády na mori a netvorili hlavnú bojovú silu loďstiev (nato boli radové lode a neskôr ich nahradili bitevné lode). Podľa úrovne ochrany v tomto období rozoznávame krížniky obrnené, pancierové, chránené či pomocné.

Trup Avrory postavili z ocele silnej 12 mm na bokoch a 15 mm na palube. Pancierová paluba, ktorá dala tejto kategórii krížnikov aj ruský názov (bronepalubnyj krejser), mala hrúbku 38 až 63 mm a jej šikmé časti sa napájali na boky pod čiarou ponoru. Spodná časť trupu bola obložená teakovým drevom krytým plátmi medeného plechu. Hlavnú výzbroj tvorilo na začiatku 8 diel ráže 152 mm s dostrelom 11 km, ktoré na rozdiel od jej dvoch predchodkýň chránili pancierové štíty. 24 vodopotrubných kotlov na čierne uhlie a 3 trojčinné expanzné parné stoje poháňajúce 3 trojlisté bronzové lodné vrtule o priemere 4,1 m dávali lodi maximálnu rýchlosť 19,2 uzla. Vzhľadom to bola (a je) elegantná loď s vysokým trupom, troma komínmi a dvoma stožiarmi.

 

Bojujúca loď

Krížnik Avrora sa aktívne zúčastnil troch vojen, jednej revolúcie a stal sa liahňou celých generácií námorných dôstojníkov. Hneď prvá vojna, ktorej sa Avrora krátko po svojom zaradení do služby zúčastnila, tvrdo preverila jej schopnosti i posádku.

Na jeseň 1903 sa Avrora pod velením svojho prvého kapitána J. V. Suchotina nachádzala na Ďalekom východe, ale v predvečer hroziacej rusko-japonskej vojny sa vrátila do Ruska. Tá sa po svojom vypuknutí 8. februára 1904 od začiatku nevyvíjala pre Rusko najlepšie, Japonci ešte pred vyhlásením vojny napadli ruské lode kotviace v prístavoch Port Arthur a Čemulpcho a poškodili medzi inými aj sesterskú loď Avrory Palladu. V snahe zvrátiť situáciu vyslalo ruské velenie obrovskú a nesmierne rôznorodú flotilu pod velením viceadmirála Zinovija Rožestvenského, známu ako 2. tichomorská eskadra, ktorej súčasťou bola pod velením nového kapitána a skúseného námorníka J. R. Jegorjeva aj Avrora. Ruská flotila po absolvovaní heroickej (33 tisíc km) a miestami tragikomickej cesty („prestrelka“ s anglickými rybárskymi loďami takmer priviedla Britániu do vojny s Ruskom) cez pol sveta dorazila koncom mája 1905 do Kórejského prielivu, len aby v hroznej bitke pri Cušime (27. – 28. mája 1905) utrpela od japonského loďstva katastrofálnu porážku. Avrore sa napriek strate svojho kapitána, ktorému hlavou preletela črepina podarilo, ako jednej z mála ruských lodí z cušimského pekla prebojovať a našla útočisko vo filipínskej Manile, kde ju neutrálni Američania aj s ďalšími dvoma krížnikmi internovali.

Po skončení rusko-japonskej vojny slúžila Avrora ako výcviková loď a prešla rozsiahlou modernizáciou a prezbrojením. Počet hlavných diel ráže 152 mm stúpol z 8 na 14. Prvej svetovej vojny sa Avrora zo začiatku zúčastnila plnením rôznorodých operačných úloh v Baltskom mori od hliadkovania až po boj s mínami. Na jeseň 1916 bola kvôli nevyhnutným opravám odvelená do Petrohradu. A tam si ju nasledujúci rok našla revolúcia.

 

Revolučná loď

Zima 1916/1917 priviedla Rusko na pokraj katastrofy. Ťažké porážky v prebiehajúcej vojne, hospodársky rozvrat a nedostatok potravín viedli k všeobecnej nespokojnosti, štrajkom a nepokojom. Cársky režim sa otriasal v základoch a keď Mikuláš II. prevzal v septembri 1915 osobne post vrchného veliteľa armády, prevzal tým aj priamu zodpovednosť za porážky a za neutešený stav ruskej armády.

Vzrastajúce napätie eskalovalo 12. marca 1917, keď rodiaca sa revolúcia (nazývaná Februárová pre posun času v juliánskom kalendári) vybuchla do otvoreného vojenského povstania. V Baltskom loďstve ako prvú zachvátila práve Avroru. Jednou z prvých obetí revolúcie sa stal kapitán lode M. I. Nikolskij, ktorého zastrelili, keď odmietol nosiť červenú vlajku. Vraždenie dôstojníkov i veliacich admirálov pokračovalo v nasledujúcich dňoch a kontrolu nad loďstvom postupne prebrali námornícke soviety, ktoré 11. mája vytvorili zvláštny politický orgán Centrobalt (Centralnyj komitet Baltijskogo flota) v čele s boľševikom P. E. Dybenkom, ktorý sa preslávil neobyčajnou brutalitou (pár nepohodlných ľudí osobne napchal za živa pod ľad). Do výslužby bolo poslaných 24 admirálov, 182 dôstojníkov a približne 2000 poddôstojníkov a dlhšie slúžiacich námorníkov. Namiesto nich si námorníci zvolili 500 nových veliteľov, vo väčšine prípadov ľudí bez akejkoľvek kvalifikácie.

Nie všetky lode však zasiahla revolúcia (predovšetkým predsunuté ľahšie jednotky sa udržali mimo nej) a disciplína neupadla zase natoľko, žeby sa loďstvo stalo nebojaschopným, hoci revolučné posádky dokázali niekedy preschôdzovať celé dni. V lete sa však situácia v Rusku opäť vyostrila, boľševici sa pokúsili úplne prevziať moc, ale Dočasná vláda tento pokus ešte zmarila a Lenin, ktorý sa len nedávno vrátil z emigrácie, musel načas z Ruska opäť ujsť. Boľševikov v pokuse o prevrat vzápätí vystriedali reakcionári vedení vrchným veliteľom ruskej armády generálom Kornilovom, ale tento pokus dopadol ešte väčším fiaskom, keď sa jeho jednotky rozpadli už na ceste do Petrohradu. Počas tejto revolty strážila vyčlenená jednotka námorníkov z Avrory Zimný palác, sídlo Dočasnej vlády.

Situáciu medzitým využili aj Nemci. Okrem štedrej finančnej podpory boľševikov a Lenina zvlášť zaútočili ich námorné sily na svojho ruského protivníka v Baltskom mori a obsadili Moonsundské ostrovy (pri pobreží Estónska), čím uzavreli ruské Baltské loďstvo vo Fínskom zálive. To už ale mali ruskí námorníci iné starosti. Ich úderné oddiely sa prepravovali do Petrohradu, kde mali pomôcť boľševikom zvrhnúť Dočasnú vládu.

Boľševici medzitým v Petrohrade ovládli väčšinu vojenských jednotiek a keď v kľúčovom momente vyhlásili kozácke pluky v hlavnom meste svoju neutralitu, obsadili do večera 7. novembra všetky strategické miesta v meste s výnimkou Zimného paláca, bráneného len dobrovoľníčkami zo ženského Úderného práporu smrti, dvomi rotami kozákov a kadetmi z vojenských škôl. O 21.45 vypálilo 152 mm delo z Avrory svoj povestný výstrel, ktorým dalo znamenie k útoku na Zimný palác, k žiadnym bojom však nakoniec neprišlo. Fotografie a filmové zábery vydávané komunistickou propagandou za dokumentáciu útoku na palác pochádzajú zväčša z Ejzenštejnovho hraného filmu Desať dní, ktoré otriasli svetom. Obrancovia Zimného paláca sa proti presile jednoducho vzdali. Okolo druhej hodiny v noci bolo po všetkom, Dočasná vláda padla, boľševici sa chopili moci a napriek strašnej občianskej vojne, ktorá onedlho nasledovala, ju už z ruky nepustili.

 

Múzejná loď

Hneď po skončení vojny sa Avrora ocitla v zálohe, ale už v roku 1922 sa vrátila do služby ako výcviková loď. V roku 1927 bola za svoje revolučné zásluhy ocenená Radom červenej zástavy. Koncom 30. a začiatkom 40. rokov 20. storočia to už bola len zastaraná vojnová loď a uvažovalo sa o jej zošrotovaní. Vypuknutie 2. svetovej vojny však zmenilo jej osud a starý krížnik pokračoval v službe ako podporná loď pre ponorky. Keď nemecké vojská obľahli Leningrad, ako sa po novom nazýval Petrohrad, demontované delá z krížnika slúžili pri jeho obrane. Avrora kotvila vo vojenskom prístave Oranienbaum (teraz Lomonosov), kde ju 30. septembra 1941 potopili nemecké lietadlá.

Presne o tri roky neskôr loď vyzdvihli a presunuli do Leningradu na opravu. Po opravách sa opäť stala výcvikovou základňou pre námornú školu. V novembri 1948 bola „navždy“ ukotvená na Neve ako monument Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. V roku 1956 bolo na nej otvorené múzeum a v roku 1968 získala Rad Októbrovej revolúcie, ktorý na medaile zobrazuje ju samu.

Medzi rokmi 1984 a 1987 prešla Avrora komplexnou rekonštrukciou, aby sa v auguste 1987 stala opäť „večným“ monumentom na Neve. V máji 2013 bol však tento „monument“ zaradený späť do služby ruského námorníctva, nasledujúci rok šiel do generálnej opravy a v lete 2016 sa v plnej paráde vrátil do Petrohradu, kde naďalej slúži ako jedna z hlavných turistických atrakcií a pripomína pohnuté dejiny Ruska v 20. storočí.

 

 

Roman Mocpajchel študoval odbory archeológia a história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskou históriou, zvlášť dejinami námorných vojen. Na túto tému publikoval už niekoľko článkov v časopise Historická revue.

 


Takticko-technické parametre lode:

Výtlak: 6731 t

Rozmery: 126,8 x 16,7 x 6,4 m

Výzbroj (pôvodná): 8 x 152 mm (6-palcové), 24 x 75 mm, 8 x 37 mm, 3 x 381 mm torpédomety (2 podvodné)

Výkon: 11 610 ks

Max. rýchlosť: 19,2 uzlov

Akčný rádius: 4000 námorných míľ pri ekonomickej rýchlosti 10 uzlov

Posádka: 570 mužov

 

Použitá literatúra

Hrbek, J.: Velká válka na moři. 4. díl. Rok 1917. Praha 2002.

Hynek, V./Klučina, P.: Válečné lodě 2. Mezi krymskou a rusko-japonskou válkou. Praha 1986.

Kovařík, J.: Cušima. Poslední bitva rusko-japonské války na moři. Třebíč 2012.

 

Internetové odkazy:

a) http://navalmuseum.ru/filials/cruiser_aurora

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Boľševický experiment skončil v agónii

Boľševický experiment skončil v agónii

V apríli 1917 sa Lenin s hŕstkou verných vrátil z dlhoročného exilu. Keď prišiel, zdalo sa, že karty sú už rozdané a Rusko nastúpilo cestu k demokracii. On však presne vedel, čo chce. Odmietal prijať akékoľvek „demokratické“ kompromisy a tvrdošijne presadzoval svoju politickú víziu. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.