Skaza megafauny – odohrala sa praveká Blitzkrieg?

Publikované : 08.09.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 5218

Pred približne 20-tisíc rokmi sa ľadovce priblížili takpovediac na dohľad dnešného Slovenska. Vrcholila posledná doba ľadová, čiže glaciál. Nasledovné tisícročia však nepriniesli iba zánik šírych más ľadu. Vytratili sa aj mnohé veľké živočíchy.

 

Je to akoby sme žili v ére trpaslíkov. Zo živočíchov označovaných pojmom megafauna, teda ťažších ako 40 či 44 kilogramov, prežilo menej ako 40 % druhov.

Ťažko zasiahnutá bola predovšetkým Amerika a Austrália. Naopak, vymieranie sa len nevýrazne prejavilo v Afrike či v južnej Ázii. Európa stratila napríklad mamuty, srstnaté nosorožce, šabľozubé šelmy (Homotherium), jeleňa obrovského (Megaloceros) a „jaskynné formy“ hyeny, medveďa a leva.

 

Populárne vysvetlenie

O možných príčinách vymierania megafauny doby ľadovej sa špekuluje už od 19. storočia. Jedným z hlavných podozrivých je človek. Údajne nadmerne lovil veľké zvieratá („overkill hypothesis“). Tie sa podľa niektorých názorov vytrácali prakticky bezprostredne po príchode ľudí do nových oblastí (model „Blitzkrieg“). Počíta sa aj s nepriamym vplyvom človeka, ktorý menil ekosystémy, zavliekol nové, konkurenčné druhy, alebo sám konkuroval miestnym predátorom.

Predstava, že vina za vymieranie megafauny doby ľadovej padá prevažne na plecia človeka, sa pevne zakorenila v popularizačnej literatúre (napr. v nedávnej úspešnej knihe historika Y. N. Harariho Sapiens). V odborných kruhoch sa ale nikdy nestala konsenzom. A niektoré zásadné objavy z posledných rokov a mesiacov tejto hypotéze nielenže nehrajú do karát, podľa niektorých bádateľov ju dokonca celkom spochybnili.

 

O „Blitzkrieg“ menej?

Zánik megafauny v Austrálii sa donedávna považoval za jeden z najlepšie doložených prípadov náhleho vymierania veľkých živočíchov bezprostredne po príchode človeka. Ukazuje sa však, že mylne.

Archeológ Ben Markwick z Oxfordskej univerzity nedávno publikoval nález kamenných nástrojov z Austrálie, ktoré sú 65-tisíc rokov staré. To znamená, že ľudia osídlili tento kontinent prinajmenšom o 10-tisíc rokov skôr, ako sa doposiaľ myslelo. Austrálska megafauna – napríklad 250-kilogramové nelietavé vtáky (Genyornis), šesťmetrové suchozemské krokodíly (Quinkana), tisíckilogramové varany (Megalania), dvojmetrové kengury (Procoptodon) a wombatom podobné vačkovce veľkosti nosorožca (Diprotodon) – pritom vymiera od obdobia pred 60- až 40-tisíc rokmi.

„Pre ľudí je to ako alibi. Zbavuje ich hlavnej zodpovednosti,“ konštatuje Ben Markwick. Archeológ je presvedčený, že jeho objav nemá ďaleko od smrteľnej rany pre hypotézu ľuďmi zavineného vymierania. „Málokedy sa nám v archeológii podarí nájsť také rozhodujúce nálezy, ktoré zmenia niektorú z možností prebiehajúcej debaty na fakt, ale myslím, že by mohlo ísť o jeden z týchto momentov.“

Geológ a paleontológ Gifford Miller z Coloradskej univerzity v Bouldri s Markwickom nesúhlasí. Je presvedčený o pravom opaku: „Jeden z dávnejších argumentov proti úlohe človeka vo vymieraní austrálskej megafauny bol, že ľudia na kontinent prišli pred 50-tisíc rokmi a zvieratá boli preč takmer hneď nato, v dôsledku čoho ľudia nemali dosť času, aby sa ich populácia zväčšila do takej miery, aby sa zmohla na výraznejší vplyv,“ vysvetľuje Miller. Skorší príchod podľa neho znamená dosť času, aby sa ľudia rozšírili po krajine, lovili a menili prostredie.

Millerov vlastný výskum úzko súvisí s vymieraním austrálskej fauny. Skúmal zvyšky vajec z viac ako 200 lokalít, ktoré prisúdil obriemu nelietavému vtákovi genyornisovi. Zistil na nich stopy po ohni, aké nemohli zanechať prírodné požiare, len ohniská človeka. Považoval to za dôkaz, že človek výrazne prispel k zániku tohto obrieho operenca. Ibaže podrobnejší výskum z roku 2016 odhalil, že predmetný typ vajca v skutočnosti patril rodu Progura z čeľade tabonovitých (Megapodiidae). Tento vymretý vták znášal nepomerne veľké vajcia. Dorastal do veľkosti moriaka, čiže rozhodne nepatril k megafaune.

Nedávne štúdie osvetlili aj otázku rastu populácie austrálskych domorodcov. Genetickým výskumom, publikovaným v prestížnom vedeckom časopise Nature, sa okrem iného zistilo, že počet miestnych obyvateľov zostával nízky až do obdobia pred 10-tisíc rokmi. Drvivá väčšina austrálskych veľkých zvierat bola vtedy dávnou minulosťou.

V neposlednom rade je tiež problematické určiť, dokedy vlastne prežívala austrálska megafauna. Na vine je nedostatok vhodného materiálu pre rádiouhlíkové datovanie. Ovocie začínajú prinášať iné metódy datovania. Nedávno preukázali, že okolie austrálskych jazier Willandra obývali ľudia po boku megafauny možno až 17-tisíc rokov. Naznačuje to datovanie skamenelín 500-kilogramového vačkovca z rodu Zygomaturus, ktoré sú 37 – 33-tisíc rokov staré. Ľudia v tejto oblasti žili od obdobia pred približne 50-tisíc rokmi.

 

Postupné vymieranie

Jednoduchý scenár „ľudia prídu, megafauna vymiera“ sa s fosílnym záznamom nezhoduje. A to nielen v Austrálii. Podľa nedávnych zistení ani v Severnej a Južnej Amerike, kde sa dlho črtala takmer dokonalá časová zhoda. Myslelo sa, že prví ľudia osídlili americký kontinent prostredníctvom kultúry Clovis pred asi 12-tisíc rokmi. Severná Amerika následne (pred 12- až 10-tisíc rokmi) prišla o takmer 40 rodov veľkých zvierat. V Južnej Amerike boli straty ešte väčšie, ale odohrali sa neskôr. Ľudia teda mali dosť času, aby sa rozšírili do južných oblastí.

Početné objavy z posledných rokov však potvrdili osídlenie predchádzajúce kultúre Clovis. V Severnej Amerike siaha do obdobia pred 16-, možno až 19-, či dokonca 24-tisíc rokmi (napríklad nedávne nálezy z jaskyne Bluefish v kanadskom Yukone). Nedávny kontroverzný nález údajných stôp po ľudskej aktivite (možné nástroje a rozlámané kosti mastodonta) z Kalifornie, datovaný do obdobia približne pred 130-tisíc rokmi (!), pre potreby tohto článku neberiem do úvahy. Ak sa aj potvrdí, neznamená založenie stabilnej ľudskej populácie, nepretržite obývajúcej Severnú Ameriku. Nález navyše nemožno priradiť ku konkrétnemu ľudskému druhu (do úvahy prichádzajú napr. denisovania).

„Prečo už títo predchodcovia kultúry Clovis nezdecimovali megafaunu doby ľadovej o 8-tisíc rokov skôr? Myšlienka, že príchod lovcov zvonka automaticky znamená masové vymieranie, skrátka nesedí,“ píše paleontológ a špecialista na vymreté cicavce Severnej Ameriky Donald Prothero.

To isté platí pre Južnú Ameriku. Viaceré náleziská dokumentujú prítomnosť ľudí prinajmenšom pred 15-, a možno už pred 33-tisíc rokmi. Početné dobre datované nálezy pritom preukázali prežívanie megafauny hlboko do čias terajšej medziľadovej doby (holocénu, obdobie začína pred 11 700 rokmi). Šabľozubé smilodonty vymierajú približne pred 10-tisíc rokmi, mastodonty (gomfotériá) asi pred 9-tisíc rokmi. A viaceré gigantické pozemné leňochy a obrie pásavce glyptodonty dokonca prežívali do obdobia pred 7- až 8-tisíc rokmi.

Vymretie pritom mohlo nasledovať celé tisíce rokov neskôr, ako sa druhy vytrácajú z (nekompletného) fosílneho záznamu. Výskum vzoriek DNA z pôdy aljašského permafrostu totiž odhalil prítomnosť mamutov a vymretého severoamerického koňa vo vrstvách o 2000 rokov mladších ako najmladšie kostené pozostatky týchto tvorov v danej oblasti.

Aj v Európe sa niektoré druhy vytrácajú až po skončení doby ľadovej. Nedávno sa to potvrdilo pre jeleňa obrovského (a na Sibíri sa vyskytoval ešte pred 7600 rokmi). Iné druhy nahradili ekvivalentné – jaskynného leva nahradil lev európsky, ktorý na Balkáne prežíval ešte pred 2500 rokmi a na Kaukaze pred 1000 rokmi. To spochybňuje vysvetlenie, že jaskynného leva človek „vytlačil“.

V neposlednom rade je potrebné povedať, že zánik európskej megafauny predstavoval dlhodobý proces. „Vymieranie pravdepodobne začalo už počas posledného glaciálneho maxima a pokračovalo až do začiatku holocénu,“ konštatuje paleontológ Martin Sabol z Univerzity Komenského v Bratislave. 

Vrchol poslednej ľadovej doby nastal asi pred 27- až 20- tisíc rokmi. Krátko predtým v Európe vymierajú napríklad jaskynné medvede, šabľozubé homotériá a v celej Eurázii obrovský nosorožec Elasmotherium.

Zaujímavý je pohľad na postupné vymieranie mamuta. Z Európy sa vytráca počas glaciálneho maxima a v priebehu nasledovného oteplenia sa sem vracia. Populácie zvieraťa však boli oveľa menej početné a pred 13-tisíc rokmi zanikajú. Na Sibíri sa ale mamut vyskytoval ešte pred 10-tisíc rokmi. A na Wrangelovom ostrove pred 3700 rokmi (tamojšia populácia nebola trpasličia, ako sa niekedy tvrdí), kde vymiera skôr, ako ostrov osídlili ľudia.

 

Bola na vine klíma?

Nechýba len korelácia medzi rozširovaním človeka na nové kontinenty a vymieraním megafauny. Hoci z Južnej a Severnej Ameriky poznáme desiatky a desiatky nálezísk lovcov a zberačov, ktorí žili pred 11- až 13-tisíc rokmi, obvykle chýbajú dôkazy, že lovili megafaunu alebo ju aspoň používali ako zdroj surovín. Z Austrálie dokonca chýba akýkoľvek dôkaz lovu miestnych veľkých druhov. Z globálneho hľadiska tak máme dôkazy jedine o love mamutov, mastodontov, koní, bizónov a hŕstky iných druhov.

„Viaceré druhy, o ktorých vieme, že ich ľudia lovili, ako napríklad bizóny alebo jelene, bez väčších problémov prežili,“ upozorňuje Donald Prothero. „Naopak, väčšina druhov, ktorá vymrela, nikdy nebola nadmerne lovená. Iné vymierajú v časoch, keď pre akýkoľvek nadmerný lov chýbajú dôkazy.“

Výskum komunít veľkých cicavcov v čase krátko pred ich vymretím podľa Prothera obvykle indikuje inú príčinu vymretia: „Štruktúra populácií a iné znaky cicavčích spoločenstiev naznačujú, že boli vystavené maximálnemu stresu z dôvodu klimatických zmien, predovšetkým pre stratu uprednostňovaných habitatov a vegetácie.“

Na severnej pologuli sa drasticky redukuje tzv. mamutia tundrostep. Tento unikátny, na rastlinné druhy bohatý a vysoko produktívny biotop nahradili lesy alebo druhovo chudobná, nízko produktívna tundra. V Južnej Amerike pre zmenu vymierajú druhy prevažne prispôsobené na otvorené priestranstvá, čiže na biotopy, ktorých od obdobia asi pred 12-tisíc rokmi rýchlo a výrazne ubúda. Odohrali sa tu tiež suché klimatické výkyvy. Ten spred 8500 až 7500 rokov sa zhoduje s časom najmladších doložených pozostatkov juhoamerickej megafauny (pozemné leňochy, obrovské pásavce glyptodonty).

Kritici hypotézy, že vymieranie megafauny doby ľadovej spôsobili výrazné klimatické výkyvy, upozorňujú, že koncom predchádzajúcich zaľadnení nenastali podobné vymierania.

Je pravda, že nenastali masové vymierania. Udiali sa však iné výrazné zmeny. Paleontológ Martin Sabol pripomína, že počas chladného obdobia tzv. sálskeho komplexu (asi pred 300- až 130-tisíc rokmi) sa zmeny spoločenstiev niesli predovšetkým v duchu vzniku nových druhov prispôsobených na drsnejšiu, chladnejšiu klímu. A počas elsterskej chladnej fázy (pred 400- až 320-tisíc rokmi) pre zmenu vymierajú rôzne tzv. starobylé prvky vo faune Európy.

Tak či onak, považovať koniec posledného zaľadnenia za úplne porovnateľný s koncom predchádzajúcich chladných období zrejme nie je celkom správne. Iste, ani predtým otepľovanie neprebiehalo plynule, ale prostredníctvom chladnejších a teplejších oscilácií. No asi pred 12 900 rokmi sa náhle (asi v priebehu desaťročia) ochladilo o 3 až 6 °C. Tento približne tisícročný chladný a suchý výkyv sa označuje ako mladší dryas. Po jeho skončení sa prudko oteplilo – v priebehu polstoročia o približne 7 °C.

 

Pomohli“ sme klíme?

Na Madagaskare, na Novom Zélande a na niektorých menších ostrovoch Pacifiku a Karibiku ľudia zrejme naozaj boli hlavnou či jedinou príčinou vymierania (nielen) veľkých druhov. Ibaže zánik zraniteľných domácich foriem s malými populáciami nemožno porovnávať s vymieraním veľkých populácií cicavcov na kontinentoch.

Pravda, dominantná úloha klimatických zmien vo vymieraní kontinentálnej megafauny neznamená, že ľudia k tomuto procesu – aspoň v prípade niektorých druhov – neprispeli.

„Myslím, že príčiny vymierania megafauny sa líšili v závislosti od konkrétnej oblasti,“ hovorí Martin Sabol. „Niekde príchod človeka skutočne spôsobil vyhynutie miestnej megafauny, inde bol takpovediac len posledným klincom do rakvy. V ďalších oblastiach vymierania spôsobili zmenené klimaticko-ekologické faktory.“

Dokážeme zájsť nad rámec tohto konštatovania a zistiť, pri ktorých druhoch a do akej miery prispel človek k vymieraniu? Jedného dňa snáď áno, ale nepočítam s tým. Príroda nie je jednoduchá a často neposkytuje jednoznačné odpovede.

 

Dušan Valent vyštudoval geológiu a paleontológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Venuje sa vedeckej publicistike a popularizačným prednáškam pre deti a mládež. Je vedeckým redaktorom portálu Zive.sk a vedie popularizačný web In Vivo magazín

 

Použitá literatúra

Augusti, J./Anton, M.: Mammoths, Sabertooths, and Hominids. New York 2002.

Ellias, S. A. (ed.): Encyclopedia of Quaternary Sciences. Amsterdam 2007.

Hubbe, A./Hubbe, M./Neves, W.: Early Holocene survival of megafauna in South America. Journal of Biogeography 34, 2007, 1642 – 1646.

Prothero, D.: After The Dinosaurs. Bloomington 2006.

Prothero, D.: The Princeton Field Guide to Prehistoric Mammals. Princeton 2016.

 

Obrazová príloha: D. Bogdanov, M. Antón, N. Tamura, H. Harder, J. M. Velasco

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Prišlo poľnohospodárstvo z pralesa?

Prišlo poľnohospodárstvo z pralesa?

Poľnohospodárska „revolúcia“ sa začala o tisíce rokov skôr, tvrdia niektoré seriózne médiá. Pestovanie rastlín a chov zvierat sa objavili už oveľa skôr. „Neolitická revolúcia“ tak ako ju poznáme, neexistovala, hlásia titulky. Všetko je však napokon úplne inak. celý článok

Ako sa obliekali keltské ženy?

Ako sa obliekali keltské ženy?

Gwinver sa natiahla na lôžku a tušila, že je najvyšší čas vstať. Dnes ráno ju čaká dôležité stretnutie o dodávke vlnených látok s posolstvom z východu, ktorým ju poveril jej otec, jeden z najmocnejších mužov na celom oppide. celý článok

Nové objavy v pravekom „meste“

Nové objavy v pravekom „meste“

Na opevnenom sídlisku na polohe Fidvár vo Vrábľoch žilo v staršej dobe bronzovej minimálne 1 000 osôb, čo predstavuje v danom čase mimoriadne veľkú populáciu. Dovtedy známe sídliská mali najviac 300 obyvateľov. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.