Šesť dní, ktoré zmenili Blízky východ

Publikované : 05.06.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 12775

Vojna v roku 1967 znamenala z pohľadu Izraela najúspešnejší konflikt v moderných dejinách. Trvala len 132 hodín, ale nadobro zmenila rovnováhu síl na Blízkom východe.

 

Ikonická fotografia Davida Rubingera zo 6-dňovej vojny. Vojaci Zion Karasenti, Chaim Ošri, and Icik Jifat pózujú pred múrom nárekov po dobytí Jeruzalema„Židia sa vyhrážajú vojnou? My hovoríme – nech sa páči.“ Aj tieto slová zazneli z úst egyptského prezidenta Džamála Abd an-Násira na stretnutí s egyptskými pilotmi 22. mája 1967 na leteckej základni Bir Džifdžafa na polostrove Sinaj. Politické víťazstvo Egypta počas krízy v roku 1956 aj propaganda o „víťazstve nad imperializmom“ posilňovali sebavedomie arabského sveta. Prezidentov provokatívny prejav a uštipačné poznámky na adresu izraelskej armády krátko po pol noci odzneli aj na rádiu Káhira a nasledujúci deň zaplnili egyptské denníky. O dva týždne nato stratil Egypt 90 % svojich bojových lietadiel a stotisícovú egyptskú armádu dislokovanú na polostrove Sinaj čakala katastrofálna porážka. Za necelých šesť dní padol polostrov do rúk izraelským vojakom. Prezident Džamál Abd an-Násir bol pripravený abdikovať.

 

Neodvrátiteľná konfrontácia

Bola vojna v roku 1967 nevyhnutná? Bol Izrael agresor, alebo bol jeho preventívny útok aktom sebaobrany? Kam by viedla tzv. „arabská studená vojna“ medzi egyptskou republikou a arabskými monarchiami? Dosiahlo preskupovanie síl na strane arabských štátov a eskalácia napätia neúnosnú hranicu? Hrozila svetu nukleárna vojna? Dalo sa konfliktu zabrániť? Na tieto a mnohé ďalšie otázky neexistuje jednoznačná odpoveď. Až do dnešných čias je odborná verejnosť rozdelená, viac naklonená jednej alebo druhej strane konfliktu. Množstvo existujúcej literatúry prezentuje rozličné interpretácie a závery. Faktom zostáva, že šesťdňová vojna z roku 1967 predstavovala zásadný medzník v dejinách Blízkeho východu. Existovalo len málo takýchto krátkych lokálnych konfliktov, ktoré na také dlhé obdobie ovplyvnili politickú situáciu na globálnej úrovni s tak ďalekosiahlymi následkami. Slovami Michaela B. Orena, izraelského historika, politika a bývalého veľvyslanca v USA: „Pre štátnikov, diplomatov a vojakov sa vojna nikdy neskončila. Pre historikov, sa to všetko ešte len začalo.“

 

Egypťania sa len skrývajú za sukňami UNEF!

Egyptský prezident Abd an-Násir a jordánsky kráľ Husajn I. podpisujú spoločný pakt v máji 1967Po suezskej kríze súhlasil Egypt s rozmiestnením Pohotovostných jednotiek OSN (UNEF – United Nations Emergency Forces) na polostrove Sinaj. Tie mali zaručiť dodržiavanie dohôd o prímerí uzavretých v roku 1949 (boli podpísané medzi Izraelom a Egyptom, Libanonom, Sýriou a Jordánskom a oficiálne ukončili prvú arabsko-izraelskú vojnu). Napriek medzinárodnému tlaku sa nepodarilo zabrániť menším pohraničným potýčkam medzi izraelskými, a najčastejšie sýrskymi vojakmi. Sýria materiálne podporovala gerilové skupiny bojujúce proti Izraelu a z Golanských výšin ostreľovala izraelské usadlosti, treba však povedať, že zhruba polovicu konfliktov a teritoriálnych posunov na hraniciach vyprovokovala izraelská strana (najčastejšou provokáciou bol obrnený traktor obrábajúci pôdu v demilitarizovanom pásme, ktorý sýrska strana ostreľovala, čo vyvolalo izraelskú odvetu).

Egypt ťažil zo svojho politického víťazstva v suezskej kríze a jeho politici na najvyššej úrovni svoju rétoriku takmer zakaždým smerovali voči židovskému štátu, no v atmosfére stupňujúceho sa nacionalizmu, masívnej propagandy a mocenských ambícií Džamála Abd an-Násira boli jeho záujmy namierené dovnútra arabských štátov. Na hraniciach s Izraelom vládol pokoj. Do strategického spojenectva proti štátu Izrael bolo vtiahnuté aj viac prozápadne orientované Jordánsko. Dopomohol k tomu incident neďaleko dediny as-Samu na Západnom brehu Jordánu v novembri 1966,  v ktorom sa v otvorenom boji stretli pravidelné izraelské a jordánske jednotky a zapojená bola aj ťažká technika. Jordánsky kráľ Husajn I. vyčítal Egypťanom pasivitu slovami: „Egypťania sa len skrývajú za sukňami UNEF! V tom istom roku podpísali Egypt a Sýria dohodu o spoločnej obrane a spoločných krokoch v prípade napadnutia jedného z nich.

Jordánsky kráľ Husajn I.

Blokáda znamená vojnu

7. apríla 1967 vyvrcholilo napätie na izraelsko-sýrskej hranici do otvoreného konfliktu, ktorý historici ako Tom Segev alebo Ami Gluska považujú aj za malú vojnu. Do boja v demilitarizovanom pásme boli nasadené tanky, obrnené vozidlá aj lietadlá. Sýrske jednotky ostreľovali kibuc Gadot a ciele v bezprostrednej blízkosti Tiberiadskeho jazera, izraelské bojové lietadlá prelietavali až nad Damaskom. Obe strany zasypali protivníka stovkami kilogramov výbušnín. V leteckých stretoch stratila sýrska strana šesť stíhačiek typu MiG-21. Situácia sa upokojila po diplomatickom zásahu Sovietskeho zväzu, ktorého najvýznamnejším spojencom na Blízkom východe bola práve Sýria. Medzinárodný tlak na čele s Egyptom a Sovietskym zväzom zabránil eskalácii konfliktu.

Jeden z veliteľov operácii na Sinaji Ariel Šaron, neskorší premiér Izraela. Snímka po bitke o strategický bod Abu AgeilaJe otázne, do akej miery boli vyjadrenia izraelských predstaviteľov hroziacich intervenciou v Sýrii a zosadením tamojšieho režimu reálne. Egyptský prezident Džamál Abd an-Násir však musel čeliť kritike za pasivitu už aj v prípade Sýrie. Aby si zachoval imidž lídra arabského sveta, musel konať. Z Moskvy prichádzali protichodné reakcie. Sovietska diplomacia po ďalšej vojne na Blízkom východe netúžila, no Egyptu vyjadrila podporu. Sovietska tajná služba doručila Egyptu mylnú informáciu o tom, že Izrael sústreďuje armádu na hraniciach so Sýriou a plánuje inváziu. 14. mája 1967 vydal Džamal Abd an-Násir rozkaz obsadiť Sinaj egyptskou armádou. K hraniciam s Izraelom sa presunulo takmer 100-tisíc vojakov, viac ako 900 tankov, takmer 1000 kusov delostreleckej techniky a viac ako 1000 obrnených transportérov, ktoré vytvorili dvojitú obrannú líniu. Veliteľ jednotiek UNEF Indar Jit Rikhye obdržal žiadosť o stiahnutie vojsk OSN.

Neuralgický bod Blízkeho východu dodnes predstavuje 13 km dlhá Tiranská úžina – jediná možná trasa smerujúca z izraelského prístavu Eilat do otvoreného oceánu, odkiaľ prúdilo do Izraela 90 %  dodávok iránskej ropy. 23. mája 1967 zablokoval Džamál Abd an-Násir úžinu pre izraelské plavidlá. Izraelskí predstavitelia už od suezskej krízy otvorene deklarovali, že blokáda Tiranskej úžiny sa rovná vyhláseniu vojny. Medzinárodné spoločenstvo považovalo akékoľvek obmedzenie plavby cez úžinu za nelegálne. 30. mája 1967 podpísalo vojenský pakt s Egyptom aj Jordánsko, na ktorého územie už smerovali tanky z Iraku aj ďalšia pomoc z Pakistanu.

 

Operácia Moked

Jednooký minister obrany Moše Dajan na titulke časopisu Newsweek 9 dní po izraelskom víťazstveIzraelské médiá, verejnosť aj politikov zachvátila panika. Najväčším strašiakom bola blokáda Tiranskej úžiny. 1. júna 1967 vytvoril izraelský parlament vládu národnej jednoty. Ministrom obrany sa stal jednooký veterán Moše Dajan. 4. júna 1967 padlo rozhodnutie. „Ak nebudú konať USA ani OSN, musí konať Izrael,“ písali izraelské noviny. Ráno 5. júna 1967 spustil Izrael akciu s názvom Moked.

196 izraelských lietadiel francúzskej výroby typu Mystére, Mirage či Ouragan spustilo masovú akciu voči egyptským letiskám. Leteli nízko nad Stredozemným morom, aby sa vyhli radarom. Izrael vrhol do útoku takmer všetko, čo mal, na obranu svojho vzdušného priestoru ponechal len 12 stíhačiek. Strategické bombardovanie mierilo na 19 letísk a radarových staníc v Egypte. Cieľom bolo zlikvidovať bojové lietadlá na zemi a narušiť rozjazdové dráhy. Úspech operácie prekvapil aj izraelské velenie. V  troch synchronizovaných sledoch sa izraelskému letectvu podarilo zlikvidovať takmer 309 až 340 egyptských lietadiel z celkového počtu 340 až 418 (počet lietadiel sa podľa jednotlivých zdrojov výrazne líši; pozri M. B. Oren, K. Sorby, T. Segev), pričom počas celej operácie stratili iba 19 vlastných.

Egyptské štátne rádio informovalo o egyptskom víťazstve. Samotný Džamál Abd an-Násir prehlásil, že Egypt zostrelil 70 izraelských lietadiel a je pripravený na odvetný útok. To vtiahlo hneď v prvý deň vojny do bojov Sýriu a Jordánsko. Letecké útoky Izraela tak boli nasmerované aj proti  letiskám a radarovým staniciam v týchto štátoch. Sýria stratila asi polovicu lietadiel, Jordánsko takmer všetky. Nečakaný útok zabezpečil vzdušnú prevahu Izraela až do konca vojny. V rovnakom čase prekročili hranicu s Egyptom aj pozemné jednotky. Pravidelnú armádu Izraela tvorilo niečo cez 70-tisíc vojakov, no v priebehu niekoľkých dní dokázal Izrael zmobilizovať do bojovej pohotovosti až 264-tisíc mužov a žien. Postup izraelských  vojsk na polostrove SInaj počas 6-dňovej vojnyK dispozícii malosem mechanizovaných tankových brigád s takmer 600 tankami. Napriek zúrivému odporu na mnohých miestach obrannej línie Izraelčania v prvý deň obsadili strategicky dôležité pozície egyptskej obrannej siete. Najdôležitejším bojiskom sa stal severný Sinaj. Rýchly postup obrnených brigád a letecké výsadky za líniami Egypťanov zavŕšili moment prekvapenia.

Významnejšie bitky sa odohrali pri letisku Ariš, ktoré ako jediné nebolo cieľom náletov, aby ho Izrael následne využil na svoje operácie. Strategickú križovatku Abu Ageila bránilo 16-tisíc Egypťanov s delostrelectvom a tankovým práporom, ktorý okrem iného pozostával z 90 sovietskych tankov T-34. Izraelčania prekročili pieskové duny na miestach, ktoré Egypťania považovali za nezdolateľné a nebránili ich, bez podpory vlastného letectva a za výdatnej pomoci „neschopného egyptského velenia“ (K. Sorby) nedokázali čeliť dobre koordinovanému postupu nepriateľa. Kľúčový Šarm aš-Šajch v blízkosti Tiranskej úžiny padol Izraelcom do rúk takmer bez boja. Najväčšie straty zaznamenala izraelská armáda v pásme Gazy v boji o hlavné mesto.

Nečakaný útok bez oficiálneho vyhlásenia vojny, vyradenie letectva a prelomenie obrannej línie v prvých hodinách vojny dokonale podkopal morálku egyptskej armády. Džamál Abd an-Násir bol nútený nariadiť ústup za Suezský kanál. Počas nekoordinovaného úteku cez Sinajskú púšť utrpeli Egypťania straty rátajúce sa v tisícoch. Zanechali za sebou plne funkčnú techniku, muníciu aj ďalšie zásoby. Mnohí zahynuli vyčerpaní slnkom a smädom v nehostinnej púšti Sinaja. Izraelčania spočiatku brali zajatcov, no čoskoro naplnili svoje kapacity. Kontrolujúc dôležité priesmyky smerujúce k Suezskému kanálu v podstate len ukazovali smer vysileným vojakom. Do zajatia brali len vyšších dôstojníkov.

Izraelské tanky postupujú cez polostrov Sinaj

Eufória z víťazstva

Na jordánskom fronte sa Izraelčanom darilo podobne ako proti Egypťanom. Ideologickým úspechom bolo 7. júna 1967dobytie Jeruzalema, ktorý bol od prvej arabsko-izraelskej vojny pod okupačnou správou Jordánska. Známy vojenský rabín Šlomo Goren rozoznel zvuk židovského šofaru vo východnom Jeruzaleme po prvýkrát od roku 1948. Ním vedená modlitba, držiac zvitky Tóry pred Múrom nárekov, bola vysielaná naživo po celej krajine. Izraelská armáda pokračovala ďalej a obsadila mestá Betlehem, Hebron či Jericho. Počas niekoľkých dní obsadila celý Západný breh Jordánu. Jordánske vojsko sa stiahlo za rieku na svoje územie, očakávajúc inváziu.

Vrchný rabín izraelskej armády Šlomo Goren trúbiaci na šofar pri múre nárekov po obsadení JeruzalemaNapriek prvotnému nesúhlasu pokračovať na Golanské výšiny z obavy z vysokých strát – keďže výšiny predstavovali silne opevnené stanovisko sýrskej armády – vydal Moše Dajan 9. júna rozkaz k útoku. V tom čase Sýria už vyhlásila prijatie prímeria, no boje pokračovali, až kým Izrael Golanské výšiny neobsadil. Na všetkých frontoch prispeli k úspechu podrobné správy izraelských tajných služieb, ktoré v období pred vypuknutím vojny dokázali infiltrovať dôležité posty v susedných štátoch a priniesť cenné informácie. Záznamy o stratách sa líšia. Väčšina autorov sa približne zhodne na nasledujúcich číslach. Izrael počas bojov stratil od 700 do 980 vojakov, prišiel o 400 tankov a 46 lietadiel. Egypt od 10- do 15-tisíc vojakov, ďalších takmer 5-tisíc padlo do zajatia. Jordánsko stratilo takmer 6-tisíc mužov a  vyše 500 bolo zajatých a Sýria počítala vyše 2 500 mŕtvych a vyše 500 zajatých izraelskou armádou. Arabské krajiny stratili stovky tankov a bojových lietadiel. V boji padlo aj 24 amerických vojakov a ďalších 171 sa zranilo pri izraelskom útoku na americkú loď USS Liberty, ktorú mylne považovali za egyptskú. Napriek neutrálnemu postoju USA v tomto konflikte, USS Liberty vykonávala v medzinárodných vodách v blízkosti Sinaja výzvednú činnosť spojenú so zberom dát (tzv. SIGINT).

 

Dôsledky trvajúce dodnes

Zajatí egyptskí vojaci, polostrov Sinaj 1967Vojnu v roku 1967 pomenoval pre Izraelčanov Jicchak Rabin, neskorší izraelský premiér. Popri iných megalomanských názvoch zvolil ten najnenápadnejší – šesťdňová vojna. Číslo zároveň evokovalo aj počet dní, v ktorých Boh stvoril svet. Z ideologického hľadiska znamenal prístup k posvätným miestam v Jeruzaleme, Hebrone či v Betleheme nárast náboženského fanatizmu. Tzv. „sionistický mesianizmus“ (D. Hartman) posilnený teritoriálnymi úspechmi a víziou návratu do starovekej vlasti Židov bol impulzom k stavaniu osád na okupovaných územiach, ktoré sú tŕňom v oku mnohých až dodnes. Po roku 1967 sa Židia žijúci v diaspóre otvorene identifikovali so štátom Izrael a ten zažil ďalšiu vlnu prisťahovalectva. Vlna židovského nacionalizmu a myšlienky sionizmu sa prehnali aj Sovietskym zväzom, ktorý dovtedy nútil Židov k asimilácii. V 70. rokoch emigrovalo do Izraela viac ako 165-tisíc Židov. Izrael posilnil aj ekonomicky.

Politické dôsledky vojny boli zdrvujúce. Napriek embargu na dovoz zbraní z USA sa Izrael stal ich kľúčovým spojencom na Blízkom východe, zatiaľ čo Sovietsky zväz posilňoval svoje pozície v arabských štátoch. Izrael ukázal, že dokáže zásadne zmeniť rovnováhu síl medzi blízkovýchodnými krajinami. Vnikol mýtus o izraelskej neporaziteľnosti, za ktorý Izrael draho zaplatil v jomkipurskej vojne. Zároveň rozmrazil palestínsku otázku a vyvolal ďalšiu emigračnú vlnu do okolitých krajín. Vojna znamenala koniec egyptskej hegemónie nad palestínskym národným hnutím a následnú internacionalizáciu konfliktu. Jomkupirská vojna, mníchovský olympijský masaker, palestínske krvavé intifády, rokovania v Camp David, dohody z Osla, libanonské vojny a mnoho ďalších následných konfliktov bolo podľa už citovaného Michaela Orena len dôsledkom šiestich dní intenzívnych bojov o novú tvár Blízkeho východu. Šesťdňovej vojny, ku ktorej mierová alternatíva neexistovala.

 

Mgr. Jozef Hyrja

Mgr. Jozef Hyrja, vyštudoval históriu so zameraním na Blízky východ. Jeho osobitným záujmom sú židovské komunity v Palestíne, štát Izrael a dejiny Blízkeho východu v 19. a 20. storočí. Študoval na European Institute for Jewish Studies in Sweden (Európsky inštitút pre židovské štúdiá vo Švédsku) aj na Intenational School for Holocaust Studies (Mezinárodná škola pre výskum holokaustu) pri Yad Vashem v Jeruzaleme. V súčasnosti pôsobí na Hochschule für Jüdische Studien (Centrum židovských štúdií) pri univerzite v Heidelbergu.

 

 

Použitá literatúra:

Dunstan, S.: The Six Day War 1967: Sinai. Oxford 2009.

Dunstan, S.: The Six Day War 1967: Jordan and Syria. Oxford 2009.

Gluska, A.: The Israeli Military and the Origins of the 1967 War. Government, armed forces and defence policy 1963 – 1967. London 2007.

Hartman, D.: The Significance of Israel for the Future of Judaism. In: Havruta Magazine, Roč. 1, č. 2, 2008. (Dostupné online: https://hartman.org.il/Blogs_View.asp?Article_Id=247&Cat_Id=414&Cat_Type=)

Oren, B. M.: Six Days of War. June 1967 and the Making of the Modern Middle East. Oxford 2002.

Segev, T.: 1967: Israel, the War and the Year that Transformed the Middle East. New York 2008.

Sorby, K.: Jún 1967. Šesť dní, ktoré zmenili Blízky východ. Bratislava 2010.

Stein, L.: Israel since the Six-Day War. Tears of Joy, Tears of Sorrow. Cambridge 2014.

 

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, www.idfblog.com

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Boh, rodina, otčina

Boh, rodina, otčina

Plánovaný koncert kontroverzného chorvátskeho rockera Marka Perkovića „Thompsona“ v slovinskom Maribore rozpútal vlnu nevôle. Mohlo by sa zdať, že časový odstup od skončenia občianskej vojny, ktorá zasiahla celú Juhosláviu, nenávisť medzi jednotlivými národmi pochoval. Nie je to ale celkom tak... celý článok

Peklo z nebies: bombardovanie Drážďan

Peklo z nebies: bombardovanie Drážďan

Utorok 13. februára 1945. V Drážďanoch je ideálne jarné počasie. O 21:51 večer sa v meste rozoznejú sirény ohlasujúce letecký poplach. Pätnásť minút po desiatej sa rozpúta peklo. celý článok

Najlepší strelec z nočného bombardéra

Najlepší strelec z nočného bombardéra

Na zozname jeho zostrelov sú tri Junkersy Ju 88, dva Messerschmitty Bf 109, jeden Bf 110, Me 210 a Focke-Wulf Fw 190. Toto skóre dosiahol najúspešnejší palubný strelec britského bombardovacieho letectva v druhej svetovej vojne – Wallace McIntosh. Osem víťazstiev by mu mohlo závidieť aj mnoho stíhací celý článok

Anthropoid neboli len Gabčík a Kubiš

Anthropoid neboli len Gabčík a Kubiš

Pripomíname si už 75. výročie útoku na Reinharda Heydricha. I keď je dvojica Kubiš a Gabčík dnes pravdepodobne tou najznámejšou skupinou zo všetkých československých výsadkov, pôvodne plánovaná zostava Anthropoidu mala byť iná. celý článok

Fašistka

Fašistka

Keď sa hovorí o dejinách britského fašizmu, príbeh sa väčšinou točí okolo Oswalda Mosleyho, zakladateľa najvýznamnejšej britskej fašistickej strany. Úplne prvé fašistické hnutie na Britských ostrovoch a jedno z prvých v Európe vôbec však založila žena. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.