S rýchlymi jednotkami na šiestich frontoch

Publikované : 27.03.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 4478

Nemecká šľachtická rodina von Sponeckovcov dala už svetu viacero vynikajúcich vojenských veliteľov, keď sa grófovi Antonovi Franzovi Heinrichovi von Sponeck a jeho manželke Terézii von Sponeck (rodenej barónke von Cornberg) narodil v Offenburgu (Bádensko) posledný, šiesty potomok Karl Anton Theodor von Sponeck (24. januára 1896). Vojenská tradícia bola v rodine pevne zakorenená.

 

Detstvo najmladšieho potomka rodiny von Sponeckovcov bolo šťastné, ale poznamenali ho dve tragické udalosti – v roku 1901 zomrel jeho starší brat Wilhelm a 15. júna 1905, keď mal Theo (ako ho všetci nazývali) len osem rokov, zomrel mu aj otec. Najmä táto druhá strata znamenala veľký predel v Theovom živote, ekonomické istoty rodiny sa vyparili a jeho matka, odkázaná iba na vdovský dôchodok, musela drasticky znížiť životné náklady. Napriek tomu sa dokázala o všetky svoje deti postarať a ani Theovi v rodičovskom dome v Neckarelze nič nechýbalo. Už od detstva sa v ňom prejavoval dobrodružný duch a  ešte pred dosiahnutím dospelosti sa viackrát ocitol v nebezpečenstve života. Keď mal trinásť rokov, nešťastnou náhodou ho pri hre s nabitou strelnou zbraňou postrelil do hlavy jeho kamarát. Theo prežil akoby zázrakom.

 

Vojenský talent

Keď dosiahol štrnásť rokov, jeho starší bratia rozhodli, že bude vojakom. Theodor teda bez meškania nastúpil do hlavného pruského kadetného učilišťa v Berlíne-Leichterfelde, kde sa začal podriaďovať svetu vojenského drilu, minuciózne naprogramovaných vzdelávacích programov a športových aktivít, ktoré mali jediný cieľ – vychovať z mladých potomkov šľachtických rodín budúcich vzorných cisárskych dôstojníkov. Veľmi rýchlo sa dokázal prispôsobiť a čoskoro začal excelovať. Keď 31. júla 1914 vypukla prvá svetová vojna, bol ešte ako kadet najskôr poverený velením nad skupinou mladších kadetov, no čoskoro prišlo vytúžené menovanie do hodnosti poručíka a zaradenie do toho istého pluku, v ktorom predtým slúžil jeho brat Max – do 1. gardového granátnického pluku v Berlíne. 18-ročný Theodor sa tým vyhol okamžitému odsunu na front a skorej smrti, ktorý postihol mnoho jeho priateľov z kadetky.

Nakoniec však aj jeho zastihol rozkaz, a tak sa so svojím plukom presunul na západný front, kde sa ešte stihol zúčastniť rozhodujúcej bitky na rieke Marne (5. až 10. septembra 1914). Nemecký postup na Paríž tu bol zastavený. Poručík von Sponeck ukázal v týchto stretnutiach príkladnú osobnú odvahu, keď dokázal s prehľadom viesť svoju rotu aj pod ťažkou nepriateľskou delostreleckou a guľometnou paľbou, a vyslúžil si tým Železný kríž II. triedy. Vzhľadom na vysoké straty medzi mladými dôstojníkmi sa čoskoro ocitol v pozícii zástupcu veliteľa pluku.

Začiatkom roka 1915 bol jeho pluk presunutý na východný front, kde sa podieľal na gorlicko-tarnovskej ofenzíve (máj 1915). Poručík von Sponeck tu utrpel prvé vážne zranenie a následne bol vyznamenaný Železným krížom I. triedy. Do konca vojny ešte bojoval striedavo na západnom a na východnom fronte, pričom najhoršie boje absolvoval koncom roka 1917 v Champagne pozdĺž cesty Chemin des Dames. Dňa 4. apríla 1918 bol opäť vážne ranený, tentoraz črepinou do brucha. Rekonvalescencia prebiehala sčasti doma. V septembri 1918 prišlo menovanie 22-ročného poručíka za veliteľa rezervného pluku v Berlíne. Nové nasadenie na fronte však znemožnil vojenský kolaps Ústredných mocností.

 

Motocyklista

V nasledujúcom chaose bojoval bývalý gardový poručík, podobne ako mnoho iných nemeckých dôstojníkov, v radoch pravicových polovojenských jednotiek proti komunistom. V roku 1920 bol prijatý do Reichswehru  ̶  vojska novoustanovenej weimarskej republiky – a zakrátko nato sa oženil s mladou, vtedy 17-ročnou Agnes, dcérou pruského generála Richarda, slobodného pána von Süßkind-Schwendi. Popri mierovej posádkovej službe sa vášnivo venoval lyžovaniu a motocyklom.

Roku 1929 bol vďaka úspešne absolvovaným dôstojníckym skúškam vybratý za dôstojníka generálneho štábu a bol preložený do Mníchova, kde mohol zblízka sledovať postupný mocenský vzostup Adolfa Hitlera a zúčastňovať sa na zhromaždeniach NSDAP. Počas jedného víkendu v Obersalzbergu sa dokonca osobne zoznámil s Rudolfom Hessom, Hitlerovým pobočníkom. V novembri 1930 prišlo preloženie do Berlína a neskôr k jednej z prvých motocyklových rôt vo Wünsdorfe, kde vďaka svojmu nadšeniu pre motocykle vymyslel prototyp motocyklistického pogumovaného plášťa, ktorý potom nemecký Wehrmacht používal počas celej druhej svetovej vojny.

V roku 1934 ho povýšili na kapitána a preradili k 3. tankovej divízii, kde pôsobil ako Ia (prvý štábny dôstojník). Začiatkom roka 1936 utrpel následkom dopravnej nehody počas štábneho cvičenia v Eberswalde pri Berlíne ťažké zranenia, ktoré si vyžiadali dlhú zdravotnú dovolenku. Do aktívnej služby sa vrátil až začiatkom roka 1939, keď bol povýšený na podplukovníka a zaradený do funkcie Ia XV. motorizovaného zboru v Jene pod vedením generálporučíka Hermanna Hotha.

Medzitým sa už schyľovalo k novej vojne, ale podplukovník von Sponeck, podobne ako mnoho iných nemeckých dôstojníkov, bol toho názoru, že Adolf Hitler iba blufuje. 1. septembra 1939 sa však vojna proti Poľsku stala realitou a o dva dni neskôr vyhlásilo Nemecku vojnu Francúzsko a Veľká Británia. V marci 1940 povýšili Theodora von Sponeck na plukovníka a preradili ho k 9. tankovej divízii v blízkosti Kolína nad Rýnom, kde sa ujal velenia 11. motorizovaného jazdeckého pluku.

Až do začiatku nemeckej ofenzívy na západe si Theodor von Sponeck krátil dlhú chvíľu ako pravý aristokrat – jazdením na svojom osobnom športovom automobile BMW a lovom zveriny v okolitých lesoch. Ráno 10. mája 1940 sa jeho jednotka pohla cez Eidhoven, Tilburg a Bredu s cieľom pretnúť holandské územie smerom k ostrovu Walcheren. Holandský odpor bol iba sporadický, keď von Sponeck 14. mája dostal rozkaz pohnúť sa smerom na Moerdijk pri Rotterdame, kde sa vtedy holandským protiútokom zúfalo bránila 22. vzdušná výsadková divízia. Obkľúčenej jednotke výsadkárov velil Theodorov bratranec, generálmajor gróf Hans von Sponeck, a celkovému zničeniu unikla iba vďaka bombardovaniu Rotterdamu a následnej kapitulácii Holandska ešte v ten istý deň.

 

História sa opakuje

Po malom odpočinku smeroval útok 9. divízie cez mesto Den Haag do Belgicka na Brusel a na Antverpy a do Francúzska smerom k Arrasu. Plukovník von Sponeck sa tak ocitol na miestach, kde bojoval ako mladý poručík počas prvej svetovej vojny. Tentokrát však nemecké jednotky víťazili a jeho 9. tanková divízia bola jednou z divízií, ktoré obkľúčili Dunkerque, odkiaľ sa v zmätku evakuoval britský expedičný zbor (v radoch BEF slúžil ďalší Thedorov vzdialený príbuzný, 25-ročný Harry Sponneck).

Po páde mesta Dunkerque 4. júna 1940 divízia pokračovala v bleskovom ťažení smerom na juh, takže keď Francúzsko 22. júna konečne podpísalo prímerie, nachádzala sa už v Lyone. Plukovník von Sponeck využil prestávku v bojoch a navštívil svoju rodinu. V januári 1941 bola divízia premiestnená do Rumunska v rámci nadchádzajúcich Hitlerových plánov na útok proti Sovietskemu zväzu, ale vývoj na Balkáne spôsobil, že došlo k zmene plánov. Divízia sa presunula do Bulharska a v priebehu jari 1941 sa významne podieľala na vojenskej porážke Juhoslávie a Grécka (operácia Marita). V júni 1941 sa 9. divízia opäť vrátila na východ a zaujala svoje východiskové postavenie na nemecko-ruskej hranici.

Nadchádzajúce ťaženie proti Sovietskemu zväzu, ktoré sa nakoniec začalo 22. júna 1941 (operácia Barbarossa), sa v mysli plukovníka von Sponecka spájalo so zlou predtuchou. Spočiatku šlo všetko veľmi dobre, jeho divízia ako súčasť XIV. tankového zboru rýchlo prelomila Stalinovu líniu a smerovala na Kyjev, ktorý padol v polovici septembra 1941. Vďaka týmto výkonom bol Theodor von Sponeck 12. septembra vyznamenaný Rytierskym krížom. Potom sa 9. divízia úspešne zúčastnila obkľučovacieho manévru pri Brjansku a aj napriek príchodu daždivého počasia, ktoré zmenilo ruskú krajinu na more blata, dokázala 2. novembra obsadiť Kursk. Ďalší postup sa ale výrazne spomalil a plukovník von Sponeck bol jedným z dôstojníkov, ktorí bránili svojich unavených mužov pred nepríjemnými otázkami nemeckého vrchného velenia.

Nepriaznivé počasie a ťažký terén neboli jedinou príčinou ťažkostí; na východnom fronte sa zrazu objavil nový sovietsky tank T-34/76 a okrem priameho zásahu 88 mm protilietadlovým kanónom ho len máločo dokázalo zastaviť. Za tejto situácie utrpel von Sponeck ďalšie bojové zranenie, keď mu sovietsky ostreľovač 1. novembra 1942 prestrelil koleno a musel byť evakuovaný do zázemia.

Komplikované zranenie si vyžiadalo dlhší čas na liečenie, ako Theodor von Sponeck pôvodne predpokladal, a tak na žiadosť jedného priateľa začal písať knihu o svojich vojnových skúsenostiach s názvom „S rýchlymi jednotkami na šiestich frontoch“, ktorá nakoniec vyšla v Lipsku roku 1943. Ešte nie úplne vyliečený bol ako 46-ročný 1. júna 1942 povýšený na generálmajora a vrchné velenie mu namiesto štábneho postu v zázemí ponúklo velenie bojovej divízie na východnom fronte pod generálom Friedrichom von Paulusom, alebo v severnej Afrike pod poľným maršalom Erwinom Rommelom. Možno sa v tomto vynútenom rýchlom menovaní odzrkadlil fakt, že nacistické vedenie podozrievalo rodinu von Sponeckovcov (bratranec Hans von Sponeck bol od 31. decembra 1941 vo väzení pre ústup, ktorý nariadil na Kryme napriek Hitlerovmu rozkazu, aby mohol lepšie čeliť sovietskym protiútokom) z tajného odporu voči režimu. Novopečený generálmajor von Sponeck si po krátkej úvahe zvolil Afriku, kam pricestoval cez Rím a Atény koncom septembra 1942.

 

S púštnou líškou

Príchod do Tobrúku a zdanlivo nekonečná cesta štábnym vozidlom na východ po Via Balbia smerom k el-Alamejnu ukázali rozsiahlosť a nehostinnosť preňho nového a neznámeho púštneho bojiska. Keď sa nakoniec 1. novembra hlásil na veliteľskom stanovisku nemeckých síl v Afrike, „púštna líška“ Rommel ho poveril velením 90. ľahkej divízie Afrika. Generálmajor von Sponeck tak nahradil generálmajora Ulricha Kleemana, ktorý utrpel zranenie 8. septembra. Práve včas, pretože od 23. októbra dochádzalo k postupnému zvyšovaniu britského tlaku na obranné postavenia Osy pri el-Alamejne, ktoré 2. novembra vyústilo do plnokrvnej britskej ofenzívy (operácia Supercharge). Nasledovný deň už boli nemecko-talianske pozície v troskách a 4. novembra nariadil Rommel ústup smerom na západ. Jednotkou určenou na jeho krytie bola práve 90. ľahká divízia.

Generálmajor von Sponeck aj napriek obrovským zásobovacím ťažkostiam a absolútnej vzdušnej nadvláde protivníka viedol 90. ľahkú divíziu s prehľadom a vďaka majstrovsky zvládnutým zdržiavacím bojom, keď bolo nutné odhadnúť správny moment na odpútanie (ani príliš skoro, lebo to by ostatné jednotky nestihli ustúpiť z dosahu britských jednotiek, ani príliš neskoro, lebo potom by Briti mohli divíziu obkľúčiť), dokázal opakovane získavať cenný čas, aby sa mohli ostatné nemecké a talianske jednotky stiahnuť do bezpečia. 6. novembra napríklad neočakávaný protiútok 90. ľahkej divízie zachránil bojovú skupinu Menton (zvyšky špeciálnej jednotky Sonderverband 288 pod velením plukovníka Mentona).

O pár dní neskôr sa von Sponeckovej divízii v priesmyku Halfaya takmer podaril husársky kúsok, ktorý by v prípade úspechu bol mal nedozerné následky na výsledok bojov v Afrike. Pri ďalšom nočnom protiútoku s cieľom oslobodiť už zajaté nemecké jednotky v priestore priesmyku len o vlások unikol zajatiu sám veliteľ 8. britskej armády generál Bernard Law Montgomery.

Nemecké nádeje na udržanie posledných pozícií v severnej Afrike definitívne zmarilo americké vylodenie v Maroku a v Alžírsku (operácia Torch), ktoré sa uskutočnilo 8. novembra. Dlhý ústup do Tuniska pokračoval a 90. ľahká divízia ďalej statočne plnila svoju úlohu a znovu sa vyznamenala počas zdržiavacích bojov koncom januára 1943, keď kryla evakuáciu síl Osy z Tripolisu. Britský premiér Winston Churchill dokonca v súvislosti s bojmi pri Tripolise v rozhlase mylne vyhlásil, že sa 8. armáde konečne podarilo divíziu obkľúčiť a zneškodniť. Vďaka vojenskému umeniu generálmajora von Sponecka 90. ľahká divízia z britského obkľúčenia vykĺzla a opäť pokračovala v ústupe na Maretskú líniu prebiehajúcu pozdĺž tunisko-líbyjskej hranice.

Napriek nemeckým a talianskym posilám, ktoré na prelome rokov 1942 a 1943 urýchlene prúdili do Tuniska, ako aj napriek poslednej úspešnej Rommelovej ofenzíve v priesmyku Kasserine proti Američanom pod velením generála Dwighta Eisenhowera, bolo zrejmé, že sa sily Osy v Tunisku dlho neudržia. Obranné boje 90. ľahkej divízie na Maretskej línii pri wádí Akarit a nakoniec na poslednej obrannej línii pri Enfidaville v priebehu marca, apríla a mája 1943 len odďaľovali nevyhnutné.

 

Zajatie

Theodor von Sponeck, povýšený 2. mája na generálporučíka, odmietol evakuáciu a rozhodol sa zostať so svojimi mužmi až do úplného konca. Zrejme si znovu pripomenul osud svojho bratranca a zajatie mu pripadalo ako lepšia alternatíva. Dňa 12. mája sa so svojou divíziou formálne vzdal Novozélanďanom pod velením generálporučíka Bernarda Freyberga. Následný priebeh udalostí ukázal, že jeho rozhodnutie bolo správne. Po atentáte plukovníka von Stauffenberga na Adolfa Hitlera 22. júla 1944 poslal nacistický režim na smrť nielen osoby priamo či nepriamo zapletené do atentátu, ale aj ostatných nepohodlných väzňov, medzi nimi aj Hansa von Sponeck. Je teda veľmi pravdepodobné, že ak by sa generálporučík Theodor von Sponeck rozhodol vrátiť do Nemecka, tiež by skončil pred popravčou čatou.

V spojeneckom zajatí zotrval Theodor von Sponeck až do roku 1947. Zo severnej Afriky bol najprv spolu s ostatnými dôstojníkmi presunutý cez Gibraltár do tábora Trent Park pri Londýne, kde strávil celkovo 14 mesiacov. V tom čase zažil ostreľovanie Londýna strelami V-1 a V-2. Po návrate do Nemecka sa konečne dozvedel novinky o svojej rodine. Nie všetky boli radostné. Jeho žena Agnes nevydržala dlhé vojnové odlúčenie bez akýchkoľvek správ, našla si novú známosť a hneď po Theodorovej repatriácii sa s ním rozviedla. Otec Agnes a Theodorov svokor zomrel. Obidve dcéry a syn počas jeho zajatia vyrástli a takmer ich nespoznával. Nakoniec sa spolu s nimi utiahol na zámok Bächingen pri Heidenheime. V roku 1962 sa po druhý krát oženil a napokon zomrel ako 86-ročný v roku 1982 na klinike v Heidenheime.

 

Mgr. Marek Meško, M.A. PhD., vyštudoval odbor archeológia – história na FiF UK v Bratislave, ako aj odbor byzantských dejín na Aristotelovej univerzite v Solúne. Pôsobil na Vojenskom historickom ústave v Bratislave, na Princetonskej univerzite v Princetone, na Univerzite Konštantína Filozofa  v Nitre a v súčasnosti pracuje na Masarykovej univerzite v Brne, kde sa sústreďuje na dejiny Byzantskej ríše. Jeho doplňujúcou oblasťou záujmu sú dejiny rôznych vojenských konfliktov a dejiny vojenstva.

 

Použitá literatúra

Sponneck, G. H.: The Sponneck Saga. A family history, o. O. (Dänemark) 2002.

Mitcham, S. W. Jr.: Rommel's Desert Commanders: The Men Who Served the Desert Fox, North Africa, 1941-1942. London 2007.

Bradford, G. R.: Rommel's Afrika Korps, El Agheila to El Alamein. Mechanicsburg 2008.

 

Obrazová príloha: Bundesarchiv, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

10 najlepších tankov druhej svetovej vojny

10 najlepších tankov druhej svetovej vojny

Vojenská technika prešla počas druhej svetovej vojny obrovským skokom vo vývoji. Nevyhol sa ani tankom, ktoré získali nezastupiteľné miesto na bojisku. Ktoré z nich však boli tie skutočne najlepšie? Na túto otázku zrejme neexistuje úplne objektívna odpoveď. celý článok

Erich von Manstein – stratég v službách zla

Erich von Manstein – stratég v službách zla

Čo by sa stalo, keby Hitler nechal velenie len na svojich generálov a nemotal sa im do remesla? Keď sa pozriem na životopis Ericha von Mansteina, mám pocit, že vojna by bola krátka a rýchla a teraz by som žil niekde podstatne východnejšie. Ak by som mal to šťastie. celý článok

Na hlavu porazil päťnásobnú presilu

Na hlavu porazil päťnásobnú presilu

Bol jediným nemeckým poľným maršalom, ktorý zomrel v sovietskom zajatí. Pritom mal byť na dôchodku. Do výslužby odišiel dokonca dvakrát – tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny a aj tesne pred jej koncom. Jeho meno je Ewald von Kleist a jeho vojnová kariéra sa spája aj so Slovenskom. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.