Rozlúčka so zosnulým na veľkomoravský spôsob

Publikované : 17.05.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 1877

Tak ste skonali, rozlúčili ste sa so životom, klepla vás pepka, otrčili ste kopytá, voniate fialky odspodu. Všetky tieto výrazy označujú jedno a to isté, vaša existencia na zemi sa skončila. Zatiaľ čo dnes máte k dispozícii širokú škálu spôsobov, ako so svojím telom naložiť, ešte pred sto rokmi bol výber značne obmedzenejší. Náboženstvo, rituály, zvyky a obyčaje, ktorým podliehalo mŕtve telo, boli nerozlučne späté s prostredím, v ktorom sa nebohý za života pohyboval. Inak to nebolo ani v období existencie Veľkej Moravy.

 

Takže, čo sa to dialo s telom Moravana potom, ako jeho duša opustila telo? O pohrebných obradoch v tomto období sa dozvedáme prakticky len z archeologických prameňov, sme závislí na tom, aké tajomstvá odkryje zem. To však spôsobuje, že mnohé fakty pred nami ostávajú skryté. Nie sme schopní určiť, čo sa dialo s telom, kým ho uložili do hrobovej jamy. Naše vedomosti sú značne oklieštené. Sú to síce pesimistické vyhliadky hneď na úvod článku, ale čo už. V živote človek zažíva sklamania takmer permanentne. Asi sa pýtate, čo teda môžeme zistiť?  Aj napriek množstvu stratených informácií je toho ešte stále dosť...

 

Nové poriadky, alebo kremácia už nie je v móde...

So vznikom Veľkej Moravy, resp. s obdobím krátko pred ním súvisí aj zmena v pohrebnom ríte. Zatiaľ čo do začiatku 9. storočia sa na Slovensku a na Morave pochovávalo žiarovo, teda spaľovaním mŕtvol, na prelome 8. a 9. storočia sa začína pochovávať inhumačne, do zeme je ukladané celé telo. Je otázne, čo túto zmenu spôsobilo. Staršie teórie hovoriace o vplyve Avarov či o christianizácii neposkytujú uspokojivé vysvetlenie. Pravdepodobnejšie je nasledovanie príkladu Franskej ríše, ktorej sa chceli podobať aj príslušníci veľkomoravskej elity. Ich príklad potom nasledovali aj ostatní.

 

V akom veku vám hrozila smrť?

V Európe vám do 20. storočia hrozila smrť vlastne stále. Keď ste boli dieťa, hlavne v prvých mesiacoch po narodení, vás ohrozovali rôzne druhy chorôb a infekcií, nehovoriac o pôrode samotnom. Veľké riziko predstavovali nedostatok potravy, zranenia a absencia účinných liekov. Môžeme však konštatovať, že ak ste prežili rané detstvo, mali ste relatívne veľkú šancu dožiť sa dospelosti. Teda ak sa nič vážne nestalo. Riziko úmrtia začalo stúpať u žien s tým, ako začali rodiť, u mužov úmrtnosť stúpala o niečo neskôr. Priemerný vek Moravanov sa pohyboval okolo 40 rokov a jedinci dožívajúci sa 60 a viac rokov tvoria len malú časť populácie nachádzanej na pohrebiskách. Vidíte, len dostatok fyzického pohybu na čerstvom vzduchu  a zdravá strava nestačí na to, aby ste sa dožili stovky.

 

Starosť číslo jeden – kam sa nechať pochovať?

Čo sa týka lokalít, Moravania mali obmedzený výber. Buď ste sa správali slušne, nevyčnievali ste z davu a odmenou za to vám bol hrob na mieste, kde vždy pochovávala vaša komunita. Ak ste pochádzali z vyššej vrstvy a bývali ste niekde na centrálnych lokalitách (sídla elity, patria medzi ne Mikulčice, Pohansko, Staré Město pri Uherskom Hradišti, Nitra a Bratislava) mohlo vaše telo dokonca spočinúť v blízkosti niektorého novopostaveného kostola. Ak ste však to šťastie nemali a podarilo sa vám umrieť niekde ďaleko od domova, alebo vaša smrť bola niečím podozrivá, mohli ste skončiť aj pohodení v starej jame na sídlisku, alebo niekde úplne mimo akéhokoľvek osídlenia.

Ani pochovanie na regulárnom pohrebisku vám však nemuselo zaručiť, že budete vnímaný ako „kóšer“ jedinec. Máme doklady o pochovaných v zvláštnych polohách, napríklad na bruchu, na boku, v sede, dokonca aj v kľaku, a tiež orientovaných v severojužných smeroch, respektíve s hlavou na východ a s  nohami na západ, zatiaľ čo  drvivá väčšina nebohých bola pochovaná s hlavou na západ a s nohami na východ. Na základe zachovaných prameňov však nevieme povedať, aký symbolický význam mali tieto odchýlky od „normy“. Je možné, že aspoň niektorí z týchto jedincov mohli predstavovať potenciálne nebezpečenstvo a ich zvláštna poloha sa brala ako opatrenie, aby neznepríjemňovali život, či už na tomto alebo na onom svete. Za zmienku stojí, že v polohe na bruchu boli pochovávané hlavne ženy.

 

Miesto máme, čo ďalej?

Keď bolo vybraté miesto, ďalším logickým krokom bolo uloženie tela, a to takým spôsobom, aby veľmi nezavadzalo a neobťažovalo živých svojím zápachom a rozkladom, prípadne, aby sa k nemu nedostali divé zvieratá. Tiež sa mohlo dbať o to, aby zomrelý bezpečne a bez problémov prešiel do záhrobia. V období Veľkej Moravy ešte neboli mŕtvi pochovávaní priamo v mestách, ich pohrebiská ležali vždy pár stoviek metrov od sídliska. Nachádzali sa spravidla na slnečných svahoch a v blízkosti tiekla voda. Je možné, že okolo pohrebiska a medzi skupinami hrobov boli vysadené stromy alebo kríky, ktoré ohraničovali lokalitu.

S hrobovými jamami sa Moravania veľmi nebabrali. V niektorých prípadoch boli hlboké len tak, aby zakryli telo. Nájdu sa, samozrejme, aj jamy s drevenou konštrukciou alebo s kamenným obložením, no tie pravdepodobne patrili jedincom, umiestneným v spoločenskom rebríčku na vyšších priečkach. Niekedy naši predkovia využili možnosť a do jednej jamy uložili dvoch mŕtvych, a to buď vedľa seba alebo nad seba. Na druhej strane existujú aj hroby prázdne, symbolické.

Telá zomrelých boli väčšinou ukladané na chrbát s rukami pozdĺž tela. Pomerne bežné sú variácie v uložení rúk. Mohli byť položené aj na brucho alebo hrudník, nohy niekedy bývali mierne pokrčené. Vyskytujú sa aj už spomínané extrémne polohy, ktoré mohli naznačovať výnimočný status jedinca.

Približne v polovici všetkých hrobov nebol nájdený žiadny inventár. To však nemusí znamenať, že v nich ani pôvodne žiadny nebol. Predmety z organického materiálu sa po určitom čase rozpadnú, a teda archeológovia nie sú schopní určiť, či v hrobe pôvodne nič nebolo. Z predmetov sa zachovávajú hlavne tie vyrobené z kovov, z kostí a parohoviny a z  keramiky. Najčastejšie nachádzaným predmetom v hrobe je nôž. Okrem neho sa tam ukladali aj iné predmety dôležité pre každodenný život, ako ocieľky, kresacie kamene, ihly, hrebene, prasleny a podobne. Zo šperkov dominujú náušnice, a to od jednoduchých až po veľmi komplikované. Nachádzame tiež koráliky, nákrčníky, náramky či prstene. Prítomnosť vojenskej zložky dokladajú nálezy zbraní, mečov, kopijí, sekier a bojovníckeho výstroja, napríklad ostrohy. V hroboch sa okrem toho často nachádzajú keramické nádoby, vedierka, zvyšky mäsitej potravy, ktoré by mohli pochádzať z pohrebnej hostiny, či vajíčka. Popol a uhlíky v hrobe môžu byť pozostatkom obradov, ktoré sa konali počas pohrebu.

 

A čo po pohrebe?

O slovanských predstavách posmrtného života na našom území toho veľa povedať nevieme. Skôr, ako mohli byť zapísané, začalo k nám prenikať kresťanstvo, ktoré postupne odstavilo slovanský panteón bohov. Pohanské zvyky síce pretrvávali takmer až do súčasnosti, ale zároveň prešli mnohými transformáciami. Nebohí mohli byť ukladaní v smere západ – východ práve preto, že na východe ležalo záhrobie, a teda k nemu mali byť v momente prechodu otočení. Niektoré z predmetov nájdené v hroboch mohli zabezpečovať bezpečný prechod na druhý svet.

Po pohrebe telo určite čo najskôr zahrabali. Jednak z praktických dôvodov, aby telo nebolo rozvláčené po okolí zvieratami a vystavené vplyvom počasia, ale úlohu v tom mohli zohrať aj náboženské dôvody, napríklad obava z možného návratu mŕtveho. Aby bol hrob v teréne viditeľný, mohol mať na sebe nevysoký násyp. Tiež mohol byť označený, napríklad predmetom vyrezaným z dreva.

Po vykonaní potrebných obradov mal mať už nebožtík pokoj od všetkého a od všetkých.   Väčšinou to tak aj skutočne bolo. Známe sú však aj prípady, keď bolo hrob otvorený a kosti v ňom poprehadzované. Len ťažko možno určiť, aká udalosť viedla k takýmto opatreniam. V novoveku vyťahovali mŕtvych z hrobov, keď verili, že dotyčný spôsobil epidémiu, alebo keď sa myslelo, že škodí živým. Podobné dôvody mohli mať aj Moravania. Predsa len, k pochovávaniu tela prešli len nedávno a zatiaľ čo spaľovanie predstavovalo definitívne odstránenie všetkých možných nebezpečenstiev, neporušené telo mohlo vyvolávať (oprávnené ?) obavy.

 

Mgr. Lucia Nezvalová, vyštudovala archeológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V súčasnosti je internou doktorandkou na Archeologickom ústave SAV. Špecializuje sa na pohrebný rítus, hlavne na anomálne hroby v období stredoveku.

 

Použitá literatúra

Beranová, M.: Slované. Praha 1988.

Galuška, L.: Slované. Doteky předků. Brno 2004.

Hanuliak, M.: Veľkomoravské pohrebiská. Pochovávanie v 9. – 10. storočí na území Slovenska. Nitra 2004.

Unger, J.: Pohřební ritus 1. až 20. století v Evropě z antropologicko-archeologické perspektivy. Brno 2006.

 

Obrazová príloha: UAM, R. Přichystalová, M. Kalábek, L. Balák, Městské muzeum a galerie Břeclav. P. Dresler

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Rozhádaní švagrovia a vysoká politika

Rozhádaní švagrovia a vysoká politika

Jedna múdrosť hovorí, že príbuzných si nevyberáme. Konflikty v rodine rieši hádam každý človek na svete. Nik sa im nevyhne. Ani chudobný, ani bohatý, ani poddaný, ani kráľ. celý článok

Bratislavské stopy Mateja Korvína

Bratislavské stopy Mateja Korvína

V čase keď po neočakávanej smrti Ladislava Pohrobka nastúpil na uhorský trón Matiáš Hunyadi, známejší pod menom Matej Korvín (1443 – 1490), bola už Bratislava jedným z najvýznamnejších ekonomických, politických a spoločenských centier Uhorského kráľovstva. celý článok

Debakel na Níle

Debakel na Níle

V polovici 13. storočia vyrazil francúzsky kráľ Ľudovít IX. (neskôr známy pod prídomkom Svätý) na svoju prvú križiacku výpravu. Hnaný neskrývanou zbožnosťou, zmyslom pre povinnosť, ale i mocenskými ambíciami, stavil všetko na jednu kartu. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.