Rozhádaní švagrovia a vysoká politika

Publikované : 23.01.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3758

Jedna múdrosť hovorí, že príbuzných si nevyberáme. Konflikty v rodine rieši hádam každý človek na svete. Nik sa im nevyhne. Ani chudobný, ani bohatý, ani poddaný, ani kráľ.

 

V prípade kráľov je riziko rodinných sporov o to väčšie, že prerastie až na úroveň medzinárodnej politiky. V strednej Európe v 15. storočí je výborným príkladom Žigmund Luxemburský a Vladislav II. Jagelovský. O jednom sa hovorí ako o „Ryšavej líške“, no politické myslenie a bystrosť určite nechýbali ani jeho najväčšiemu protivníkovi. Ich vzájomné vzťahy a ambície zohrali dôležitú úlohu vo vtedajšom stredoeurópskom priestore.

 

Politika v rodine        

Žigmund Luxemburský sa narodil 14. februára 1368 v Norimbergu. Po svojom slávnom otcovi Karlovi IV. zdedil politické myslenie a cieľavedomosť. Vo veku 11 rokov ho zasnúbili s princeznou Máriou, dcérou uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého. Žigmund mal veľmi mocného svokra. Ľudovít bol totiž kráľom Uhorska aj Poľska. Obidve krajiny boli v personálnej únii, spájala ich teda osoba rovnakého panovníka.

Samotný Žigmund bol spočiatku pripravovaný na to, že bude poľským kráľom. Dokonca bol
aj vyslaný na akúsi stáž do Krakova, aby sa oboznámil s miestnym ľudom a situáciou v Poľsku. V čase svojej „zahraničnej praxe“ mal iba 13 rokov.

Po Ľudovítovej smrti v roku 1382 sa Žigmundova snúbenica Mária stala uhorskou a poľskou kráľovnou. Preto si aj Žigmund, ako budúci manžel, začal nárokovať uhorský aj poľský trón. V Uhorsku jeho nároky odmietli. Nepochodil ani u poľskej šľachty, ktorá nechcela prijať Máriu za kráľovnú. Do úvahy prichádzala iba taká panovníčka, ktorá by trvalo prebývala v Poľsku. Po rokovaniach bola nakoniec uzavretá Košická dohoda, podľa ktorej bola za poľskú kráľovnú korunovaná druhá Ľudovítova dcéra, princezná Hedviga.

Košická dohoda bola zároveň bodkou za Uhorsko-poľskou personálnou úniou. Krátko nato sa však utvoril priestor na zrod novej personálnej únie. Poľská šľachta sa rozhodla, že Hedvigu vydá za litovské veľkoknieža Vladislava II. Jagelovského. Historické územie Litvy bolo v tom čase omnoho väčšie ako územie dnešného pobaltského štátu. Problém bol ale v  tom, že tento kraj bol ešte stále pod veľkým vplyvom pohanstva a ani sám Vladislav II. nepatril medzi horlivých katolíkov. Narodil sa okolo roku 1362 ako syn litovského veľkokniežaťa Olgierda a Julianny Tverskej. Pred sobášom s Hedvigou musel prestúpiť na katolícku vieru, inak by nemohol byť korunovaný na poľského kráľa. Týmto sobášom boli položené neskoršie základy Poľsko-litovskej únie.

 

Rodina v politike

Oproti Vladislavovi mal Žigmund v Uhorsku oveľa komplikovanejšiu situáciu. Za kráľa ho bola ochotná akceptovať iba časť uhorskej šľachty. Ohrozené boli aj jeho zásnuby s princeznou Máriou, ktorú však nakoniec donútil k sobášu. Tým, že si Žigmund a Vladislav vzali za manželky dcéry Ľudovíta I. Veľkého, stali sa švagrami. Uhorský kráľ si svoju korunováciu musel doslova vybojovať. Jeho boj trval päť dlhých rokov, ale vyplatil sa a v roku 1387 bol korunovaný za uhorského kráľa. Už ako mladý kandidát na trón ukázal, čo je v ňom. Doma síce ešte musel čeliť čiastočnému odporu uhorskej šľachty, ale podarilo sa mu tieto rebélie potlačiť. Bol tiež veľmi aktívny v zahraničnej politike. Ani jeho švagor, kráľ Vladislav, v tomto ohľade nezaostával. Medzi oboma panovníkmi bolo len pramálo porozumenia. Obaja boli skôr politickými rivalmi než príbuznými. V tom čase bol Vladislavovým najväčším problémom spor s Rádom nemeckých rytierov.

V roku 1397 Vladislav síce uzavrel prímerie so Žigmundom, ale išlo o dosť krehký mier, a aj ten uzavreli len na 16 rokov. Okrem toho Žigmund aj tak túto lehotu nedodržal. Bol totiž spojencom Rádu nemeckých rytierov. Napätie medzi rádom a Vladislavom narástlo do takej miery, že vojenský stret bol neodvratný. Krátko predtým Žigmund porušil prímerie. Uhorské oddiely vtrhli do Poľska a vyplienili Stary Sącz (cca 30 km od dnešnej slovensko-poľskej hranice). Poliaci Uhrom neostali nič dlžní a ich oddiely zase vypálili Starú Ľubovňu. Nakoniec došlo 15. júla 1410 k hlavnému stretu medzi Vladislavom a križiakmi v slávnej bitke pri Grunwalde. Vladislav zvíťazil a križiaci utrpeli zdrvujúcu porážku.

Po krátkom čase Žigmund uznal, že potrebuje mať pokoj na severných uhorských hraniciach. Preto sa rozhodol, že znovu podpíše s Vladislavom mierovú zmluvu. Nebolo to preto, že by mu záležalo na dobrých vzťahoch s Poľskom. Urobil to preto, lebo si potreboval uvoľniť ruky v dôsledku stúpajúceho napätia medzi Uhorskom a Benátkami v otázke Dalmácie. Benátska republika anektovala dalmátske prístavy, čo Žigmund chápal ako narúšanie uhorskej sféry vplyvu. Aby mohol vrhnúť svoje sily do dalmátskej kampane, potreboval mať pokoj od severného suseda. Preto začal pripravovať opätovné stretnutie s Vladislavom II. Obaja panovníci sa stretli v marci roku 1412 v Starej Ľubovni. Uhorský  kráľ prišiel už 9. marca, poľský kráľ 12. marca. Po niekoľkodňových rokovaniach podpísali mierovú zmluvu. Korunované hlavy prišli do Starej Ľubovne s početným sprievodom. Samozrejme, o všetkých muselo byť náležite postarané. Podľa dobových prameňov sa počas kráľovského stretnutia spotrebovalo 16 000 vajec, 28 vykŕmených volov, 382 oviec, 312 sliepok, 814 okovov vína a rovnaké množstvo pálenky. 116 kuchárov a pekárov malo neustále plné ruky práce.

Mierová zmluva bola podpísaná, ale uhorský kráľ aj tak nebol celkom spokojný. Potreboval totiž peniaze na vedenie vojny proti Benátkam. Pravdepodobne sa v tejto záležitosti obrátil na svojho švagra už počas rokovaní v Starej Ľubovni. Vladislavovi radcovia radili poľskému kráľovi, aby požičal Žigmundovi peniaze, a tým ho viac zaviazal k dodržiavaniu mierovej zmluvy.

Vladislav nakoniec súhlasil a požičal svojmu švagrovi 37 000 kôp českých strieborných grošov. 1 kopa = 60 grošov, teda Vladislav požičal Žigmundovi 2 220 000 kusov strieborných mincí. Celý strieborný poklad bol uhorskej strane odovzdaný na poľsko-uhorskom pohraničí neďaleko hradu Niedzica.

Za požičanú sumu dostal poľský kráľ do zálohu 13 spišských miest, ku ktorým boli pridané ešte tri slobodné kráľovské mestá Stará Ľubovňa, Hniezde a Podolínec.

Išlo o skutočne ohromné množstvo peňazí. Vladislav si to však mohol dovoliť, pretože za vojnu s križiakmi dostal reparácie vo výške 100 000 kôp českých strieborných grošov. Vyplatením reparácií sa neskončili spory medzi križiakmi a Vladislavom. Rovnako sa neskončilo ani súperenie medzi švagrami. Okrem toho sa v stredoeurópskom priestore objavil nový problém – husitizmus.

Husiti, alebo problémy pokračujú

6. júla 1415 bol na základe rozsudku koncilu v Kostnici upálený Ján Hus. Keďže Žigmund pozval Husa na koncil, aby bránil svoje učenie, jeho smrť mu nepochybne nepridala na popularite. Hlavne v Čechách bol krajne neobľúbený, čo mu dosť komplikovalo jeho ašpirácie na český trón. Husiti, či radikálne, alebo umiernené krídlo, hľadali spojencov v zahraničí. Je logické, že najbližším spojencom im bolo Poľsko. Okrem kultúrnej a jazykovej blízkosti ich spájali antipatie voči Žigmundovi. V samotnom Poľskom kráľovstve boli rôzne prúdy týkajúce sa spojenectva s husitmi. Jednou alternatívou bolo dokonca korunovanie Vladislava za českého kráľa. Podľa iných plánov mal byť novým českým kráľom Vladislavov brat Vitold. Bolo viac ako zrejmé, že pred Poľskom sa otvorila cesta mocenskej expanzie smerom na západ. Samozrejme, tieto úvahy a tendencie nemohli uniknúť Žigmundovej pozornosti a pochopiteľne sa mu nepáčili. Preto ako rímsko-nemecký kráľ zvolal ríšsky snem do Vroclavu, kde 6. januára 1420 vydal tzv. Vroclavský verdikt. Týmto aktom sa z pozície rímsko-nemeckého kráľa rozhodol vyriešiť spory medzi križiakmi a Vladislavom. Verdikt bol namierený proti Žigmundovmu švagrovi a jednoznačne v prospech križiakov. Vladislavovi poslovia ho, samozrejme, neprijali.

Celkovo začali Žigmund a jeho spojenci šíriť značnú antipoľskú propagandu. Vladislav na to musel razantne reagovať, preto sa so svojím švagrom opäť stretol, tentoraz v Kežmarku. Dňa 30. marca 1423 podpísali švagrovia novú dohodu, ktorá ešte viac podčiarkla ich rýdzo politický vzťah. V podstate sa potvrdili závery ľubovnianskeho mieru z roku 1412, ale Vladislavovi sa podaril vskutku husársky kúsok. Dohodou v Kežmarku oddelil Žigmunda od časti jeho spojencov, hlavne križiakov. Môže sa zdať, že Vladislav touto dohodu rezignoval zo svojej expanzie na západ. Zvlášť keď sa zaviazal, že sa zúčastní protihusitskej výpravy do Čiech. Paradoxne práve tým sa pred Vladislavom otvorili nové možnosti. Tým, že sa oficiálne pridal na protihusitskú stranu, získala jeho expanzia prijateľnú formu pre katolícky západ. Okrem toho Žigmundove krížové výpravy nedosiahli väčší úspech, takže teraz bol novým hráčom práve Vladislav. Zároveň, keď naoko súhlasil s protihusitskou výpravou, získal možnosť kontrolovať český priestor pred záujmami iných panovníkov. Vladislav si tiež uvoľnil ruky v otázke poľskej expanzie do sporného Sliezska, ktoré bolo katolícke, a určite by bolo prijalo poľskú ochranu pred husitmi. Žigmund tento Vladislavov ťah odhalil, ale bolo už neskoro. Je to vidieť napríklad v tom, že sa neponáhľal so zatiahnutím Poľska do protihusitskej výpravy, alebo že odkladal dátum jej začatia. Je zrejmé, že Vladislav svojou diplomaciou svojho chytrého švagra prekabátil.

Žigmund reagoval tak, že sa snažil obrátiť poľskú pozornosť iným smerom. Preto, napríklad, prišiel s nápadom korunovácie Vitolda za kráľa. Chcel jednoducho uplatniť staré rímske príslovie: „Rozdeľuj a panuj“. Vladislav musel neskôr potlačiť rebéliu časti svojich príbuzných na Litve, ale svoje postavenie si udržal. Postupom času začalo husitské hnutie slabnúť. Aj poľská expanzia sa začala čoraz viac upriamovať na východ. Medzi rozhádanými panovníkmi však nikdy nenastúpili priateľské vzťahy.

 

Súboj pokračuje ďalej

Napriek tomu, že sa Vladislav po podpísaní kežmarskej dohody oficiálne pridal do protihusitského tábora, stále držal husitskú kartu vo svojom talóne. Žigmund si bol zase vedomý rozporov medzi Vladislavom a jeho príbuznými v Litve. Aj Rád nemeckých rytierov naďalej spôsoboval Vladislavovi problémy. Porážka križiakov pri Grunwalde bola síce zdrvujúca, ale nie definitívna. Križiaci boli naďalej dôležitými hráčmi na stredoeurópskej politickej scéne. To všetko boli karty, ktoré mal v talóne Žigmund a rozhodol sa ich aj využiť. Pod jeho patronátom križiaci, napríklad, uzavreli mier so Świdrigiellom, litovským kniežaťom a Vladislavovým najmladším bratom. Pochopiteľne, Vladislav neostal Žigmundovi nič dlžný a vo vhodnom čase vytiahol práve svoju husitskú kartu. Vhodný čas nastal na jar roku 1433, keď táboriti začali pripravovať jarnú výpravu. Pri meste Pszczyna ich stretli Vladislavovi poslovia a chceli ich získať ako spojencov v boji proti križiakom. Vladislavovi sa nedostalo husitskej pomoci, ale dohodol sa s nimi, že budú môcť prejsť cez Poľsko do Uhorska. Táboriti prešli do Uhorska na Spiš pravdepodobne 23. alebo 24. apríla 1433 a už 25. apríla dobyli mesto Kežmarok. Po dobytí mesta sa im podarilo zajať spišského prepošta Juraja. Z Kežmarku potom ďalej plienili Spiš. Tak Vladislav vrátil Žigmundovi úder.

Čas je neúprosný aj voči panovníkom a poľský aj uhorský kráľ začali čoraz viac pociťovať ťarchu prežitých rokov. Vladislav sa vo veku 72 rokov vydal na cestu na Litvu. Ako uvádza kronikách Jan Dlugosz, počas zastávky v mestečku Medyka (dnes poľsko-ukrajinské pohraničie) prechladol, keď počúval spev slávikov, a krátko nato zomrel. Jeho telo previezli do Krakova a bol pochovaný v katedrále na zámku Wawel.

Žigmunda zase dlhé roky trápila dna. Svojho veľkého rivala prežil o tri roky. Zomrel v roku 1437 v Znojme. V podstate jeden aj druhý dosiahli to, čo chceli. Vladislavovi sa podarilo vybudovať silné kráľovstvo s možnosťou ďalšej expanzie. Vytvoril aj dynastiu Jagelovcov, ktorá v Poľsku vládla až do roku 1572.

Čo sa týka Žigmunda, definitívne prebral vládu v Čechách až v roku 1436, teda po bitke pri Lipanoch, keď sa husitské zväzy rozpadli. Na sklonku života sa stal aj rímsko-nemeckým cisárom a dosiahol to, o čo sa prakticky celý život snažil.

K otázke vzájomných vzťahov pristupovali Vladislav i  Žigmund maximálne pragmaticky. Boli skôr politickými súpermi, a možno povedať, že to boli dve silné panovnícke osobnosti, ktoré vo svojej dobe udávali kurz stredoeurópskej politiky.

 

Mgr. Peter Žarnovský vyštudoval históriu na Inštitúte histórie Prešovskej univerzity v Prešove. Pracuje ako historik v Ľubovnianskom múzeu – hrad v Starej Ľubovni. V súčasnosti je interným doktorandom na Inštitúte histórie Jagelovskej univerzity v Krakove. V rámci výskumov sa zaoberá hlavne dejinami Spišského zálohu a cirkevnými dejinami.

 

Použitá literatúra

Dvořáková, D.: Rytier a jeho kráľ. Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Budmerice 2003.

Krzyżaniakowa, J./Ochmański, J.: Władysław II Jagiełło. Wrocław 1990.

Łowmiański, H.: Polityka Jagiellonów. Poznań 2006.

Lysý, M.: Vpády husitov a ich posádky v Uhorsku v rokoch 1432 – 1435. Historický časopis 55. Bratislava 2007.

Števík, M./Timková, M.: Dejiny hradu Ľubovňa. Stará Ľubovňa 2005.

 

Obrazová príloha: J. Matejko, J. Malthauser,  www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Bitka pri Rozhanovciach

Bitka pri Rozhanovciach

Dnes, 15. júna, ubehlo 705 rokov od vojenského víťazstva uhorského kráľa Karola I. nad odbojným šľachtickým rodom Omodejovcov, podporovaným Matúšom Čákom, pri dedine Rozhanovce ležiacej neďaleko Košíc. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.