Púť normanského žoldniera

Publikované : 09.07.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 4576

V priebehu 11. storočia boli normanskí žoldnieri jednými z najvyhľadávanejších a najoceňovanejších bojovníkov v Európe. Niektorí sa časom stali tak známymi, že sa ich mená a činy zachovali opísané v dobových prameňoch. Často sa stávalo, že títo velitelia žoldnierov a dobrodruhov po určitom čase zmenili zamestnanie a namiesto služby cudzím pánom založili postupne niekoľko vlastných štátov (Normandia, južná Itália, Anglicko, Antiochijské kniežatstvo). Nie vždy však boli ich pokusy o vytvorenie vlastnej dŕžavy úspešné, ako ilustruje životný príbeh Roussela z Bailleul.

 

Pôvod a presný dátum narodenia Roussela (alebo Ursela) z Bailleul je neistý. Narodil sa v Normandii, ale presnejšia lokalizácia jeho miesta narodenia nie je možná, pretože len na území Normandie sa nachádza viacero miest s názvom Bailleul, resp. Baons-le Comte. Nie sú známi ani jeho rodičia, ani ich spoločenský status. Je však dosť pravdepodobné, že Roussel pochádzal z radov nižšej šľachty a že sa nenarodil ako prvorodený syn, pretože po dosiahnutí dospelého veku sa mladý dobrodruh vydal v šľapajach svojich mnohých ďalších kompatriotov z Normandie hľadať živobytie ako žoldnier v cudzine.

 

V službách rodu Hauteville

Roussel z Bailleul sa v plnom svetle písomných prameňov objavuje až začiatkom 60-tych rokov 11. storočia ako jeden zo žoldnierskych veliteľov v službách ctižiadostivého a energického vodcu Normanov v južnej Itálii Roberta Guiscarda (1059 – 1085) z normanského rodu Hauteville. Už vtedy mal povesť schopného veliteľa a bojovníka, čo znamená, že niekoľko rokov svojej vojenskej kariéry už musel mať za sebou (čo by spätne umožňovalo predpokladať, že sa narodil niekedy okolo roku 1030). Keď sa Guiscard roku 1061 rozhodol zamiešať do vnútropolitických svárov medzi arabskými vládcami Sicílie a využiť ich na rozšírenie Normanmi ovládaného územia, Roussel z Bailleul bol medzi Normanmi, ktorí sa vylodili na ostrove pod vedením Guiscardovho mladšieho brata Rogera. Zúčastnil sa aj povestnej víťaznej bitky, ktorá sa v roku 1063 odohrala pri rieke Cerami na západnom úpätí Etny. Podľa správ normanských kronikárov tu iba 136 normanských rytierov pod vedením Serla z Hauteville, Arisgota z Puteoly a Roussela z Bailleul porazilo 50-tisícové vojsko Arabov. Hoci je tento počet nepochybne nadsadený, víťazstvo v tejto bitke zaistilo Normanom bezpečné predmostie na východe ostrova a v konečnom dôsledku viedlo k dobytiu celej Sicílie (boje však trvali až do roku 1091).

 

 

 

Za vábením Byzancie

Hrdina od Cerami však dlho v službách rodu Hauteville neostal a koncom 60-tych rokov sa jeho stopa objavuje v Byzantskej ríši. Príčiny jeho odchodu z južnej Itálie nie sú známe, z náznakov je možné predpokladať, že sa Roussel možno cítil nedocenený a keď sa nedočkal zvýšeného množstva finančných prostriedkov a spoločenských pôct, rozhodol sa nájsť štedrejšieho zamestnávateľa. Jeho cesta do Byzancie nebola v tomto období ničím výnimočným, v tom čase totiž už v byzantskej armáde slúžilo približne 1 500 až 2 000 normanských žoldnierov a mali dokonca aj svojho vlastného veliteľa, ktorým bol Robert Crispin. O byzantských cisároch bolo tiež známe, že si vysoko cenili skúsených žoldnierskych bojovníkov a že sa toto ocenenie adekvátne odrážalo aj na výške finančných a iných odmien. Službou v byzantskej armáde ostatne nepohrdli ani príslušníci kráľovských rodov, o generáciu skôr slúžil napríklad vo Varjažskej garde byzantských cisár neskorší nórsky kráľ Harald Hardraada. Normani boli tiež veľmi vítaní, pretože Byzantínci veľmi obdivovali ich obratnosť a zručnosť v boji z konského chrbta a normanská rytierska jazda tvorila v tomto období úderný hrot celej byzantskej armády. Väčšina Normanov v byzantských službách bola umiestnená v provincii Armeniakon, kde chránili severný úsek byzantskej východnej hranice proti nájazdom seldžuckých Turkov. Rousselovi bol udelený byzantský dvorský čestný titul bestēs. O tom, že už neuvažoval o návrate na západ alebo do južnej Itálie, svedčí aj to, že s ním do Byzancie pricestovala aj jeho žena.

Roussel spočiatku slúžil ako podriadený Roberta Crispina. V tejto pozícii sa zúčastnil osudového ťaženia byzantského cisára Romana IV. Diogena (1068 – 1071) proti Turkom pod vedením seldžuckého sultána Alp Arslana (1063 – 1072), ktoré 26. augusta 1071 vyústilo do známej bitky pri Mantzikerte (dnes Malazgirt v Turecku). Normanské oddiely sa však iróniou osudu tejto významnej bitky vôbec nezúčastnili, napriek tomu, že sa samozrejme nachádzali v pochodovej zostave byzantského vojska. Spôsobilo to rozhodnutie samotného cisára Romana IV., ktorý niekoľko dní pred spomínanou bitkou rozdelil byzantskú armádu na dve časti a iba s jednou časťou potom pochodoval smerom k Mantzikertu. Tá druhá, v ktorej boli aj Normani na čele s Robertom Crispinom, dostala rozkaz pochodovať k mestu Chliat (dnes Achlat v Turecku) a preto už do samotnej bitky nezasiahli. O to väčšia bola potom úloha normanských žoldnierov v následnej občianskej vojne, ktorá vzplanula medzi Romanom IV. Diogenom a novým cisárom dosadeným na trón v Konštantínopole –  Michalom VII. Dukom (1071 – 1078). Crispin sa pridal na stranu Michala Duku a s ním aj všetci Normani v byzantských službách. Roussel sa však v súvislosti s týmito udalosťami v prameňoch vôbec nespomína, a tak nie isté, či sa občianskej vojny trvajúcej do roku 1072 vôbec zúčastnil. Jestvujú domnienky, že bol v tom čase aj s niekoľkými stovkami normanských žoldnierov presunutý na Balkán, kde pomáhal potláčať povstanie Bulharov v okolí Prizrenu.

 

Povstanie Roussela z Bailleul

Ďalší zlom v Rousselovej kariére nastal približne roku 1073, keď sa po smrti Roberta Crispina stal veliteľom všetkých Normanov v byzanstkých službách. V tomto období sa už vnútro- a zahraničnopolitická kríza Byzantskej ríše prejavovala veľmi výrazne. V tom istom roku, ako Byzantínci prehrali v bitke pri Mantzikerte, zároveň prišli aj o posledný oporný bod v južnej Itálii – v apríli 1071 padlo mesto Bari. Čerstvým dobyvateľom byzantskej južnej Itálie pritom nebol nik iný než vyššie spomínaný apúlsky a kalábrijský vojvoda Robert Guiscard. Keď Michal VII. v dôsledku postupného rozkladu byzantskej kontroly nad Malou Áziou začal vyjednávať s Robertom Guiscardom o uzavretí spojenectva proti seldžuckým Turkom, Roussel z Bailleul si zrejme pomyslel, že prišiel ten pravý čas, aby po rokoch vojenskej služby získal to, po čom normanskí dobrodruhovia prahli snáď najviac – vlastné nezávislé panstvo.

Jeho povstanie začalo pritom pomerne nenápadne, keď bol normanský kontingent o sile približne 400 mužov zaradený do byzantskej expedičnej armády pod vedením Izáka Komnéna. Tá mala za úlohu napadnúť seldžuckých nájazdníkov, ktorí sužovali okolie mesta Kaisaireia v Kapadókii (dnes Kayseri v Turecku). Medzi oboma mužmi však došlo k nezhode a Roussel s Normanmi sa odpojil od hlavného vojska. Následne zamierili na územie provincie Armeniakon, kde začali v priebehu zimy 1073/1074 s pomocou tamojších normanských žoldnierov v byzantských službách vytvárať vlastnú, na cisárovi Michalovi VII. v Konštantínopole nezávislú enklávu s centrom meste Amaseia (dnes Amasya v Turecku).

Povstanie Russela z Bailleul na strategickom území provincie Armeniakon veľmi skomplikovalo schopnosť byzantských elít v hlavnom meste zorganizovať a viesť účinnú obranu proti Seldžukom, pretože im znemožnilo posielať posily na ochranu území ležiacich ďalej na východ (resp. smerom do Kilíkie a k Antiochii v severnej Sýrii) a miestne posádky tak boli odkázané len samy na seba. Navyše takmer všetky normanské oddiely sa pridali na jeho stranu, takže cisárske vojsko stratilo jednotky, ktoré dovtedy tvorili jeho údernú päsť. Nezávislá normanská dŕžava v Malej Ázii mohla navyše eventuálne časom dostať posily od Normanov Roberta Guiscarda, čo by bolo malo nedozerné následky. Velením nad výpravou proti Rousselovi z Bailleul bol preto na jar 1074 poverený cisárov strýko kaisar Ján Dukas. Výsledná bitka, ktorá sa nakoniec uskutočnila na brehoch rieky Sangarios (pri moste Zompos) na hranici provincií Anatolikon a Kapadókie, sa skončila porážkou početnejšieho cisárskeho vojska a jeho veliteľ Ján Dukas bol zajatý.

Po tomto víťazstve sa už Roussel cítil pomerne bezpečne, a dokonca ešte viac zamiešal karty vysokej byzantskej politiky, keď za nového byzantského cisára vyhlásil zajatého cisárovho strýka Jána Dukasa, aby tak sčasti legitimizoval svoje územné výboje. Pod jeho vládou zažívala časť byzantskej Malej Ázie (provincia Anatolikon) po roku 1074 krátke a vzácne okamihy bezpečia, pretože normanský dobrodruh uzavrel spojenectvo aj s niekoľkými okolitými náčelníkmi Seldžukov, aby tak následne nasmeroval ich lúpežné nájazdy iným smerom. Normanských žoldnierov pod svojím velením zorganizoval do vojenských posádok a obsadil nimi všetky dostupné pevnosti a opevnenia v oblasti. Byzantský cisársky dvor v Konštantínopole sa však s týmto stavom vecí nehodlal zmieriť a roku 1075 alebo 1076 vyslal cisár Michal Dukas proti Rousselovi vtedy ešte síce veľmi mladého, zato však vynaliezavého a schopného Alexia Komnéna. Keďže mladší brat Izáka Komnéna nedostal k naplneniu svojej ťažkej úlohy žiadne bojaschopné jednotky, začal rokovať s jedným z Rousselových seldžuckých spojencov – tureckým emirom Tutachom, ktorého podplatil. Ten následne na priateľskej hostine nič netušiaceho Roussela zajal a odviedol ho k Byzantíncom. Alexios Komnénos sa s cenným zajatcom vrátil čo najkratšou cestou do Konštantínopola a Rousselovu normanskú enklávu čoskoro ovládli Seldžuci. Neskôr sa na tomto území vykryštalizoval emirát Danišmendovcov.

Potlačenie nebezpečného povstania síce znamenalo koniec Rousselových ašpirácií na vytvorenie nezávislého normanského panstva na byzantskom území, no neznamenalo koniec jeho kariéry v byzantskom vojsku. Byzantínci si takéto výrazné osobnosti s bohatými vojenskými skúsenosťami veľmi cenili. Cisár Michal Dukas preto poslal tohto normanského veliteľa do ľahkého vyhnanstva v Heraklei (dnes Marmara Ereğlisi v Turecku) na tráckom predpolí Konštantínopola, odkiaľ ho už nasledujúceho roku 1077 povolal znovu do služby, tentoraz do boja proti jednotkám nového povstalca proti cisárskej moci, ktorým bol vzbúrený byzantský generál Nikeforos Bryennios. Roussel prvotný nápor povstaleckých jednotiek vedených Nikeforovým bratom Jánom Bryenniom pri Athyre (dnes Büyükçekmece v Turecku) odrazil, ale o niekoľko mesiacov nato sa za nie príliš objasnených okolností utiahol do ústrania v Heraklei a niekedy na jar roku 1078 zomrel. Vďaka svojej pestrej životnej kariére je dodnes jedným z najznámejších normanských žoldnierskych veliteľov v byzantských službách a jeho nakoniec neúspešné povstanie v Malej Ázii je považované za jeden z hlavných faktorov, ktoré urýchlili stratu byzantskej Anatólie v prospech seldžuckých Turkov.

 

Mgr. Marek Meško, M.A. PhD., vyštudoval odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ako aj odbor byzantských dejín na Aristotelovej univerzite v Solúne. Doktorát získal v odbore byzantológie. Pôsobil na Vojenskom historickom ústave v Bratislave, získal postdoktorandské štipendium na Princetonskej univerzite v USA. V súčasnosti sa venuje výuke a historickému bádaniu na Masarykovej univerzite v Brne, kde sa sústreďuje na obdobie vlády cisára Alexia I. Komnéna (1081 – 1118) a na analýzu obranných bojov tohto cisára, ktoré viedol na Balkáne v prvom desaťročí po svojom nástupe na trón proti rôznym protivníkom (Normanom, Pečenehom a Kumánom). Jeho doplňujúcou oblasťou záujmu sú dejiny rôznych vojenských konfliktov na súši aj na mori a dejiny vojenstva všeobecne.

 

Použitá literatúra

Cheynet, J.-C..: Le rôle des Occidentaux dans l’ armée byzantine avant la Première Croisade. In: E. Konstantinou (Hrsg.): Byzanz und das Abendland im 10. und 11. Jahrhundert.  Wien 1997, 111 – 128.

Janin, R.: Les Francs au service des Byzantins. Échos d’Orient 29, 1930, 61 – 72.

Kazhdan, A:: Latins and Franks in Byzantium: Perception and Reality from the Eleventh to the Twelfth Century. In: A. E. Laiou/R. Parviz Mottahedeh (eds.): The Crusades from the Perspective of the Byzantium and the Muslim World. Washington D.C. 2001, 83 – 100.

Leveniotis, G.: To stasiastiko kinima tou Normandou Urseliou (Ursel de Bailleul) stin Mikra Asia (1073-1076). Thessaloniki 2004.

Theotokis, G.: Rus, Varangian and Frankish mercenaries in the service of the Byzantine Emperors (9th-11th c.). Numbers, Organisation and Battle Tactics in the operational theatres of Asia Minor and the Balkans. Vyzantina Symmeikta 22, 2012, 125 – 156.

Shepard, J.: The Uses of the Franks in Eleventh-Century Byzantium. Anglo-Norman Studies 15, 1993, 275 – 305.

 

Obrazová príloha: www.english-heritage.org.uk, Osprey, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Slávny vikinský bojovník bola žena

Slávny vikinský bojovník bola žena

Archeológovia sa dlho domnievali, že v slávnom a bohatom hrobe vo vikinskom centre Birka (Švédsko) je pochovaný bojovník. Najnovšie genetické výskumy však zistili, že v hrobe sa ležalo telo ženy. celý článok

Ako si starí Bulhari hľadali novú vlasť?

Ako si starí Bulhari hľadali novú vlasť?

Vieme, že už od počiatkov písaných dejín si viaceré skupiny kmeňov uvedomovali spoločnú, resp. príbuznú identitu. Svedčí o tom fakt, že hovorili vzájomne zrozumiteľnými dialektmi, vychádzajúcimi zo spoločného protojazyka, a zdieľali rovnakú či podobnú mytológiu. Platí to aj pre etnogenézu Bulharov. celý článok

Bitka pri Rozhanovciach

Bitka pri Rozhanovciach

Dnes, 15. júna, ubehlo 705 rokov od vojenského víťazstva uhorského kráľa Karola I. nad odbojným šľachtickým rodom Omodejovcov, podporovaným Matúšom Čákom, pri dedine Rozhanovce ležiacej neďaleko Košíc. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.