Púštna líška (2. časť)

Publikované : 24.03.2013 | Komentárov: 1 | Zobrazení: 6311

Predchádzajúca časť

 

Púštna líška

Najväčšia Rommelova chvíľa nastala začiatkom februára 1941, keď Rommela povolali k Hitlerovi, ktorý prekvapenému generálovi oznámil, že ho navrhol za vrchného veliteľa nemeckého zoskupenia v severnej Afrike (neskôr Afrikakorps). Hitlerove dôvody boli jasné – Rommel bol jeden z najmladších a fyzicky najzdatnejších nemeckých generálov, čím sa hodil do klimaticky náročného afrického prostredia, a hoci nemal skúsenosti s bojmi v púšti, svojimi činmi vo Francúzsku dokázal, že si vie poradiť aj v nepredvídateľných situáciách. Ofenzíva maršala Rodolfa Grazianiho z Líbye do Egypta, ktorá začala v septembri 1940, sa skončila fiaskom: 22. januára 1941 Briti dobyli Tobrúk a svojím postupom ohrozovali Tripolis. Rommel mal tento postup zablokovať. Jednotky, ktoré dostal k dispozícii, totiž na viac nestačili, lebo Hitler sa už vtedy potajomky pripravoval na napadnutie Sovietskeho zväzu. Rommel okamžite po príchode 12. februára 1941 letel osobne na prieskum nového bojiska. Už počas letu mu v hlave skrsol plán, ktorý hodil všetky predstavy nemeckého velenia za hlavu – ovládnutie Cyrenaiky (Líbye), a potom útok na Egypt.

Opäť sa nemecké jednotky pod jeho velením valili vpred, a opäť protivníci ustupovali. No tentoraz do hry vstúpili faktory, ktoré spočiatku Rommel – na svoju škodu – úplne ignoroval. Prvým bol nehostinný terén v púšti, na ktorý nemeckí vojaci najprv neboli aklimatizovaní. Nezvládali napĺňať ambiciózne Rommelove vízie, celé jednotky blúdili, vozidlá zapadali do piesku a kazili sa, čím sa ich útok oneskoroval, čo Britom umožnilo v apríli 1941 zorganizovať obranu Tobrúku.

Druhým faktorom bola logistika: čím viac sa Rommelove predsunuté jednotky vzďaľovali na východ, tým dlhšie k nim trvala doprava vody, potravín, paliva a munície. Navyše Nemci v Stredomorí nikdy nedokázali dobyť Maltu, odkiaľ Briti napádali talianske konvoje so zásobami a posilami pre Afrikakorps. Takisto spolupráca s Talianmi (generáli Gariboldi a neskôr Bastico) nebola vždy harmonická. Je preto obdivuhodné, že za takýchto podmienok dokázal Rommel až do bitky pri el-Alamejne v novembri 1942 opakovane porážať početnejších protivníkov. Niet divu, že práve v Afrike mu prischla obdivná prezývka líška púšte. Aj na tomto bojisku sa najčastejšie vyskytoval priamo v predných líniách, viackrát len tesne unikol smrti, a otázka „Aká je situácia?(Wie ist die Lage?) či najčastejší povel „Útočiť!“ (Angreifen!) sa stali legendárnymi. Vojaci, vlastní aj nepriateľskí, ho obdivovali. Jeho kariéra dosiahla vrchol; Rommel postupne stúpal v generálskych hodnostiach, až ho za dobytie Tobrúku napokon vo veku 50 rokov Hitler 21. júna 1942 vymenoval poľným maršalom (najmladším v celej nemeckej vojenskej histórii). K Rytierskemu krížu postupne obdržal dubové ratolesti, meče a diamanty. Rommelove fotografie doslova zaplavili titulné stránky nemeckej tlače a stal sa jedným z najoslavovanejších národných hrdinov.

Obrovské úspechy mali aj svoju odvrátenú stranu. Takmer dva roky bojov v Afrike vážne podlomili Rommelovo zdravie, a navyše náhly začiatok novej britskej protiofenzívy pod velením generála Bernarda Montgomeryho 24. októbra 1942 prerušil jeho liečebný pobyt v Nemecku. Na dôvažok ho čoraz viac zamestnávala katastrofálna zásobovacia situácia jednotiek, keďže navzdory uisteniam nadriadených konečne pochopil, že Hitler považuje „jeho“ bojisko za vedľajšie a že s výraznejšími posilami nemôže rátať. Po vylodení amerických vojsk v severnej Afrike 8. novembra 1942 Rommelovi neostávalo nič iné, len zaveliť na dlhý a namáhavý ústup do Tuniska. Ani jeho nový prekvapivý útok na americké jednotky v priesmyku Kasserine vo februári 1943, počas ktorého im uštedril najväčšiu porážku v dejinách (200 zničených tankov, ďalších 60 ukoristených, 4 tisíc zajatcov), nedokázal zmeniť nevyhnutné – severná Afrika bola stratená. Dňa 9. marca 1943 odletel Rommel cez Rím k Hitlerovi na Ukrajinu. Hitler a nemecké vrchné velenie dlho nevedeli, čo si s Rommelom počať. Najprv ho v lete 1943 určili za veliteľa nemeckých vojsk v Grécku, a potom Taliansku, ktoré sa po páde severnej Afriky a Sicílie nachádzalo na pokraji politického a vojenského kolapsu. Nakoniec ho v tejto úlohe nahradil maršal Albert Kesselring a Rommel bol poverený velením skupiny armád B vo Francúzsku. To sa už písal november 1943 a anglo-americká invázia do západnej Európy bola na spadnutie.

 

Vylodenie v Normandii

Rommel sa zhostil svojej novej úlohy s preňho typickou energiou. Od polovice decembra 1943 začal cestovať po obranných postaveniach tzv. Atlantického valu od španielských hraníc až po polárny kruh a navrhovať viaceré vylepšenia (nové protiinvázne prekážky, mínové polia atď.) tohto rozsiahleho obranného systému, ktoré mali jediný cieľ: zastaviť nepriateľskú inváziu už na plážach. Realizácia tejto stratégie však pôsobila Rommelovi ťažkosti. Prvou z nich bol nedostatok pracovných síl a materiálu na včasné uskutočnenie jeho vízií v plnom rozsahu. Druhú predstavovala komplikovaná veliteľská štruktúra budúceho západoeurópskeho bojiska, ktoré podliehalo poľnému maršalovi Gerdovi von Rundstedtovi. Jablkom sváru sa stalo najmä použitie desiatich tankových divízií. Rommel, zodpovedný za obranu pobrežia, ich chcel mať priamo na bojisku, aby s ich pomocou výsadok zlikvidoval už v priebehu prvých 24 hodín. Rundstedt a aj generáli Vrchného veliteľstva brannej moci (OKW) preferovali držať tieto sily v zálohe mimo priestoru vylodenia, aby ich nezničilo spojenecké námorné delostrelectvo, a nasadiť ich až neskôr pri prvej vhodnej príležitosti.

Spojenecké vylodenie v Normandii 6. júna 1944 tak zastihlo nemecké jednotky a ich veliteľov s nevyjasnenou obrannou taktikou a s komplikovaným odovzdávaním rozkazov, a vďaka úspešnej dezinformačnej kampani aj s presvedčením, že sa chystá ešte jedna invázia v oblasti Pas-de-Calais (veril tomu aj Rommel). A tak hoci bol Rommel zodpovedný za obranné opatrenia, priebeh bojov bol takmer úplne mimo jeho kontroly. Opäť síce vo svojom štábnom vozidle Horch neúnavne križoval normandské cesty a zoznamoval sa so situáciou priamo v prvej línii, ale porážku odvrátiť nedokázal. Za tejto situácie sa Rommel 17. júna na porade v Soissons a opäť 28. júna v Berchtesgadene snažil otvorene presvedčiť Hitlera, aby uzavrel separátny mier so západnými Spojencami a uchránil tak Nemecko od najhoršieho. Hitler briskne odmietol a Rommel sa hlboko sklamaný vrátil do Normandie, kde 17. júla jeho auto napadla britská stíhačka Spitfire a Rommel utrpel ťažké poranenie hlavy. Ešte v nemocnici sa dozvedel o neúspešnom pokuse o atentát na Hitlera 20. júla 1944, ktorý okomentoval slovami: „Šialenstvo. Neuveriteľné. Proti Vodcovi! Nikto si neželal niečo také!“ Po niekoľkých týždňoch sa jeho stav zlepšil natoľko, že sa 8. augusta mohol vrátiť do domáceho ošetrenia v Herrlingene.

 

Účastník sprisahania?

Nasledovný hon na spoločníkov plukovníka von Stauffenberga sa však paradoxne stal osudným aj Rommelovi, pretože doň bol zapletený aj jeho náčelník štábu generál Hans Speidel. Aj niektorí iní sprisahanci pri výsluchoch uviedli maršalovo meno a to, spolu s ohováraním jeho početných neprajníkov, spečatilo jeho osud. Hitler sa rozhodol zbaviť jedného zo svojich najtalentovanejších veliteľov, no s ohľadom na Rommelovu povesť hrdinu, dosiahnuté úspechy a spoločenské postavenie mu nakoniec dal na výber: buď dobrovoľne spácha samovraždu otrávením a jeho pamiatka ostane nepoškvrnená, alebo bude popravený ako zradca, a jeho manželka Lucy a syn Manfred pôjdu do koncentračného tábora. Hitlerov verdikt odovzdali Rommelovi 14. októbra 1944 generáli Wilhelm Burgdorf a Ernst Maisel v jeho vile v Herrlingene. Rommel vraj odvetil: „Áno, ponesiem následky, pozabudol som sa.“ Potom všetci traja vyšli von, nasadli do Burgdorfovho Opela a o pätnásť minút bol Erwin Rommel – líška púšte – mŕtvy.

 

Mgr. Marek Meško, M.A. PhD., vyštudoval odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ako aj odbor byzantských dejín na Aristotelovej univerzite v Solúne. Pôsobil na Vojenskom historickom ústave v Bratislave, na Princetonskej univerzite v Princetone, na Univerzite Konštantína Filozofa  v Nitre a v súčasnosti pracuje na Masarykovej univerzite v Brne, kde sa sústreďuje na dejiny Byzantskej ríše. Jeho doplňujúcou oblasťou záujmu sú dejiny rôznych vojenských konfliktov a dejiny vojenstva.

 

 

Použitá literatúra

Battistelli, P. P.: Erwin Rommel. London 2010

Bradford, G. R.: Rommel's Afrika Korps, El Agheila to El Alamein. Mechanicsburg 2008.

Brož, I.: Manažeři války. Praha 1994.

David, J./Cawdell, I.: Rommel, The Trail of the Fox. London 2005.

Liddel Hart, B. H. (ed.): The Rommel Papers. New York 1953.

Obrazová príloha: Bundesarchiv, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

10 najlepších tankov druhej svetovej vojny

10 najlepších tankov druhej svetovej vojny

Vojenská technika prešla počas druhej svetovej vojny obrovským skokom vo vývoji. Nevyhol sa ani tankom, ktoré získali nezastupiteľné miesto na bojisku. Ktoré z nich však boli tie skutočne najlepšie? Na túto otázku zrejme neexistuje úplne objektívna odpoveď. celý článok

Erich von Manstein – stratég v službách zla

Erich von Manstein – stratég v službách zla

Čo by sa stalo, keby Hitler nechal velenie len na svojich generálov a nemotal sa im do remesla? Keď sa pozriem na životopis Ericha von Mansteina, mám pocit, že vojna by bola krátka a rýchla a teraz by som žil niekde podstatne východnejšie. Ak by som mal to šťastie. celý článok

Na hlavu porazil päťnásobnú presilu

Na hlavu porazil päťnásobnú presilu

Bol jediným nemeckým poľným maršalom, ktorý zomrel v sovietskom zajatí. Pritom mal byť na dôchodku. Do výslužby odišiel dokonca dvakrát – tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny a aj tesne pred jej koncom. Jeho meno je Ewald von Kleist a jeho vojnová kariéra sa spája aj so Slovenskom. celý článok

Diskusia (1)

pridať

  • #131 | Roman | 17.11.2013 11:51

    Pre zaujímavosť: http://www.sme.sk/c/7007509/syn-marsala-rommela-vedel-ludi-rozosmiat.html

    Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.