Púštna líška (1. časť)

Publikované : 22.03.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 7264

Johannes Erwin Eugen Rommel sa narodil 15. novembra 1891 v švábskom meste Heidenheim severovýchodne od Ulmu. Otec Erwin Rommel senior bol riaditeľom strednej školy v Aalene a jeho matka Helena bola dcérou miestneho úradníka. Celkovo sa tomuto manželskému páru z vyššej strednej vrstvy narodili štyri deti –  traja synovia (Karl, Erwin a Gerhard) a jedna dcéra (Helena). Spočiatku nič nenasvedčovalo, že sa mladý Erwin neskôr rozhodne pre vojenskú kariéru, otec očakával, že sa takisto ako on stane riaditeľom strednej školy alebo sa v ňom prebudia matematické vlohy zdedené po dedovi. Ako mladý chlapec totiž nepatril k fyzicky najzdatnejším žiakom, býval chorľavý a radšej ostával v ústraní. Na prahu puberty sa v ňom zdedené matematické vlohy skutočne prebudili, jeho študijné výkony sa začali radikálne zlepšovať, ba dokonca sa začal v zvýšenej miere venovať rôznym športovým aktivitám, ale nad jeho záujmami jeho otec len krútil hlavou. Erwina totiž vášnivo priťahoval svet leteckej techniky. V roku 1906 si spolu so spolužiakom svojpomocne postavili klzák a mladý nádejný vzduchoplavec sníval o tom, že ako letecký inžinier pôjde pracovať do Zeppelinových závodov vo Friedrichshafene.

 

Životná križovatka

Erwin senior však nebol synovými plánmi vôbec nadšený, a tak mu na prahu dospelosti dal na výber – buď sa podriadi a pôjde v jeho šľapajach, alebo nastúpi na dráhu delostreleckého vojenského dôstojníka, kde aspoň bude môcť čiastočne uspokojiť svoje dobrodružné sklony a využije aj znalosti z matematiky a fyziky.

Erwin junior si vybral druhú možnosť, a tak ako osemnásťročný nastúpil v roku 1910 na vojenskú službu. Keďže dostať sa k delostrelectvu nebolo vo vtedajšom cisárskom Nemecku pre syna príslušníka strednej vrstvy jednoduché, bola Rommelova žiadosť zamietnutá. Nakoniec sa teda jeho prvou domovskou jednotkou stal 124. peší pluk vo Weingartene. Spočiatku sa nezdalo, že by sa drobný ašpirant zo Švábska dokázal podriadiť pruskému kasárenskému drilu, ale Rommel sa s veľkým oduševnením pustil do štúdia a prenikal do tajov vojenského života. Jeho výsledky boli tak dobré, že už v marci 1911 bol povýšený na čatára a prevelený do kadetného kurzu na vojenskej akadémii v Gdansku, ktorý v novembri 1911 úspešne absolvoval. Celkové slovné hodnotenie mladého kadeta Erwina Rommela znelo nasledovne: „Poriadkumilovný, presný, svedomitý a kamarátsky. Duševne veľmi nadaný, striktný zmysel pre povinnosť. Užitočný vojak.“

Po absolvovaní všetkých skúšok nasledovalo v januári 1912 povýšenie na poručíka, na čo sa Erwin Rommel vrátil naspäť k svojmu 124. pešiemu pluku do Weingartenu. Nasledujúce dva roky sa poručík Rommel venoval výcviku. Z Gdanska však odchádzal po uši zaľúbený, lebo počas kurzu sa na pravidelných báloch v dôstojníckom klube, kam chodievali aj dcéry z lepších gdanských rodín, zoznámil s pôvabnou Lucy Mollinovou, svojou budúcou manželkou. Roku 1913 umrel Rommelovi otec. Medzitým sa usilovné samoštúdium a dobré výsledky Rommelovi vo výcviku nováčikov vyplatili, pretože 1. marca 1914 ho konečne preložili k delostrelectvu.  Nastúpil teda do 49. delostreleckého pluku v Ulme. Tam ho zastihlo vypuknutie prvej svetovej vojny. O Rommelovom zanietení pre vojenskú službu a o zmysle pre povinnosť veľavravne vypovedajú jeho vlastné riadky: „Ulm 31. júla 1914 – Nepokoj leží na nemeckej krajine pod ponurou hrozbou vojny (...) Keďže situácia sa teraz stáva veľmi vážnou, musím sa za každú cenu vrátiť späť k môjmu domovskému pluku, 124. pešiemu. Musím sa vrátiť k vojakom siedmej roty, ktorých som cvičil počas minulých dvoch rokov.“

 

V hrôzach prvej svetovej vojny

V zákopoch prvej svetovej vojny preukázal Rommel ako mladý poručík veľkú odvahu a schopnosť obratne a s rozvahou viesť svojich mužov do boja. Jeden z jeho podriadených spomína: „Ktokoľvek sa dostal pod vplyv jeho osobnosti, stal sa ozajstným vojakom.“ Už v septembri 1914 získal Rommel na západnom fronte svoje prvé vyznamenanie – Železný kríž II. triedy. V priebehu boja sa nebojácne postavil s puškou bez nábojov do cesty trom francúzskym vojakom, za čo si odniesol zásah zblúdenou guľkou do stehna.

Po vyliečení sa 13. januára 1915 – už ako nadporučík – opäť vrátil na front, práve v čase ťažkých bojov o Argonský les. O dva týždne neskôr už viedol protiútok svojej čaty na francúzske postavenie, bleskovo získal štyri bunkre, ale čerstvo dobytú pozíciu vzápätí obkľúčili oveľa početnejší Francúzi. Cestu späť zatarasoval ostnatý drôt, celej čate hrozilo zajatie alebo decimácia. Rommel neváhal, vydal rozkaz zaútočiť na postupujúcich Francúzov, zmiatol ich, vďaka čomu sa s minimálnymi stratami prebojoval späť do nemeckých pozícií. Za túto akciu získal Železný kríž I. triedy. V júli 1915 bol znovu ranený, keď sa mu o bradu „obtrela“ črepina. V októbri 1915 prišlo prevelenie k novo utváranému Württemberskému horskému práporu, kde prevzal velenie roty. Po roku výcviku bola celá táto jednotka presunutá na západný front, potom v júli 1917 do Rumunska (kde bol Rommel opäť ranený), a napokon 26. septembra na taliansky front.

Bojisko v severnom Taliansku na rieke Isonzo (Soča) bolo úplne iné ako na západnom fronte. Veľké výškové rozdiely, vrchy, strmé svahy a úzke horské údolia, všetko z tvrdej skaly, ktorá pri dopade granátov vytvárala odštepky, rovnako nebezpečné a smrtiace ako črepiny granátov, a zdanlivo nedobytné talianske pozície na hrebeni Kolovrat južne od rieky. Rommelova jednotka mala v októbri 1917 v rámci bitky pri Caporette za úlohu prelomiť tieto pozície, ale to sa mohlo podariť iba po získaní troch dominantných vrcholov, ktorými boli Monte Matajur, Monte Kuk a kóta 1114. Vrchný nemecký veliteľ – generál Otto von Below – sľúbil za ich obsadenie najvyššie vojenské vyznamenanie Pour le Mérite. To povzbudilo Rommelovu ctižiadostivosť a so svojou jednotkou začal útočiť na takmer nedobytné talianske pozície. Útok na 1642 m vysoký Matajur trval celú noc a celé ráno, a vďaka Rommelovmu uvážlivému veleniu a dokonalej znalosti terénu sa zaobišiel takmer bez strát. Avšak na Rommelov veľký úžas a sklamanie, vytúžené vyznamenanie dostal nie on, ale poručík Walther Schnieber od susedného Sliezskeho horského práporu, ktorý dobyl vedľajší vrch a „omylom“ ho považoval za Matajur. Napokon však Rommel získal Pour le Mérite za brilantné zajatie 8 tisíc Talianov pri mestečku Longarone začiatkom novembra 1917.

Počas krátkej dovolenky sa Rommel oženil s Lucy Mollinovou a zároveň ho povýšili na kapitána. Potom prišlo prímerie, koniec prvej svetovej vojny a Nemecko sa zmietalo v ťažkej politickej a spoločenskej kríze. Cisár Wilhelm II. (1888 1918) abdikoval, vznikla republika, na niektorých miestach vypukla červená revolúcia, a víťazní Spojenci nadiktovali porazenému Nemecku mier vo Versailles.

Nemeckí vojaci sa vracali domov, boli húfne prepúšťaní z armády, a nietorí sa zapájali do bojov proti revolucionárom. Ani vtedy 27-ročný Rommel nebol výnimkou.V rokoch 1918 a 1920 pôsobil najprv vo Friedrichshafene, a potom vo Vestfálsku pri potlačovaní politických nepokojov. Medzi tvrdými mierovými podmienkami bola aj redukcia novej nemeckej armády Reichswehru iba na 100 tisíc mužov (z toho iba 4 tisíc dôstojníkov). Nový vrchný náčelník štábu generál Hans von Seeckt preto do Reichswehru vyberal len tých najschopnejších. Vďaka svojim výnimočným výkonom sa medzi vybranými dôstojníkmi ocitol aj Rommel. Dňa 18. októbra 1921 zložil prísahu weimarskej republike a 21. decembra sa stal veliteľom 4. roty 13. pešieho pluku v Stuttgarte.

Mierová služba v Reichswehre bola síce náročná, ale pomerne jednotvárna. Rommel opäť cvičil mladých brancov a naplno sa oddal kasárenskému štýlu života. Pokračoval aj vo vlastnom sebavzdelávaní a v športových aktivitách. Cez dovolenku roku 1927 sa snažil – na motorke a spolu so svojou ženou – navštíviť a odfotografovať miesta svojho bojového nasadenia v severnom Taliansku (po vojne sa amatérsky začal venovať fotografovaniu), ale celkovo negatívne reakcie Talianov ho donútili výlet predčasne ukončiť. Jedinou významnejšou udalosťou týchto rokov bolo narodenie jediného syna Manfreda (1928).

 

Nástup Hitlera

Medzitým sa v Nemecku schyľovalo k ďalším prevratným zmenám. Dňa 30. januára 1933 sa k moci dostal Adolf Hitler a najvyššie dôstojnícke kruhy ožili očakávaním na opätovné početné rozšírenie a vyzbrojenie armády. Nesklamali sa. V októbri 1933 preložili Rommela do Goslaru, kde ho poverili velením 3. práporu horskej pechoty (Jäger) 17. pešieho pluku. A práve v Goslare sa 30. septembra 1934 Rommel (už ako podplukovník) prvýkrát osobne stretol s Adolfom Hitlerom. Rommel, podobne ako mnoho iných dôstojníkov, bol v tom čase striktne apolitický a odmietal nacistické opatrenia proti Židom, ale zároveň začal prechovávať k novému vodcovi obdiv za to, ako sa v krátkom čase dokázal vysporiadať s následkami hospodárskej krízy a ako obnovil medzinárodnú prestíž Nemecka.

Adolf Hitler si naozaj všimol Rommela až v septembri 1936, keď ho už ako inštruktora Pechotnej školy v Postupimi (od septembra 1935) dočasne pridelili k Hitlerovmu vojenskému sprievodu počas zjazdu NSDAP v Norimbergu. Hitler si ho opätovne pripomenul o rok neskôr, keď Rommelovi vyšla jeho vynikajúca kniha vojenskej taktiky Pechota útočí (Infanterie greift an), založená na osobných skúsenostiach z prvej svetovej vojny. Kniha vzbudila široký ohlas, a to nielen vo vojenských kruhoch, ale aj medzi mládežou. Pravdepodobne preto sa Rommel (vtedy už plukovník) na popud „zhora“ stal vo februári 1937 vojenským pridelencom Hitlerovho obľúbenca a vodcu Hitlerovej mládeže Baldura von Schiracha. Keď Hitler roku 1938 vďaka Mníchovskej dohode získal pohraničné oblasti Československa a vybral sa na obhliadku čerstvo pripojených Sudet, Rommel bol dočasne poverený funkciou veliteľa jeho vojenského sprievodu (potom opäť v marci 1939 pri obsadzovaní Čiech a Moravy, keď Adolf Hitler osobne navštívil Prahu). Blízky osobný styk s najvyššími predstaviteľmi Tretej ríše, a najmä s Hitlerom spôsobil, že Rommelova hviezda začala od tejto chvíle závratne stúpať, ale zároveň sa začali rozširovať aj rady jeho nepriateľov.

V auguste 1939 už v ríšskom kancelárstve naplno bežali prípravy na prepadnutie Poľska. Hitler si znova vybral Rommela za veliteľa svojho hlavného štábu a za týmto účelom ho 22. augusta povýšil do prvej generálskej hodnosti (generálmajor). Novopečený 47-ročný generál v liste svojmu synovi Manfredovi neskrýval nadšenie: „Som často spolu s V(odcom), aj počas tých najdôvernejších rozhovorov. To, že mi tak dôveruje, pre mňa veľa znamená – oveľa viac než povýšenie na generála.“ Ráno o 4. hodine 50. minúte 1. septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko, čím sa začala druhá svetová vojna. Rommel sa vzhľadom na svoje zaradenie ocitol najprv v úlohe diváka, i keď nie nadlho. Keď sa ho Hitler po porážke Poľska opýtal, či by nechcel veliť divízii, Rommel neváhal a odvetil, že áno – tankovej. Táto „kandidatúra“ vzbudila ostré námietky. Rommel totiž dovtedy nevelil jednotke väčšej ako pluk, a navyše nemal ani žiadne skúsenosti s tankmi. Hitler ale na námietky nedbal a svojmu obľúbenému generálovi 6. februára 1940 zveril velenie 7. tankovej divízie. Rommel nelenil, okamžite odišiel k svojej novej jednotke do Bad Godesbergu a začal intenzívne študovať nasadenie tankovej zbrane.

Keď 10. mája 1940 nemecké jednotky prekvapivo napadli Belgicko, Holandsko a Luxembursko, Rommel bol pripravený. 13. mája prekročili jeho tanky rieku Másu, a potom už „spanilú jazdu“ 7. divízie naprieč Francúzskom nedokázal nikto zastaviť. Rommel velil svojej jednotke podobným štýlom ako kedysi svojim vojakom v severnom Taliansku, vždy v čele poháňal svoje tanky k rýchlemu postupu, nedbajúc na odkryté boky. Táto taktika sa mu takmer neoplatila 21. mája pri Arrase, kde sa Britský expedičný zbor (BEF) zmohol na veľmi nebezpečný protiútok. Ale práve vďaka osobnej prítomnosti na bojisku a pružnejšiemu mysleniu než mali jeho protivníci, sa mu podarilo ich útok zastaviť. Na bojisku ostalo 45 horiacich britských tankov. Pri postupe sa Rommel viackrát ocitol v priamom ohrození života, ale to práve jeho vojakom imponovalo, pretože dovtedy nebolo zvykom, aby sa generál vystavoval paľbe protivníka alebo osobne pomáhal ženistom pri stavbe pontónových mostov. Bleskový postup 7. divízie skončil 18. júla obsadením Cherbourgu. Porazení Francúzi začali Rommelovu divíziu nazývať strašidelnou a jeho meno sa opäť dostalo do povedomia nemeckej verejnosti. Ešte v priebehu ťaženia na západe udelil Hitler Rommelovi za jeho úspechy Rytiersky kríž.

 

Pokračovanie 25. 3. 2013

 

Mgr. Marek Meško, M.A. PhD., vyštudoval odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ako aj odbor byzantských dejín na Aristotelovej univerzite v Solúne. Pôsobil na Vojenskom historickom ústave v Bratislave, na Princetonskej univerzite v Princetone, na Univerzite Konštantína Filozofa  v Nitre a v súčasnosti pracuje na Masarykovej univerzite v Brne, kde sa sústreďuje na dejiny Byzantskej ríše. Jeho doplňujúcou oblasťou záujmu sú dejiny rôznych vojenských konfliktov a dejiny vojenstva.

 

Použitá literatúra

Battistelli, P. P.: Erwin Rommel. London 2010

Bradford, G. R.: Rommel's Afrika Korps, El Agheila to El Alamein. Mechanicsburg 2008.

Brož, I.: Manažeři války. Praha 1994.

David, J./Cawdell, I.: Rommel, The Trail of the Fox. London 2005.

Liddel Hart, B. H. (ed.): The Rommel Papers. New York 1953.

Obrazová príloha: Bundesarchiv, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

10 najlepších tankov druhej svetovej vojny

10 najlepších tankov druhej svetovej vojny

Vojenská technika prešla počas druhej svetovej vojny obrovským skokom vo vývoji. Nevyhol sa ani tankom, ktoré získali nezastupiteľné miesto na bojisku. Ktoré z nich však boli tie skutočne najlepšie? Na túto otázku zrejme neexistuje úplne objektívna odpoveď. celý článok

Erich von Manstein – stratég v službách zla

Erich von Manstein – stratég v službách zla

Čo by sa stalo, keby Hitler nechal velenie len na svojich generálov a nemotal sa im do remesla? Keď sa pozriem na životopis Ericha von Mansteina, mám pocit, že vojna by bola krátka a rýchla a teraz by som žil niekde podstatne východnejšie. Ak by som mal to šťastie. celý článok

Na hlavu porazil päťnásobnú presilu

Na hlavu porazil päťnásobnú presilu

Bol jediným nemeckým poľným maršalom, ktorý zomrel v sovietskom zajatí. Pritom mal byť na dôchodku. Do výslužby odišiel dokonca dvakrát – tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny a aj tesne pred jej koncom. Jeho meno je Ewald von Kleist a jeho vojnová kariéra sa spája aj so Slovenskom. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.