Prežil konečnú stanicu v Dachau

Publikované : 16.08.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 5302

Nech robil čokoľvek, niektoré noci nedokázal zaspať. Odkedy sa vrátil z tábora v Dachau, uplynulo len niečo vyše roka. Jeho spomienky boli ešte príliš čerstvé a bolestivé. Aby sa mu uľavilo, sadol si za stolík a začal písať listy svojej švagrinej Irenke. Ako veľmi sa podobala na jeho nádhernú ženu Ellu! Irenka sa zachránila, lebo včas ušla do Palestíny. Šimon jej počas bezsenných nocí písal o manželke a dcérkach aj o utrpení, ktoré v koncentračných táboroch denne vídal a zažíval: „Spomenul som si na jeden smutný obraz z Dachau. Bola noc. Vedľa mňa na prični ležal jeden Poliak, ktorý bol už 5 rokov v táboroch. Už bol slabý, nedokázal sa postaviť na nohy a plačúc prosil o trochu vody... Zohnal som mu ju a potom mi rozpovedal svoj príbeh... V [roku] 1940 mu pred jeho vlastnými očami zavraždili rodičov, manželku aj päť detí. V Auschwitzi vykonával tú najhroznejšiu prácu v tzv. Sonderkommande. Vo dne v noci spaľovali mŕtvoly pod dozorom SS... [povedal mi:] „Každý, kto tu bol, má v živote nejaké poslanie. A ty máš to svoje.“ Možno preto, že ráno bol mŕtvy, zanechali jeho slová v mojej duši tak hlbokú stopu... Poslanie? Aké poslanie? Vôbec, čo je [teraz] zmyslom môjho života?“

 

Šimonov život pritom dlho vyzeral priam dokonale. Narodil sa 6. decembra 1904 v Galante, kde žila početná židovská komunita. Jeho otec Max Pressburger bol kantorom miestnej náboženskej obce, mama Júlia sa starala o domácnosť. Šimon bol ich prvorodený syn, okrem neho mali ešte dcéru Aranku. Postupne k nim pribudli ďalší súrodenci: Gejza, Ella, Alexander, Oskar a najmladší Benjamín.

 

Krátke roky šťastia

Šimon bol šikovný mladík, vyštudoval za zubného technika a odišiel do Bratislavy, kde pravdepodobne spoznal krehkú krásku Ellu Rosenblumovú. Vykľula sa z toho veľká láska. Rodiny Pressburgerovcov a Rosenblumovcov sa na svadobnej hostine stretli až dva razy. Šimonov brat Gejza sa zahľadel do Ellinej sestry Lilly a tiež sa vzali. Oba páry našli svoj domov v Bratislave v dome na Vegelinovej ulici (v súčasnosti Partizánska ulica). V lete roku 1932 sa Šimonovi a Elle narodilo ich prvé dieťa, dcérka Noemi. K veselému dievčatku o necelé štyri roky pribudla sestrička, ktorú volali Ruthy.

Šimonovi sa darilo aj v pracovnej oblasti a začal ordinovať v neďalekom Pezinku v dome, ktorý patril miestnemu židovskému lekárovi a vynikajúcemu špecialistovi Alfrédovi Weissovi. Šimon neskôr v Pezinku aj býval. Jeho sestra Ella si tu kúpila peknú vilku so záhradou, ktorá sa nachádzala neďaleko jeho ambulancie. Ella tu dlho nepobudla, po svadbe sa vrátila do rodnej Galanty a dom v Pezinku zostal bratovi. Dodnes stojí na Hollého ulici.

 

Keď život ovládli samé zákazy

Osud Pressburgerovcom doprial len pár šťastných rokov. Čoskoro pocítili prvé dôsledky vzmáhajúceho sa antisemitizmu a blížiacej sa vojny. Rodinné putá po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 pretrhla nová štátna hranica. V apríli 1939 vládne nariadenie č. 63/1939 upravilo postavenie Židov a obmedzilo ich občianske práva. Vychádzajúc z náboženského princípu zadefinovalo pojem „Žid“ a obmedzilo možnosť Židov pracovať v niektorých povolaniach. Nasledujúci rok boli prijaté zákony, ktoré umožnili arizáciu židovského majetku. V roku 1941 protižidovskú legislatívu doplnilo vládne nariadenie č. 198/1941 známe ako Židovský kódex. Jeden z najprísnejších rasových zákonov v Európe tvorilo 270 paragrafov, ktoré úplne oklieštili ľudské, občianske, náboženské aj majetkové práva Židov. Za Žida považoval každého, kto mal aspoň troch starých rodičov židovského pôvodu. Kódex dopĺňali nové a nové absurdné nariadenia, ktoré Židom zakazovali navštevovať verejné priestory (parky, divadlá, plavárne a pod.), kontakt s Nežidmi, vymedzili im, kedy sa mohli zdržiavať na verejnosti či chodiť nakupovať, určili oblasti, kde smeli, resp. nemohli bývať, obmedzili im možnosti cestovania či prístup k vzdelaniu. Ich odlišnosť a menejcennosť mala navonok demonštrovať žltá hviezda, ktorú museli od septembra 1941 nosiť na viditeľnom mieste všetci Židia starší ako 6 rokov. Šimon v marci 1942 požiadal o oslobodenie spod povinnosti nosenia židovskej hviezdy, jeho žiadosti však nebolo vyhovené.

 

Začiatok deportácií

Antisemitizmus Slovenského štátu dospel až k deportácii židovského obyvateľstva do koncentračných táborov. Prvý transport odišiel zo železničnej stanice v Poprade v noci z 25. na 26. marca 1942. Tisíc mladých dievčat a žien opustilo svoju vlasť a odviezli ich do koncentračného tábora Auschwitz neďaleko mestečka Osvienčim. Boli to jedny z prvých obyvateliek tohto tábora. Nasledovali ich ďalšie transporty smerujúce do rozrastajúceho sa komplexu Auschwitz-Birkenau alebo do niektorého z táborov v Lublinskej oblasti. V prvých transportoch zo Slovenska odvážali práceschopné ženy a mužov. Už v apríli začala vláda s tzv. rodinnými transportmi, ktoré v rámci svojej zvrátenej argumentácie označovala za ľudskejšie, pretože nedochádzalo k rozdeleniu rodín. To znamenalo, že do nákladných vagónov na niekoľkodňovú cestu bez jedla, s vedrom vody a prakticky bez hygienického zariadenia príslušníci Hlinkovej gardy nakladali aj malé deti a starých ľudí. Slabší jedinci hrozné podmienky, ktoré vládli pri transporte, neraz neprežili. Väčšina deportovaných pri nastupovaní do tmavého nákladného vagóna pochopila, že ich život nemá pre štát žiadnu cenu. Pred odchodom sa museli vzdať zvyšného majetku a prišli aj o slovenské občianstvo.

Počas prvej vlny deportácií (do 20. októbra 1942) opustilo Slovensko 57 transportov s takmer 58 000 Židmi, z nich 19 s takmer 19 000 ľuďmi skončilo v tábore Auschwitz-Birkenau a zvyšných 38 transportov s vyše 39 000 deportovanými v niektorom z táborov v okolí Lublinu. Transporty opúšťali železničné stanice vo večerných hodinách, aby nebudili zbytočnú pozornosť. Za každého deportovaného Žida sme nemeckej strane zaplatili 500 ríšskych mariek. V tejto vlne boli zo Slovenska deportovaní všetci Židia, ktorí predstavovali pre štát sociálnu záťaž. Boli to ľudia, ktorých štát svojimi nariadeniami pripravil o zdroj obživy (likvidáciou podniku alebo jeho arizáciou), či o možnosť zamestnať sa. Zostať tu smeli len tí, ktorí ako hospodársky dôležití Židia dostali výnimku udelenú niektorým z ministerstiev, prípadne priamo od prezidenta (spoplatnené výnimky sa vzťahovali na celú rodinu) alebo sa stihli dať včas pokrstiť.

Šimona s rodinou ochránila výnimka ministerstva hospodárstva. Ako zubný technik pracoval do polovice septembra 1944, a to aj napriek tomu, že koncom roku 1942 bola jeho ambulancia arizovaná.

 

Istá smrť v Sobibore

Už v prvej vlne bola zo Slovenska deportovaná Šimonova najstaršia sestra Aranka spolu s manželom Bernátom a deťmi, 11-ročnou Gertrúdou a 8-ročnou Alicou. Odviezli ich v transporte, ktorý 7. júna 1942 opustil Bratislavu (stanicu v Lamači). Cieľom transportu boli tábory okolí Lublinu. Mužov previezli do tábora Majdanek. Bernát tu v ťažkých podmienkach prežil necelé tri mesiace. Zomrel 5. septembra 1942. Aranku, Trúdi a Juci čakala krutá smrť v plynovej komore vyhladzovacieho tábora. Ženy a deti z tohto transportu deportovali do Sobiboru. Vyhladzovací tábor v Sobibore bol synonymom takmer istej smrti. Okamžitej smrti unikli len tí, ktorých si nacisti vybrali na rôzne „pomocné práce“ ako čistenie vagónov, triedenie oblečenia a vecí po mŕtvych, odstraňovanie tiel z plynových komôr či ich kremácia. Aby zabránili panike, dozorcovia im povedali, že prišli do prestupného tábora, kde musia absolvovať dezinfekciu. Odložili si veci a nahých ich nahnali do domnelých „spŕch“. V skutočnosti to boli plynové komory. Tu ich v priebehu pár minút pozabíjali.

Nacisti tábor zlikvidovali a zrovnali so zemou krátko po vzbure Židov, ktorí sa 14. októbra 1943 pokúsili o útek. Šance vzbúrencov neboli veľké, väčšinu pozabíjali hneď. Na tých, ktorým sa podarilo prekonať oplotenie, čakali ďalšie nástrahy – močiare a mínové pole, ktoré tábor obkolesovali. Zo všetkých väzňov, ktorí prekročili vstupnú bránu tohto tábora, prežilo len okolo 50 (utečencov). Jeden z nich toto miesto označil za „továreň, kde medzi príchodom transportu a spálením tiel ubehlo len pár hodín“. V Sobibore bolo zavraždených približne 250 000 ľudí, z nich až 25 000 pochádzalo zo Slovenska. Z deportačných zoznamov môžeme usudzovať, že väčšinou v tomto tábore skončili ženy a deti, prípadne starší a nevládni ľudia, ktorí už neboli schopní pracovať, a preto ich rovno posielali na smrť. Zo slovenských Židov Sobibor neprežil ani jeden...

 

Maďarsko prestalo byť bezpečné

Maďarsko, ktorého hranica sa po Viedenskej arbitráži posunula až takmer k Bratislave, predstavovalo niekoľko rokov útočisko aj pre slovenských Židov, ktorí sem utekali pred tvrdými prejavmi antisemitizmu aj hrozbou deportácie. Po okupácii nemeckými vojskami v marci 1944 však aj Maďarsko muselo svojich Židov deportovať.

Dotklo sa to aj Šimonových súrodencov žijúcich v Galante. Dňa 5. júna 1944  všetkých Židov z Galanty deportovali do zberného tábora v Nových Zámkoch, odkiaľ ich odviezli do koncentračných táborov. Rodiny nastupujúce do vagónov netušili, aká hrôza ich čaká. Šimonov brat Oskar s manželkou Miriam nastupoval do dobytčieho vagóna spolu s ich niekoľko-mesačným dieťatkom. Po príchode do tábora, Miriam s bábätkom poslali na okamžitú smrť do plynovej komory. Oskar pravdepodobne zomrel až neskôr. Šimonova sestra Ella išla do transportu so svojimi malými synmi. Starší Lacko mal v tom čase päť rokov, mladší Jožko nemal ani dva. Všetci traja zomreli v koncentračnom tábore krátko po príchode. Ellin manžel Ernest bol v tom čase už dávno po smrti. Zomrel koncom januára 1943. Ako Žid musel namiesto vojenskej služby vykonávať pracovnú službu. Po nemeckom útoku na Rusko, tieto jednotky presunuli na východný front na nútené práce v mimoriadne ťažkých podmienkach. Ak ich neskolil hlad, zima a vyčerpanosť, stávali sa obeťami svojvôle dozorcov. Rovnaký osud postihol aj Alexandra, ktorý zomrel v pracovnom tábore na východnom fronte 25. novembra 1942. Šimonov najmladší brat Benjamín strávil posledné dni svojho života v tábore Mauthausen. Zomrel 4. októbra 1944.

 

V druhej vlne brali všetkých

Po vypuknutí Slovenského národného povstania došlo k obnoveniu deportácií Židov zo Slovenska. Na jeseň roku 1944 prišli na územie Slovenska nemecké nacistické vojská a policajné oddiely s cieľom potlačiť povstanie a následne doriešiť židovskú otázku. Došlo k obnoveniu deportácií, pričom transporty realizovali najmä orgány nacistického Nemecka. Druhá vlna deportácií Židov zo Slovenska začala 30. septembra 1944 a trvala až do konca marca 1945. Transporty najskôr odchádzali do Auschwitzu, potom do táborov v Nemecku (Ravensbrück, Sachsenhausen, Bergen-Belsen) a do geta v Terezíne. V tejto vlne boli deportovaní všetci Židia. Zachránili sa len tí, ktorým sa podarilo nájsť bezpečný úkryt.

 

Auschwitz – tu ich videl naposledy

Šimona s manželkou aj ich dcérami deportovali do tábora Auschwitz. Presný dátum ich transportu nie je známy. Museli byť v jednom z prvých transportov, keďže do Auschwitzu ich v tejto vlne odišlo len päť, a to v období od 30. septembra do 12. novembra 1944. Vagón, prípadne neslávne známa rampa boli miestom, kde sa rodina videla naposledy. Nemilosrdná selekcia, ktorú podstúpili takmer všetci, čo brány Auschwitzu prekročili, postihla aj ich. Osud Elly, Noemi a malej Ruthy sa navždy spečatil. Ella bola zavraždená vo veku 36 rokov, Noemi mala 12 a Ruthy len 8. „S tým sa nedá tak ľahko vyrovnať. Ony neboli choré, nemali pohreb, nemajú ani hrob. Zrazu prišiel deň, hodina a ony neboli... Vieš, niekedy túžim zaspať a už sa nezobudiť.

 

Dachau – konečná stanica

Šimon nezostal dlho v Auschwitzi. Najprv ho previezli do Sachsenhausenu, odkiaľ ho 17. novembra 1944 spolu s bratom Gejzom odviezli do tábora v Dachau vzdialeného asi 20 km od Mníchova. Bol to prvý trvalý koncentračný tábor zriadený na území Nemeckej ríše. V roku 1942 tu vznikla sieť pobočných táborov, v ktorých využívali väzňov najmä na otrockú prácu pre nemecký zbrojný priemysel. Väznení pracovali v neľudských podmienkach na stavbe podzemných tovární. Šimon sa dostal do podtábora Kaufering, v ktorom budovali podzemnú továreň na výrobu lietadiel a rakiet. S postupom spojeneckých armád sa v Dachau hromadili väzni evakuovaní z iných táborov. V katastrofálnych hygienických podmienkach sa rýchlo šíril týfus. Šimon v tábore stratil posledného súrodenca. Gejza, napriek jeho snahe, mu zomrel doslova pred očami. Zahynul 19. marca 1945.

Šimon prežil v Dachau ešte dlhých šesť týždňov, kým ho 29. apríla 1945 oslobodili príslušníci americkej armády. Po príchode do tábora sa im naskytol hrôzostrašný pohľad. Našli tu 30 000 zúbožených väzňov a tisíce mŕtvych polonahých tiel naukladaných vo vagónoch, ako aj v areáli tábora. Niektorí tam ležali len zopár hodín, iní už niekoľko dní. Pod dojmom tohto hrozného výjavu, postrieľali doteraz neobjasnený počet nemeckých zajatcov – príslušníkov Waffen-SS a strážcov tábora. Táto udalosť vošla do dejín ako masaker v Dachau.

 

Neľahký návrat do Pezinka

Po oslobodení vážil Šimon len 37 kg. V listoch spomínal, že záchrana prišla v poslednej chvíli, ďalší týždeň by už neprežil. Vrátil sa do Pezinka, do domu, kde kedysi žil so ženou a s dcérkami. Pomaly sa dával fyzicky aj psychicky dokopy. Nebolo to jednoduché, veď prišiel o manželku, dcéry i všetkých súrodencov. Samota podporovala ťaživé myšlienky. Len ťažko nachádzal nový zmysel života. Spomienku na najbližších sa snažil udržať aj tým, že záhradu aj interiér domu upravil podľa predstáv svojej manželky. „Všetko je tu tak, ako si to priala ona [Ella]. Ona je všetkým, aj ja som ona... Bez nej som aj ja mŕtvy.“

Uvedomoval si, že ak chce ďalej žiť, musí sa nejako zamestnať. Vrátil sa k práci zubného technika a už v septembri 1945 znovu otvoril svoju ordináciu, tentoraz v dome, kde býval.

Možno by tu aj zostal a dožil svoj život sám, bojujúc so smutnými spomienkami, nebyť jednej udalosti, ktorá nadobro zmenila jeho život. Jedného dňa v roku 1949 zistil, že okno jeho ordinácie je rozbité. Na kameni, ktorý to spôsobil, objavil veľavravný odkaz: „Židia preč! Už dlhšie zvažoval odchod do Izraela, stále sa však zdráhal opustiť vlasť. Teraz sa konečne odhodlal.

 

Nový zmysel života v Izraeli

Bolo to dobré rozhodnutie. Krátko po príchode stretol ženu, po boku ktorej prežil ďalších takmer 50 rokov naplnených láskou a vzájomnou oddanosťou. Margot Putzrathová pochádzala z Nemecka, odkiaľ v roku 1936 ušla so svojimi rodičmi a sestrou do Palestíny. Tu sa vydala, ovdovela však skôr, než sa jej narodila dcéra Ariela (1940). Stretnutie Margot a Šimona bolo pre oboch osudové a o pár mesiacov sa z nich stali manželia. Šimon si dokonca adoptoval Arielu. Po rokoch bolesti našiel lásku a rodinu a s nimi aj zmysel života, radosť a šťastie. Margot mu dokonca pomáhala v jeho zubnej ambulancii v Tel Avive. Do dôchodku odchádzal ako 88-ročný.

Dcéra Ariela a vnučka, ktorá dostala meno Ruthy, na Šimona spomínajú ako na šarmantného a vtipného muža, ktorý aj napriek tomu, že do konca života poriadne neovládal hebrejčinu, dokázal očariť svoje okolie. Šimon im o hrôzach, ktoré zažil, vôbec nerozprával. Jediní, komu sa zveroval, boli švagriná a strýko. Na Ellu, Noemi a Ruthy nikdy nezabudol. Každú noc sa mu o nich snívalo. Zomrel v spánku ako 94-ročný.

 

Mgr. Helena Markusková, PhD., vyštudovala na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, odbor francúzsky jazyk a literatúra – dejepis. Doktorandské štúdium absolvovala na Univerzite Komenského v Bratislave. Venuje sa obdobiu osmanskej expanzie na územie Uhorska/dnešného Slovenska, pričom sa zameriava najmä na sociálne a hospodárske pomery obyvateľstva žijúceho pod osmanskou nadvládou. Pracuje v Mestskom múzeu v Pezinku.

 

Pramene

Štátny archív v Bratislave  pobočka Modra, f. Obvodný notársky úrad Pezinok a Obvodný úrad Národných výborov v Pezinku

Spomienky Ariely Erez a Ruthy Erez Samet

Korešpondencia Šimona Pressburgera a švagrinej Irenky (archív Ariely Erez a Ruthy Erez Samet)

 

Použitá literatúra

Nižňanský, E.: Politika antisemitizmu a holokaust na Slovensku v rokoch 1938  – 1945. Banská Bystrica 2016.

Hradská, K.: Deportácie slovenských Židov v rokoch 1944-1945 so zreteľom na transporty do Terezína. In: Historický časopis, 1997, č. 3.

 

Internetové odkazy:

a) http://yadvashem.org/

b) https://www.ushmm.org/

 

Obrazová príloha: archív Ariely Erez a Ruthy Erez Samet, www.ushmm.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Za Osvienčim hrozila slovenskému občanovi smrť

Za Osvienčim hrozila slovenskému občanovi smrť

Doteraz sa len odhadovalo, že v koncentračnom tábore Osvienčim slúžilo spolu okolo 8 000 esesákov. Najnovšia a najúplnejšia databáza, ktorú zostavil poľský Inštitút pamäti národa (IPN) obsahuje spolu 8 502 mien. celý článok

V Osvienčime slúžili aj slovenskí občania

V Osvienčime slúžili aj slovenskí občania

V nacistických koncentračných táboroch skončili desiatky tisíc slovenských občanov. Keď sa spomenú Slováci v Osvienčime, väčšina ľudí si najčastejšie vybaví mená Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler. Mnoho slovenských občanov však slúžilo aj na druhej strane... celý článok

Rómsky holokaust na východnom Slovensku

Rómsky holokaust na východnom Slovensku

Zatiaľ čo Židia v období existencie Slovenského štátu (1939-1945) väčšinou končili v getách a koncentračných táboroch, pre rómske obyvateľstvo zriaďovala slovenská vláda pracovné útvary. Miestom, kde jeden z nich sídlil, boli Hanušovce nad Topľou. celý článok

Holokaust a pracovný tábor na východnom Slovensku

Holokaust a pracovný tábor na východnom Slovensku

Desiatky tisíc slovenských Židov bolo za druhej svetovej vojny deportovaných do koncentračných táborov v nacistami okupovanom Poľsku a v Nemecku. Ich cesta na smrť sa však začala v sústreďovacích táboroch na našom území. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.