Prečo archeológovia píšu nudné články?

Publikované : 09.06.2014 | Komentárov: 1 | Zobrazení: 4428

 

Archeológia je nuda. Zdanlivo. Občas sa mi podarí nájsť si čas a splniť si svoju povinnosť voči verejnosti – napísať popularizačný článok o svojej aktuálnej vedeckej činnosti. Ohlasy bývajú často rozpačité (áno, aj od najbližších príbuzných). Príčinou je najmä to, že článok je pre nearcheológa väčšinou nudný. Najmä preto, lebo len opisuje nálezy, ktoré sme našli na výskume, prípadne vyjadruje, čo si o nich myslíme. Niekedy sa človek nevyhne ani cudzím slovám. Články tak odhaľujú archeológiu ako nudnú vedu – žiadne biče, jazda na banských vozíkoch, ani iné akčné prvky ako vo filmoch s Indianom Jonesom. Neovládam ani mŕtve jazyky, aby som z „fleku“ prečítal záhadný hieroglyfický nápis, keby som ho náhodou objavil v tajomných zákutiach Hornej Dolnej (doplňte si ktorúkoľvek slovenskú obec). Skrátka, žiadne dobrodružstvo, vzrušenie či romantika.

 

Dokonca aj v prípade výnimočného nálezu je eufória z neho len krátkodobá. Prakticky v okamihu, keď vykukne spod zeme, archeológ už premýšľa, ako ho zdokumentuje, ochráni pred krádežou, dá potvrdiť autenticitu nálezu, či dovolí brigádnikom odfotiť si ho a „vycapiť“ na facebook ešte pred publikovaním, ako ho dá zreštaurovať a nad kopou iných vecí. V podmienkach niektorých výskumov je lepšie nič nenájsť. Ale to by nebolo o čom písať.

Problém zdanlivej nudy archeologických popularizačných článkov oproti historickým je v tom, že sú väčšinou naozaj len opisné. Historické texty sú viac príbehové, hovoria kto, čo, kde, s kým, prečo atď. Skúsení popularizátori vedia skutočný príbeh ešte vyšperkovať a zatraktívniť. Výber tém pre historikov je navyše ďaleko bohatší. Pritom história ako veda tiež vykazuje isté príznaky nudy. Predstavte si, že ste správny historik a poctivo prejdete všetky stavebné povolenia z 30. rokov len preto, aby ste mohli napísať, že v danom regióne nastal v sledovanom období stavebný rozvoj alebo, naopak, regres. To už tak záživne nevyzerá.

 

Málo príbehov

V archeológii je zachytených málo príbehov. Často sú to len fragmenty niekdajších dejov, navyše vytrhnuté z kontextu. Niečo ako „hradisko vyhorelo“, bez toho aby sme zistili, či išlo o nehodu alebo o strhujúcu drámu s nešťastnou láskou, pomstou a všetkými tými rozvitými súvetiami, čo robia príbeh príbehom.

Príčinou absencie „príbehových“ udalostí v archeológii je jej samotné zameranie na hmotné pramene – artefakty a zvyšky prejavov (napr. hroby), ktoré nám naši predkovia zanechali bez manuálu – písomných prameňov. Nepoznáme tak „živú“ kultúru, mená a jazyky etník, ich slovesnosť a podobne. Predstavte si napríklad Tolkienovho Pána prsteňov bez deja, len s opisom krajiny, predmetov vytvorených ľuďmi a zvláštnymi antropologickými odlišnosťami na pohrebiskách (ako vlastne pochovávajú elfovia?).

Starší bádatelia si pri popularizovaní svojich nálezov pomohli šikovnou fintou, keď prirovnali výsledky svojich výskumov k niečomu alebo niekomu známejšiemu z vyspelejšieho civilizačného prostredia. A tak máme niekoľko Trójí, jedny Mykény, slovenskú Medeu, Dalilu a pár ďalších „dvojníkov“ známych historických alebo mýtických postáv. Toto romantizujúce spájanie, najmä nálezov ostatkov ľudí s inými historickými/mýtickými osobami, má tú nevýhodu, že čiastočne odvádza pozornosť od konkrétneho nálezu. Človek začne rozmýšľať, kto to vlastne bola tá Medea. Keď si „vygoogli“, že to bola vrahyňa svojho brata, detí a ďalších ľudí, tak sa bezmenná pochovaná žena z Nových Košarísk, ktorá dostala jej prezývku, musí v mohyle obracať (či v jej prípade presýpať sa v urne), čo si to teraz o nej ľudia pomyslia. Štýl a možnosti archeologickej spisby skrátka veľa priestoru kreativite nedávajú.

Vďaka moderným prírodovedným analýzam dnes nemusíme siahať k literárnym výpožičkám, trend je skôr o zostavovaní pomyselného životopisu konkrétneho nálezu tela. Príkladom par excellance je alpský Ötzi. Samozrejme, k rekonštrukcii životopisu potrebujete perfektne dochovaný nález, takže žiarové hroby môžeme zatiaľ škrtnúť zo zoznamu a múmie zo strednej Európy sú vzácnejšie ako slovenskí štátnici. Okrem toho potrebujete peniaze na konkrétne analýzy.

 

Kostra z Budmeríc

V roku 2010 sme v spolupráci s Malokarpatským múzeom v Pezinku začali realizovať – bez akýchkoľvek dramatických okolností (ale rozhodne to nebolo nudné) – systematický výskum opevnenej osady maďarovskej kultúry zo staršej doby bronzovej v Budmericiach. Hneď v prvom objekte, pravdepodobne v zásobnej jame, sme narazili na ľudskú kostru, z čoho som mal radosť, lebo kostry na sídliskách boli témou mojej doktorskej práce. To, samozrejme, zahŕňalo aj väčšinu starostí, ktoré som vymenoval vyššie.

Kostra sa našla na dne rozmernej jamy, hlbokej od úrovne zachytenia vyše 2 metre. Jama pôvodne slúžila na uskladňovanie potravín. Bola starostlivo vykopaná a v severnej stene, kde narušila starší objekt, omazaná hrubou sprašovou vrstvou. Na jej dne sa nachádzali črepy a kosti, ktoré zrejme nesúviseli s uložením tela, ale boli bežným sídliskovým odpadom. V strede sme objavili prevŕtané lastúry korýtok, pôvodne navlečené na šnúrke.

Vo východnej časti jamy sme preskúmali ľudskú kostru, uloženú na ľavom boku. Táto poloha naznačovala, že môže ísť o ženu. Na pohrebiskách zo staršej doby bronzovej bývalo zvykom, aj keď nie stopercentným pravidlom, že mŕtvych ukladali do hrobov v skrčenej polohe, pričom mužov a chlapcov ukladali na pravom a ženy a dievčatá na ľavom boku. Zvláštna bola aj orientácia kostry vo vzťahu k svetovým stranám. Ležala hlavou smerom k severu a s nohami k juhu, čo na pohrebiskách maďarovskej kultúry predstavuje výnimku, keďže tam mŕtvych ukladali v rovnobežkovej orientácii (východ-západ, západ-východ) alebo v smere juhovýchod-severozápad a severozápad-juhovýchod, s pohľadom na juh. Najzvláštnejšia však bola neprirodzená poloha lebky, obrátená tvárou k západu, teda priečne k polohe tela. Vyzeralo to, akoby jej „zakrútili krkom“.

K nálezu sme prizvali antropológa, ktorý na mieste potvrdil, že ide o kostru dospelej ženy. Poloha lebky síce bola neprirodzená, na stavcoch však nebol pozorovaný násilný zásah. Až pri rozoberaní a balení kostry po dokumentácii sme pod lebkou zistili zuhoľnatené kúsky dreva, z ktorých sa nám podarilo vypreparovať dve štvorcové platničky. Mŕtva mala teda pod hlavou nejakú drevenú podložku, ktorá sa časom rozpadla a spôsobila otočenie lebky do neprirodzenej polohy.

Proti násilnému ukončeniu života ženy svedčilo aj to, že bola pietne uložená a vybavená hrobovou výbavou. Pri krčných stavcoch sme našli drobnú bronzovú špirálku, ktorá zrejme pôvodne visela na šnúrke okolo krku. Pri hlave sa našli črepy z veľkej nádoby a pri nohách džbánok s pokrievkou, ktorou bol zrejme pôvodne prikrytý. V okolí nôh sa nachádzalo asi štyridsať rozložených lastúr korýtok.

 

Dievča z Budmeríc

Kostra dostala niekoľko prezývok, ktoré si už všetky nepamätám. Prvenstvo v mojom rebríčku malo Dievča z Budmeríc, pre klasikov (klasici boli študenti klasickej archeológie z Trnavy) bola Ifigénia, ale nakoniec zvíťazila vďaka nemenovanému kolegovi pani Jelínková“. Upozorňujem, že zhoda mien je čisto náhodná a autor s ňou nie je v žiadnom príbuzenskom vzťahu.

Po zdokumentovaní a vyzdvihnutí nálezov sme ostatky doviezli k antropológovi a my archeológovia sme začali robiť to, čo obvykle – hľadať analógie. Ľudské kostry na sídliskách maďarovskej kultúry boli známejšie ako na pohrebiskách, preto sa pomerne dlho tradovalo, že to bol jediný spôsob pochovávania jej nositeľov. (Prvé regulárne pohrebiská sa objavili síce už v 50. rokoch 20. stor., ale aj v mladšej archeologickej spisbe sa v súvislosti s touto témou stretneme s termínom „donedávna“, čo len potvrdzuje výrok Paula Bahna, že storočie hore-dole pre archeológa veľa neznamená, pokiaľ práve nemá týždeň pred výplatou).

Nálezy kostier na sídliskách sú v strednej Európe bežné, a miestami až obligátne. Napríklad moravský archeológ Milan Salaš vypočítal, že v moravskej únětickej kultúre sa nájdu ľudské pozostatky asi v každej desiatej jame. Takže tamojší počet nálezov sa dá rátať na stovky. Nachádzajú sa v rôznych nálezových situáciách. Od pietne pochovaných jedincov s výbavou (vzácne dokonca aj uložené v rakve) cez pietne uložené telá bez pohrebných milodarov až po rôzne pohodených jedincov so stopami násilia alebo len časti skeletov. Interpretované bývajú rôzne. Ako ľudské obete, popravy zločincov alebo pohreby otrokov. Náš nález patrí do prvej skupiny.

 

Cudzinka?

Z maďarovských opevnených osád poznáme cez dvadsať podobných prípadov, jeden sa dokonca preskúmal tiež v Budmericiach v 70. rokoch. Tiež išlo o ženský skelet na ľavom boku, orientovaná však bola v súlade s maďarovským pochovávaním východo-západne. Poludníková orientácia sa však pri mŕtvych na sídliskách vyskytuje pomerne často, dokonca mierne prevažuje. Stretávame sa s ňou aj na pohrebiskách v súdobých kultúrach – v únětickej v Čechách a v otomanskej na východnom Slovensku. Je možné, že by išlo o cudzinku, ktorej odopreli hrob na pohrebisku budmerickej komunity?

Nezvyčajná je aj podložka pod hlavou pochovanej. Dosiaľ sme sa s podobnou praxou na starobronzových pohrebiskách nestretli, aj keď veľmi vzácne sa v západných Čechách zistilo, že pod hlavu mŕtveho vložili keramickú misku. Túto otázku zatiaľ musíme nechať otvorenú.

Antropologická analýza preukázala, že išlo skutočne o ženu, ktorá zomrela vo veku asi tridsať rokov. V staršej dobe bronzovej to bol najčastejší vek, v ktorom ženy umierali. Všetky zuby mala bez kazu, dosvedčujú však, že v mladosti trpela podvýživou. Podľa stôp na kostiach bola pravdepodobne praváčka a v dospelom veku ťažko pracovala – dvíhala a nosila bremená a vykonávala ťažké domáce práce.

Korýtka, ktoré položili mŕtvej k nohám, tiež nie sú typickou hrobovou prílohou. V maďarovskej kultúre sa vyskytli zatiaľ len v troch hroboch a v okolitých súdobých kultúrach sa tiež objavujú len veľmi ojedinele, aj keď na sídliskách sa ich lastúry, zrejme ako potravinový odpad, nachádzajú vo veľkých množstvách. Analýza stabilných izotopov vzoriek odobraných z kostí naznačuje, že ich pani Jelínková skutočne mohla jedávať, aj keď väčšinou sa živila rastlinnou stravou.

Archeologické indície naznačujú, že mŕtva žena z jamy v Budmericiach nemusela byť z miestnej populácie. V tomto smere by nám bola nápomocná stronciová analýza, ktorá by mohla potvrdiť jej pôvod. Zo životných osudov našej kostry zatiaľ, žiaľ, zrejme viac nedostaneme, aj keď život pani Jelínkovej mohol byť pestrejší ako život Fatmagül či inej hrdinky niektorej telenovely. Pri príliš bujnej fantázii si môžeme predstavovať exotickú otrokyňu zo západu (možno až z pravekej Prahy), ktorá otročila pre budmerických ľudojedov (o tých niekedy nabudúce) a pre svoje intrigy skončila tragicky a bez riadneho pohrebu. Tento príbeh však už zrejme nikdy skutočne neodhalíme.

 

Článok môžete podporiť na: http://vybrali.sme.sk/c/Preco-archeologovia-pisu-nudne-clanky/

 

Mgr. Pavol Jelínek, PhD., vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Pracuje v SAHI, o. z., ako archeológ. Zaoberá sa pohrebným rítom a náboženstvom v praveku.

 

 

Výskum v Budmericiach realizuje Slovenský archeologický a historický inštitút v spolupráci s Malokarpatským múzeom v Pezinku s finančnou pomocou JUDr. Zoroslava Kollára.

Obrazová príloha: P. Jelínek, T. Lieskovský, www.wikipedia.org

 

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Nové hroby z doby bronzovej v Senici

Nové hroby z doby bronzovej v Senici

Archeológovia objavili nové pohrebisko z praveku Slovenska. Archeologické múzeum SNM pod vedením Zdeňka Farkaša aktuálne realizuje predstihový archeologický výskum v Senici v polohe Párovce. celý článok

Archeológovia objavili najstaršiu známu protézu

Archeológovia objavili najstaršiu známu protézu

Ak človek v praveku alebo v staroveku prišiel o niektorú z končatín, bol jeho život veľmi ťažký. Bez lekárskej starostlivosti to často znamenalo pomalú smrť. Posledný objav čínskych archeológov však môže zmeniť náš pohľad na lekárske schopnosti našich predkov. celý článok

10 najvýznamnejších archeologických objavov 2015

10 najvýznamnejších archeologických objavov 2015

Archeológovia majú na rozdiel od iných humanitných odborov to šťastie, že v zemi sa skrýva ešte veľa neprebádaného. Okrem toho sa archeológia neustále rozvíja, a to hlavne spoluprácou s prírodnými vedami. Vďaka tomu sú mnohé doterajšie objavy revidované a nanovo skúmané. celý článok

Diskusia (1)

pridať

  • #170 | lunica | 10.07.2014 20:45

    Ad: Prečo archeológovia píšu nudné články.

    nedávno sa na stránkach internetového časopisu objavila úvaha Prečo archeológovia píšu nudné články. Autor P. Jelínek sa v texte snažil vysvetliť, v čom väzí problém nudných článkov o archeológii pre „nearcheológov“. Podľa autora dôvodom je skutočnosť, že články len opisujú nálezy, ktoré sa našli na výskume, prípadne vyjadrujú, čo si o nálezoch myslíme. Situácia je daná aj tým, že v archeológii je zachytených málo príbehov. Dovoľujem si s autorom nesúhlasiť. Oba uvedené dôvody nie sú príčinou nudných článkov, tá sa skrýva inde.

    Archeológia naozaj neponúka konkrétne príbehy, ale ponúka všeobecný príbeh ľudskej civilizácie. Kontúry deja však dávajú vedci na základe nálezov a poznatkov, ktoré z nich získajú. Všetko je založené na vedomostiach a tvorivosti archeológa, aké otázky si bude klásť a v archeológii sa musíme zmieriť s tým, že nie vždy na ne dostane odpoveď. Ale často dôležitejšie sú práve tie otázky, ktoré nás posúvajú ďalej, lebo nás nútia hľadať širšie súvislosti a cez ne sa môžeme prepracovať aj k menším príbehom-životom našich dávnych predkov.

    Ešte jeden môj osobný postreh. Domnievam, že niektoré úskalia nudných článkov vznikajú už aj pri štúdiu archeológie (najmä v našom slovenskom priestore). Aj keď jeden z cieľov archeológie je vysvetliť vývin ľudskej spoločnosti, počas štúdia archeológie sa študenti veľmi málo dozvedia o jej fungovaní. Štúdium sa zameriava na poznávanie archeologických kultúr, metódy archeologického výskumu a datovania, právnymi normami na ochranu pamiatok. Budúci archeológ by však mal mať aj vedomosti o rôznych podobách fungovania rodiny, manželstva, príbuzenských a spoločenských systémov a samozrejme o rôznych ekonomických štruktúrach. Uvedené poznatky prinášajú nadhľad ale aj osnovu budúcich príbehov a tým aj širšie možnosti kladenia otázok. K nim sa však archeológovia dostávajú veľmi sporadicky.

    Posledná poznámka. Tiež si uvedomujem, že práca archeológa je nesmierne náročná na čas a je veľmi ťažko stíhať výskum, spracovávanie a písanie odborných štúdií. Napriek tomu by sme nemali rezignovať a stále by sme sa mali snažiť naše poznatky pretaviť aj do podoby, ktorá prinesie potešenie pre „nearcheológov“. V jednom rozhovore som našla výstižné vyjadrenie vedca kozmológa L. Kraussa k danému problému. Na otázku novinára, ako sa mu darí pri všetkej verejnej aktivite pokračovať vo vedeckom výskume, odpovedal: Snažím se stíhat obojí. Jsem šťastný, že minulý rok byl pro mě z hlediska mého výzkumu velmi produktivní. Dokončil jsem devět vědeckých statí a pracuji na nové knize. Je pravda, že veřejná činnost ubírá čas, ale já považuji tento čas za strávený potřebným způsobem. Vždy mě to táhne oběma směry: pokud mluvím o vědě, ale nedělám ji, cítím se jako podvodník; pokud vědu jen dělám, ale nemluvím o ní, cítím se nezodpovědně (http://www.lidovky.cz/vesmir-smysl-nema-nase-existence-vsak-ano-rika-kosmolog-lawrence-krauss-1oj-/zpravy-clanky.aspx?c=A140606_193405_ln-zpravy-retezove_hm)
    Preto oceňujem kolegu, že si čas našiel a napísal článok pre laikov.

    Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.