Posledný japonský vojak

Publikované : 02.04.2014 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 2788

Hiró Onoda bol človek, ktorý sa považuje za najdlhšie bojujúceho vojaka druhej svetovej vojny. Dôvod, pre ktorý sa mu vojenská služba pretiahla o takmer 30 rokov bol jednoduchý. Dostal od nadriadených rozkaz za žiadnu cenu sa nevzdať americkým vojakom. Na tento pokyn Hiró Onoda poctivo dbal. Z úkrytu na filipínskom ostrove Lubang vyšiel až v roku 1974. Definitívne sa však vzdal sa až po tom, ako spomenutý rozkaz odvolal jeho bývalý veliteľ, ktorý za ním priletel z Japonska.

 

Začiatky

Hiró Onoda sa narodil 19. marca 1922 v Kainane v prefektúre Wakayama na ostrove Honšu. Už od detstva sa venoval japonskému šermu – kendó. Pochádzal z viacpočetnej rodiny a jeho starší bratia pôsobili v armáde. Hiró mal však iné plány, po ukončení školy v roku 1939 nastúpil do firmy menom Jókó Tadžima, ktorá sa zaoberala obchodom. Onoda chcel lepšie poznať svet, preto požiadal o vyslanie do materskej spoločnosti, ktorá sídlila v Číne v meste Chan-kchou (dnešné Wu-chan), kde pracoval do svojich dvadsiatich rokov, keď sa mu mala začať povinná vojenská služba.

V roku 1942 nastúpil k 61. pešiemu pluku vo Wakajeme. Následne ho ako nováčika pridelili k 218. pešiemu pluku, kde absolvoval základný vojenský výcvik. Ešte pred náborom Hiró Onoda doma trénoval a zlepšil sa v kendó, čo mu pri základnom vojenskom výcviku poskytlo výhodu. Vojenské tréningy, ktoré museli nováčikovia absolvovať, boli veľmi náročné. Denne museli pochodovať v pokluse s výbavou cez tridsať kilogramov, čo mnohí nezvládali. Ideálna váha vojakov musela byť minimálne dvojnásobok hmotnosti poľnej vojenskej výbavy.

Krátko po ukončení základného výcviku sa Onodovi naskytla prvá bojová úloha, a to v An-i, kde bola jeho jednotka zaradená do čistiacich zásahov, ktoré mali eliminovať nepriateľských záškodníkov a ich aktivity. Pri tomto zásahu sa nováčikovia ukázali v dobrom svetle. Nielenže splnili zadanú úlohu, ale podarilo sa im aj zajať veliteľa nepriateľskej jednotky.

V tomto boji utrpel Hiró Onoda prvé zranenie, išlo našťastie iba o ľahké postrelenie nohy. Napriek tomu, že nešlo o závažné zranenie, spôsobilo problémy, pretože stačilo na to, aby sa Onoda nemohol zúčastniť na skúškach do prípravného kurzu pre dôstojníkov, na ktorý sa chystal. Keď sa s tým zdôveril staršiemu bratovi Tadaovi, ktorý slúžil v armáde už pred začiatkom vojny, situácia sa zmenila. Tadao informoval seržanta a Hiró nakoniec skúšky absolvoval v náhradnom termíne.

Potom nastúpil na prípravný dôstojnícky kurz, ktorý zahŕňal teoretickú výučbu, štrnásťdenný výcvik streľby z guľometu, jazdy na koni a týždenný delostrelecký výcvik.

 

V dôstojníckej uniforme

Vďaka tomu, že Hiró Onoda zvládol úspešne absolvovať prípravný kurz pre dôstojníkov, mohol už v januári 1944 nastúpiť do dôstojníckej školy v japonskom meste Kurume na ostrove Kjúšu. Táto škola si vyslúžila prezývku „diabolská Kurume“ pre mimoriadne náročný tréningový program. Od adeptov sa vyžadovalo, aby sa naučili zásady, ktoré ako budúci dôstojníci museli dodržiavať. Onoda ich uvádza aj vo svojej knihe Moja tridsaťročná vojna: „Pre dôstojníka je najväčšou hanbou, ak je pristihnutý, že niečo nevie, alebo bol nedôsledný vo svojich povinnostiach. Dôstojník nesmie ani k najmenšej maličkosti pristupovať formálne a riešiť ju šablónovite.“ Z Onodu sa aj napriek veľmi náročným výcvikovým podmienkam stal dôstojník, ale tým sa jeho vzdelávanie neskončilo.

Po ukončení dôstojníckeho kurzu ho prevelili k 33. armáde vo Futamate, kde mal pokračovať v ďalšom výcviku. Išlo o Futamatský výcvikový útvar pozemnej armády, skutočný názov nebol v období druhej svetovej vojny verejnosti dostupný. Dnes vieme, že reálny názov tohto strediska bol Cisárska akadémia vojenskej rozviedky, alebo angl. Imperial Army Intelligence School. Išlo o výcvikové centrum pre partizánsky a diverzný boj. Oproti tvrdému režimu, ktorý panoval počas predchádzajúceho základného a dôstojníckeho výcviku, tu boli omnoho uvoľnenejšie podmienky, čo sa týkalo disciplíny. Napríklad nebolo výnimočné, že adepti namiesto dvermi vyskakovali na prestávky oknom. No napriek týmto, naoko uvoľneným podmienkam ostávali vysoké nároky na študijné výsledky.

Štúdium a výcvikový program vo Futamate, pôvodne rozdelené do dvoch rokov, bolo pre vojnový konflikt zhustené a adepti ho museli zvládnuť do troch mesiacov. Onoda vo svojom životopise uvádza, že vyučovanie zahŕňalo vo veľkej miere samoštúdium a predmety ako stratégia, zhromažďovanie spravodajských informácií, kontrarozviedku, maskovanie, zahladzovanie stôp, prestrojovanie, deštrukcia objektov, karate, boj mečom a pod. Skutočne veľký dôraz sa kládol na situačné rozhodovanie, pretože diverzný boj je charakteristický práve individuálnym prístupom k danej situácií. Študenti prešli aj k psychologickou prípravou. Mnohé z budúcich úloh sa mali týkať infiltrácie a získavania dôvery a dôležitých informácií v nepriateľskom prostredí.

Tento spôsob boja bol presným opakom toho, čo vyučovali v dôstojníckej škole na Kurume. Tam sa totiž kládol dôraz na česť rodiny. Vojak či dôstojník mohol buď zomrieť, alebo vyhrať. Vzdať sa znamenalo najväčšiu pohanu pre rodinu a prepustených zajatcov zvyčajne popravili po návrate do Japonska. Naopak, cieľom 33. armády vo Futamate bolo využiť všetky možné dostupné prostriedky, stratégie a situácie na získavanie informácií a na záškodnícku činnosť. Stať sa zajatcom za takýchto podmienok bolo výhodné a dokonca aj často využívané.

Koncom novembra sa uskutočnilo záverečné cvičenie, ktorého účelom bolo overiť schopnosti a znalosti každého adepta. Rota, v ktorej pôsobil Hiró Onoda, dostala najvyššie známky a výcvik sa skončil. Od tejto chvíle museli adepti čeliť reálnym hrozbám v skutočnej vojne.

 

 O 29 rokov dlhšia vojna na ostrove Lubang

Dňa 17. decembra v roku 1944 odvelili Hiró Onodu na Filipíny, kde sa mal pripojiť k brigáde Sugi, čo bola ôsma divízia z Hirosaki. Následne dostal od majora Yošimi Tanigučchiho a majora Takahašiho rozkaz, aby viedol na ostrove Lubang, ktorý sa nachádza približne 150 kilometrov juhozápadne od Manily, partizánsku vojnu. Rozkaz od veliteľa divízie generála Sizuo Jokojamu znel:

„Nesmiete bezhlavo obetovať život, ani ho ukončiť vlastnou rukou. Musíte sa držať, hoci aj tri alebo päť rokov. Rozhodne si pre vás prídeme. Do toho času, i keby vám ostal iba jediný vojak, i keby ste sa museli živiť kokosovými orechmi, budete bojovať ďalej. Ešte raz dôrazne opakujem: nesmiete dobrovoľne obetovať život, ale vydržať!" (z diela: Onoda, H. Moje třicetiletá válka. Praha 2007, 19.)

Následne bol Hiró Onoda spolu s ďalšími vojakmi transportovaný na ostrov Lubang. Úlohou japonských jednotiek bolo po príchode spojencov vyhodiť mólo v prístave do povetria a zničiť pristávaciu plochu miestneho letiska, a tým zabrániť obsadeniu ostrova. To sa udialo v roku 1945. No ešte skôr ako mohol byť spomenutý plán uskutočnený, ostrov ovládli spojenci, konkrétne Američania. Zostávajúce japonské jednotky postupne ustupovali do vnútrozemia Lubangu a rozdelili sa na menšie skupiny, ktoré boli pri záškodníckej činnosti efektívnejšie. Spolu s Onodom boli v tíme ešte desiatnik Šoičchi Šimada, vojak Kinšhičchi Kozuka a vojak Juičchi Akatsu. Po obsadení ostrova mali skupinky vyčkávať na japonskú armádu a pôsobiť škody spojencom z tyla.

Vo vojne však nastal nečakaný zvrat v podobe atómových bômb zhodených na mestá Hirošimu a Nagasaki. Japonsko kapitulovalo dňa 2. septembra 1945, ale práve táto situácia ukázala, aký skutočný dosah mal na správanie vojakov výcvikový program diverzného boja vo Futamate. Po vojne sa o naviazanie kontaktu s týmito vojakmi snažili rôznymi spôsobmi Američania, Filipínci, a dokonca aj ich vlastné rodiny, ale nemalo to žiadny význam. Hiró Onoda so svojimi spolubojovníkmi sa prísne držali rozkazu nevzdať sa a v oznamovateľoch videli „iba“ nepriateľskú taktiku, ktorá ich mala prinútiť k zrade vlasti. Onodove výklady „nepriateľských snáh o vylákanie“ pritom často hraničili s bizarnosťou. S prvým oznámením ukončenia vojny sa stretli japonskí vojaci už v roku 1945, prakticky hneď po vyhlásení japonskej kapitulácie, prostredníctvom letákov, ktoré na ostrov zhadzovali americké lietadlá.

Tieto letáky zhadzovali Američania nad džungľou viackrát v priebehu ďalších mesiacov, ale Onoda ich zakaždým vyhodnotil ako trik nepriateľa. Vychádzal pri tom z rôznych zdanlivých maličkostí. V letáku bolo napríklad uvedené, že potom ako sa japonskí vojaci vzdajú americkej armáde, budú pochodovať vo „vyrovnanom a usporiadanom tvare“. No práve táto veta nedávala Onodovi a jeho spolubojovníkom zmysel, veď keď jednotka pochoduje vo vyrovnanom tvare, je jasné že idú usporiadane. To môže znamenať len jedno, vojna sa neskončila a letáky sú len úskokom, ktorý má za úlohu eliminovať partizánske jednotky.

Podobne interpretoval aj snahu svojich vlastných bratov, ktorí sa ho snažili presvedčiť o skončení vojny cez megafóny. Túto záležitosť Onoda považoval opäť za nepriateľský úskok, tentoraz za pomoci imitátorov. V tejto chvíli paradoxne nadobudol dojem, že snaha, ktorú „nepriatelia“ investujú na to, aby ho donútili vzdať sa, len naznačuje, že jeho pozícia je významná a v boji netreba poľavovať, práve naopak, pokračovať.

Približne päť rokov po reálnom konci vojny sa Onoda spolu s ostatnými členmi jednotky stále snažili o diverzný boj. Čo znamenalo pálenie úrody domorodcom, obranu „vlastného“ územia a pod. V tomto boji padlo za obeť „vojny“ vyše 30 obyvateľov ostrova Lubang. Z celej situácie sa stal zamotaný kruh, pretože vždy keď Onoda spolu so svojimi spolubojovníkmi obraňoval „svoje územie voči nepriateľským vniknutiam“, začala ich hľadať polícia. Čo bolo opätovne vyhodnocované ako nepriateľský vojenský zásah.

 

Konečne „skutočný koniec“ druhej svetovej vojny

Ako šiel čas, postupne prichádzali aj straty vo vlastných radoch. Jeden z vojakov, ktorý patril do Onodovej skupiny – Akatsu – sa rozhodol vzdať už v roku 1949. Od neho sa Filipínci dozvedeli, že v lubangskej džungli sú ďalší japonskí vojaci, ktorí akoby zamrzli v čase druhej svetovej vojny. Akatsu však nepovedal Onodovi a ostatným o svojom úmysle vzdať sa, a tak po jeho zmiznutí zvyšní traja vojaci nasadili tvrdšie bezpečnostné opatrenia. V roku 1953 bol pri potýčke zranený Šimada. Napriek ťažkým podmienkam, keďže v džungli nemali ani lieky, ani obväzy, sa Šimada zo zranenia vyliečil. Avšak 7. mája v roku 1954 bol Šimada zabitý pri ďalšej zrážke s miestnymi na pláži v Gontin.

Ostali už len dvaja – Hiró Onoda a Kinšičchi Kozuka, ktorí spolupracovali až do roku 1972, kedy Kozuku zastrelila filipínska hliadka. Onoda bol v tom čase už dávno vyhlásený za mŕtveho (od decembra 1959), ale stret, pri ktorom zahynul Kozuka ukázal vonkajšiemu svetu možnosť, že Onoda ešte stále bojuje. Z toho dôvodu sa rozbehlo pátranie, ktoré sa však znovu ukázalo ako neúspešné. Onoda síce ostal sám, ale pamätal na rozkaz, ktorý hovoril, že má bojovať, aj keby ostal iba jediný vojak, a tak sa i naďalej skrýval. Za toľko rokov poznal svoje územie veľmi dobre. V kombinácii so špeciálnym výcvikom to znamenalo, že dokázal byť prakticky neviditeľný.

V roku 1974 zmenilo jeho život stretnutie s mladým Japoncom Noriom Suzukim, ktorý po ukončení vysokej školy cestoval po Ázií od Filipín cez Malajziu až do Nepálu. Pred cestou zo žartu vyhlásil, že jeho cieľom je vidieť Hiró Onodu, Yettiho a pandu. Vtedy asi ešte netušil, že aspoň jeden z týchto cieľov splní.

Vo filipínskej džungli sa mu podarilo náhodne naraziť na Onodu. Samozrejme sa ho následne snažil presvedčiť, že vojna sa už naozaj dávno skončila. Onoda bol stále veľmi obozretný a nechcel odísť z ostrova. Nakoniec sa ho Suzuki opýtal, čo by ho presvedčilo, aby sa vzdal. Hirova odpoveď znela: priamy rozkaz od veliteľa. Suzuki sa preto vrátil do Japonska, kde vyhľadal majora Tanigučchiho a vysvetlil mu situáciu. Dňa 9. marca 1974 sa Hiró Onoda stretol so svojím nadriadeným, ktorý mu prečítal oficiálne zrušenie predchádzajúceho rozkazu. Jeho vojna sa skončila.

Hiró Onoda sa vrátil do Japonska, kde ho privítali ako hrdinu, život doma bol však odlišnejší než ten, na ktorý sa pamätal, a tak sa odsťahoval do Brazílie, kde si kúpil ranč a neskôr sa oženil. V roku 1984 sa však vrátil späť do Japonska a založil tu niekoľko výchovných mládežníckych táborov známych ako škola prežitia. V roku 1996 navštívil znovu Filipíny a venoval tamojšiemu obyvateľstvu niekoľko štedrých finančných príspevkov. Zomrel dňa 16. januára 2014 vo veku 91 rokov v Tokiu.

 

Bc. Radoslava Semanová ukončila bakalárske štúdium na Prešovskej univerzite. V súčasnosti pokračuje v magisterskom programe v odbore religionistika na Masarykovej univerzite v Brne.

 


Použitá literatúra

Onoda, H.: Moje třicetiletá válka. Praha 2008.

 

Internetové zdroje:

a) http://www.bripay.com/hiroo-onoda-japanese-solider-who-refused-to-surrender-for-three-decades-dies-aged-91/

b) http://history1900s.about.com/od/w

c) http://www.bbc.com/news/world-asia-25772192

d) http://www.specnaz.cz/bojove-prirucky-knihy-manualy-recenze/hiro-onoda-nejdelsi-zaskodnicky-boj/

e) http://xman.idnes.cz/hiro-onoda-vojak-ktery-bojoval-druhou-svetovou-valku-az-do-roku-1974-1di-/xman-styl.aspx?c=A120206_145601_xman-styl_fro

f) http://zpravy.idnes.cz/v-japonsku-zemrel-vojak-ktery-bojoval-valku-az-do-roku-1974-pzm-/zahranicni.aspx?c=A140117_095418_zahranicni_skr#utm_source=rss&utm_medium=feed&utm_campaign=idnes&utm_content=main

g) http://www.ta3.com/clanok/1033578/zomrel-hiro-onoda-posledny-japonsky-cisarsky-vojak.html

h) http://www.cbdb.cz/autor-6888-hiro-onoda

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org, Naše vojsko

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Keď sa vylieva Seina...

Keď sa vylieva Seina...

„Na celom tom dianí je čosi desivého. Smútok, isté znepokojenie. Obloha je tak sivá a hrôzostrašná, vlaky nejazdia v dôsledku štrajkovej pohotovosti i rieka vystúpila vysoko, akoby sa tie veci kumulovali.“ celý článok

Krvavý masaker v Sowete

Krvavý masaker v Sowete

Pred 40 rokmi 16. júna 1976 začala juhoafrická polícia strieľať do davu študentov protestujúcich proti novému školskému zákonu. Najprv strieľali slzným plynom, potom ostrými nábojmi. Mierumilovný pochod sa zmenil na krvavý masaker. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.