Posledná cisárovná sa nezmierila s pádom monarchie

Publikované : 15.01.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 7562

Meno poslednej rakúsko-uhorskej cisárovnej Zity Bourbonsko-Parmskej je pomerne málo známe. Dôvodom môže byť tak krátkosť panovania jej manžela Karola I., ako i tieň jej slávnej predchodkyne Alžbety Bavorskej. Zitin osud je však v tomto smere nemenej zaujímavý.

 

„Ulice hlavného mesta Rakúska boli svedkom priepasti mlčania Európy medzi jej pokojnou prítomnosťou a nepohodlnou minulosťou. Impozantné budovy lemujúce slávnu Ringstraβe boli pripomienkou bývalého viedenského cisárskeho povolania – mesto bolo oprávnene hrdé na svoje stavby a verejné priestory. Vskutku, vo Viedni bola vyvolávaná niekdajšia sláva.“ (Vovk 2012).

 

Písal sa 1. apríl 1989 a v Kapucínskej krypte, tradičnom mieste odpočinku habsburského rodu, našla večný pokoj aj posledná cisárovná Zita Bourbounsko-Parmská.

Podobne ako populárna Sissi, aj Zita prežila život popreplietaný rozličnými skúškami a tragédiami, ktoré posledná dáma monarchie dokázala niesť pokorne a statočne v duchu svojej silnej viery. A tak ako jej slávnejšia predchodkyňa, aj ona vedela silným kúzlom a šarmom svojej osobnosti ohúriť nejedného súputníka. Britský plukovník Edward Lisle Strutt, ktorý po páde monarchie dohliadal na bezpečnosť cisárskeho páru, opísal Zitu ako osobu s pozoruhodným šarmom, s inteligenciou zračiacou sa v živých hnedých očiach a s intelektom skrývajúcim sa za vysokým čelom.

 

Vo víre konca

11. november 1918 je významným dejinným míľnikom predstavujúcim koniec prvej svetovej vojny. Zároveň ide aj o dátum, keď sa po dvoch rokoch panovania vzdal účasti na štátnych záležitostiach v predlitavskej časti monarchie posledný Habsburgovec na tróne – Karol I. Zlosťou v tento deň neprekypoval samotný cisár, povestný svojou priateľskou a pokojnou povahou, ale jeho dominantná manželka. Podľa jej vlastných slov mohli cisára vyhnať alebo zabiť, no z Božej vôle zostal navždy cisárom. Aj napriek ubezpečeniu novej vlády, že nejde o abdikáciu, bola Zita pomerne rozhorčená. Na tieto udalosti vo svojich pamätiach spomína tajomník a cisárov dôverník Karl von Werkmann, ktorý tvrdil, že cisárovná prekypovala rozhorčením i odhodlaním a bolo nesmierne ťažké ju presvedčiť o opaku. Dlhodobo napríklad odmietala odísť z krajiny, keďže exil sa podľa nej rovnal abdikácii. Pre odchod sa rozhodla až obávajúc sa o bezpečnosť a rodina ušla do Švajčiarska.

Karol so Zitou, presvedčení o nehoráznej nespravodlivosti, ktorá na nich bola spáchaná, sa rozhodli čeliť politickej realite zmenenej mapy Európy v podobe pokusu o reštauráciu monarchie. Karol celkom naivne veril Miklósovi Horthymu, človeku, ktorého sám povýšil do funkcie námorného admirála. Pokusy o reštaurovanie monarchie boli zmarené a o konečnom verdikte rozhodli dohodové mocnosti. Mnohopočetná rodina bez akéhokoľvek finančného zabezpečenia bola nútená odísť do madeirského exilu. Vlhké a nehostinné miesto sa však čoskoro podpísalo na Karolovom zdravotnom stave. Posledný rakúsko-uhorský cisár skonal 1. apríla 1922 na zápal pľúc. Pri smrteľnej posteli bol okrem Zity aj najstarší syn Otto.

Niekdajšia cisárovná trpela takým akútnym nedostatkom financií, že na dôstojnú rozlúčku s jej manželom sa muselo poskladať niekoľko miestnych rodín. V tom čase tehotná, no nezlomená a vždy energická Zita sa zaviazala, že svoje deti bude vychovávať v duchu hodnôt a tradícií, ktoré dovtedy uznávala spoločne so svojím manželom – chcela ich viesť k silnej katolíckej viere a k nikdy nekončiacej nádeji na návrat na trón. Prvorodeného syna Otta pripravovala na panovanie už od čias odchodu z Rakúska a krátko po manželovom skone sa pred ním jemne uklonila a oznámila mu, že sa práve stal novým cisárom a kráľom. 

 

Medzi dvomi vojnami  

Obraz Otta ako cisára umocňoval aj španielsky kráľovský dvor Alfonsa XIII., ktorý Zite ako španielskej infantke poskytol azyl a zároveň aj ochranu po odchode z Madeiry. Zitiným doživotným snom bola reštaurácia monarchie. V jej očiach sa monarchia javila ako najlepšia možná vláda, panovník disponujúci rozhodujúcou mocou v štáte bol pre Zitu ideálnejšia voľba než moc závislá na ideáloch rozličných politických strán. K Zite sa pravidelne dostávala aj denná tlač z bývalých častí monarchie. Pomery v týchto dvoch štátoch Zitu neustále utvrdzovali v tom, že ich vyhnanie z krajiny bolo pre Rakúsko znakom skazy. Niekdajšia svetová veľmoc sa zmenila na malý štát, vinníka vojny, s ktorým si okolité mocnosti robili, čo chceli. Zlom v Zitinom živote nastal 20. novembra 1930, keď Otto oslávil osemnáste narodeniny, pričom táto udalosť zaujala aj viaceré zahraničné médiá. Samotná Zita sa po dosiahnutí plnoletosti svojho syna stiahla do úzadia. Na rozdiel od rokov 1914 – 1921, keď pomerne aktívne zasahovala do politických aktivít svojho manžela, sa vo vedení politiky svojho syna prakticky neangažovala, len ho mierne usmerňovala. V nacistickom Nemecku sa následne rozbehla ostrá kritika rodiny Habsburgovcov. Najviac kritizovaná bola Zita a jej príslušnosť k bourbonsko-parmskému rodu. Kampaň sa pomerne dosť podobala na tú, ktorú nemecké médiá rozbehli už počas prvej svetovej vojny po prepuknutí Sixtovej aféry, kde Zitu označovali ako zradkyňu, intrigánku, a hlavne tú Talianku. Karola pre zmenu nemecká propaganda prezentovala ako papučového hrdinu podriadeného talianskej prisťahovalkyni. Tentokrát podľa rétoriky propagandy Habsburgovci už nepredstavovali nemeckú krv, keďže sa jej už dávno odcudzili. Zitu obvinili z toho, že svoje deti učí španielskej dvornej etikete, aby sa jedného dňa vedeli správať na bále v Hofburgu a do popredia bola opäť vysunutá Sixtova aféra, ktorá poukazovala na to, že to bola práve ona, kto dohnala Karola k zrade Nemecka.

 

Na slovíčko do Bieleho domu... 

 roku 1940 napadla nemecká armáda Belgicko a nad Steenokkerzeelom, kde v tom čase sídlila rodina preleteli, prvé nemecké lietadlá. Zita, presvedčená, že nastal čas, keď sa Otto dočká trónu, odcestovala aj s rodinou do Spojených štátov amerických a Kanady. Tam sa osobne stretla s prezidentom Franklinom D. Roosveletom. Vtedajší prvý muž Spojených štátov Zitu uistil, že by rád videl na mieste niekdajšej monarchie vyrastať akúsi Dunajskú federáciu, ktorá by ukončila roztrieštenosť štátov strednej Európy. Projekt Dunajskej federácie v tomto smere nepredstavoval žiadnu novinku, na pretrase bol už dlhšie, pričom obzvlášť otvorený tomuto návrhu bol Winston Churchill. Od koncepcie realizovania zámeru Dunajskej konfederácie sa neskôr v priebehu rokovaní „Veľkej trojky“ upustilo. Zita však za oceánom naďalej zostala a venovala sa ďalším aktivitám, ktoré smerovali k pomoci hlavne vojnou zdecimovanému civilnému obyvateľstvu Rakúska. A tak dáma odetá v čiernom začala vlastné prednáškové turné po Kanade a Spojených štátoch, kde prítomným poslucháčom veľmi dojemne prezentovala zbombardované mestá, vyrabované domy bez tepla, elektriny a základných potrieb na elementárne prežitie. Zite medializácia pomohla. Začali jej chodiť dary, prevažne v naturáliách (oblečenie, knihy či lieky), ktoré sama ďalej posielala do Rakúska. Do Európy cestovala v danom období len sporadicky, väčšinou na svadby svojich detí.

 

Návrat do „domoviny“

Koniec druhej svetovej vojny nepriniesol ani návrat monarchie, ani zrušenie klauzuly tzv. habsburského zákona z roku 1919. Zite bol návrat domov umožnený, až keď rakúski právnici objavili pomerne rozsiahlu trhlinu v zákone, podľa ktorého boli z krajiny vypovedaní len tí príslušníci habsbursko-lotrinského rodu, ktorí mali nárok nastúpiť na trón na základe svojho pôvodu. Nástupníctvo na trón sa však nedalo nárokovať, ak sa niekto stal členom rodu na základe manželského zväzku. A tak najprv 16. mája 1982 prekročila rakúske štátne hranice, aby navštívila hrob svojej dcéry Adelheid. 17. augusta, v deň výročia narodenia svojho manžela, vstúpila stará cisárovná na územie svojej bývalej krajiny opäť. Zitin návrat pútal na verejnosti poriadnu dávku pozornosti. Rozhlasové interview, ktoré bolo vysielané pár dní po jej príchode, sa muselo dokonca niekoľkokrát reprízovať. Ešte väčšiu mieru pozornosti ako samotným návratom do krajiny si na verejnosti získala niektorými svojimi vyjadreniami. V historických kuloároch vyvolal záujem najmä výrok o tom, že tragédia na zámku Mayerling bola vražda. Zita tvrdila, že cisár František Jozef I. v najužších rodinných kruhoch písomne zaznamenal všetko o smrti svojho syna Rudolfa. Keď však chcel po cisárovej smrti do spisov nahliadnuť Karol, spisy zmizli. Zita označila aj iniciátorov vraždy, mali nimi byť francúzski politickí nepriatelia.

 

Na jeden deň v duchu monarchie

Posledné chvíle života strávila bývalá cisárovná u dcéry Alžbety a jej manžela v Grazi alebo žila v kláštore vo švajčiarskej obci Zizers, kde 14. marca 1989 vo veku deväťdesiatšesť rokov zomrela. Počas pohrebu sa Viedeň na jeden deň opäť ocitla v pozícii hlavného mesta monarchie. Na smútočnom oznámení Zity sa objavil štátny znak Rakúsko-Uhorska a pred menom stálo označenie I.M. – Jej Veličenstvo. Slúžiaci kňaz mal na sebe rúcho z pohrebu cisára Františka Jozefa, rovnako telesné ostatky cisárovnej viezol pohrebný voz z roku 1916. Obradu sa zúčastnili tisícky ľudí lemujúcich viedenské ulice a uličky. Okrem civilistov sa pohrebu zúčastnilo asi 200 členov habsburského rodu a rodu Bourbon-Parma a asi 600 ďalších členov aristokratických rodín z celého sveta. Na záver celého obradu zaznela stará cisárska hymna „Gott erhalte Franz, den Kaiser“. 

 

 

Mgr. Katarína Hromuľáková vyštudovala odbor história – výchova k občianstvu na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach. V súčasnosti pôsobí ako interná doktorandka na Katedre histórie FF UPJŠ v Košiciach. Vo svojom výskume sa zoberá životným štýlom šľachty v prvej polovici 20. storočia a svoju dizertačnú prácu píše na tému Analýza spoločensko-politických determinantov zmien vybraných demografických znakov populácie na arbitrážnom území v sčítaniach 1930 – 1950.

 

Použitá literatúra

Brook-Shepherd, G.: Uncrowned Emperor : The Life and Times of Otto von Habsburg. London 2003.

Griesser-Pečarová, T.: Zita: Poslední císařovna. Praha 1994.

Kindermann, D.: Habsburkové bez říše. Praha 2013.

Mitterand, F.: Zvrhnutí orli : Pád Romanovcov, Habsburgovcov a Hohenzollernovcov. Bratislava 2013.

Sévillia, J.: Statečná císařovna Zita Habsburská. Praha 2011.

Vovk, J. C. Imperial Requiem. Bloomington 2012.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Na trest smrti ho odsúdili fašisti aj komunisti

Na trest smrti ho odsúdili fašisti aj komunisti

Po februári 1948 si komunistická strana úplne prisvojila Slovenské národné povstanie. Viacerých ideologicky nevhodných povstaleckých bojovníkov po vykonštruovaných obvineniach dokonca fyzicky zlikvidovali, alebo na dlhé roky uvrhli do žalára. V tom lepšom prípade ich čakalo iba úplné zabudnutie. celý článok

Petro Šelest vinil z invázie Brežneva

Petro Šelest vinil z invázie Brežneva

Spomienky a denníkové záznamy jedného z členov najvyššieho sovietskeho vedenia a prvého tajomníka ÚV Komunistickej strany Ukrajiny Petra Šelesta ponúkajú zaujímavý, hoci subjektívny a osobnými animozitami výrazne ovplyvnený pohľad do zákulisia kremeľskej „kuchyne“. celý článok

Dokumenty o okupácii roku 1968 nie sú len v Moskve

Dokumenty o okupácii roku 1968 nie sú len v Moskve

Dokumenty štátneho archívu Bezpečnostnej služby Ukrajiny v Kyjeve svedčia o efektívnosti a dôkladnosti vtedajšej sovietskej tajnej služby, a tiež o tom, že aj na regionálnej úrovni boli cezhraničné kontakty funkcionárov ministerstva vnútra a komunistickej strany veľmi čulé. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.