Počiatky kresťanstva a bohovia Ríma

Publikované : 19.06.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 13735

Rímske náboženstvo stvoril ľud upriamený hlavne na konkrétny, každodenný život, možno aj preto si vytvoril pestrý zástup bohov. Každý z bohov mal presne vymedzenú oblasť svojho vplyvu. Bolo to rodinné a domáce náboženstvo, ktoré sa však čoskoro vyvinulo v náboženstvo politické. Podľa Cicerónových slov: „Rím prijíma národy do svojho náručia a v tom spočíva sila jeho moci.“ V tomto duchu Rimania zaraďovali do svojho panteónu bohov všetkých národov. Rím bol len proti tým náboženstvám, ktoré mohli rozvrátiť nastolenú politicko-náboženskú rovnováhu. Preto nedôveroval kresťanstvu a videl v ňom posolstvo politického a sociálneho prevratu.

 

 

Pohanské náboženstvá

Často sa do panteónu rímskych bohov dostal boh porazeného nepriateľa, u gréckych božstiev dochádzalo k stotožňovaniu s rímskymi, Etruskovia zanechali Rimanom trojicu božstiev Jupiter – Juno – Minerva.

S expanziou Ríma sa náboženstvo stalo dôležitým nástrojom politiky. V roku 204 pred n. l. sa v Ríme zjavil jeden z prvých orientálnych kultov všemocnej matky – frýgickej Kybely (Kybélé). Aj pôvodne egyptská bohyňa Isis, ktorej kult sa od čias helenizmu rozšíril po celom antickom svete, bola u Rimanov veľmi obľúbená.

Rímska náboženská politika hovorila jednoznačnou rečou – mala za úlohu vytvoriť kozmopolitné prostredie, v ktorom mohli všetci obyvatelia ríše nažívať v mieri a v náboženskej znášanlivosti. Do tohto prostredia patrili aj filozofické smery, východné kulty, ktoré prenikali z Ázie, a dokonca Židia.

V staroveku bol židovský monoteizmus ojedinelý a vyskytli sa viaceré pokusy zlomiť ho. Židia boli mnohokrát prenasledovaní a očakávanie mesiáša vyvolávalo v ich radoch časté vzbury. Rimania a neskorá antika prijala henoteizmus, štádium náboženského vývoja, v ktorom sa verí v jedného boha, ale nevylučuje sa existencia iných božstiev. Väčšina obyvateľstva ríše však mala voči Židom odmietavý postoj. Prvé kresťanské spoločenstvá vznikli zo židovských komunít. Preto Rimania istý čas považovali kresťanstvo za židovskú sektu.

Ani jedno z pohanských náboženstiev vyznávaných kultúrnymi národmi v staroveku nebolo také chudobné na etické prvky a na duchovný obsah ako rímske. Ale bolo to náboženstvo praktických ľudí. Keď predstavy zbožštených prírodných síl nadobudli u Latinov ľudskú podobu, ponechali ich pomerne dlho v štádiu abstraktnej personifikácie bez mena a bez pohlavia. Pastieri a roľníci sa obracali na tieto božstvá, chápané ako osoby obdarené nadprirodzenými silami, modlitbami a obetami, aby dosiahli to, čo potrebovali pre každodenný život. Verili, že modlitby by boli zbytočné, keby svojim všemocným bohom nedali to, čo si žiadali aj vo forme obiet. Chýbala tu mnohotvárna grécka mytológia či myšlienky na tajomstvá nadprirodzena.

Potom zasiahol do náboženstva štát. Zaradil bohov do hierarchie, určil formulky na uctievanie a spôsob obradov. V osobe kráľa Numu Pompilia tradícia sústredila dielo anonymných zákonodarcov večného mesta. Náboženstvo zložené z právnych vzťahov, presne určených kompetencií a sfér činnosti bolo predurčené na úlohu politického nástroja. Odlišoval sa v ňom domáci kult a verejný kult. V oficiálnom kulte a pod jeho vplyvom aj v domácom malo všetko svoje miesto, hodnosť a čas – obrady, kňazi i bohovia.

 

 

Šírenie a prenasledovanie kresťanstva

Kresťanstvo je náboženstvo s dvetisícročnou tradíciou, rozšírené po celom svete. Prvé zmienky o ňom pochádzajú z čias cisára Tiberia. Panovník potom, čo sa dozvedel o novom kulte, resp. o novej židovskej sekte, predložil senátu návrh, aby bol Ježiš prijatý do rímskeho panteónu bohov. Senát odmietol, bola to jeho právomoc.

Kresťanstvo sa v ríši začalo šíriť v 1. storočí n. l. z Judey do Afriky a Ríma. Na konci 2. storočia sa stalo religio illicita – nedovoleným náboženstvom. Oficiálnym dôvodom prenasledovania kresťanstva bolo odmietanie kultu rímskych cisárov a zavrhnutie štátneho náboženstva. Pre tieto dôvody Rimania vyčítali kresťanom nelojálnosť k štátu a nepriateľský postoj voči ríši, dokonca voči životu. Tento postoj rímskej spoločnosti bol veľmi prekvapujúci. Ako sme už spomenuli, Rimania boli v náboženských veciach otvorení a znášanliví.

Prenasledovanie kresťanského náboženstva je fenomén, ktorý mu dodával zvláštny druh legitimity v očiach vlastných vyznávačov. Časovo sa obdobie prenasledovania vymedzuje od prvého v roku 64 n. l. za cisára Neróna až po posledné v roku 313 n. l. počas vlády cisára Diokleciána, resp. Galeria a Maximina Daia.

Môžeme ho rozdeliť do dvoch období:

  1. Od Neróna po Decia – 64 až 249 n. l.
  2. Od Decia po Diokleciána – 249 až 313 n. l.

Tieto dve obdobia sa zásadne líšia spôsobom prenasledovania. V prvom časovom horizonte dochádzalo k prenasledovaniu sporadicky, v časových vlnách, v rôznej intenzite a obmedzovalo sa len na niektoré oblasti, hlavne na tie, kde boli silné kresťanské komunity – v Ríme, v Malej Ázii (Antiochia a Smyrna), na území Galie (Vienna a Lugdunum), v severnej Afrike (Kartágo a Scillium) a v egyptskej Alexandrii. V medziobdobiach pokoja cirkev upevňovala svoju štruktúru a pozície v ríši. V tomto období neexistoval osobitný zákon, ktorý by zasahoval proti kresťanom, a sila prenasledovania často závisela od svojvôle rímskych úradníkov a od nenávisti ľudu.

V druhom období sa zmenil charakter aj postupy pri prenasledovaní. Vytratila sa živelnosť a nastúpilo systematické prenasledovanie kléru so zámerom zničiť vybudované cirkevné štruktúry. Ničili sa kresťanské chrámy a pálili sa knihy.

Decius (249 – 251 n. l.) bol prvý cisár ilýrsko-panónskeho pôvodu. Snažil sa obnoviť tradičné rímske kulty. C. Šesták v Slávnom svedectve mučeníkov napísal, že Decius hneď v prvom roku svojej vlády vydal proti kresťanom edikt. Text ediktu sa nezachoval, ale Eusebius jeho obsah zaznamenal vo svojich Dejinách. Orosius o tomto prelome v prenasledovaní zanechal správu v Historiarum adversum paganos libri VII.: „Hneď v tom roku, v ktorom vraj zavraždil Philippa, pokračoval a ako siedmy od Neróna vydal hrozné edikty na prenasledovanie a vraždenie kresťanov, mnohých zo svätcov poslal s ich krížom ku korune Kristovej.“ Po prvýkrát prenasledovanie nariadil cisár a zasiahlo celú ríšu, všetky provincie. Obetu bohom vyžadoval od každého obyvateľa ríše.

Storočný zápas, vedený medzi kresťanstvom a rímskou štátnou správou ukončil v prospech kresťanov až Konštantín I. Veľký. Milánsky edikt, ktorý vydal 13. júna 313 n. l., zrovnoprávňoval kresťanstvo s ostatnými náboženskými smermi a dával mu rovnaké existenčné možnosti. Tento stav kresťania chápali ako víťazstvo Ježiša Krista nad svetom démonov. Kresťanstvo sa stalo tolerovaným a časom i uprednostňovaným náboženstvom, a to práve vďaka svojej štruktúre, ktorú neskôr prebrala štátna správa.

 

Dôvody prenasledovania kresťanov

Podnety, ktoré viedli rímsky štát a obyvateľov ríše k prejavom nenávisti voči kresťanom, sú podrobne zdokumentované. Hoci kresťanstvo bolo mladé náboženstvo – prvé zmienky o ňom pochádzajú z 1. storočia n. l. –, už v 2. storočí sa objavili mnohé kresťanské spisy, diela a obrany. Rozvoj kresťanskej literatúry dokazuje pôsobnosť náboženstva vo vyšších a vzdelaných vrstvách spoločnosti. Najčastejšie obvinenia kresťanov, ktoré uvádza Tertulianus (v diele Obrana), spočívali v tom, že sú nepriatelia bohov, zákonov a mravov, že sa tajne dopúšťajú hanebných skutkov, sú krvismilníci, vrahovia a zločinci, že zabíjajú a jedia deti a po škaredej hostine počas psej tmy usporadúvajú orgie, že nectia bohov a neobetujú panovníkom. Tým sa dopúšťajú previnenia voči cisárom a urážky majestátu, uctievajú osla – ich Boh má osliu hlavu a obraňujú uctievanie kríža. Urážajú Rimanov, pretože nectia ich bohov, neprisahajú pri cisárovom géniovi, sú príčinou pohrôm, zanedbávajú svoje povinnosti, sú neužitoční, hlúpi, smiešni, neústupčiví a tvrdohlaví blázni, tvoria sprisahanecký spolok a majú byť preto potrestaní.

Minuncius Felix (v diele Octavius) uvádza podobné žaloby. Píše o obvinení z krvismilstva, ktoré vzniklo z nesprávneho chápania oslovenia brat a sestra medzi kresťanmi. Spomína fakt, že pohania považujú za posvätný predmet kresťanov hlavu osla. Toto obvinenie mohlo vzniknúť v nadväznosti na židovskú vieru. Na vysvetlenie uvádza, že túto myšlienku uviedol historik Tacitus, pretože keď Židia putovali cez púšť, divé osly im ukázali prameň vody, a preto ich mali v úcte. Ale keď Gnaeus Pompeius dobyl Jeruzalem, vošiel do jeruzalemského chrámu a žiadnu osliu hlavu v ňom nenašiel.

Ďalšie obvinenie je až obscénne a vyznieva viac ako nepodložene: „Iní o nich hovoria, že uctievajú genitálie svojho predstaveného tak, akoby uctievali tvorivú silu svojho Otca, neviem, či je to pravda, ale istotne to súhlasí s ich tajnými nočnými obradmi!“ Minuncius spomína aj Ježiša Krista. Hovorí, že predmetom ich obradu je človek potrestaný najvyšším trestom na skazonosné drevo kríža, t. j. ide o trest, ktorý sa vymeriaval podvodníkom, vrahom a zlodejom. Opisuje vstupné obrady, ktoré pripomínajú zasväcovanie pri obradoch východných kultov. Nováčikov vraj zasväcujú tak, že ukryjú dieťa do špaldy a nový člen ihlicou prepicháva skryté nemluvňa. Potom si telo dieťaťa rozdelia, lížu jeho krv, jeho údy si ako o závod rozdeľujú a tak sa bratajú.

Ďalšie obvinenie z krvismilstva sa zhoduje s Tertullianom. V ich slávnostný deň sa schádzajú na hostinu so svojimi deťmi, sestrami a matkami a vo chvíli, keď hostina naberie na ohnivosti, hodia psovi, ktorý je uviazaný o svietnik, sústo tak, aby pes zhodil svietnik, a v tme sa potom medzi sebou vrhajú na nehanebné orgie.

Rimania sa hrozili obvinenia, ktoré sa od čias Neróna ozývalo v protikresťanských kruhoch. Strach z požiaru posilňovali tí, ktorí kresťanov považovali za podpaľačov Ríma. V závere Minuncius  ešte spomína získavanie nových vyznávačov. Kresťania získavajú nasledovníkov babskými povedačkami, že po smrti znovu povstanú k novému životu.

 

Menšinové náboženstvo

Na prelome 2. a 3. storočia n. l. bolo kresťanstvo menšinové náboženstvo. Rozširovalo sa z miest a svojou podstatou neohrozovalo bežného rímskeho občana. Stalo sa náboženstvom malých, utláčaných a bezprávnych, čo v tomto období zahŕňalo otrokov, ženy, obyvateľov bez výsadného postavenia. Otroci však neboli nabádaní k neposlušnosti voči pohanským pánom. Práve naopak, kresťania im priniesli cestu mierneho znášania svojho údelu. Do vyšších vrstiev prenikalo nové náboženstvo iba pomaly.

Kresťania mali jednotlivé obce, ktoré však nemuseli byť vzájomne prepojené. Na čele obcí stáli presbyteri – starší –, ktorí sa držali písiem – Starého zákona – ten kresťania prevzali od Židov – a evanjelií, ktoré napísali apoštoli a ich nasledovníci. Každá obec si vytvárala učenie podľa svojej vedúcej osobnosti. To, čo niekde bolo správne, inde mohlo byť herézou. Pre tento spôsob vedenia zažívala cirkev v 4. a 5. storočí mnohé spory o správnosť náuky.

Kresťania sa schádzali potajme, aby čítali písma, chválili Boha a jedli telo Kristovo. To dalo základ pre obvinenia z protištátnej činnosti, z pojedania detí a zo zanedbávania povinností. Keďže kresťania odmietali modloslužobníctvo, mali zakázané klaňať sa rímskym bohom a uctievať cisársky kult. Tým si neplnili svoju povinnosť voči panovníkovi a to ich stavalo do opozičného svetla voči celej ríši, ktorú postava panovníka zosobňovala.

Kresťanské meno – nomen christianum – často stačilo na obvinenie a umučenie kresťana. Obvinenia sa v jednotlivých častiach ríše výrazne nelíšili. V tomto období vynikol rozdiel v chápaní smrti medzi pohanmi a kresťanmi. Zatiaľ čo pohania verili, že smrť je prirodzený záver života, aj keď duša žije po smrti v podsvetí, pre kresťanov znamenala vstup do nového, lepšieho života, kde sú si všetci rovní, a smrť bola chápaná ako trest za dedičný hriech. S myšlienkou posmrtného života im v 3. a 4. storočí n. l. konkuroval aj Mithrov kult.

Práve myšlienka rovnosti a posmrtnej spravodlivosti bola zásadným faktorom, ktorý kresťanstvu zabezpečil dostatok stúpencov. Rimania považovali kresťanov za bláznov – ich praktické myslenie, história a filozofia ich života im nedovoľovala chápať a prijať ich myšlienky. Ľudí, ktorí zomierali za vyslovenie Christianus/Christiana sum! (Som kresťan, kresťanka!), považovali za tvrdohlavcov. Keďže kresťania konali tak, ako mysleli, nedarilo sa rímskej správe zlomiť ich. Jednotlivé prípady smrti zabezpečovali stále nových vyznávačov. Tertullianov legendárny výrok: „Čím viac nás kosíte, tým viac nás je. Krv kresťanov je semenom,“ vystihol ducha ranej cirkvi.

 

Víťazstvo kresťanstva

Niektorí kresťania, ba i teológovia hovoria v súvislosti s takmer neuveriteľne úspešnou históriou prvotného kresťanstva o víťazstve Boha. Aj my, ktorí sa v historickom posudzovaní musíme obmedzovať na fakty, by sme klamali, keby sme tvrdili, že kresťanstvo nezvíťazilo.

Príťažlivosť cirkvi vystupňovali štyri vlastnosti, vďaka ktorým zvíťazila na rímskom trhu svetových názorov: s pozoruhodnou prispôsobivosťou sa otvorila svojmu okoliu, pričom neopustila úzku cestu medzi vernosťou vlastnej viere a preberaním ľudovo-náboženských prvkov od iných populárnych kultov. Tým bola uspokojená túžba priaznivcov orientálnych kultov po spáse aj potreba askézy u radikálnych veriacich a neskôr u rímskych stredných vrstiev. Skutočnosť, že sa cirkev od kresťanského Boha neodchýlila, súvisí s jej opravdivosťou. Vo vývojovom procese sa ako ortodoxná sformovala tá viera, ktorá ani nerušila nepohodlné biblické texty, ani nedopĺňala tradíciu vlastným zjavením.

Za svoje presvedčenie veriaci mnoho trpeli. Pri pohľade na ukrižovaného sa vytrácal strach zo smrti. S vedomím vykúpenia znášali kresťania utrpenie, ktoré im bolo uložené. Najkrutejšie prenasledovania nielen prestáli, ale spätne si ich vysvetľovali ako pomoc pri rozširovaní kresťanskej viery. Silu na to čerpali z dejinnej povahy židovsko-kresťanskej viery.

Kresťanský Boh nie je žiadnou mystickou postavou, nevyčerpáva sa bezčasovou pravdou a nezaprisaháva sa obetami ako tradičný rímsky kult či tajnými rituálmi ako východné mystériá. Myšlienka, že Boh vstúpil do ľudských dejín, bola fascinujúcejšia než obcovanie s božstvami odvrátenými od sveta a odcudzenými ľuďom.

Dištancovanie sa a sebavedomý vzťah k rímskej štátnej moci viedol nakoniec – paradoxne – k zväzku cisára a kresťanstva, ktoré našlo vo forme štátnej cirkvi svoju najviditeľnejšiu podobu. Záujmy oboch mocí si boli príliš podobné: kresťanstvo videlo v svetovej Rímskej ríši s vynikajúcimi dopravnými cestami ideálne pôsobisko pre svoju misiu a rímskemu cisárovi nakoniec pripadal kresťanský Boh natoľko silný, že by mohol znova zjednotiť impérium.

 

 

Bc. Mária Gaššová študuje odbor história na Univerzite Komenského v Bratislave. Momentálne sa nachádza v neďalekej Viedni v rámci programu Erasmus, kde pracuje na svojej diplomovej práci. Bakalárska aj diplomová práca sa zameriava na obdobie 2. – 4. storočia nášho letopočtu – na politické, ekonomické a sociálne vplyvy náboženstva na spoločnosť.

 

 

Pramene

Paulus Orosius: Historiarum adversum paganos liber VII. Dostupné na internete: http://www.thelatinlibrary.com/orosius.html

 

Použitá literatúra

Burian, J. /Oliva, P.: Civilizace starověkého středomoří. Praha 1984.

Fox, R. L.: Pagans and Christians. New York 1989.

Chadwick, H.: The Early Church. Harmondsworth 1967.

Jedin, H./Baus, K.: Handbuch der Kirchengeschichte I. Freiburg/Basel/Wien 1965.

Jirkal, E.: Historické a dobové predpoklady nábožensko-politického systému cisára Diokletiana. Bratislava 2006.

Pamphili, E.: Církevní dejiny (Historia ecclesiastica). Praha 1988.

Minuncius, F.: Octavius. Praha 1938.

Speigl, J.: Der römische Staat und die Christen. Staat und Kirche von Domitian bis Commodus. Amsterdam 1970.

Šesták, C.: Mučeníctvo – literárny, historický a teologický prehľad. In: H. Panczová (ed).: Slávne svedectvo mučeníkov. Bratislava 2009.

Tertullianus: Apologeticum. In: Čtvrtá patristická čítanka. Praha 1987.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Pápež – Boží vyvolený

Pápež – Boží vyvolený

Pápežský primát je téma, ktorá zamestnáva mysle ľudí dlhé storočia. Inštitúcia, ktorá prešla dvetisícročným vývojom spolu s Kristovou cirkvou, fascinuje svojou trvalosťou. Cirkev a pápež sú v takom pevnom zväzku, že nie je možné jedno od druhého oddeliť. A predsa to nebolo vždy tak. celý článok

Ako sa volil pápež

Ako sa volil pápež

Vstupujeme do „konkláve“. Sixtínska kaplnka sa dnes opäť zapĺňa kardinálmi, ktorí sa zišli v Ríme, aby vybrali meno nového nástupcu na Petrovom stolci. celý článok

Ako sa faraóni pokúsili zachrániť Egypt?

Ako sa faraóni pokúsili zachrániť Egypt?

Staroegyptské elity sa tvárou v tvár klimatickým zmenám pokúsili o nemožný boj. Vedci našli dôkazy o ich snahe zvýšiť produkciu obilia a krížením jednotlivých plemien dobytka docieliť jeho väčšiu odolnosť v krízových časoch. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.