Piloti veľkej vojny žili na hranici života a smrti

Publikované : 14.05.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 8050

Piloti veľkej vojny. Novodobí duelanti, ktorých odvážne činy sledovali oči celého národa. Propaganda im často pripisovala nadľudské schopnosti, ktorým ľudia s radosťou uverili. Realita však bola iná. Muži z mäsa a kostí prežívali svoje každodenné radosti aj trápenia s jediným cieľom. Prežiť.

 

Keď v lete 1914 vypukla prvá svetová vojna, bolo letectvo ešte v plienkach. Niet sa čo čudovať, veď len jedenásť rokov predtým sa od zeme odlepilo prvé lietadlo. Vtedy 17. decembra 1903 sa bratom Wrightovcom podarilo vzlietnuť s podomácky zostrojeným Letcom. Počas premiéry sa Orwill Wright dostal do výšky tri metre nad zemou a rýchlosťou 50 km/h preletel 36,5 metrov. Začala sa nová éra.

Od tej chvíle sa letecký priemysel začal pomaly rozvíjať. Vznikali nové a stále dokonalejšie lietadlá. Tento vynález neušiel pozornosti vojenských predstaviteľov. Stroj, ktorý by dokázal zaletieť nad územie protivníka, z vtáčej perspektívy sledovať jeho pohyby a priniesť čerstvé informácie k veliteľom, ich, pochopiteľne, zaujal. Z dovtedy používaných balónov sa totiž dalo dovidieť len do určitej vzdialenosti a jazdectvo, oči vtedajších armád, malo tiež svoje limity.

Vo chvíli vypuknutia veľkej vojny mala už každá z veľmocí vo svojej výzbroji aj tento nový vynález. Nikto však poriadne nevedel, ako lietadlá správne nasadiť. Boli považované väčšmi za kuriozitu než za zbraň. Prví letci si tak svoje miesto na poli cti a slávy museli zaslúžiť. Prvé prieskumné lety im však k tomu veľmi nepomohli. Neskúsené oko pozorovateľov neraz považovalo sivú cestu za kolónu vojakov, či cintorín za protivníkov tábor. Už čoskoro sa situácia začala meniť a dostavili sa prvé úspechy.

V bitke pri Monse sa nemeckým jednotkám takmer podarilo obkľúčiť britský expedičný zbor. Našťastie pre Britov, francúzsky pilot Filip Joubert si protivníkov manéver všimol. Za letu ho zasiahla pozemná paľba a on musel upchať diery v benzínovej nádrži vlastnými prstami. Podarilo sa mu však pristáť a odovzdať dôležité informácie britským spojencom. Tí si informáciu overili ďalším výzvedným letom, a potom urýchlene ustúpili.

 

Prvé súboje na oblohe

Prvé mesiace vojny boli pre letcov pomerne pokojné. Počet lietadiel bol malý a šanca, že vo vzduchu narazia na protivníka, ešte menšia. Ak k tomu aj došlo, piloti na seba maximálne zamávali. Nemali totiž nič, čím by protivníka dokázali zostreliť. So stúpajúcim významom lietadiel sa však aj muži v kokpitoch snažili vyzbrojiť.

Najskôr používali rôzne ručné zbrane a pušky, ktorých účinok však bol mizivý. Potom sa začali objavovať prvé guľomety. Ich nasadenie komplikovali dve veci. Jednak boli ťažké, a teda obmedzovali výkon lietadla. Druhý problém spočíval v mierení. Guľomet nemohol byť umiestený pred pilotom, lebo by musel strieľať cez vrtuľu. Tieto zbrane sa začali dočasne montovať na vrchné krídlo. Takto pilot síce dokázal mieriť celým lietadlom, no ak sa guľomet zasekol, len ťažko s tým dokázal niečo spraviť.

Aj preto boli guľomety radšej zverené pozorovateľom. Tí mali viac času na streľbu a riešenie prípadných problémov. Od tej chvíle bola dvojica letcov vzájomne ešte viac spätá. Ich úspech či neúspech v leteckom súboji záležal od zohratosti. Úlohou pilota bolo dostať lietadlo do výhodnej pozície na streľbu, zatiaľ čo pozorovateľ mal čo najefektívnejšie zostreliť protivníka. Takto vyzerali prvopočiatky leteckých súbojov.

Situácia vo vzduchu sa zmenila na jar 1915. Mohol za to konštruktér Raymond Saulniere a Rolland Garros, muž, ktorého meno je neodvratne späté so slávnym tenisovým turnajom. Spoločne sa snažili vytvoriť synchronizovaný guľomet. Ten mal fungovať tak, že v momente, keď bol list vrtule pred ústím guľometu, guľka nemala vyletieť, hoci bola stlačená spúšť. Výhodou takéhoto mechanizmu bolo, že guľomet mohol mať pilot priamo pred sebou, čo zľahčovalo jeho obsluhu a mierenie.

Zariadenie ale nebolo dokonalé a približne každá desiata guľka narazila do vrtule. Aby zabránili jej zničeniu, namontovali na listy vrtule tzv. deflektor – oceľový plech, ktorý mal v prípade potreby odraziť projektily. S takto vyzbrojeným lietadlom vzlietol Rolland Garros po prvýkrát na bojový let 1. apríla 1915. Počas misie narazil na nemecké dvojmiestne lietadlo a zostrelil ho. Začala sa nová éra. Éra stíhacích pilotov.

Garros v priebehu nasledujúcich dní zostrelil ďalšie lietadlá. Vo Francúzsku sa stal okamžite celebritou. Francúzske noviny ho označili za „eso“. Dovtedy sa tento termín v krajine galského kohúta používal najmä pre športovcov. Ukázalo sa však, že by sa z Garrosa mohol stať vítaný objekt propagandy. Jeho sláva ale netrvala dlho. Už 19. apríla mu zlyhal motor a musel pristáť za nemeckými líniami. Pokúsil sa svoje lietadlo zapáliť, no mokré plátno nechcelo chytiť. Tak sa francúzske tajomstvo dostalo do rúk Nemcom.

Nemecké velenie zverilo preskúmanie synchronizátora do rúk holandskému konštruktérovi Anthonymu Fokkerovi. Ten ho mal odkopírovať a pripraviť na použitie na nemeckých lietadlách. Už v priebehu 48 hodín však Fokker prišiel s vlastným riešením. Bolo dokonca dokonalejšie než francúzsky model. Toto zariadenie prerušovalo streľbu guľometu vo chvíli, kedy sa list vrtule nachádzal pred ústím hlavne. Vďaka tejto inovácii nebolo nutné montovať na listy vrtúľ deflektory.

Nemcom sa darilo udržať tajomstvo takmer pol roka, potom však jeden z cisárskych pilotov stratil orientáciu vo vzduchu a pristál na francúzskom letisku. Skôr než si stihol uvedomiť svoju chybu, padol do zajatia, a dohodoví spojenci získali nemeckú tajnú zbraň. Zakrátko ju použili na vlastných lietadlách.

 

Ťažký život pilota vo vzduchu

Opustiť zákopy plné blata a smrti bolo snom nejdeného vojaka. Jednou z ciest bolo stať sa pilotom. Tým šťastnejším sa to skutočne podarilo a dostali sa do výcvikových škôl. Ak si však ktokoľvek z vojakov myslel, že unikol hrobárovi z lopaty, bol na omyle. Už pri samotnom výcviku šlo o život. Nádejní piloti zomierali vlastnými pričinením, keď neodhadli svoje schopnosti, alebo ich usmrtila porucha motora, pokazené riadenie či prasknutie krídla.

Tí, ktorí zvládli nástrahy výcviku a zložili skúšky, sa dostali na front. Po prvých bojových letoch prišlo okamžité vytriezvenie. Život letca totiž nebol vôbec jednoduchý. Bojová misia si od pilota vyžadovala maximálne sústredenie, pričom situáciu s udržaním pozornosti komplikovalo hneď niekoľko faktorov.

Kabína lietadla bola otvorená. Pilot tak bol vystavený na milosť a nemilosť počasiu. Pri lete mu do tváre okrem ľadovo chladného vzduchu prúdili aj spaliny z motora. Pri leteckých manévroch musel pilot znášať veľké preťaženie. Navyše tu stále visela hrozba smrti pri leteckom súboji. Vystrelený projektil mohol prederaviť nádrže s palivom. Vytekajúci benzín sa dokázal veľmi rýchlo vznietiť od horúceho motora. Lietalo sa tak razom premenilo na horiacu pochodeň. Šanca pilota na záchranu bola veľmi nízka. Letci totiž nemali k dispozícii padák. Ten ako prví začali používať nemeckí piloti až roku 1918.

Otvorený kokpit lietadla tiež znamenal, že pilot nebol nijako chránený pred prilietajúcimi projektilmi. Priamy zásah ukončil život nejednému leteckému esu. Časť strát v radoch letcov spôsobili aj technické poruchy. V priebehu celej vojny boli lietadlá chatrnej konštrukcie, tvorenej z dreva pokrytého na niektorých miestach plátnom (až na niekoľko výnimiek). Aby sa lietadlo nerozpadlo vo vzduchu, pokope ho držala pavučina napínacích drôtov.

Tlak na bojových pilotov bol teda veľký. Neraz väčší než na frontových vojakov. Niet sa preto čo čudovať, že aj u nich sa prejavovali rôzne formy fyzických aj psychických chorôb. Jeden z amerických pilotov si do denníka napísal: „Moje oči sú také boľavé, že sotva môžem písať. Nemôžete na nich mať stále letecké okuliare, keď ste vo vzduchu a vietor vám ofukuje viečka… A naše uši sú navždy zničené. Majú na to vplyv prudké zmeny výšky.“ Podobné skúsenosti opisuje americký pilot aj so psychickými poruchami: „Nemôžem tieto dni príliš písať. Som príliš nervózny. Sotva udržím pero v ruke. Vo vzduchu som v poriadku, chladný ako oceľ, ale na zemi je zo mňa panická troska“ (Springs 2008).

Keď nešlo o život

Protiváhou za nepohodlie vo vzduchu boli vymoženosti, o ktorých mohli vojaci v zákopoch len snívať. Piloti totiž často nebývali na letisku, ale v priľahlých súkromných bytoch či v hoteloch. Po pristátí na letisku sa tak letec mohol okúpať v teplej vode a dosýta sa v pokoji vyspať v mäkkej posteli. Nemusel sa pritom báť, že ho zastihne chemický útok alebo ho zaživa zasype v kryte. K nadštandardnému ubytovaniu treba tiež pripočítať aj výdatnú stravu, ktorá neraz obsahovala čerstvé ryby, mäso či skutočnú kávu. Jeden z pilotov dokonca spomínal na to, že v Boulogne kúpili stroj na zmrzlinu. Studenú pochúťku si vychutnávali vždy po večeri.

V prípade zlého počasia alebo mimo služby piloti využívali blízkosť civilnej zóny a hojne navštevovali rôzne bary a nevestince. Zväčša išlo o mužov vo veku okolo dvadsať rokov. Preto sa netreba diviť, že pitky v krčmách a naháňanie žien bola ich obľúbená pasia.

Nie všetok voľný čas sa dal stráviť vysedávaním v baroch. Mimo bojových letov sa veľká pozornosť venovala teoretickej príprave, výcviku letu vo formáciách či nácviku streľby. Nemecké letecké eso Ernst Udet sa o tejto činnosti vyjadril nasledovne: „Večer, keď letecká činnosť skončila, postavím terč do stredu priestranstva. Z výšky 300 metrov na neho útočím strmhlavým letom, na 100 metroch zahajujem paľbu. Až pri zemi stroj opäť vyberám, znovu stúpam do výšky a hra začína znovu“ (Udet 2013).

Život letcov počas veľkej vojny nebol jednoduchý a už vôbec nie taký romantický, ako si ho predstavovali a predstavujú civilisti. Každé ráno sa títo novodobí rytieri budili s pocitom, že ich čaká adrenalínová hra so smrťou, pričom tie najlepšie karty zďaleka nie sú v ich rukách.

 

 

Mgr. Vladimír Koppan je interným doktorandom na Katedre histórie FF UKF v Nitre. Vo svojom výskume sa venuje vojenským dejinám 19. a prvej polovice 20. storočia so zreteľom na obe svetové vojny.

 

 

Použitá literatúra:

Clark, A.: Aces High. London 1999.

Ditrych, B.: Proti Rudému baronovi. Praha 2011.

Fokker, A.: Létajíci Holanďan. Plzeň 1994.

Richthofen, M.: Rudý letec. Ostrava 1997.

Udet, E.: Smrt léta rychleji aneb můj život letce. Ústí nad Labem 2013.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Na trest smrti ho odsúdili fašisti aj komunisti

Na trest smrti ho odsúdili fašisti aj komunisti

Po februári 1948 si komunistická strana úplne prisvojila Slovenské národné povstanie. Viacerých ideologicky nevhodných povstaleckých bojovníkov po vykonštruovaných obvineniach dokonca fyzicky zlikvidovali, alebo na dlhé roky uvrhli do žalára. V tom lepšom prípade ich čakalo iba úplné zabudnutie. celý článok

Petro Šelest vinil z invázie Brežneva

Petro Šelest vinil z invázie Brežneva

Spomienky a denníkové záznamy jedného z členov najvyššieho sovietskeho vedenia a prvého tajomníka ÚV Komunistickej strany Ukrajiny Petra Šelesta ponúkajú zaujímavý, hoci subjektívny a osobnými animozitami výrazne ovplyvnený pohľad do zákulisia kremeľskej „kuchyne“. celý článok

Dokumenty o okupácii roku 1968 nie sú len v Moskve

Dokumenty o okupácii roku 1968 nie sú len v Moskve

Dokumenty štátneho archívu Bezpečnostnej služby Ukrajiny v Kyjeve svedčia o efektívnosti a dôkladnosti vtedajšej sovietskej tajnej služby, a tiež o tom, že aj na regionálnej úrovni boli cezhraničné kontakty funkcionárov ministerstva vnútra a komunistickej strany veľmi čulé. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.