Petro Šelest vinil z invázie Brežneva

Publikované : 20.08.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 5840

Spomienky a denníkové záznamy jedného z členov najvyššieho sovietskeho vedenia a prvého tajomníka ÚV Komunistickej strany Ukrajiny Petra Šelesta ponúkajú zaujímavý, hoci subjektívny a osobnými animozitami výrazne ovplyvnený pohľad do zákulisia kremeľskej „kuchyne“.

 

V roku 1963 sa stal prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajiny (ÚV KSU) Petro Šelest (1908 – 1996). Na toto miesto si ho vybral prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ) Nikita Chruščov. Podľa historika Serhija Mykolajovyča Plochija Šelest podporoval nový typ ukrajinskej identity, v ktorej sa miešala hrdosť na úlohu, ktorú Ukrajina hrala pri odrazení nacistickej agresie, so snahou o posilenenie postavenia Ukrajiny v rámci ZSSR.

Leonid Brežnev (vľavo v okuliaroch) a Peter Šelest (za ním v baretke)Šelest dokázal túto ukrajinskú verziu národného komunizmu umne využívať aj po Chruščovovom páde v roku 1964. V brežnevovskom období súperili o kontrolu nad straníckym a vládnym aparátom rôzne mocenské skupiny a podpora ukrajinskej strany bola v tomto zmysle kľúčová. Šelest podľa Plochija veľmi ochotne „vyobchodoval“ obmedzenú ukrajinskú politickú a kultúrnu autonómiu za svoju podporu Brežnevovej skupine.

Tento neformálny pakt sa však skončil v roku 1972, keď sa Brežnevovi podarilo odstaviť konkurenčné mocenské skupiny, a zároveň sa zbaviť aj Šelesta. O rok neskôr bol Šelest obvinený z nacionalistických úchyliek a definitívne odišiel z politiky. Práve konflikt s Brežnevom a pocit krivdy a nedocenenia sú cítiť z každého riadku, ktorý Šelest napísal o pražskej jari a predovšetkým o úlohe, ktorú v nej hral Brežnev.

 

Plazivá kontrarevolúcia

Historik Mark Kramer si všimol, že to bol na jar 1968 práve Šelest, kto pražskú jar novo zasadil do kontextu sovietskej skúsenosti bojov proti kontrarevolúciám: „… zatiaľ čo v roku 1956 v Maďarsku imperialisti vyzvali miestnych reakcionárov k ozbrojenému útoku, aby sa chopili moci, v Československu sa snaží vytvoriť buržoázny systém mierovými prostriedkami.“ Podľa Kramera tento Šelestov argument signalizoval ďalekosiahlu zmenu politiky, ktorá sa neskôr prejavila v tzv. Brežnevovej doktríne. Československú nenásilnú „plazivú kontrarevolúciu“, hodnotili ako rovnaké, ak nie väčšie nebezpečenstvo, než bola otvorená, násilná, ozbrojená „maďarská kontrarevolúcia“.

Petro ŠelestSúčasťou sovietskej „prípravnej paľby“ bolo i stupňovanie obvinení proti Československu. 5. augusta 1968 si Šelest poznamenal, že „... po stretnutí v Bratislave sa situácia v Československu, vo svete a najmä v Európe ešte viac vyostrila“. Ďalším „trikom“ bolo vyslovovať neodôvodnené obvinenia z možného rozpútania občianskej vojny. V polovici augusta 1968 Šelest konštatoval, že situácia v Československu sa „... stala vážnejšou, objavujú sa náznaky občianskej vojny“. To umožňovalo sovietskym vodcom situáciu vyhrotiť a previesť si ju na jednoduché čiernobiele, „... či pravicové elementy, s podporou medzinárodnej reakcie dokončia svoju temnú prácu, alebo progresívne sily ubránia socializmus v Československu“.

K imaginárnej hrozbe občianskej vojny sa čoskoro pridal aj krvavý vojnový konflikt v Európe. 16. augusta 1968 si Šelest zapísal: „Ak teraz neprijmeme najkrajnejšie a najdrastickejšie opatrenia, vypukne v Československu občianska vojna a stratíme ho ako socialistickú krajinu. V Európe vznikne mimoriadny stav, s hrozbou ozbrojených stretov alebo dokonca vojny.“ Neprekvapí preto, že rozhodovanie 18. augusta 1968 bolo podľa Šelesta už „úplne konkrétne: pre záchranu KSČ, socialistického Československa sme teraz nútení prijať najkrajnejšie opatrenia – vyslať vojakov do Československa“.

 

Hlavný vinník? Brežnev!

Petro Šelest s Brežnevom v roku 1967Šelest nemal Brežneva rád a svoje neskoršie odvolanie si spájal s tým, že sa chcel Brežnev zbaviť všetkých, ktorí boli v roku 1968 svedkami jeho, podľa Šelesta, „chaotického riešenia“ československej krízy. Šelest Brežnevovi vytýkal, že sa sovietske vedenie dostatočne neorientovalo a nepracovalo s ľuďmi, ako boli Biľak, Indra či Kolder, a nedokázalo včas presadiť vlastnú personálnu víziu československého vedenia, ktoré mohlo byť podľa Šelesta napríklad takéto: „...prvý tajomník ÚV KSČ – Indra, predseda vlády – Biľak, predseda Národného frontu – Kolder.“ Keby nebolo tejto „nepodarenej“ personálnej politiky, nemuseli by Sovieti podľa Šelesta „prikročiť k brutálnemu jednostrannému vojenskému zásahu do československých záležitostí“.

Šelest Brežneva okrem iného kritizoval za to, že sa „vznášal v oblakoch veľkej stratégie a politiky a zároveň sa smrteľne bál Gomulku [Władysław Gomułka, prvý tajomník Poľskej zjednotenej robotníckej strany (1956-1970), pozn. autora] a Ulbrichta [Walter Ulbricht, generálny tajomník Zjednotenej socialistickej strany Nemecka (1950 – 1971), pozn. autora]. 5. augusta 1968 Šelest zaznamenal: „Z Československa nás naši priatelia varujú, že do zjazdu strany [Zjazd KSČ – pozn. autora], na ktorom má zvíťaziť pravica, s nami, presnejšie povedané s Brežnevom, bude Dubček hrať hru na mačku a myš. Brežnev svojím konaním vytvoril takú situáciu, že pre zachovanie socializmu v Československu naozaj zostáva len jeden spôsob – vstup sovietskych vojsk. To je výsledok Brežnevovho skazeného liberalizmu! Pravičiari mimo strany sa spojili s pravičiarmi v strane.“

Petro Šelest pri inšpekcii na Ukrajine

Visieť na prvom strome

Šelesta podľa jeho vlastných slov znepokojovalo, že Kremeľ nemal až do poslednej chvíle jasný politický plán: „Niektorí ľudia, a v prvom rade Brežnev, verili, že príchodom vojakov sa situácia v Československu ‚znormalizuje‘ – čo bola politická ilúzia a mimoriadna arogancia. Čakal nás ešte veľký a zložitý boj. Veď bolo jasné, že sme nedokázali vytvoriť nové vedúce mocenské centrum v Československu, a to je Brežnevova prvá chyba. On sa spoliehal na náhodu, hoci ho opakovane varovali niektorí členovia politbyra, a najmä Gomulka a Ulbricht, že vedenie československého štátu a strany je nutné vytvoriť zo zdravých síl.“

Šelestove poznámky v predvečer invázie sú možno k Brežnevovi až príliš príkre a hraničiace s karikatúrou, odhaľujú však určitú mieru politickej improvizácie zo strany Kremľa: „Politické a organizačné záležitosti sa riešia ako posledné. Naši vojaci vstúpia do Československa, a potom čo? Koniec koncov vojaci vstúpia do krajiny bez súhlasu vlády a vedenia KSČ (...) O koho sa v krajine oprieť? (…) Brežnev bol extrémne nervózny, ‚šliapal vodu‘, pohyboval sa z jedného extrému do druhého – a nič konkrétne.“

Šelest s maršálom Grečkom a generálom Epiševom počas vojenských manévrov na UkrajineBrežnevovu neschopnosť demonštroval Šelest na kontraste medzi jeho „amaterizmom“ a profesionalitou vojenského velenia: „Namiesto toho, aby pracoval na hlavných otázkach politického riešenia v Československu v súvislosti s našou vojenskou akciou, dával vojakom ‚cenné rady‘ v čisto strategických a taktických otázkach. Vidíte, objavil sa nový vojenský ‚stratég a taktik‘. Bolo to smiešne sa na to celé pozerať a počúvať jeho ‚inštrukcie‘.“ Šelestovi, zdá sa, najviac vyhovoval minister obrany Andrej Grečko: „Aby sa aspoň nejakým spôsobom zabránilo možnému odporu zo strany československých jednotiek, bolo nariadené Grečkovi, aby osobne porozprával s československým ministrom obrany, generálom Dzúrom. Grečko s ním prehovoril ‚po súdružsky‘ v predvečer vstupu našich vojsk na územie Československa. Grečko Dzúrovi povedal, že ak niekto z československej armády hoci len raz vystrelí, potom za to bude Dzúr osobne zodpovedať svojou hlavou, a navyše, dodal Grečko, bude visieť na prvom strome.“

 

Padne Brežnev?

Deň po invázii 22. augusta 1968 to podľa Šelestového svedectva vyzeralo zo sovietskej strany ako úplná katastrofa: „Čo sa týka zasadnutia ÚV KSČ a Národného zhromaždenia, situácia si vyvíja zle: odsúdili naše kroky a príchod vojsk (...) Dubček, Černík, Smrkovský, Kriegel, Špaček, Mlynár, Slavík v podstate zradili KSČ, záujmy československého ľudu a medzinárodného komunistického hnutia. Vykonali nový, ‚oportunistický‘ krok: v noci z 20. na 21. augusta Predsedníctvo ÚV KSČ prijalo a zverejnilo vyhlásenie, v ktorom skritizovalo akcie Sovietskeho zväzu a socialistických krajín, ktorých vojaci sa podieľali na operácii. Vyjadrilo ostrý nesúhlas so vstupom vojsk a požiadalo o ich okamžité stiahnutie.“

Šelest s Brežnevom v apríli 1971Šelest netajil svoje zdesenie: „Nastala takmer katastrofická situácia. Naše vojská boli v Československu, ale situáciu riadili pravicové, protisocialistické, protisovietske elementy. Ústredný výbor, vláda, Národné zhromaždenie vystupujú proti nám a našim aktivitám, požadujú okamžité stiahnutie našich vojsk z krajiny. Ak to potlačíme silou, hrozí nebezpečenstvo, že to vyprovokuje občiansku vojnu v krajine a možný zásah vojsk NATO. Zostať tam a nič nerobiť znamená vystaviť sa hanbe a opovrhnutiu, ukázať našu impotenciu. Tak teda do takejto mimoriadnej, jednoducho katastrofickej situácie sme sa dostali, aj keď disponujeme silou.“

Zo všetkého opäť vinil Brežnevovu politiku smerom ku KSČ v uplynulých mesiacoch: „Je to výsledok mäkkého, chaotického rokovania, za ktoré bol primárne zodpovedný Brežnev.“ Aby ešte zvýšil pocit urgencie a nebezpečenstva, Šelest ešte dodal: „...do ÚV KS Ukrajiny a ÚV KSSZ prichádza veľa listov, šíria sa letáky, ktoré vyjadrujú podporu Československu. Kolujú zvesti, že Brežneva zbavili funkcie.“

 

Spásonosný únos

Z poznámok je zrejmá určitá úľava, keď sa podľa Šelesta Brežnev „konečne odhodlal k akcii“, a to konkrétne tým, že „dal pokyn rozviedke a armáde, aby z Československa bez ohľadu na ich vôľu a priania odviezli Dubčeka, Černíka, Smrkovského, Kriegla, Šimona, Špačka“. Šelesta pravidelne informovali o psychickom aj fyzickom stave unesených politikov: „Dubček a Černík sa už počas svojej ‚prepravy‘ na mieste správali veľmi nervózne, plakali a žiadali vysvetlenie, čo sa s nimi stane.“ Leonid BrežnevZato Kriegel a Smrkovský sa počas únosu údajne správali „takmer vzdorovito, provokatívne, protestovali“. Ďalší z unesených, Špaček a Šimon, sa správali „ľahostajne, vydesene, ale držali sa dôstojne“. Ani stav „zdravých síl“ nebol „zdravý“. Aloiz Indra sa nervovo zrútil – „a práve na neho sme mohli predovšetkým staviť pri formovaní novej vlády a straníckeho vedenia,“ ľutoval Šelest.

V ďalšej poznámke z 25. augusta nemal Šelest ďaleko k slovám pohŕdania na adresu tzv. zdravých síl: „Predpokladaní ‚vodcovia‘ boli vystrašení, vydesení, mali strach prevziať zodpovednosť za situáciu v krajine a v strane.“ Šelestovi to poslúžilo ako ďalší odrazový mostík ku kritike Brežnevovej personálnej politiky: „...nepracovali sme vážne a so znalosťou situácie na zhromažďovaní zdravých síl a oni sami neboli zďaleka pripravení na zodpovedný a seriózny obrat situácie.“

„Progresívne“ sily s nimi (zatiaľ) nechceli rokovať, „konzervatívci“ zlyhali, s kým teda ísť? Trochu rezignovane Šelest poznamenal, že „na najsprávnejších a pre nás najprijateľnejších pozíciách stojí Svoboda, Biľak, Husák“ a že jediným, s kým môžu Sovieti reálne o niečom rokovať, bol Svoboda: „S ním sme spájali všetky naše nádeje. Len jeho prostredníctvom bolo možné do istej miery zmierniť túto katastrofickú situáciu. Rozhovor sa Svobodom nebol rozhodne ľahký, pre nás takmer ponižujúci.“

 

Kriegla nepúšťať!

František KriegelAk smerom k Dubčekovi či Indrovi nemal Šelest príliš pozitívnych slov, potom paradoxne k hlavnému „renegátovi“ Františkovi Krieglovi možno v Šelestových záznamoch paradoxne nájsť aj slová obdivu a uznania. Od samého začiatku totiž Kriegel protestoval proti svojmu únosu a kategoricky sa odmietol podieľať na rokovaniach či podpísať akýkoľvek dokument, ktorý by nebol v súlade s uznesením Predsedníctva ÚV KSČ z 21. augusta 1968, odsudzujúcom inváziu piatich vojsk Varšavskej zmluvy: „...ak sa pozriete na správanie Kriegla objektívne, potom to vyvolalo úctu – bol to odvážny čin. A odvaha je odvaha, získa si každé srdce.“

Šelest rozpráva svoju verziu „sporu o Kriegla“, ktorý sa okolo tohto odbojného člena najužšieho straníckeho vedenia v Kremli, rozhorel: „Kriegel bol, s ohľadom na svoj ‚zvláštny‘ postoj, takmer po celý čas v izolácii a, napriek opakovaným žiadostiam Čechov, odmietol protokol podpísať. Na našej strane to spôsobilo ‚rozhorčenie‘, ale nemohli sme nič robiť. Kriegel sa spolu so všetkými ostatnými Čechoslovákmi vráti do vlasti ako ‚hrdina‘. Brežneva to očividne hnevalo a navrhol, aby sme Kriegla zo Sovietskeho zväzu nepustili.“

Alexej Nikolajevič KosyginŠelest sa tu štylizuje do úlohy rozumného pragmatika („...ak ho nepustíme na základe toho, že odmietol podpísať protokol, potom sa Kriegel v Československu stane idolom pravice. Brežnevov návrh bol viac než pochybný“), čestného komunistu zastávajúceho právny poriadok („neexistuje žiadny dôvod zadržiavať v našej krajine občana Československa, bolo by to koniec koncov aj prejavom našej zbabelosti pred jediným človekom, ktorý s nami nesúhlasil“) a mediátora medzi československou stranou a Brežnevom („Čechoslováci boli takýmto možným rozhodnutím ohľadom Kriegla znepokojení. Sloboda, Biľak a Černík sa so mnou niekoľkokrát stretli a požiadali ma, aby som odovzdal ich žiadosť o vydanie Kriegla domov“).

Šelest podľa svojich slov tlmočil žiadosť Brežnevovi, ale ten bol podľa Šelesta údajne „v určitom vytržení z ‚víťazstva‘ nad Čechmi a o žiadosti nechcel ani počuť“. Šelest sa preto podľa svojich slov snažil získať podporu ďalších vplyvných členov politbyra, Kosygina a Podgorného: „Podgornyj okamžite pochopil neudržateľnosť rozhodnutia Kriegla u nás držať. Povedal: ‚Vari z neho chceme urobiť hrdinu? Samozrejme, nech odíde s ostatnými.‘ Kosygin trochu váhal. Nakoniec sa všetci traja – Brežnev, Podgornyj a Kosygin v mojej prítomnosti rozhodli Kriegla prepustiť. O tomto rozhodnutí som informoval Svobodu, ktorý mohol len povedať: ‚Rozumné.‘“

 

 

 

Mgr. Jan Adamec, PhD.Mgr. Jan Adamec, PhD., vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia v nakladateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953 – 1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953 – 1968. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013 – 2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.

 

Zoznam použitej literatúry:

Pauer, J.: Praha 1968 : Vpád Varšavské smlouvy: pozadí, plánování, provedení. Praha 2004.

Plokhy, S.: The gates of Europe: a history of Ukraine. London 2015.

Bischof, G./Karner, S./Ruggenthaler, P. (eds.): The Prague Spring and the Warsaw Pact invasion of Czechoslovakia in 1968. Lanham 2010.

Шелест, П: Да не судимы будете. Дневники и воспоминания члена политбюро ЦК КПСС. Москва́ 2016.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Čo majú spoločné Doktor Živago, teroristi a CIA?

Čo majú spoločné Doktor Živago, teroristi a CIA?

V máji 1956 vystúpil istý Sergio D´Angelo, taliansky komunista a hľadač talentov milánskeho vydavateľstva Giangiacomo Feltrinelli Editore, z vlaku v dedine Peredelkino, v oáze ruských spisovateľov necelých dvadsať kilometrov od Moskvy. celý článok

Prvá tanková bitka mala prekvapivý výsledok

Prvá tanková bitka mala prekvapivý výsledok

Mala to byť bitka, akých vojaci Veľkej vojny zažili desiatky. Delostrelecká príprava, rázny útok a víťazstvo alebo porážka. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa stret pri Villers-Bretonneux bude vymykať zo zaužívaných skúseností. celý článok

Námorné bitky, ktoré zmenili 20. storočie

Námorné bitky, ktoré zmenili 20. storočie

Dvadsiate storočie prinieslo ľudstvu najväčší pokrok v dejinách, ale, žiaľ, aj tie najväčšie hrôzy. Jeho prvú polovicu poznačila dvojica úzko prepojených globálnych vojenských konfliktov a takmer celú druhú vyplnil tretí – studený. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.