Palatín veľkého kráľa

Publikované : 02.08.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 5356

Mikuláš, prvorodený syn Vavrinca Sclava, bol jedným z najvplyvnejších ľudí v Uhorskom kráľovstve počas vlády anjuovského kráľa Ľudovíta I. Veľkého a súčasne, keďže sa ako prvý označil predikátom de Ujlak, bol aj zakladateľom popredného magnátskeho rodu Ujlakyovcov.

 

Tento vplyvný stredoveký rod, ktorý sa v maďarskom prostredí označoval ako Ujlakyovci (maď. Újlaki), v chorvátskom ako Ilockí (chorv. Iloćki) a v slovenskom ako Frištackí (Freistadszky), ovplyvňoval uhorskú politiku počas väčšiny obdobia neskorého stredoveku až do roku 1524, keď vymrel po meči.

 Mikulášov otec, Vavrinec Sclavus, započal svoju „kariéru“ za vlády kráľa Karola I. Róberta, ktorému slúžil ako kráľovský zástavník, jeho synovi Ľudovítovi I. Veľkému ako hlavný taverník, a obidvom tiež ako župan viacerých stolíc. Vyznamenal sa však predovšetkým ako skvelý vojak, začo si od oboch kráľov vyslúžil uznanie a svojim synom zabezpečil dobré postavenie na kráľovskom dvore.

Vavrinec mal troch synov: spomínaného Mikuláša, a ďalej Levkuša a Bartolomeja – všetci sa angažovali najmä ako vojaci. Preto Levkuš s Bartolomejom nemali dlhý život, ale padli už ako  mladí na bojovom  poli. Tak ostal jediným Vavrincovým dedičom práve Mikuláš. Ten sa nakoniec stal ešte úspešnejším ako jeho otec a tešil sa veľkej priazni kráľa Ľudovíta I. Veľkého. Túto priazeň si vyslúžil najmä počas tzv. vojny o neapolské dedičstvo (1347 – 1352), v ktorej sa vyznamenal aj ako znamenitý bojovník, aj ako diplomat.

 

Vojna o neapolské dedičstvo

Keďže Anjuovci pôvodne pochádzali z Neapolského kráľovstva, vždy pozorne sledovali aj situáciu v Itálii. A keď v rámci intríg okolo neapolského trónu došlo k zavraždeniu Ondreja, brata uhorského kráľa Ľudovíta I., ktorý sa mal podľa dohôd medzi ich otcom Karolom I. Róbertom a jeho neapolským strýkom Róbertom stať kráľom, Ľudovít I. Veľký začal ozbrojený konflikt s úmyslom potrestať vrahov svojho brata a zmocniť sa neapolskej koruny.

Ondrej bol zavraždený v roku 1345, ale Ľudovít I. na to nemohol reagovať okamžite, lebo v tom čase ešte viedol vojnu s Benátkami. No v roku 1347 sa rozhodol vtiahnuť do Neapolska. Predtým však poslal pred sebou syna Vavrinca Sclava, magistra Mikuláša, spolu s vesprémskym biskupom Jánom Gorjanským, ktorých vybavil veľkou sumou peňazí a prikázal im „voči každému nech sú ústretoví a nech pokojne pokračujú v ceste. Nech svojím zlým počínaním nezhanobia jeho ani váženú krajinu a nech nespôsobujú zlú povesť, čím by vyvolali u mnohých ľudí pohoršenie. A ďalej nech nenápadne zisťujú, či tí, čo pána kráľa pozývajú a očakávajú ho, sú vo svojom rozhodnutí pevní a spoľahliví a či sa usilujú svojich protivníkov umlčať. Spomínaní familiári pána kráľa cestovali do Apúlie podľa jeho príkazov a voči každému sa správali priateľsky a dobrosrdečne. Všade ich s úctou prijímali a naradostených vyprevádzali“ (Sopko 2004).

Zrejme práve v priebehu tohto pobytu si Mikuláš osvojil prídomok Kont, ktorý bol odvodený od talianskeho „conte“, čiže gróf. Podľa iných ho zas prijal počas diplomatickej misie na pápežskom dvore v Avignone z francúzskeho „comte“, čo znamená to isté.

Keď teda Mikuláš Kont s biskupom Jánom dorazili do mesta Aquila (L'Aquila), kde rokovali s predstaviteľmi mesta, a keď sa uistili, že uhorský kráľ má dosť podporovateľov tam aj po celom okolí, poslali mu správu, že môže bezpečne vstúpiť do tej krajiny. Nato sa Ľudovít I. aj s vojskom v novembri 1347 vypravil do Itálie. Ľahko prešiel severom, lebo jednak neprišiel útočiť na žiadne talianske mesto a jednak sa jeho dobre platené vojsko nedopúšťalo žiadneho plienenia. Silná armáda teda budila v Itálii rešpekt, ale napriek tomu nikoho neohrozovala, preto sa jej ani nikto nestaval na odpor.

Na prelome rokov 1347 a 1348 pritiahol kráľ k hraniciam Neapolského kráľovstva, kde tiež nenarazil na významnejší odpor a následne sa dal dobýjať dôležité mesto Capua, ktoré padlo 10. januára 1348 do jeho rúk. Vzápätí dobyl Aversu a ďalšie neapolské mestá a hrady, a napokon vstúpil aj do samotného Neapola, a tak dostal celé kráľovstvo pod kontrolu.

V tom roku však Itáliu, podobne ako aj väčšinu Európy, zasiala veľká morová rana, ktorá ho donútila vrátiť sa do svojej krajiny.  V Neapolsku zanechal len časť svojho vojska pod velením uhorských hodnostárov, ktorí ho mali spravovať.

 

Druhá neapolská výprava a opätovné obliehanie Aversy

Začiatkom roka 1350 sa Ľudovít I. Veľký do Itálie vypravil znova, lebo počas jeho neprítomnosti Uhri stratili kontrolu nad väčšinou Neapolského kráľovstva. Tentoraz sa kráľ vylodil v meste Manfredonia v Apúlii a opätovne dobyl väčšinu stratených miest a hradov, a napokon, 1. júla 1350, znova pritiahol aj k mestu Aversa. To však teraz už kládlo tuhý odpor. Vtedy kráľ z neznámeho dôvodu odvolal z hlavného velenia uhorského vojska skúseného sedmohradského vojvodu Štefana Lackoviča a na jeho miesto dosadil práve Mikuláša Konta. Dôvod tejto personálnej výmeny nepoznáme, no toto kráľovo rozhodnutie pobúrilo nielen samotného vojvodu Štefana, ale aj ľudí okolo neho, čo, ako píše súdobý kronikár, „značne narušilo zdarný priebeh kráľových zámerov“ (Sopko 2004).

Uhri potom dlho obliehali vzdorujúce mesto a utrpeli pritom značné straty. Počas obliehania bol dokonca zranený aj samotný kráľ, ktorému šíp prestrelil nohu. No mesta sa napokon predsa len zmocnil, na čom mal najväčšiu zásluhu práve Mikuláš Kont. Z kroník sa o tom dozvedáme: „Kráľ ho (mesto Aversa) mohol s desaťtisíc ozbrojencami dobyť, avšak iba za cenu obrovských strát. Mikuláš (Kont) dohodol prímerie a mesto sa dobrovoľne vzdalo“ (Sopko 2004). Následne tam Ľudovít I. zanechal svojich správcov, medzi inými aj Bartolomeja, Mikulášovho brata.

Keď teda kráľ opätovne ovládol Neapolsko, odobral sa cestou cez Rím naspäť do Uhorska. Hoci bol na svojich výpravách vždy veľmi úspešný, predsa si len uvedomoval, že toto kráľovstvo nemôže udržať, keďže jeho oponenti oslabovali jeho moc zakaždým, keď odtiaľ odtiahol. Preto súhlasil s rokovaním sprostredkovaným pápežom v Avignone, uspokojil sa s potrestaním (údajných) vrahov svojho brata Ondreja a odvolal z Neapolska svoje vojská, načo sa tam moci opätovne ujala kráľovná Jana. Napätie medzi nimi však pretrvávalo naďalej, až do osemdesiatych rokov.

Za verné služby, najmä počas spomínaných akcií v Neapolsku, kráľ svojho „dôverného a obľúbeného“ služobníka Mikuláša Konta štedro odmenil a v roku 1349 udelil jemu a jeho bratom hrad Tematín a panstvo Hlohovec, na ktorom neskôr Mikuláš sám vystaval hrad.

Neskôr im Ľudovít I. pridal aj ďalšie majetky, napríklad také, ktoré boli predtým odňaté rodu Omodejovcov za ich odboj proti jeho otcovi Karolovi I. Róbertovi. V roku 1351 bol Mikuláš menovaný aj sedmohradským vojvodom, namiesto svojej predchádzajúcej funkcie hlavného kráľovského pohárnika, ktorú dovtedy zastával od roku 1345.

 

Vojvoda Mikuláš Kont v kráľových výpravách proti Litve

Začiatkom päťdesiatych rokov sa pozornosť Ľudovíta I. Veľkého obrátila na východ. V roku 1351 viedol výpravu na pomoc svojim spojencom Poliakom, ktorí bojovali s Litovcami o vplyv nad niekdajším kráľovstvom Haličsko-volynským. Litovci vtedy  boli oslabení z predchádzajúcich bojov s rádom nemeckých rytierov, preto boli náchylní na prímerie s uhorským kráľom. Tieto rokovania opäť sprostredkoval práve Mikuláš Kont,  „ktorého si kráľ spomedzi Uhrov cenil najviac“. Mikuláš doviedol do uhorského tábora litovské knieža Kęstutisa, brata veľkokniežaťa, ktorý uzavrel s Ľudovítom I. kompromisnú dohodu, načo sa uhorské vojsko vrátilo domov.

Táto dohoda však napokon dodržaná nebola a už o rok sa uhorský kráľ proti Litve vypravil znova. Tentoraz narazil na odpor relatívne skoro, keď sa mu vzoprelo mesto Belz (dnes na Ukrajine). Mesto, ktoré údajne dovtedy vždy pristúpilo na prímerie, sa tento raz postavilo Uhrom na odpor. A hoci za Ľudovítom pritiahol aj poľský kráľ Kazimír III. Veľký, ani spojené poľsko-uhorské vojsko ho nedokázalo dobyť a obaja králi čoskoro začali pomýšľať na návrat domov. Vtedy však „Mikuláš Kont, odjakživa milovník pokoja, osnovateľ prímeria, muž veľkých plánov a rozhodnutí, predovšetkým jeden z najvernejších kráľovi, radil mu, aby sa s kastelánom hradu (mesta) Drozgem dohodol a potom sa vrátil do Uhorska; čo sa aj stalo. Drozge vyšiel z hradu a vzdal kráľovi hold. Z hradných veží odstránil výsostné znaky Litovcov, čiže ľudské hlavy s čiernymi vlasmi a namiesto nich pred zrakmi všetkých vztýčil zástavu uhorského kráľa“ (Sopko 2004). Takto sa Belz aspoň nominálne podriadil uhorskému kráľovi. Mesto si uchovalo svoju nezávislosť a Ľudovít I. vďaka Mikulášovi nestratil hroziacou porážkou svoju česť v zdanlivo stratenej situácii.

Za takéto služby si kráľ svojho služobníka, ktorý bol „veľmi schopný, usilovný a Boh ho obdaroval veľkou múdrosťou“, veľmi cenil – preto, keď v roku 1356 zomrel palatín Mikuláš Žamboky, Ľudovít I. na jeho miesto menoval práve Mikuláša Konta. Ten mal už mimochodom zrejme vtedy za manželku Kláru, dcéru práve zosnulého palatína Žambokyho. Tak sa Mikuláš stal kráľovým zástupcom a druhým najmocnejším mužom v Uhorsku. Počas svojho života zastával v kráľovstve pomerne dosť funkcií – okrem úradu palatína a predošlých funkcií pohárnika a sedmohradského vojvodu bol v rôznom čase aj županom viacerých stolíc, a síce Temešskej, Tekovskej, Vašskej, Soľnohradskej, Aradskej, Biharskej, Nitrianskej, Šarišskej, Spišskej a Trenčianskej, pričom päticu posledných dostal naraz k svojej funkcii palatína a držal ich až do smrti v roku 1367.

 

V úrade palatína

Krátko nato ako sa stal palatínom, ho kráľ poveril ďalšou úlohou. Ľudovít I. totiž od druhej polovice päťdesiatych rokov organizoval veľkú protibenátsku koalíciu z okolitých krajín. Následne verejne obvinil Benátky z okupovania uhorského územia a v roku 1357 proti nim začal ďalšiu vojnu. V rámci tohto konfliktu kráľ vyslal aj palatína Mikuláša Konta, aby s vojskom obľahol dóžov hrad Castelfranco. Hrad bol však dobre opevnený a Mikulášovi sa ho dobyť nepodarilo, preto sa zakrátko vrátil naspäť domov bez úspechu. Jeho povesť to však neohrozilo, pretože vojna proti Benátkam bola napokon úspešná. V roku 1358 nanútil Ľudovít I. Veľký dóžovi Giovannimu Dolfinovi tzv. Zmluvu zo Zadaru, v ktorej Benátky Uhorsku odstúpili všetky dŕžavy v Dalmácii.

To, že si kráľ vysoko cenil Mikulášove služby, potvrdzuje aj fakt, že mu už v čase, keď bol palatínom, udelil ďalšie hradné panstvo – Bátorkő v dnešnom Maďarsku pri obci Várpalota. A Mikuláš si dokonca neskôr vyhliadol v neďalekej dedine Csatka kláštor pavlínov, ktorý si zvolil za miesto svojho posledného odpočinku a ktorému na to pridelil aj nejaké majetky.

Je tiež pochopiteľné, že palatín sa snažil svoje majetky nielen vhodne udržiavať a zveľaďovať, ale aj rozširovať, a tak si napr. v roku 1360 vymohol majetok Kľačany, ktorý (vraj) neoprávnene držal rod Ilmerovcov. Okrem toho v roku 1362 vybavil u kráľa pre svoju dedinu Hlohovec pravo konať trhy podľa zvyklosti mesta Budína, a rovnako zabezpečil Hlohovcu istý stupeň samostatnosti, a tak ho vlastne povýšil na zemepanské mestečko. Na svoje majetky tiež, podobne ako aj iní zemepáni v tom čase, aby rozprúdil obchod a remeselnú výrobu, pozýval nemeckých hostí, ktorí si založili novú dedinu – Nový Hlohovec. Tá zrejme od založenia disponovala ďaleko väčšími slobodami ako (Starý) Hlohovec, a preto v roku 1365 zrovnoprávnil ich postavenie, t. j. udelil Starému Hlohovcu rovnaké práva, aké už požíval Nový Hlohovec.

V roku 1365 Mikuláš Kont získal aj hradné panstvo Ilok (Ujlak) v Slavónsku, ktorý sa neskôr stal hlavným sídlom jeho rodu, a podľa ktorého sa aj sám označil predikátom de Ujlak a jeho potomkovia sa tiež podľa neho nazývali pánmi z Ujlaku – Ujlakyovcami. Mikuláš Kont teda ako jeden z najväčších obľúbencov kráľa Ľudovíta I. Veľkého dostal od panovníka minimálne tri hradné panstvá (Tematín, Bátorkő a Ilok) a jeden hrad (Hlohovec) postavil na vlastné náklady. Okrem týchto sa predpokladá (najmä v chorvátskej literatúre), že vlastnil aj hrad Ružica, ktorý je jeden z najväčších v Chorvátsku.

 

Potomkovia Mikuláša Konta

Mikuláš mal so svojou manželkou, už spomínanou Klárou, tri deti: synov Bartolomeja a Mikuláša a dcéru Katarínu. Medzi Klárou a Mikulášom Kontom musel byť pravdepodobne výrazný vekový rozdiel, keďže svojho manžela prežila skoro o 40 rokov, a bola to ona, kto po jeho smrti spravoval rodinné majetky. Z testamentu Kláry, ktorá prežila nielen svojho manžela, ale aj všetky svoje deti, sa dozvedáme aj o aktivitách rodu v sociálnej oblasti. V Hlohovci ešte s manželom založila špitál, ktorý sa mal starať o najbiednejšie a najchudobnejšie skupiny obyvateľstva a ktorému odkázala značné finančné prostriedky, ako aj majetky, ktoré umožnili jeho materiálne zabezpečenie do budúcnosti.  Okrem špitála postavili manželia v mestečku aj Kaplnku sv. Ducha, ktorú tiež zabezpečila.

Mikulášovi synovia na rozdiel od svojho otca paradoxne nehrali v politike kráľovstva významnú úlohu. Ba nezastávali ani žiaden z popredných úradov. Až jeho vnuci sa opäť dostali k županským hodnostiam, ale najviac po ňom povzniesol ich rod až jeho pravnuk Mikuláš Ujlaky zhruba o 100 rokov neskôr, ktorý podobne ako on zastával veľa úradov a za vlády kráľa Mateja Korvína bol z vôle tohto panovníka dokonca dosadený za kráľa Bosny, čo je však už iný príbeh.

 

Mgr. Viktor Adamovič je doktorandom Masarykovej Univerzite v Brne. Magisterské štúdium absolvoval v Bratislave na Univerzite Komenského (odbor história). Dizertačnú prácu píše na tému „Stredoveká Rus v kronikách strednej Európy“. Dlhodobo sa venuje vzťahu Rusi a stredoeurópskych kráľovstiev (Uhorsko, Poľsko, Čechy), najmä v 13. storočí, a tiež Uhorsku za vlády posledných Arpádovcov, hlavne Belovi IV.

 

Použitá literatúra

Engel, P.: Középkori magyar genealógia. Budapest 2001.

Enagel, P.: Magyarország világi archontológiája I. 1301-1457. Budapest 2001.

Grofová, M.: Hlohovec a rod Ilockých. Forum Historiae 2, 2008. Dostupné na internete: http://www.forumhistoriae.sk/FH2_2008/texty_2_2008/Grofova.pdf.

Lehotská, D. et al.: Hlohovec a jeho okolie. Bratislava 1968.

Mrva, I.: Hrad a panstvo Tematín. In: V. Čičaj (zost.): Rozpravy k slovenským dejinám. Bratislava 2001.

Nagy, I.: Magyarorszag családai. Kötet 11. Pest 1865. Dostupné na internete: http://mek.oszk.hu/09300/09379/pdf/mo_csaladai_11.pdf.

Reiszig, E.: Az Újalki-család. Turul 57, 1943.

Sopko, J. (ed.): Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická. Budmerice 2004.

Sopko, J. (ed.): Kroniky stredovekého Slovenska. Stredoveké Slovensko očami kráľovských a mestských kronikárov. Budmerice 1995.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Blanka Kastílska zachránila kráľovstvo

Blanka Kastílska zachránila kráľovstvo

Blanka Kastílska dva razy vládla francúzskemu kráľovstvu (najprv v mene neplnoletého syna a neskôr počas jeho neprítomnosti) a vždy ríšu ochránila, či už pred odbojnou šľachtou, alebo pred útokmi anglického kráľa. Jej súčasníci jej pripisovali „mužskú odvahu v ženskom tele“. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.