Osudové ženy kata republiky

Publikované : 06.03.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 644

Posledné desaťročia Rímskej republiky boli obdobím veľkých zmien, presadzovania výnimočných jednotlivcov a bojov o moc, ktorý sa zákonite skončil pádom republiky a vytvorením novej formy vlády – cisárstva. Udalosti však nezasiahli len mužov, ale aj ženy Ríma...

 

Druhá občianska vojna

Po skončení boja medzi Caesarom a Pompeiom a po zavraždení Caesara (44 pred Kr.) sa ríša ocitla v ďalšej občianskej vojne. Na jednej strane stáli republikáni (Caesarovi vrahovia – Brutus, Cassius a ďalší, a predstavitelia senátu) a na druhej strane zástancovia Caesarovho odkazu (jeho priatelia – M. Antonius, M. Aemilius Lepidus a dedičia – C. I. Octavianus), ktorých podporovala väčšina rímskeho vojska a množstvo provincií. Celá ríša sa zmietala v boji medzi týmito dvoma frakciami a ich prívržencami. Väčšina predstaviteľov rímskej aristokracie sa dostala na jednu či na druhú stranu. Po prerozdelení síl sa 11. novembra 43 pred Kr. podarilo vytvoriť dohodu, tzv. druhý triumvirát, medzi Octavianom, Antoniom a Lepidom. Nasledovali proskripcie, ktorými bolo 130 senátorov postavených mimo zákona. Ich cieľom bolo zbaviť sa nepohodlných protivníkov. Mnohí vysokopostavení Rimania prišli o život, iní v strachu sami utiekli alebo boli poslaní do vyhnanstva. Po porážke republikánov pri Filipách (42 pred Kr.) mnoho senátorov zahynulo priamo v boji alebo neskôr spáchali samovraždu.

Keď sa už zdalo, že občianska vojna a ťažké obdobie výberu strán sa skončilo, presunul sa boj medzi dvoch hlavných protivníkov, Octaviana a Antonia. Posledná občianska vojna rímskej republiky sa uzavrela víťazstvom Gaia Iulia Caesara Octaviana (po roku 27 pred Kr. Augusta) a jeho postupnou cestou k neobmedzenej moci.

 

Šedá eminencia cisárskeho dvora – Livia Drusilla

Kto stál pri jeho vzostupe, a aký mal tento vzostup dopad na život jeho najbližších, jeho žien a detí? Priam notoricky je známe Octavianove posledné a najdlhšie manželstvo s Liviou Drusillou, ale cesta k nemu bola pre oboch kľukatá.

Octavianus, vďaka ktorému Livia spoznala strasti vyhnanstva, sa stal počas občianskej vojny jej úhlavným nepriateľom, a to ešte skôr, ako sa s ním vôbec stretla. Jej život prebiehal ideálne až do občianskej vojny; ako pätnásť- či šestnásťročná (dátum jej narodenia sa nezachoval, ale vieme ho odvodiť podľa jej veku v čase smrti v roku 29 po Kr. na rok 59 alebo 58 pred Kr.) sa táto obdivuhodná dievčina, spriaznená s rodom Liviovcov i Claudiovcov, vydala za bratranca Tiberia Claudia Nerona a čoskoro nato sa jej narodil syn (neskorší cisár Tiberius).

Liviin otec M. Livius Drusus Claudianus stál spolu s jej manželom Tiberiom Claudiom Neronom na strane Bruta a Cassia proti triumvirom. Po porážke v bitke pri Filipách spáchal Liviin otec spolu s Cassiom a Brutom samovraždu. Jej manžel pokračoval v boji proti Octavianovi, ale aby sa zachránil pred proskripciami, musel utiecť z Ríma. Livia ho nasledovala do vyhnanstva. Najskôr odišli na Sicíliu za Sextom Pompeiom (syn Gnaeia Pompeia z prvého triumvirátu, po smrti Cassia a Bruta najdôležitejší protivník triumvirov), tu však nemohli zostať, a preto neskôr skončili v Grécku.

V prípade rímskych manželiek nebolo ojedinelé sprevádzať manžela do vyhnanstva, ale rovnako nie úplne bežné. Rímska matróna mohla využiť situáciu, ktorá ju zbavila manžela ako absolútneho vládcu rodiny (pater familias), a získať tak samostatnosť.

Livia sa nepokúsila manžela zbaviť, naopak, nasledovala ho v jeho neľahkom osude, čo svedčí ak aj nie o jej citoch, tak zaiste o lojalite a o oddanosti k nemu. Rímsky historik Velleius Paterculus (19 pred Kr. – 31 po Kr.) opisuje jej cestu na Sicíliu, ktorú podnikla len s jedným sprievodcom a s malým Tiberiom na rukách. Aj napriek strastiam sa jej podarilo stretnúť s manželom. Návrat do Ríma im bol povolený až v roku 39 pred Kr. na základe všeobecnej amnestie.

Po návrate sa Liviin život vrátil do starých koľají. Žila bežnými každodennými starosťami rímskej matróny – starostlivosťou o manžela a o syna, tehotenstvom s druhým dieťaťom a dohľadom nad domácnosťou. Osud však chcel, aby sa stretla s Octavianom a stala sa jeho manželkou, čím zasiahla do života jeho vtedajšej ženy Scribonie.

 

Octavianove prvé manželky

Hoci Scribonia neprežila žiadne hrôzy vojny, občianska vojna, resp. politika konca republiky zasiahla omnoho negatívnejšie do jej než do Liviinho života. Scribonia (68 pred Kr. – 16 po Kr.) pochádzala z významnej rímskej rodiny Scriboniovcov. Pred Octavianom už bola dvakrát vydatá a z oboch manželstiev mala deti. Druhé manželstvo s Publiom Corneliom Scipionom bolo z politických dôvodov násilne prerušené. Octavianus sa v snahe získať politických spojencov, resp. v snahe pretrhať prípadné spojenectvo Sexta Pompeia a Antonia, ktoré by mohlo byť namierené proti nemu, rozviedol so svojou ženou Clodiou Pulchrou a vzal si Scriboniu, ktorá bola rodinne spriaznená so Sextom Pompeiom (bola tetou jeho ženy), ale tiež sa musela najprv rozviesť.

Scribonia si musela Octaviana zobrať za manžela aj napriek tomu, že bola od neho staršia (čo nebolo v rímskych manželstvách zvyčajné), a tak spečatiť politickú alianciu. Ako dôsledok tejto sobášnej politiky bola v roku 39 pred Kr. uzavretá medzi triumvirmi a Sextom Pompeiom dohoda v Misene.

Aké bolo manželstvo Octaviana a Scribonie, sa od historikov dozvedáme len veľmi okrajovo. Na rozdiel od jeho neskoršieho zväzku s Liviou, toto manželstvo nebolo veľmi šťastné a Octavianus sa vyjadril, že sa rád zbaví takej hašterivej  ženy.

Ale čo bolo dôvodom hádok? Scribonia už mala za sebou dve manželstvá, mala istý vek a na rozdiel od bežnej praxe rímskej manželky, odmietala zdvorilo prehliadať mužove aféry. Hoci rímska matróna musela byť verná, jej počestnosť sa hodnotila nad všetky ostatné cnosti a nevera mohla byť dôvodom rozvodu, pre mužov to neplatilo a považovalo sa za samozrejmé, že mali aj mimomanželské vzťahy. Octavianovi ich Scribonia vyčítala, a najmä keď sa po množstve žien zameral na jednu jedinú − Liviu.

Livia, na druhej strane možno aj poučená zo Scriboniinej skúsenosti, Octavianovi ako dokonalá manželka neveru nielen tolerovala, dokonca mu milenky vodila.

Octavianus sa kvôli sobášu s Liviou so Scriboniou rozviedol v deň, keď mu porodila dcéru Iuliu, ktorá zostala okrem neskôr adoptovaných synov jeho jediným dieťaťom. Ako dôvod rozvodu uviedol manželkine nevhodné a nerestné správanie, čo zrejme nezodpovedalo skutočnosti. Toto obvinenie sa mu vrátilo o mnoho rokov neskôr v jeho dcére, ktorú pre nerestné správanie, cudzoložstvo a velezradu musel vyhostiť z Ríma. Scribonia požiadala, aby mohla odísť spolu s dcérou, čo jej bývalý manžel dovolil, a tak sa matka po rokoch stretla so svojím dieťaťom, ktoré, ako bolo rímskym zákonom, ostávalo po rozvode žiť s otcom.

Aj Liviin syn Tiberius a tri mesiace po svadbe s Octavianom narodený Drusus, odišli žiť k svojmu otcovi. K matke a k jej manželovi prišli až o niekoľko rokov neskôr,  po smrti Tiberia Claudia Nerona v roku 32 pred Kr. Strata detí bola asi najväčším dôvodom, prečo rímske ženy nezvykli žiadať o rozvod.

Zaujímavá je aj otázka Octavianovej prvej manželky Clodie Pulchry. Aj tento sobáš bol čisto politický a Octavianus sa doň dostal v záujme spečatenia druhého triumvirátu. Marcus Antonius ponúkol mladému Octavianovi svoju nevlastnú dcéru (bolo to dieťa jeho ženy Fulvie s predošlým manželom Publiom Clodiom Pulchrom), zatiaľ čo Lepidus ponúkol Serviliu, neter svojej ženy.

Octavianus si zobral Clodiu, ktorá bola ešte veľmi mladučká, podľa Suetonia ledva dosiahla vek vhodný na vydaj (vixdum nubilis). Manželstvo trvalo dva roky a už vo svojej dobe bolo predmetom dohadov. Octavianus sa v túžbe po novom politickom spojenectve s Clodiou rozviedol a poslal ju domov k matke Fulvii s listom, v ktorom potvrdzoval jej nedotknutosť (intacta), teda fakt, že manželstvo nebolo naplnené. Prečo v priebehu dvoch rokov, čo žili spolu pod jednou strechou, manželstvo nenaplnili, bolo neisté.

 

Mladé manželstvá

V antike sa ľudia brali vo veľmi mladom veku (práve Augustova legislatíva uzákonila minimálny vek dievčaťa na 12 rokov a chlapca na 14), bývali spolu a k vzájomným vzťahom došlo až po dovŕšení patričného veku, čím sa manželstvo uzavrelo. Ak bol vek nižší, nenasledoval žiadny postih, len manželstvo bolo neplatné, partneri sa považovali za snúbencov. Zákonne platným sa stalo, keď žena dosiahla dvanásty rok života. Na latinských nápisoch aj v literárnych textoch máme zachované zmienky o sobášoch detí, napríklad sedem- alebo deväťročných dievčat. Ale Clodia už mala 12 rokov, takže jej vek  nemusel byť dôvodom na nenaplnenie manželstva.

Do úvahy prichádza aj komplikovanejší motív, a síce politický. Octavianus bol sobášom pripútaný k Antoniovi, čo mu prestalo vyhovovať. Je možné, že sa už od začiatku – už pri dohode o trimviráte – plánoval Antonia zbaviť.  Tým, že zavrhol Clodiu, sa však nedostal do konfliktu s Antoniom (ten bol v tom čase mimo Itálie), ale s jej matkou Fulviou, a to až do takej miery, že sa konflikt „riešil“ až krátkou občianskou, tzv. perusijskou vojnou.

 

Vojna so svokrou

Nachádzame sa na prelome rokov 41/40 pred Kr., teda v období, keď triumvirát škrípe a dve silné osobnosti – Marcus Antonius a Octavianus – bojujú o vplyv. Najmä Antoniova manželka Fulvia, známa svojím bohatstvom, vplyvom a veľmi zlou povahou, sa snažila presadiť Antonia ako jediného vládcu. Fulvia spolu s Antoniovým bratom Luciom Antoniom, v snahe posilniť Antoniov vplyv, vyrazila s ôsmimi légiami do Ríma, ktorý načas obsadila.  Octavianove légie ich nakoniec zahnali až k mestu Perusia (dnešná Perugia), kde ich po obliehaní vyhladovali a porazili. Octavianus obidvoch protivníkov ušetril, ale Fulvia musela odísť do exilu. Po jej smrti v roku 40 pred Kr. sa Octavianus a Antonius nakrátko pomerili, aby ich konečný konflikt mohol prepuknúť o to silnejšie a definitívnejšie o niekoľko rokov neskôr.

 

Posledné manželstvo

Takéto bolo pozadie Octavianovho života, kým spoznal Liviu. Oba manželské zväzky boli politické a svedčili o Octavianovej cieľavedomosti a o jeho kalkulovaní. O to viac prekvapil jeho vzťah k Livii Drusille. Už antickí historici považovali za veľký paradox, že chladnokrvný Octavianus, ktorý dovtedy považoval výber manželiek za čisto politický krok, zahorel takou láskou k Livii, že bol ochotný sa s ňou oženiť bez ohľadu na dôsledky.

Livia, v tom čase v šiestom mesiaci tehotenstva, sa spolu so svojím manželom stretla s Octavianom, ktorého manželka Scribonia mala každým dňom rodiť. Napriek týmto „drobným prekážkam“ Octavianus hneď zariadil, aby sa Tiberius Claudius Nero manželky vzdal a on sám si ju mohol vziať. Nebolo to až také jednoduché. Podľa zvyku aj zákona sa vdova alebo rozvedená žena mohla vydať až po desiatich mesiacoch, teda po pôrode v dome otca dieťaťa, aby sa tak zaistila identita a práva otca.

Octavianus však nebol ochotný čakať a vybavil si výnimku v kolégiu pontifikov (kňazov). Tacitus nazval tento súhlas jednou veľkou fraškou, zatiaľ čo Cassius Dio poznamenal, že v tomto období by si už Octavianovi nedovolil nikto odporovať. Rovnako Claudius Nero nemohol inak než súhlasiť s rozvodom. Na svadobnej hostine dokonca vystupoval v úlohe, ktorá tradične patrila otcovi nevesty a odovzdal svoju bývalú ženu novému manželovi.

Ako sa na to celé pozerala vtedy devätnásťročná Livia, ťažko posúdiť. Podľa Tacita nebola proti a je zrejmé, že mocnejšieho manžela získať nemohla. Ak sa na to pozrieme aj z ľudského hľadiska, Livia bola podľa všetkých zachovaných zdrojov pekná, veľmi elegantná a rozhľadená žena. Nebola to typická kráska, ale svojou inteligenciou a šarmom mužov na prvý pohľad zaujala. Počas celého svojho života bola povestná morálkou a cnosťou, ťažko preto predpokladať, že sa vrhla do mimomanželského vzťahu s prvým mužom, ktorého stretla, a to dokonca s mužom, ktorý bol v podstate zodpovedný za jej útrapy vo vyhnanstve. Mladý, atraktívny a priebojný protivník jej takmer o tridsať rokov staršieho manžela ju napriek všetkému zaiste zaujal a je zrejmé, že Octaviana okúzlila. Videl v nej rovnocennú partnerku, spoločníčku v budúcich politických machináciách a ženu, ktorá mu bude oporou. Livia jeho túžbu a predstavu skutočne naplnila a toto manželstvo bolo už v antike kladené za vzor.

Akokoľvek, ani toto manželstvo nebolo založené len na vzplanutí citov, ako sa mohlo na prvý pohľad zdať. Octavianus si bol veľmi dobre vedomý aj jeho politických výhod. Scribonia bola spojená s rodinou Pompeia, ktorého už Octavianus v roku 39 pred Kr. nepotreboval. Na druhej strane mala Livia vďaka svojmu pôvodu spojenie s dvomi významnými rímskymi rodmi. S ich podporou mohol stále mocnejší budúci cisár získať aj ostatnú rímsku aristokraciu na svoju stranu. Zdravý syn a ďalšie dieťa na ceste zase potvrdzovali Liviinu plodnosť a schopnosť zabezpečiť mu potomka. To, že napriek vyše päťdesiatročnému harmonickému manželstvu (od roku 38 pred Kr. do smrti Octaviana Augusta v roku 14 po Kr.), zostane pár bez spoločného potomka, vtedy Octavianus ešte netušil.

 

 

Mgr. Daniela Rošková, PhD., absolvovala magisterské štúdiá odborov história – latinský jazyk a literatúra, a klasické jazyky (latinčina a gréčtina) na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde ukončila aj doktorandské štúdium v odbore všeobecné dejiny. Venuje sa starovekým rímskym dejinám a epigrafike, pričom sa špecializuje na sociálnu problematiku a na otázku žien v antike.

 

Pramene

Tacitus. Annales, I – VI.

Velleius Paterculus.: Historiae Romanae, II, 75 – 130.

Cassius Dio.: Historia Romana , XXXXVIII – LVIII.

Suetonius.: De vita Caesarum – Divus  Augustus,  Tiberius, Divus Claudius.

 

Použitá literatúra

Fantham, E.: Julia Augusti. London 2006.

Rošková, D.: Livia − Odyseus v sukniach alebo najväčšia manipulátorka svojej doby. Historická revue XXIII/1, 2012.

Syme, R.: The Roman Revolution. Oxford 1939.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Mocní muži si delia štát (2. časť)

Mocní muži si delia štát (2. časť)

Caesar ako najmladší z triumvirov začal svoju politickú a vojenskú kariéru ako posledný z nich. Caesar ju však ako člen starobylej patricijskej rodiny rozvíjal dvomi smermi... celý článok

Koľko kráľov vládlo antickému Rímu?

Koľko kráľov vládlo antickému Rímu?

Podľa antickej tradície založili staroveký Rím bratia Romulus a Remus 21. apríla 753 pred Kr. Tá istá tradícia tvrdí, že od tejto udalosti vládlo nad mestom sedem kráľov až do chvíle, kým ich Rimania nevyhnali a nezaložili republiku. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.