Osudové peripetie Aničky Jurkovičovej

Publikované : 25.01.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 9261

Anička – táto zdrobnená podoba odsúva do pozadia pôvodné meno Anna. Súvisí to aj s romantickým príbehom lásky, ktorý napísala Anna Lacková-Zora, a s jeho populárnym televíznym spracovaním. Život Anny Jurkovičovej, neskôr Hurbanovej, však nebol iba prechádzkou ružovým sadom.

 

Otec Aničky, Samuel Jurkovič, bol osobnosťou plnou ideálov a vzdelaným človekom. Stretával sa s mnohými významnými osobnosťami slovenského národného hnutia. Od roku 1817 bol učiteľom v Novom Meste nad Váhom. Oženil sa s Katarínou Fialovou, dcérou tamojšieho mlynára. Z detí prežili tri dcéry: Juliana, Emília a Anna.

Anna Jurkovičová sa narodila 6. apríla 1824. V roku 1832 prišla rodina o matku a zhruba v tom čase prijal Jurkovič miesto učiteľa v Sobotišti. Otec a tri dcéry bola kombinácia, ktorá v mnohom ovplyvnila i osud Aničky. „Papa“ dcéry vzdelával, pestoval u nich národné povedomie, ale nemohol sa zbaviť svojho slobodnejšieho mužského prístupu. Ktovie, čo by na takúto výchovu povedala nebohá matka.

 

Divadlo

Koncepcia kultúrneho vzdelávania ľudu si za médium vybrala divadelné predstavenia v zrozumiteľnom jazyku. Mladí slovenskí národovci nemohli hrávať v Bratislave, pretože tu boli pod dohľadom neprajníkov. Uchýlili sa na vidiek a do menších miest. Dobré zázemie mali zvlášť v severozápadnom kúte Nitrianskej stolice. V Brezovej pôsobil ako kaplán Jozef Miloslav Hurban a v Sobotišti vzniklo vďaka Jurkovičovi, ktorý sa stal organizátorom a kronikárom, Slovenské národní divadlo nitrianske. Prvé predstavenie sa konalo 5. augusta 1841 v krčme, v malej izbe, zaplnenej do posledného miesta.

Ženské úlohy zvyčajne hrávali muži, lebo ženy nemali dostatok odvahy vystúpiť na javisko. Doktrína o správaní „poctivých panien“ bola konzervatívna a spoločnosť na takéto aktivity mladých žien nenazerala zvlášť prívetivo. Samuel Jurkovič ale presvedčil svoju najmladšiu, vtedy 17-ročnú dcéru, aby sa chopila hlavnej úlohy. Predstavenie Klicperovej veselohry Divotvorný klobúk sa malo konať v Senici, ale nakoniec sa uskutočnilo 5. októbra 1841 v mestskom dome na Myjave. Anička si zahrala Betušku, dcéru hostinského Barnabáša.

Anička nebola prvou ochotníckou herečkou, predbehli ju na Liptove. Prvá žena – herečka – sa objavila ešte v roku 1830 v Liptovskom Mikuláši. Ženy sa tu však odvážili hrať až po 15 predstaveniach, asi po 9-ročnej činnosti divadla. Menovite možno spomenúť Annu Sokolovú, Máriu Balážovú, Zuzanu Srnkovú či Lujzu Krivošovú.

 

Obľúbená herečka

Nielen predstavenia slávili úspech. Priťahovala i hlavná protagonistka. Amorov šíp zasiahol Jána Francisciho, medzi platonicky zaľúbených patrili Ľudo Snitta, Dano Koléni (Kolényi) či Štúrov brat Samko. Aj Andrej Sládkovič jej skladal poklony a dokonca ju prirovnával k svojej milej Maríne. Sľúbil jej, že preloží Voltairovu tragédiu Zaire, a tiež hlavnú úlohu v Kotzebueho hre Gróf Beňovský. Anička sa na tieto úlohy veľmi tešila, dokonca si ušila nové šaty. Žiaľ, Zaire sa nikdy nenacvičila a pomocou intríg ju v predstavení o Beňovskom nahradila Zuzana Koléniová (Kolényiová), sestra Daniela Koléniho.

Aby Aničke vynahradili sklamanie, poskytli jej rolu Oľgy v Raupachovej hre Nevoľníci aneb Isidor a Oľga. Hrať sa malo v kaštieli barónky Ňáriovej (Nyáryovej). Mnoho prominentov bolo proti ohlásenému predstaveniu, no zavážil osobný záujem barónky a predstavenie sa uskutočnilo v lete 1842. Barónka bola nadmieru spokojná a najväčšiu poklonu vystrúhala herečke v hlavnej úlohe.

Na jeseň 1842 mala byť v Sobotišti uvedená ďalšia Klicperova hra s názvom Loketský zvon. Hlavné úlohy mali hrať sestry Koléniové, no predstavenie sa skončilo fiaskom.

Anička sa začala intenzívnejšie stretávať s Jánom Franciscim. Získal si jej srdce, veď nie náhodou ho nazývali „pekným Janíkom“. Bol ale pod vplyvom Ľudovíta Štúra, ktorý od svojich druhov žiadal, aby nevstupovali do sviatosti manželskej, lebo len slobodný muž má voľné ruky v horlivom boji za slobodu. Vo svojom životopise o tom Francisci napísal: „Moja známosť s ňou bola síce taká, akú menovať zvykli študentskou známosťou, ale možno by k doživotnej trvácnosti bola viedla, keby nebol vedel hranicu zachovať a keby nebol i ústne i písomne otcovi vyslovil, že ja som sa posvätil práci národa tam, vtedy a také, kde, kedy a k akej ma povinnosť a potreba národa povolá a že nemám určitého predsavzatia a povolania pre svoju budúcnosť.“

 

Hurbanov záujem

Francisci netušil, že o Aničku začal mať záujem Hurban, ktorý sa s ňou prvýkrát stretol v záhrade v Brezovej. Hurban si o svojej novoobjavenej láske zapísal prvý zápis do denníka 6. júla 1845. Dokonca sa tu objavila myšlienka, že jej dá prednosť pred národom. Ešte na jar toho roku napísal Francisci spomienkovú báseň na prežité chvíle s Aničkou. Píše: „Boli to časy zlaté, hodné by k sláve ich pomníky stáli, keď dve duše čistou láskou vzňaté zbožným objatím prvý raz objali.“ Spomínanú báseň Anička ukázala Hurbanovi a jemu neostávalo nič iné, len sa vyznať zo svojich citov. Hurban mal pocit, že zradil priateľa a Francisciho sužovala žiarlivosť. V básňach chcel vystríhať Aničku pred „nešťastím“, ktoré ju malo postretnúť, keby sa vydala za Hurbana alebo iného národovca. Napísal: „Nezvábiš ho okom, nezvábiš vnadami, nepohneš ho žiaľom, nepohneš slzami. Jeho srdce mramor, tvrdšie od mramora, jeho duša priepasť hlbšia je od mora.“ Francisci venoval Aničke veľa básní, ktoré neskôr uverejnil v knihe Iskry zo zaviatej pahreby. S pekným Jankom to nakoniec dopadlo dobre a v roku 1852 sa oženil, i keď s inou.

Mesiac pred svadbou jej poslal ešte jednu rozlúčkovú báseň – Posledné spomenutie. Čítal ju i Hurban. Píše tu: „Letela, letela, uletela páva, pri mojom dievčatku už iný sedáva.“ Hurban mal však starosti o svojho priateľa Ľudovíta Štúra, lebo netušil, ako prijme jeho ženbu. Francisci poslal v septembri list Škultétymu so suchým konštatovaním, že sa Hurban žení a berie si Aničku. O svadbe sa dozvedel aj Štúr, ktorý, samozrejme, nebol nadšený.

Hurban bránil svoj vzťah, podľa neho bolo založenie rodiny pre národ dôležitejšie ako osamotený boj. Došlo teda i na filozofické argumenty. Štúr súhlasil, že príde na svadbu a veselicu, no ešte cestou do Sobotišťa Hurbana prehováral, aby sa neženil. Nahneval ho hlavne vyhlásením, že mu nejde na svadbu, ale na pohreb. Svadba sa predsa len konala 7. októbra 1845 a Anna Hurbanová žiarila šťastím.

 

Štúrova kritika v novinách

Ľudovít Štúr myšlienky o manželskom stave z hlavy nepustil. V Slovenských národných novinách uverejnil článok, kde kritizoval tých, ktorých zaujíma len ich rodina či ženba alebo vydaj. Porovnával život domáci, v kruhu rodiny, a život národovca v slobode (či askéze), bez manželky a detí. Štúr nechcel nijak zneuctiť inštitút manželstva, no národná práca bola pre neho dôležitejšia.

Mladý pár sa po svadbe nasťahoval do fary v Hlbokom. Obaja boli odhodlaní pre dobro národa obetovať všetko. Mysleli si, že vyriešenie národnej otázky súvisí so šťastným životom. Anička mala pochopenie pre muža, ktorý mal rovnaké ciele ako ona. Hoci vzdelaná a inteligentná, starala sa i o domácnosť a o rodinu. Napríklad na Hurbanove narodeniny sa postarala o honosnú oslavu a napiekla koláče. Aj počas revolúcie, keď sa načas zastavil doma, mu stihla oprať košele a zabaliť koláče, chlieb a slaninu.

Vypuknutie revolúcie v roku 1848 znamenalo vážne problémy. Hurban bol na jar veľmi aktívny a burcoval zvlášť proti poddanstvu. Začiatkom mája odišiel do Mikuláša na zhromaždenie Žiadostí slovenského národa a Annu odviezol k svokrovi do Sobotišťa i s malým Svetozárom, ktorý sa narodil ešte v roku 1847. Reakciou na vyhlásenie Žiadostí bol zatykač na Štúra, Hodžu a Hurbana. Garda obsadila faru v Hlbokom a Anna, ktorá sa tam vrátila, musela strpieť nočné prepady a prehliadky. Bála sa o manžela, takže poslala správu, aby nechodil domov. Zastihla ho v Súľove, odkiaľ odišiel do bezpečia na Moravu.

15. mája postavili pred oknami fary v Hlbokom šibenicu. S Annou zohrali škaredú komédiu, keď k šibenici doviezli dobitého Hurbanovho kočiša a ona iba v poslednej chvíli spoznala, že to nie je jej manžel. List od neho dostala až o dva dni. Mala sa pobaliť a odísť za ním do Rusavy. To sa aj napriek dobrodružnému prechodu hraníc v prestrojení nakoniec podarilo.

Manželia udržovali kontakt hlavne pomocou korešpondencie, lebo Hurban veľa cestoval. Väčšina jeho listov sa týkala národných vecí. Anička ich odkladala ako podklady ku knihe o revolučných udalostiach. Ona mu raz poslala škatuľku plnú kvetov, aby si pripomenul ich vôňu a spoločné chvíle.

Udalosti vystrašili Hurbana natoľko, že v listoch Aničku prosil, aby sa presťahovali do Prahy. Chystali sa horúce časy a ako žena popredného národného dejateľa bola rozhodne v ohrození. Tak sa v decembri roku 1848 ocitla v Prahe a v dome rodiny Fričovcov strávila Vianoce. Obnovila svoj kultúrny život, no žila veľmi skromne. V liste z 28. decembra písala mužovi, že je v Prahe veľká zima. Prenajatý byt nebol dobre vybavený a musela dokúpiť nábytok. Žiadala Hurbana o prameň vlasov, ktorý by jej ho pripomínal. Zdá sa, že Hurban v zanietení pre národ zakolísal. Píše: „...v pomyslení tom, že Ty si nešťastná, zhorkol by kalich slávy a dejstva, a sotva bych bol v stave čo vykonať.“ Anička ho ale nikdy podporovať neprestala.

 

Návrat domov

Na jar roku 1849 sa opäť sťahovali, tentoraz spolu. Kým vo Viedni Hurban rokoval o politickom osamostatnení Slovenska, ona navštevovala operné predstavenia. Po skončení revolúcie sa vrátili na faru v Hlbokom. Bola zdevastovaná, ale to neprekážalo, pretože ich život nabral iný zmysel. Hurban sa nemohol dočkať detí, už trojročného Svetozára a ročnej Boženky. Načas odložil všetku svoju prácu, aby rodine vynahradil čas, ktorý spolu nestrávili. Anička bola opäť v požehnanom stave... Porodila dovedna deväť detí, ale nie všetky sa dožili dospelosti. Kamkoľvek manželia prišli, tvorili pár, ktorý budil úctu. Na martinskom zhromaždení v roku 1861 ich vítali šumom a slovami „to sú Hurbanovci z Hlbokého“.

Po manželovej smrti v roku 1888 iste hlboko prežívala, keď museli hrob vykopaný v strede cintorína v Hlbokom zahrnúť a vykopať nový, na nepočestnom mieste pri plote. Hotový cirkus sa však odohral pri odhalení pomníka v septembri 1892. Nechajme ale slovo Svetozárovi Hurbanovi: „Jako známo, Slováci postavili dr. Hurbanovi skromný pomník a dňa 8. t. m. mali ho slávnostne odhaľovať. Čo sa stalo, ctení čitatelia vedia. Besnota chuavina šla tak ďaleko, že múrom žandárov obkrúžila cintorín, aby ani duša neprešla cez bránu či nízky múr. Ba ani na päťdesiat krokov od múru nesmeli stáť ľudia a pozerať na cintorín. Žandári odohnali i ženu a deti oslávencove, keď chceli dívať sa z poľa na pomník. Jedným slovom hovädskú brutalitu páchal biedny inštrument vládnej vôle...“

Ako vážená vdova prežila svoje posledné roky u syna Konštantína v Martine. Aj tu navštevovala ochotnícke predstavenia. Vnúčatá so záujmom počúvali jej rozprávania o revolúcii i súčasnom dianí. Skonala 2. februára roku 1905 a pochovali ju na Národnom cintoríne. Jej hrob právom zdobí nápis: „verná dcéra slovenského národa“.

 

 

Bc. Terézia Šprochová študuje odbor história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Zaujíma sa predovšetkým o slovenské dejiny 18. a 19. storočia, hlavne o postavenie žien tohto obdobia.

 

 

Použitá literatúra

Francisci, J.: Iskry zo zaviatej pahreby. Bratislava 1977.

Francisci, J.: Vlastný životopis – Črty z doby moysesovskej. Bratislava 1956.

Mrázová, L.: Z korešpondencie Jozefa Miloslava Hurbana s Annou Hurbanovou. Živena 26, 1934, 198.

Vajanský, S. H.: Archiválne zlomky. Slovenské pohľady 1 – 2/26, 1904, 1 – 7.

Varsík, M.: Dotyky s minulosťou. Martin 1988.

Winkler, T. Perom aj mečom. Martin 1997.

 

Obrazová príloha: J. Pustayová, Plus Jeden Deň, www.sobotiste.sk, www.obechlboke.sk

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Ľudovít Štúr v ohrození života a zdravia

Ľudovít Štúr v ohrození života a zdravia

V bytí človeka môže nastať situácia, keď sa jeho život či zdravie ocitnú v ohrození. Zrekapitulujme si takéto situácie, ich dôvody i dôsledky v živote nášho zrejme najznámejšieho národovca – Ľudovíta Štúra. celý článok

Omyl Jána Kollára

Omyl Jána Kollára

Hlavným hrdinom nášho príbehu je trochu neočakávane známy slovenský básnik Ján Kollár. Ten sa okrem svojho kňazského povolania venoval i bádateľskej kariére v oblasti najstarších dejín Slovanov a na sklonku života sa stal dokonca profesorom slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni. celý článok

Nehrdzavejúca láska Jána Kollára: mýtus a realita

Nehrdzavejúca láska Jána Kollára: mýtus a realita

Kto by nepoznal básnickú skladbu Slávy dcera. Cez povinné čítanie si zrejme každý spomenie na verše monumentálneho Predspevu či na letmé pohladenie zneliek ľúbostného charakteru. Snáď si vybaví i meno Mína. Literárny obraz, ktorý mal svoju predlohu v realite. Pravda, mýtus a realita sa často rôznia. celý článok

Kométa menom Lajos Kossuth

Kométa menom Lajos Kossuth

Lajos Kossuth (po slovensky Ľudovít Košút) je najznámejším predstaviteľom maďarského liberálneho hnutia, bojujúceho za zrušenie feudálnych prežitkov, za modernizáciu Uhorska a za jeho osamostatnenie od Rakúska. Bol to uhorský (maďarský) politik, právnik, novinár a vodca maďarskej revolúcie. celý článok

Smrť Ludevítova

Smrť Ludevítova

Dňa 12. januára 1856 zomrel Ľudovít Štúr. Pokojne skonal, „po velkých bolestech a mnohém krvácení“ . Životom vyplnil štyridsať rokov, dva mesiace a štrnásť dní. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.